Dr. Miloš Jesenský

Svet podľa Eca III.

Druhá polovica knihy prináša gradáciu Baudolinovej fabulácie do miery, ktorú je možné prirovnať k fantastickým bedekrom stredovekých zemepiscov, k oným neuveriteľným pasážam aké nachádzame v „Milióne“ Marca Pola – popisy bizarných oblúd, nevídaných končín na kraji známeho sveta, kde majú svoj domov jednorožce, muži s okom uprostred čela či groteskný národ ľudí s jediným veľkým chodidlom, pod ktorým sa v dennej páľave ukrývajú pred prudkými slnečnými lúčmi.

V kráľovstvách na pokraji ríše fantázie prežije hrdina aj najhlbšiu lásku svojho života. Ide o významný moment nielen kvôli pozornosti, akej sa v Ecových dielach dostáva tomuto ľudskému citu, ale predovšetkým, že jeho podoby graduje v knihe na trikrát. Prvýkrát sme svedkami platonického vzťahu k nemeckej cisárovnej, odohrávajúcom sa podľa vzorcov dvornej etiky a kurtoázie. Druhýkrát sledujeme Baudolinove ľúbostné dobrodružstvo a krátke manželstvo s dcérou talianskeho mešťana Colandrinou v rovine reálnych milostných vzťahov, aby sme nakoniec so zatajeným dychom počúvali príbeh vášnivého vzťahu s Hypatiou, fantastickou ženou z bájnych krajov predstavujúcim poetickú variáciu erotického snívania, milovanie sa so samotnou Fantáziou, prezrádzajúcou možno viac o vnútri samotného autora, ako o jeho literárnej postave. Momentom, na ktorý sa len tak ľahko nezabúda, je, napríklad, popis výrazu úžasu a nadšenia, ktorý sa u Baudolina objavuje vo chvíli, keď sa jeho vybájená milenka ocitne bez šiat a on uvidí „kučeravé kozľacie nôžky, ktoré tak pôvabne ladia s telom dámy“ – aby sme dodržali jazyk predlohy a preukázali, že spisovateľ evokuje milostné zázraky mimoriadne rafinovane.

Zaujímavo pôsobí aj porovnanie Ecovho zatiaľ posledného románového počinu s dielom, ktorého meno je v súčasnej dobe skloňované vo všetkých pádoch aj v súvislosti s efektným filmovým spracovaním – s „Pánom prsteňov“ anglického spisovateľa R. R. Tolkiena.

„Baudolinova cesta do Východnej krajiny s družinou priateľov rozrôznených pôvodom a povahami môže pripomenúť výpravu Tolkienovho Spoločenstva Prsteňa, ktorým sa Eco možno trochu inšpiroval, ale so zásadne odlišným etosom“, napísal český literárny kritik Viktor Šlajchrt. „Zatiaľ čo britský mýtotvorca predkladá svoje príbehy ako v podstate vážne podobenstvo o boji proti zlu, zahaľuje ich do chmúrnych severských hmiel a po boku stredostavovského hobita stavia vládcov národov, učených čarodejov a konzervatívnych aristokratov, Eco mýtotvornosť humoristicky demaskuje a poukazuje na zištné kšeftovanie s vierou, podvodnosť povier, účelovosť ideológií v pozadí politických hier a ich cynický iluzionizmus.“

„Eco naprojektoval text skôr pre trpezlivcov, ktorí síce nemusia byť reliktmi pokorných lúštiteľov historických letopisov, ak však v sebe nájdu sebadisciplínu nezavrhnúť knižku po niekoľkých stranách rozšafne veľkorysého rozprávania s použitím bohatého komplexu pojmov, digresií, alúzií a citácií, môže byť ich stretnutie s textom naozaj zaujímavé“, mieni zase literárna kritička Zuzana Belková. „Práve ich môže upútať typicky ecovská parafráza na tému: ako si postavička drobného veľkého klamára dominanty epoch uchmatla do svojho príbehu. Predovšetkým oni môžu oceniť inteligentnú hru s reáliami podporujúcu závažnejšie autorské výpovede.“

