Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Svet podľa Eca II.

Svet podľa Eca II.

Svet podľa Eca II. 1
Svet podľa Eca II. 2
Svet podľa Eca II. 3

O osem rokov po vydaní Mena ruže nasledoval ďalší román pod názvom Foucaltovo kyvadlo (Il pendolo di Foucault, 1988), štruktúrovaný podľa kabalistickej symboliky stromu života. Odohráva sa v súčasnosti, s dejom načrtnutým na motíve prelínania sa parížskeho prostredia mysteriózneho rádu templárov s prostredím pátrajúcich redaktorov istého milánskeho denníka. Názov a motív románu vychádza zo skutočného Foucaltouvho kyvadla, zariadenia zostrojeného v roku 1851, ktoré malo experimentálne dokázať rotáciu Zeme okolo svojej osi. V Ecovom románe sa parížsky Pantheón, kde sa kyvadlo nachádza, stáva miestom mysterióznych, podľa fyzikálnych zákonov sotva vysvetliteľných dejov. Hlavným motívom tohto románu, v ktorom sa prelína súčasnosť s minulosťou, skutočnosť s fantáziou, sú dejiny rozmanitých tajných siekt a okultných zoskupení od druhého storočia nášho letopočtu až po súčasnosť. Zmyslom ich existencie bola snaha o svetovládu. Triumvirát hlavných protagonistov vstúpi do deja zdanlivo nevinnou hrou prostredníctvom počítača a usiluje sa prísť na stopu tajným spolkom, ktoré si svoje myšlienky a plány odovzdávajú z pokolenia na pokolenie podľa starostlivo utajovaných pravidiel. Umberto Eco sa na svoju úlohu pripravil mimoriadne starostlivo: „V prípade Foucaultovho kyvadla som mnoho večerov, zakaždým až do zatváracej hodiny, strávil v Conservatoires des Arts et Métiers, kam som umiestnil niekoľko základných udalostí príbehu“, priznáva. „Aby som vôbec mohol písať o templároch, navštívil som Foret d´Orient vo Francúzsku, kde sa nachádzajú zvyšky ich posádkových sídiel, o ktorých je v románe nakoniec len kratučká a skôr neurčitá zmienka niekoľkými slovami. Kvôli vykresleniu Casaubonovho nočného putovania Parížom od Conservatoire k Place des Vosges a potom k Eiffelovke som strávil množstvo nocí medzi druhou a treťou hodinou rannou chodením po uliciach, pričom všetko, čo som videl, som si hovoril a nahrával na vreckový magnetofón, aby som si potom pri písaní neplietol názvy ulíc a križovatky.“

Po príbehu hýriacom konšpiračnými motívmi nasledoval Ostrov včerajšieho dňa fabulovaný podľa populárnych robinsonád 17. storočia, veku zámorských expanzií a strategicky dôležitého hľadania správnej metódy na určovanie rovnobežiek a poludníkov. Stroskotanec Roberto de la Grive sa po námornej katastrofe zachráni na opustenej lodi, v ktorej podpalubí, porovnateľnom s akýmsi svojráznym múzeom kuriozít, nájde veci symbolizujúce úroveň poznania a objaviteľského ducha jeho doby: botanickú záhradu, klietky s exotickým vtáctvom, navigačné a meracie prístroje či mechanický organ. Hrdina začne v štýle barokovo vyšperkovaného príbehu rozprávať o zážitkoch z desivej tridsaťročnej vojny, v jeho mysli prebleskujú spomienky na noblesný spoločenský život Paríža, politické intrigy i špionážne misie. Autor komplikuje Robertovu rolu v románe vytvorením jeho alter ega – Ferranta, ktorý mu unesie platonickú lásku, aby ju zneužíval. Touto predstavou Ecov hrdina v slastnom bôli duše trpí, až kým sa v závere nevnorí v mystickom vytržení do vôd oceánu. Tejto knihe – ako je to už u Umberta Eca zvykom – opätovne predchádzala starostlivá príprava po každej stránke:

„Kvôli Ostrovu včerajšieho dňa som, pochopiteľne, vykonal cestu do Južných morí, presnejšie vzaté do miest, ktoré v románe vykreslujem, aby som vedel, aký odtieň tam má more a obloha, akú farbu ryby a koraly, a to v rôznych denných dobách. Dva alebo tri roky som sa tiež zaoberal nákresmi a modelmi vtedajších lodí, aby som sa uistil, aká veľká asi mohla byť lodná kabína a komôrka a ako by sa dalo prechádzať z jednej do druhej.“

V roku 2000 Eco oznámil, že onedlho vydá nový román. Odišiel do rodnej Alessandrie a o niekoľko mesiacov dokončil nové takmer päťstostránkové dielo – Baudolino.

Napínavý dej tohto v poradí štvrtého románu Umberta Eca nás prenesie do obdobia 12. storočia, kedy na trón Svätej ríše rímskej zasadol cisár Fridrich II, zvaný Barbarossa. Nesmierne pestrú spoločenskú mozaiku dotvárajú urputné boje talianskych mestských štátov o hegemóniu, intrigy na pápežskom stolci, rozpínavé mocenské ambície nemeckých kniežat prepletené panoramatickými náhľadmi do fascinujúceho sveta stredoveku, včítane exkurzov do prírodných vied chápaných ako mágie či fantastickej geografie v štýle Mandevillových zápiskov o čudesných cestách, kráľovstvách a národoch.

