Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Plavba na hranice sveta

Plavba na hranice sveta

Plavba na hranice sveta – oddyseus

Kam doplával Odysseus?

Ide o nesmierne zložitú hádanku: už slávny antický geograf Eratosthenes (276–194 pred n.l.) prehlásil, že miesta Odysseovho putovania bude ochotný hľadať iba vtedy, keď mu predstavia remenára, ktorý vyrobil remeň na zviazanie Aiolovho mecha s vetrami. Dnešní bádatelia sa však nenechávajú odradiť rezignáciou svojich starovekých kolegov a tak sa môžeme stretnúť s názormi, že Odysseus pobudol na Britských ostrovoch, v Nemecku, Portugalsku, že pristál na Myse dobrej nádeje, že na ostrove kráľa Aiola zakotvil počas plavby v Indickom oceáne. Zlopovestná Charybda a Skylla je striedavo lokalizovaná raz v Dardanellskej, raz v Messinskej, či Gibraltárskej úžine. Kalypsó by mala bývať pri pevnosti La valetta na Malte, Fajáci pri ústí Quadalquiviru, na Kréte, či na Thére. Sirény sa zase v prácach talianskych autorov lokalizujú na ostrov Capri, či Sorrnetské pobrežie, podľa Francúzov zase na mys Paliarno. Kde je teda riešenie tejto záhady ?

Pre vyslovenie domnienky, že grécky hrdina mohol doplávať až na hranice vtedy známeho sveta musíme podľa Homérových údajov stručne rekonštruovať v závislosti od zakomponovaných údajov geografického a astronomického charakteru, na ktorých si dokážeme, ako sa preplavil cez Gibraltár a dostal na Helgoland, do mýtickej domoviny Fajákov.

Homér v časti venovanej výzdobe Achillovho štítu vyrobeného božským kováčom Hefaistom popisuje napríklad mapu sveta, ktorá bola na ňom zobrazená. Táto by mala zobrazovať Zem, obklopenú Ókeanom, rozdelenú deviatimi oblúkmi vyjadrujúcimi zemepisné šírky.

Prvý oblúk sa nachádza v mieste kde Slnko na poludnie nevrhá tieň (teda zemepisné šírky od rovníka k obratníku Raka), podľa Homéra domovina Pygmejov (Iliada, III. Spev): „…rovnako ako žeriavy…ktoré…s kri­kom prilietajú zo spenených vĺn oceánu a ohrozujú plemeno malých Pygmejov…“. Ani tu, ako sa zdá, nepristihol Homéra nikto pri omyle, keďže existencia týchto trpaslíkov bola potvrdená v roku 1870 Schweinfur­thovými objavmi v stredoafrických pralesoch.

Na severe pevninu uzatvára deviaty oblúk. Tam trval deň 17 hodín, čo zodpovedá šírke 54 stupňov, kde by sme aj my ukončili na mapách súš, ak by sme Škandináviu považovali za ostrov. Desiaty oblúk bol iba veľkým pásom mora, kde svieti polnočné slnko, nebeské stĺpy podopierajú oblohu a svet sa úplne končí.

Výzdoba Achillovho štítu teda vyjadruje najstarší grécky obraz sveta. Pevnina mala podľa Homéra tvar kotúča, ktorý obklopoval oceán a bola na okraji ohraničená pohoriami, kde pramenili všetky rieky. Vyvýšené okraje podopierali oblohu spočívajúcu na pohoriach Atlasu a Kaukazu. Centrom sveta bolo sídlo bohov Olymp a Stredozemné more delilo okolitú súš na nočnú (severnú) a dennú (južnú). Bezpečne známe boli iba súostrovia Kyklády a Sporády, juh Balkánu a Malá Ázia (Trója). Taliansko Homér údajne nepoznal a je nepravdepodobné, aby vedel o Korfu. V tomto obzore teda Ithaka ležala na okraji Zeme a západným smerom bol koniec sveta vyznačený Héraklovými stĺpmi, ktoré boli pre smelého moreplavca varovným znamením k návratu, o čom v Danteho veršoch hovorí sám Odysseus: „Zošediveli sme a zostarli, ja i môj ľud, než sme úžinu videli, kde Herkules ramenami naveky postavil pomník, aby sa človek ďalej neodvažoval.“