Eco v tomto prípade originálnym jazykom nastoľuje otázky, aké vnímavý čitateľ nemôže ponechať bez odpovede. Možno evokovať ducha Baudolinových čias bez popisu viery v divotvornú moc relikvií a v prapodivné zázraky? Bez križiackych výprav a itinerárov fantastických krajín a národov? Mohlo by v ňom chýbať rozprávanie o grále? Ecova reakcia na tieto dilemy je viac ako sprítomnená v bohato štruktúrovanom texte románu, aj keď jeho „Baudolino“ rozpráva zdanlivo prostým, ale pritom hlbokomyseľným jazykom. Predstavuje súčasne aj nové vyznanie bolonského majstra k svojej dávnej láske – medievalistike – a tak si nemusíme odoprieť potešenie ponoriť sa do deja ozvláštneného kriminálnym motívom, stredovekou variáciou na špionážne príbehy, strasťami milovania i putovania, zúčastniť sa na úchvatnom dobrodružstve, v ktorom figurujú tajomstvá práchnivejúcich pergamenov, zvláštne mapy, zázračné ostatky, svätý grál, zjavenia a bájne tvory.

V čom spočíva sila Ecovho rozprávania o mužovi, ktorého osud v podobe autorského zámeru predurčil žiť, cítiť a konať inak ako ostatní? Bola to azda schopnosť bravúrne fabulovať, ako sa domnieva recenzentka Eva Faithová?

„Hovoril a vymýšľal si veci, ktoré neboli pravdivé, ale ktoré sa pravdivými stávali. Bol to on, kto vyvolal zjavenie svätého Baudolina, vymyslel si knižnicu v Saint-Victor, poslal mudrcov od Východu blúdiť po svete, zachránil svoje rodné mesto tak, že z chudej kravy urobil tučnú, a ak sú v Bologni doktori, je to len jeho zásluhou. O Ríme si vymyslel zázraky, o ktorých sa Rimanom ani nesnívalo, a podľa rozprávky Huga z Gabaly vytvoril ríšu, aká nemá páru.“

„Bol som zasvätený lži“, hovorí v ťažkej chvíli svojho života Baudolino, pričom môžeme s ním mimo prvého plánu rozprávania zrejme súhlasiť iba do tej miery, s akou sme ochotní akceptovať zámenu slova „lož“ za „výmysel“. „Ťažko vysvetliť, čo mi prechádzalo hlavou. Hovoril som si, kým si vymýšľal, vymýšľal si veci, ktoré neboli pravdivé, ale stávali sa pravdivými … Stvoril si niečo, v čo nikto neverí, ani po tom netúži. Radšej sa utiahni do sveta svojich zázračných bytostí, kde aspoň môžeš rozhodnúť o tom, nakoľko sú zázračné.“

Túto repliku Eco umne stavia do protikladu k výsostne pragmatickému výroku, že sto ráz opakovaný či jediný raz presvedčivo podaný výmysel sa stáva pravdou. Vnímavému čitateľovi sa tak dostáva zasvätenia do „metafyziky výmyslu“, hoci ani toto nie je azda mienené smrteľne vážne – vo chvíli, keď sa nazdávate, že sa vám to podarilo, vzápätí sa prichytíte, že práve spolu s majstrom opakujete „tichým hlasom kyrie eleison pighé pighé, akoby to bolo litánie, a pútnici vám budú ustupovať z cesty, niektorí sa prežehnávajúc, iní ukazujúc parohy či chytajúc sa za gule.“ Pokiaľ ide o samotnú podstatu a silu výmyslu, z tohto hľadiska môžeme považovať za kľúčovú záverečnú kapitolu, v ktorej sa kronikár rozhodne vynechať zo svojho príbehu Baudolina so slovami „Bol to pekný príbeh. Škoda, že sa o ňom nikto nedozvie.“, načo sa mu dostane odpovede: „Nemysli si, že si jediný autor príbehov na tomto svete. Raz sa nájde na svete ešte väčší klamár ako Baudolino, ktorý jeho príbeh vyrozpráva.“

Baudolinov príbeh, ktorý sa začal rozprávaním vtedy štrnásťročného chlapca o údajnom stretnutí s jednorožcom, sa teda zákonite musí končiť odchodom do vybájenej krajiny kňaza Jána, ktorá v tomto prípade splýva s otčinou všetkých rojkov, výmyselníkov a fantastov. Návrat späť do reality, ktorú upravoval svojou fantáziou do tej miery, že sa javila neskutočnejšie ako jeho vlastné predstavy, už nie je možný.