Do tohto veľkoryso koncipovaného priestoru zasadzuje Eco príbeh prostáčika Baudolina, roľníckeho syna z okolia Alessandrie (autorovho rodného mesta), ktorý využíva dejovú retrospektívu. Ocitáme sa v Konštantínopole roku 1204, práve plienenom bojovníkmi štvrtej križiackej výpravy rezignujúcich z dobývania Božieho hrobu z rúk neveriacich v Dávidovom meste Jeruzaleme a obracajúcich svoje meče proti obyvateľom najbohatšieho mesta Stredozemia. Stávame sa svedkami toho, ako viac než šesťdesiatročný hlavný hrdina ukryje vysokého byzantského hodnostára Niketasa Choniata (ide o skutočnú historickú osobu) a rozpráva mu príbeh svojho dobrodružného života vedúceho k poznaniu, ktoré by si nerád zobral zo sebou na poslednú zo svojich pozemských pútí. Tak sa oboznámime s textom, spísaným sotva trinásťročným Baudolinom potom, ako zaujal nemeckého cisára svojím (vymysleným) vešteckým videním. Ohmataný pergamen nosil potom celý život pri sebe ako talizman zasahujúci aj do jeho vlastného osudu. Niketas po jeho prečítaní vyzve rozprávača k obšírnemu vyrozprávaniu príbehu, aby mu odmenou za záchranu života zaistil prostredníctvom pera kronikára nesmrteľnosť.

Vďaka šťastnej hre osudu sa Baudolino ocitá v blahobyte a nádhere cisárskeho dvora, kde si vďaka malému podvodu získava dôveru starnúceho imperátora Fridricha do tej miery, že ten si ho neváha napriek neurodzenému pôvodu adoptovať ako vlastného syna. Jeho prvou povinnosťou bolo dosiahnutie patričného klasického vzdelania a to nielen prostredníctvom dvorných radcov, ale aj učených profesorov parížskej univerzity, kam je vyslaný na vyššie štúdiá. Hoci vzdelaný, ostáva Baudolino zemitým sedliackym synom so silne vyvinutým zmyslom pre oddelenie iluzórneho od reality. Vďaka tomu nezablúdi v labyrinte vlastného fantazírovania kladúceho nevyspytateľné nástrahy nielen v intenciách jeho sveta, ale – ako možno predpokladať – aj v radoch dobre sa baviacich Ecových čitateľov. Podľa známej sentencie, nájdeme tu na počiatku slovo, ale toto neslúži ničomu inému ako majstrovskej mystifikácii. Nie je to však lož v pravom zmysle slova, ale niečo ako metafyzický logos nastavený ako náprotivok všednej (hoci pre čitateľov pitoresknej) Baudolinovej reality. Eco však majstrovsky rozohráva hru o fantáziu a záujem čitateľov, keďže medzi riadkami neustále pripomína, že nepočúvame rozprávača robiaceho si nárok na postihnutie skutočnosti. Opis zázračných udalostí a bájnych bytostí nás na to až do poslednej stránky knihy priamo nabáda.

Kľúčovým momentom knihy je nepochybne Baudolinom inšpirovaný nešťastný zámer nemeckého cisára vystrojiť tretiu križiacku výpravu, pri ktorej – ako je známe z dejepisu – Barbarossa zahynul. Vo variácii historickej verzie, ktorá hovorí, ako sa brnením zaťažený panovník zrútil z koňa do vody pri brodení rieky Salef v malej Ázii a utopil, ponúka Eco záhadnú panovníkovu smrť na hrade mága Ardzrouniho v štýle zlatého veku detektívok ako je vražda v uzamknutej miestnosti. Táto situácia značne predchádza rozuzlenie rezonujúce temným tónom, aké by sme za normálnych okolností sotva považovali za patričné, keď spisovateľ odhaľuje, že Baudolino sa voči cisárovi neprevinil iba klamaním, dvornými intrigami a tajnou láskou k jeho manželke, ale dokonca mu sčasti vlastným pričinením pomohol aj na druhý svet.

Baudolino hodlal pomocou cisára navštíviť bájnu ríšu kňaza Jána, do ktorej dovtedy putoval len vo svojich predstavách. Aby ho podnietil k vykonaniu tohto podujatia, nemal žiadne rozpaky poslúžiť si príbehom o svätom grále, mystickej nádobe, z ktorej pil Kristus pri Poslednej večeri a do ktorej učeníci zachytávali krv, ktorá mu tiekla z rán po pribití na drevo kríža. Cisár uveril rozprávaniu, ako bola drahocenná relikvia ukradnutá z vlastníctva kňaza Jána a za zázračných okolností sa dostala do Baudolinových rúk. Čitateľ však už tuší, že mystické vytrženie, s akým panovník berie do rúk posvätnú nádobu, nie je vôbec namieste a spomenie si, ako sa dávno predtým vrátil Baudolino po smrti otca do rodičovského domu, aby si odtiaľ zobral niečo, čo by mu ho pripomínalo. A tam:

„Zbadal na zemi otcovu misku a vzal si ju ako vzácnu relikviu. Dobre ju poumýval, aby nesmrdela vínom, lebo od Poslednej večere prešlo veľa času. Mala by voňať iba tými vôňami, ktoré by všetci mali cítiť, ak je to pravý kalich. Zakrútil misku do svojho plášťa a odniesol si ju sebou.“

Fridrich sa rozhodne zorganizovať križiacku výpravu, aby dosiahol legendárnu ríšu kňaza Jána a osobne mu vrátil relikviu. Po jeho smrti pokračuje v ceste Baudolino už len s niekoľkými svojimi priateľmi, aby sa dostal až na hranice krajiny, o ktorej sa mu zdalo v momentoch, kedy sa sen stýka s bdením.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 17.01.2017 | počet zobrazení: 341

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1