Jáson a argonauti
Odysseus sa na takúto cestu predsa len odvážil. Jeho plavbu by sme však nemali posudzovať oddelene, ale v súvislosti s výpravou za Zlatým rúnom, po ktoré vyslal Jásona iolský kráľ Pelias. Takto vyzerala ich cesta: Jasonovo mužstvo sa vydalo na cestu loďou z Iólku, z Pagasského zálivu vyplávali na dnešné Egejské more a navštívili ostrov Lémmos, kde sa im dostalo nadšeného a vrcholne príjemného prijatia, keďže Lémňanky dlhé roky žili úplne bez mužov. Po dvoch rokoch (iná verzia skromne hovorí o jedinej noci) sa im podarilo z nástrah roztúžených krásavíc uniknúť a pokračovať v plavbe ďalej. V Propontide, dnešnom Marmarskom mori, pristáli na ostrove Kyzikos, kde porazili obrov. Potom sa dostali k brehom Mýsie, ktorá ležala na východnom pobreží Propontidy a neskôr do severnejšie ležiacej Bithýnie, za ktorou sa už rozprestieralo Čierne more. Tu porazili nevľúdnych Bebrykov pod vedením kráľa Amyka. Po odbočení na západ a krátkom odpočinku v Thrákii, kde oslobodili kráľa Fínea, zdarne preplávali cez Bospor pomedzi zrážajúce sa skaly Symplegád a zamierili pozdĺž severného pobrežia malej Ázie na ostrov Aretiada a potom na severovýchod k horám Kaukazu, na ktorých úpätí Kolchida ležala. Po získaní rúna a únose princeznej Médey vyrazili do Skýthie, po Istre (Dunaj) k Ilýrskemu moru, odtiaľ po Eridane (Pád) do Rhodanu (Rhôna) a do Tyrrhénskeho mora. Po preplávaní Gibraltáru, príhodách v krajine Fajákov, stroskotaní na pobreží Líbye a boji na Kréte sa konečne vrátili do thessálskeho Iólku.

A čo sa týka zhodnotenia zemepisného rámca tejto legendárnej výpravy treba povedať, že zemepisné údaje sú v rozprávaní naozaj presné. Geograf Strabón spomína vo svojich spisoch, ako domorodci žijúci pri Fasis kládli baranie rúna do rieky, aby zachytávali zlaté zrnká, ktoré rieka prinášala. Fasis je kaukazský tok Rioni a bývalé mesto Kolchidy Fasis dnešné Poti. Vysvetlenie pre býky, ktoré v legende sršali oheň možno nájsť u Herodota: fasis bola hlavným producentom asfaltu a v planúcom ohni šľahajúcom zo zeme bolo možné domnele vidieť býky chrliace oheň.

Ak teda chápeme „Odysseu“ v nadväznosti na rozprávanie o Argonautoch, ťažko budeme veriť tomu, že Odysseov otec Láertes podnikol cestu na okraj sveta, zatiaľ čo jeho slávny syn ostal medzi brehmi Stredozemného mora, „ako pecivál pred vlastným prahom“, ako sa vyjadril jeden z historikov.

Záhadná plavba
Jadro celého rozprávania tvorí popis dvadsaťdňovej cesty Odyssea z Ogygie, ostrova zvodnej Kalypso do krajiny Fajákov na samom konci sveta. Tejto plavbe včítane pobytu na fajáckom kráľovskom dvore venuje Homér 8 z 24 spevov. Zastávky po Stredozemnom mori však nie sú pre naše úvahy až také významné: po incidente s Polyfémom, priplával Odysseus so svojimi korábmi na ostrov kráľa vetrov Aiola a po strašnej búrke, aká sa rozpútala po zneužití jeho darov nevďačnými námorníkmi, blúdil v neznámych končinách mora. Na ostrove Laistrigónov prišiel v bitke s kanibalmi o takmer všetky lode aj s mužstvom, rok strávil u čarodejnice Kirké na ostrove Aiaia, kde ju – ako píše diskrétne Homér – „potešoval v jej osamelosti“. Od Kirké zamieril na sever do zeme Kimmeirov, kde vyhľadal vchod do podsvetia, cestou späť sa znova stavil na ostrove Aiaia, preplával okolo ostrova Sirén a unikol nástrahám morskej úžiny stráženej Charybdou a Skyllou. Potom pristál na ostrove Thrínakii, kde prišiel o celú posádku pretože siahla na majetok boha Hélia. V strašnej búrke sa na úlomku sťažňa zachránil iba Odysseus a len tak-tak unikol pred pažerákom Charybdy.