Nie je vôbec čudné, ak sa Umberto Eco suverénne orientuje nielen v stredoveku, ale aj v súčasnosti. Okrem iného to dokladajú aj jeho eseje v talianskom magazíne L´Espresso, do ktorého pravidelne prispieva už viac ako tri desaťročia a publikuje duchaplné postrehy o spoločenských a politických trendoch. Filológ a dlhoročný zberateľ starých textov však rovnako vášnivo holduje modernej technike, ako aj antikvárnym knihám. Aj keď, podľa vlastných slov, vlastní až osem počítačov, je hlboko presvedčený o tom, že diela v elektronickej podobe na internete sa nikdy nevyrovnajú zážitku z čítania kníh, ktorými listujeme poležiačky na pohovke.

Aby sme ilustrovali ostrovtip autora prejavovaný aj v takých krátkych útvaroch, aké dostávajú priestor v podobe novinových stĺpčekov, môžeme pripomenúť jeho kratučkú esej o počítačových systémoch. Z pohľadu semiotika v nej formuloval metaforu práve tak poetickú, ako aj podnetnú, keď rozdiely medzi počítačovými operačnými systémami Macintosh a DOS prirovnal k náboženskej schizme. Macintosh je, podľa neho, katolicizmom, ktorý nasledovaním jednoduchých krokov ponúka všetkým možnosť vstúpiť do kráľovstva nebeského. Systém DOS charakterizuje ako protestantizmus: „Pripúšťa voľnú interpretáciu Písma, vyžaduje si rôzne osobné rozhodnutia. Nie každý však dosiahne spasenie.“ Originalita vo forme i obsahu vyjadrenia Ecovi určite nechýba – napokon to nemôže prekvapovať u autora, ktorý vo svojich esejách priviedol Platóna do striptízového baru, či venoval univerzitnú prednášku komiksovému hrdinovi Supermanovi.

„Ľudia sa ma pýtajú: Čím to je, že vaše zložité romány sú aj také úspešné? To je ako keby ste sa ženy pýtali, prečo je taká krásna. Veď tým jej vlastne hovoríte, že je škaredá“, tvrdí renesančný Talian, ktorý si vie vychutnať každú chvíľu života. Má rád diskusie v spoločnosti, ako aj cigarety a whisky. Podľa svojich slov sa však najlepšie cíti, keď sa zavrie do tridsaťtisíczväzko­vej knižnice v starom dome v kopcoch nad Rimini, ktorý obýva spolu s manželkou Renatou.

V súčasnosti vedie seminár komunikačných vied na univerzite v Bologni, kde sa zaoberá predovšetkým svojou obľúbenou témou – otázkou masovej kultúry. K nej si zachováva rovnaký postoj, ako keď pred rokmi publikoval svojráznu zbierku esejí pod názvom „Skeptici a tešitelia“ (Apocalittici e integrati,1964), ktorá nám vytýči aj jeho miesto v prúde európskeho myslenia: „Jeden môj priateľ, skladateľ súčasnej vážnej hudby, mi vravel: na mňa vlastne Beatles pracujú, pripravujú obecenstvo, aby vnímalo aj moju hudbu. A naozaj – prišli rockové koncerty, kde ste nevedeli, či ide o populárnu hudbu, avantgardu, experiment. To bol zlomový bod, a nielen v hudbe, ale aj v literatúre, výtvarnom umení. Zoberte si pop-art. Ten si môže užiť čitateľ komiksov, ako aj poučený literárny kritik.“

Miloš Jesenský