Dr. Miloš Jesenský

Publikácie → Články → Vesmírna odyssea Ericha von Dänikena

Vesmírna odyssea Ericha von Dänikena

„Som rád, že svet je plný záhad, inak by bol nudný“

Priznám sa, že keď som presne po dvoch desaťročiach a takmer v deň jeho narodenín opäť stretol Ericha von Dänikena v charakteristickom modrom saku a pásikovej košeli, nedokázal som sa ubrániť silným emóciám. Ak som očakával nostalgiu a dojatie, veľmi skoro ma opäť uchvátilo nadšenie, charizma a výrečnosť dnes už sedemdesiatpäťroč­ného spisovateľa, propagujúceho svoju teóriu o mimozemských návštevách v staroveku s rovnakým entuziazmom, ako aj predtým: „Pred niekoľkými tisícročiami, v tých tajuplných dobách, z ktorých nemáme žiadne písomné svedectvá, museli na Zemi pôsobiť všemocné bytosti. Neviem, kým boli a odkiaľ prišli, ale zanechali nám tu svoje stopy, svedkov nepochopiteľných techník.“ Keď skončil autorov dva a pol hodiny trvajúci rečnícky maratón, ktorý v piatok 9. apríla doslova priklincoval na sedadlá stovky poslucháčov v sále trenčianskeho Posádkového klubu, nasledujúca autogramiáda trvala takmer rovnako dlho.

Ste azda zvedaví?
„Ste zvedaví?“ kladie na úvod rečnícku otázku Erich von Däniken a vzápätí sa priznáva: „Ja zvedavý som. Patrím ku ľuďom, ktorí sa neuspokoja s obvyklými odpoveďami. Hľadám nové vysvetlenia, pretože staré sa mi nie vždy páčia. Čo vlastne chcem? Nemusím za každú cenu všetko spochybniť, ale chcel by som sa pýtať, klásť jednu otázku za druhou, a chcel by som vás vziať so sebou do tej nádhernej, fascinujúcej krajiny otáznikov. Nechcem si pritom nič dokazovať, chcel by som ale podať napínavé líčenie, na ktorého konci zostane nevyriešený rad záhad. A v žiadnom prípade neuplatňujem nijaké vedecké ambície. Chcel by som len dokázať, že na Zemi ešte existujú veci, ktoré sme dodnes nepochopili. Nasledujte mňa do tejto fascinujúcej krajiny otázok.“

Takémuto lákavému pozvaniu v obecenstve neodolal nikto, keďže práve v tej chvíli nasledovala senzačná jazda po najväčších záhadách našej planéty začínajúca v starovekej Indii, aby pokračovala cez peruánsku plošinu Nazca, egyptské pyramídy, buddhistické chrámy i pamiatky Blízkeho a Stredného Východu.

Úvod patril staroindickým eposom, z ktorých sa ku veľkému údivu historikov a archeológov dajú vyčítať skutočne pozoruhodné veci. Hovoria totiž o bohoch, ktorí – ako sa zdá – boli bytosťami z mäsa a krvi, s ľudskými vlastnosťami a slabosťami. Niektoré z týchto bytostí velili skutočným mestám vznášajúcim sa na oblohe, ktoré bolo možné pozorovať. Svietili zlatým a strieborným leskom a pohybovali sa po rovnakých dráhach ako hviezdy. Občas dokonca dochádzalo medzi obyvateľmi nebies ku zničujúcim súbojom, ktoré by sme dnes bez rozpakov označili za „hviezdne vojny“, ale konštatovať ich existenciu v dobe pred tisíckami rokov, kedy ľudia staroveku nemali ani len poňatie o satelitoch, stíhačoch družíc, orbitálnych staniciach či celých kozmických mestách je skutočne pozoruhodným príspevkom k nášmu poznaniu minulosti. Skrátka a dobre, staroveká doba bola celkom iná!