Na tomto mieste líči Homér príliv a odliv, čo má pre naše ďalšie úvahy zásadný význam (Odyssea, XII. Spev): „Bol som hnaný po mori celú noc, s východom slnka som pred sebou videl skaliská Skylly a strašnej Charybdy. Tá začala roztáčať obrovský vír slanej morskej vody a vpila s ním lodný kýl i sťažeň. Vzopäl som sa nahor a zachytil na vetvách figovníka a visel tu ako netopier. Držal som sa a čakal, kedy vír kýl a sťažeň opäť vyvrhne. Objavili sa v dobe, kedy sa sudca vracia zo zhromaždenia, na ktorom rozhodoval o mnohých sporoch a svároch mladých mužov…“

Svedectvo Homéra doplnil historik K. Barthomäus brilantnou analýzou: „S východom slnka – v šírkach Stredozemného mora to znamená asi päť hodín ráno – teda začínal odliv. Koniec súdnzch pojednávaní v Grécku môžeme stanoviť na 16 až 18. hodinu popoludní. Podľa Homéra teda cyklus prílivu a odlivu trval 11 až 13 hodín: dnes vieme, že je to dvanásť a pol hodiny. V tom prípade však mohli byť skaliská Charybdy a Skylly iba Gibraltárom. Messinský prieliv (medzi Sicíliou a južným Talianskom) nepripadá do úvahy, pretože v Stredozemnom mori sa síce objavujú prúdy, ale nie príliv a odliv. Rozdiel hladiny predstavuje iba 0,2–0,3 m, zatiaľčo v Atlantickom oceáne 2,5 – 4 m a v tamojších zálivoch 10 m i viac (napr. St. Malo).

Odysseus za Gibraltárom
Celkom oprávnene si môžeme položiť otázku, ako by mohol Homér, obyvateľ Stredomoria, popísať tak výstižne príliv a odliv, keby jeho hrdina neprekročil hranice Gibraltáru ? Ak však skaliská Charybdy a Skylly stotožníme s cípmi Gibraltárskeho prielivu, môžeme podľa tvaru identifikovať i Thrínakiu (Trojcípy ostrov), ktorý je nepochybne dnešný Tenerife (Trojuholníkovitý ostrov).

Odysseus sa po deviatich dňoch zachráni z rozbúreného mora na ostrove Ógygia, kde strávi (akože ináč!) sedem rokov u pôvabnej nymfy Kalypsó. Tá ho prepustí až na Diovu intervenciu, ale skôr ako sa Odysseus vydá na spiatočnú cestu do Ithaky podstúpil strastiplnú cestu k „svätej hranici žiaľu“, ležiacej na „konci sveta“ do krajiny Fajákov, kde sa mu dostalo dobrého prijatia od kráľa Alkinoa. K ich domovine sa vzťahujú nasledovné verše: „My Fajáci obývame mesto i tieto pláne … Bohovia nás milujú. Bývame ďaleko, až na samotných hraniciach sveta, na búrlivom mori a z ľudí sa s nami nikto nestýka.“

Kde teda ležala krajina Fajákov ? Ak si pozrieme verše XIV. Spevu, dozvieme sa, že keď sa Odyssea prestrojeného za žobráka spýtal už na Ithake pastier Eumaios odkiaľ prichádza, odvetil mu, že z Kréty, odkiaľ plával v miernom severnom vetre k egyptským brehom. Cestu vykonal za 4 a pol dňa, čo by zodpovedalo rýchlosti 4 uzlov (asi 1,9 km/hod.).

Ak teda vyjdeme z predpokladu, že Odysseus plával takouto rýchlosťou, potom za 18 dní urazil vzdialenosť 3200 km, čo pri kurze 54 stupňov zodpovedá vzdialenosti a smeru z Azor do Helgolandského zálivu.

Na otázku, kam plával Odysseus, možno teda odpovedať, že dosiahol ako najvzdialenejší bod cesty Helgoland, mýtickú krajinu Fajákov, čím prekročil dovtedy známy obzor sveta a zapísal sa medzi nesmrteľné postavy Homérovho eposu.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 16.01.2017 | počet zobrazení: 243

počet prístupov od 10.02.2007: 433014
počet prístupov dnes: 2