Dr. Miloš Jesenský

Tajomstvo Mikuláša Kopernika II.

Zaujímavú skutočnosť predstavuje správa nemeckého profesora Karla Sudhoffa, ktorý v roku 1904 objavil vo florentskej Biblioteca nazionale centrale latinský preklad Paracelsovho spisu De Alchimia liber vexationis datovaný rokom 1575 a zastával názor, že ide o Rhaeticovu prácu – to by však niekto iný musel dokončiť preklad po jeho smrti. Iný Rhaeticov životopisec K. H. Burmeister zase predpokladá, že Rhaeticus posledné roky života trávil v Košiciach prekladaním traktátov slávneho alchymistu Paracelsa, ktorý dvakrát navštívil Slovensko, robil tu pokusy so zlatom v Kremnici ako aj záhadnou minerálnou vodou v Španej doline, ktorá údajne menila železo na meď.

Domnievam sa, že Rhaeticovou najdôležitejšou úlohou v Košiciach bolo bezpečné uchovanie majstrovho rukopisu, ktorého sa nikdy nevzdával. Je totiž veľmi dobre možné, že sa inkvizítorom Svätého ofícia znepáčil ešte skôr, ako dala kongregácia kardinálov v Ríme Kopernikovo dielo v roku 1616 na smutne preslávený Index zakázaných kníh. Napriek horlivému úsiliu inkvizítorov sa manuskript podarilo zachrániť pred plameňmi horiacej hranice neporušený až do súčasnosti, pričom poznáme takmer celú reťaz jeho strážcov: po Rhaeticovi ho vlastnil Valentín Otho, potom profesor univerzity v Heidelbergu Jakob Christmann. Od jeho vdovy kúpil rukopis ešte ako študent Ján Amos Komenský, ktorý ho odviezol na Moravu i do svojho exilu v Lešne. Potom putoval do Nosticovskej knižnice v Prahe na Malej strane, odtiaľ na jar 1945 do Klementina a o osem rokov nato ho ako československý štátny dar Poľskej ľudovej republike deponovali v Jagellonskej knižnici v Krakove. To však môže predstavovať iba časť pravdy: niektoré indície totiž dokazujú, že Rhaeticus a po ňom i mnohí ďalší skrývali aj niečo viac ako rukopis „O pohybe nebeských sfér.“

Podľa nemeckého historika a spisovateľa Phillippa Vandenberga môžeme totiž k autorstvu podivného poľského kanonika pripočítať i doteraz neznáme Kopernikovo dielo „De astro Minante“, ktoré by sme však márne hľadali v dvojzväzkovom zobranom vydaní „Nicholas Copernicus Complete Works“ pripravenom Poľskou akadémiou vied vo Varšave k 500. výročiu astronómovho narodenia. Tento spis sa stal nielen motívom Vandenbergovho najnovšieho románu „Kopernikova kliatba“ (Der Fluch des Kopernikus), ale zrejme aj dôvodom, prečo sa Rhaeticus pravdepodobne s jeho odpisom ukryl práve v Košiciach.

