Publikácie
Odišiel Martin Šimon Schuster (1963 - 2017)
Je smutnou pravdou, že správa o odchode ľudí, s ktorými sme si boli blízki alebo ich poznali, nás väčšinou zastihne nepripravených. Filozofickou otázkou, na ktorú „Memento mori!“ starých Rimanov odpovedá výrečným imperatívom tak neostáva, iba to, či vôbec možno byť na toto pripravený, ale aj to, či sa to napokon prihodí aj nám samotným a táto správa spôsobí zármutok tým, ktorí nás poznali.
Keď som sa koncom septembra minulého roku stretol so známym bádateľom paranormálnych javov Miroslavom Karlíkom v Trnave, spýtal sa pred prednáškou, s ktorou som mal tú česť vystúpiť v tamojšom klube, čo je nového u Martina Schustera. Popravde som mu odpovedal, že neviem, lebo nie sme dlhšie v kontakte, aj keď sa mi čosi podvedome marilo o jeho záujme o slovanskú mytológiu. Predsavzal som si, že najlepší spôsob, ako to zistiť, bude obnoviť kontakt so starým priateľom.
Ako to už s našimi predsavzatiami býva, odkladal som to. Vysvetlenie nie je dôležité, lebo naozaj dôležité nie je. A pre banálne, hoci pochopiteľné dôvody plynúce z každodennej uponáhľanosti v akej žijeme asi každý, som to pokazil. Nezabudol som a ustrážil si nepodstatné pracovné veci, priebežne riešil všedné osobné starosti a to naozaj podstatné som neurobil. Nenapísal som. Nezavolal. A dnes to už nemám ako napraviť.
Stalo sa, že ma to dnes zastihlo nepripraveného. Záver dňa, kedy som za hlavnú starosť považoval veľkú poradu s kolegami v múzeu a presun dopravnou špičkou na univerzitu, aby sme so študentmi spoločne rozmotávali témy ich seminárok k zápočtu, patril pátraniu po žilinských trafikách, aby som si zabezpečil čítanie na spiatočnú cestu a blížiaci sa víkend. Kto pozná sortiment stánkov v krajskom meste pochopí, čo všetko musí človek absolvovať, aby sa dostal ku aktuálnemu číslu XB-1.
Ale keďže som tento tradičný odberateľský problém vyriešil v časovom predstihu, ostala chvíľa zapadnúť ku poháru Birellu v pivárni. A tam ma to zasiahlo. Obvykle časopis čítam odzadu, od recenzií na knihy a filmy, tentoraz som však poradie zmenil. Bola tam. Martinova fotka. A text Lucky Bockovej v rubrike „Straty“. Musel som si to pozrieť niekoľkokrát, nadpis Zbohom, Šimon… mi hlava akosi nebrala, presvedčil ma až pocit hlbokého smútku. O to viac, že som to ani len netušil.
S Martinom som nejaké roky nebol v kontakte, život to už nejak tak zariadil, ale tá vzdialenosť sa týkala len geografie, a nie osobných sympatií a spomienok na zažité. Lulu to napísala slovami, ktoré plne vystihli formát Šimonovej osobitosti a súhlasím, že nám bude veľmi chýbať. Jeho originálny charakter skvele zhrnula aj Alex Pavelková vo svojej Poslednej rozlúčke s Martinom: „Večný študent a objaviteľ, vedec i kňaz zároveň, neposedný a búrlivý.“
Áno, tak ako som ho poznal aj ja. Bezprostredný, inšpirujúci renesančný človek, búrlivák Paracelsus slovenského a českého fandomu. Výtlakom svojej charizmy a osobnosti zanechával na hladine spoločenského diania týkajúceho sa fantastiky a záhad doďaleka viditeľnú brázdu. K jeho širokým záujmom a koníčkom súvisiacich s fantastikou a organizovaním fandomu je potrebné pripomenúť ešte niektoré, nemenej dôležité veci. Martin spolu s Egonom Niczkym a mojou maličkosťou patril k zakladajúcim členom UFO Centra Košice, ktoré sa už od januára 1990 stalo v rámci federácie prvou inštitúciou skúmajúcou hlásenia o neidentifikovateľných lietajúcich objektoch. Značnú časť jeho existencie pôsobil ako jeho líder a pracoval aj ako elánom kypiaci bádateľ v organizačnom výbore Stredoeurópskych kongresov o UFO v Košiciach pri všetkých deviatich ročníkoch. Záhady a tajomstvá ho priťahovali rovnako ako literárna či filmová fantastika. Práca v teréne bola s ním o to viac zábavná. Len tak narýchlo si spomeniem na priam paranormálne príhody, ktoré sme zažili na výprave za údajnými odtlačkami ľudských stôp v treťohornom vápenci pri dedinke Konská, pri stretnutí so svedkami preletu UFO v areáli nemocnice v Košiciach-Šaci či prieskume údajných pozostatkov mimozemského telesa vo Vikartovciach. Kto bol pritom si spomenie aj na to úsmevné, pre ostatných bude zaujímavé sa k tomu v budúcnosti vrátiť.
Šimon, je mi veľmi ľúto, že sme tú debatu pri káve alebo pivku už nestihli. A odišiel si príliš skoro na to, aby som sa nádejal, že bude možné ako za starých čias spriadať plány na ďalšie výpravy do sveta tajomstiev a fantázie. Ostáva mi len veriť, že až príde ten pravý čas, budeme si mať tam hore čo povedať a budeme mať na to naozaj mnoho času.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 52