Ak máme veriť Vandenbergovmu podaniu, predstavuje „De astro minante“ brizantné dielo, ktorého rozšírenie mohlo v súvekej Európe naozaj zatriasť odvekým poriadkom stredovekého sveta odobreným autoritou ctihodných cirkevných otcov. Z toho mála, čo sa o tom môžeme dozvedieť dnes, mal byť Kopernikov text členený do dvadsiatich dvoch statí, ktorých počet zodpovedá počtu kapitol Zjavenia svätého Jána. Rukopis nechal v tajnosti vytlačiť až v roku tvorcovej smrti opát benediktínskeho opátstva v Bursfelde v náklade stojeden kusov, z ktorých každý dostal kláštor tzv. Bursfeldskej únie pracujúcej na reštaurovaní pôvodného poslania kresťanskej cirkvi. Oveľa zaujímavejší ako habitus mal však byť nepochybne neslýchaný obsah tohto diela začínajúci slovami, ktoré iba málokoho môžu nechať ľahostajným: „Aristotelis divini universum nec Iulii Caesaris calendarium protegere nos non possunt ab astro minante…“, teda: „Univerzum vznešeného Aristotela a kalendár Julia Caesara nás neuchránia pred hrozivou hviezdou.“ Zemi, ktorú podľa biblickej knihy Genesis stvoril Boh na počiatku sveta, malo ostávať už len veľmi málo času do strašnej apokalypsy. Tá sa mala dostaviť spôsobom, že deň Posledného súdu, o ktorom text Knihy kníh s takou naliehavosťou hovorí, sa vôbec neodohrá, aspoň nie tak, ako sa to popisuje v evanjeliách. Pretože to, čo opísal Ján, nie je v skutočnosti božím súdom, ale úderom hrozivej hviezdy, ktorá sa podľa Kopernikových výpočtov nezadržateľne približuje k Zemi, aby na nej pri dopade zničila všetok život. Nebude sa konať žiadne zmŕtvychvstanie blahoslavených, nevznikne nijaký nebeský Jeruzalem, žiadna nová Zem, toto bude naozaj definitívny a neodvrátiteľný koniec, nepredstaviteľná prírodná kataklizma, ktorú neprežije ani jeden človek. A keďže nebude súdu, nebude ani odsúdených, nebude rozdelenia na spravodlivých a hriešnikov, trest nebude nasledovať hriech a vo vyhliadke úplného, slepého zničenia sveta nemá žiaden význam zachovávať božské a ľudské zákony. Okrem Kopernika a niekoľkých zasvätených to vedeli iba máloktorí z pápežov, čo by vysvetľovalo, prečo sa – márnosť nad márnosť – niektoré pomazané hlavy s mitrou vrhli do víru bezuzdného a nezriadeného života, nehodného následníka Petrovho stolca. Finis mundi, ako vypočítal Kopernik, mal nastať 8. októbra 1582, čiže v čase, kedy zomrel a prvé stránky jeho traktátu vyšli v Bursfelde z tlačiarenského lisu, ostávalo svetu ani nie štyridsať rokov hriešnej a pominuteľnej existencie. Aké následky by malo zverejnenie tohto faktu na usporiadanie vtedajšej spoločnosti je ľahko predvídateľné: ekonomické, spoločenské a ideologické otrasy vyplývajúce z takéhoto poznania by spôsobili celosvetový kolaps aj v súčasnosti a proti ktorému bolo chiliastické blúznenie kresťanskej Európy okolo roku 1000 iba zanedbateľným úkazom.

Fatálne tvrdenie dovtedy neznámeho fromborského kanonika malo byť po dlhé roky jedným z najlepšie strážených tajomstiev pápežskej kúrie. Keďže sa autor naveky ukryl pred nimi pod ťažkú náhrobnú platňu kostolnej krypty, hľadali emisári Svätého ofícia za pomoci mešca plného zlatiakov, mučenia či jedu každý jednotlivý exemplár „De astro minante“ a vybraní astronómovia jezuitského rádu poverení zostavením nového kalendára do úmoru kontrolovali Kopernikove výpočty. Dramatické rozuzlenie priniesla až skutočnosť, ktorú Phillip Vandenberg komentuje vo svojej knihe slovami: „Je zbytočné dodávať, že v deň, ktorý vyrátal Kopernik, svet nezanikol. Navždy zostane tajomstvom, či preto, lebo nasledujúci pápež Gregor XIII. vyčiarkol osudný deň z kalendára, alebo preto, že sa Kopernik pomýlil. Po zmiznutí posledného výtlačku Kopernikovej knihy sa zabudlo na všetky čísla a výpočty. Udalosti roku 1582 . alebo skôr udalosti medzi 4. a 15. októbrom, ktoré sa nemohli uskutočniť, pretože tých desať dní bolo z nového kalendára vymazaných . považujú jedni za zázrak a dôkaz svojej viery, podľa ktorej je pápež neomylný, pre iných je to neustále sa vracajúci dôkaz toho, že veda a pokrok už neraz priniesli ľudstvu nešťastie.“

Čo dodať záverom? Naozaj nie je ťažké predstaviť si platnosť uvedenej hypotézy, ktorá netradične zdôvodňuje, prečo po 4. októbri nasledoval 15. október 1582, vďaka čomu chýba v kolektívnej pamäti ľudstva celých desať dní. Rovnako netreba príliš veľkú fantáziu, aby sme si spojili existenciu posledného výtlačku Kopernikovho kacírskeho spisu s náhlym útekom jeho najvernejšieho žiaka do exilu na východnom Slovensku. Čo však na celej histórii predstavuje najviac znepokojivý aspekt, nie je azda možnosť objavenia posledného exemplára „De astro minante“ v Košiciach, ale to, že táto hrozivá hviezda sa môže v najmenej očakávanú chvíľu skutočne vynoriť v niektorom temnom kvadrante nebeskej klenby a naplnia sa tak obavy z Kopernikovej kliatby, trápenia silnejšieho ako miliárd bolestí, úderu, po ktorom sa už nikto nezrodí a Boh osirie…

Miloš Jesenský