Pristávacie plochy bohov
V Dänikenovej polemike s vedeckou obcou zaznievajú argumenty, z ktorých niektoré používa už od konca šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy jeho kniha „Spomienky na budúcnosť“ vyvolala celosvetovú senzáciu. Príkladom môže slúžiť svetoznáma plošina Nazca nachádzajúca sa uprostred vyprahnutej krajiny v Peru, kde boli leteckým prieskumom objavené skutočne zvláštne línie v podobe „ciest“ takmer osemdesiat metrov širokých, ťahajúcich sa viac ako dva kilometre a náhle končiacich. Vedľa nich prebiehajú početné úzke priamky lúčovite ústiace po niekoľkých kilometroch do akýchsi pristávacích dráh. Švajčiarsky spisovateľ už v roku 1968 vyrukoval s teóriou, že vládcovia Inkov, nazývaní „Synmi Slnka“ boli vzdialení potomkovia tajomných učiteľov z vesmíru, o ktorých rozprávajú starobylé peruánske legendy:

„Domnievam sa, že na náhornú planinu v Nazke smerovali z orbitálnej stanice raketoplány. Cudzí astronauti samozrejme nepotrebujú špeciálne pristávacie plochy, aj tak by nenašli nikoho, kto by ich bol schopný vystavať. A nech už raketoplán pristáva akýmkoľvek spôsobom, pomocou zložiteľných krídiel, listov rotora ako helikoptéra, či pomocou mäkkého vzduchového vankúša, vždy zanechá v púštnej pôde stopy a ryhy. Indiáni pozorovali nepochopiteľnú činnosť týchto bohov z blízkych kopcov a hôr. Videli niečo záhadné, čo pľuvalo oheň a s rámusom skĺzlo z nebies, až sa zvírila pôda. Mimozemšťania sa venovali svojim analýzam a meraniam, možno si vybudovali v neďalekých horách základňu.“

Švajčiarsky bádateľ je po štyroch desaťročiach úsilia, ktoré venuje podpore myšlienky o kontaktoch dávnych obyvateľom Zeme s hosťami z vesmíru považovanými za bohov vyzbrojený celým arzenálom argumentov a nenúteným štýlom, s akým vedie diskusiu, čo sa týka aj témy, ktorej venoval časť prednášky v Trenčíne: „Ten, kto tvrdí, že na plošine Nazka žiadne pristávacie plochy nie sú, nech jednoznačne zodpovie moju otázku: A čo to teda je? Budú sa azda dejiny opakovať? Budú chytrí archeológovia budúcnosti tvrdiť, že letisková plocha v kalifornskej púšti, na ktorej pristáva americký raketoplán, bola akýmsi gigantickým kalendárom? Náboženstvom trigonometrie, predinckou Olympiou, fatamorgánou či pracovnou terapiou? Znie to možno smiešne, ale vylúčiť sa to nedá. Aspoň do chvíle, kým si budeme môcť to, čo jasne vidíme, vysvetľovať po svojom.“

Nie, Erich von Däniken sa rokmi nemení a to je jedna z vecí, ktoré na jeho práci máme skutočne radi.

Panoráma iného sveta
Na prednáške venoval spisovateľ pozornosť aj „panoráme z iného sveta“, ako v jednej z kníh nazval tajuplnú megalitickú stavbu nad peruánskym mestom Cuzcom. Pri pohľade na ňu ostaneme prekvapene stáť pred prvotriedne otesanými obrovskými kusmi kameňa. Chaoticky pováľané múry a podlahy sú vytesané z tvrdých, vyvrelých hornín. Jednotlivé kvádre a zložité architektonické prvky boli opracované, vybrúsené a vyleštené natoľko presne, akoby vznikli v dielni vybavenej najmodernejšími strojmi, frézami a vrtákmi z kalenej oceli. Leží tu obrovské množstvo kamenného materiálu, ktorý kedysi tvoril kovovými svorníkmi spojený celok, čosi na spôsob veľkého, megalitického lega, ktoré rozhádzali neznáme sily s bezstarostnosťou hrajúceho sa dieťaťa.

A potom … nech to znie akokoľvek neuveriteľne, nachádzajú sa tu prefabrikované stavebné diely! Ide o bloky, na ktorých hlavných plochách sú vyfrézované dva výklenky a v ich zadnej časti malé štvorce pripomínajúce karabínové uzávery, do ktorých zapadol náprotivný diel. Na prednáške Erich von Däniken predviedol pôsobivú počítačovú animáciu, ktorou demonštroval precíznu stavebnú technológiu použitú pred tisícročiami neznámymi tvorcami v Puma Punku: „Urobili sme praktický pokus a vložili do počítača presné údaje troch týchto prefabrikovaných stavebných dielcov. Potom sme nechali počítač pracovať: ktorá časť patrí do ktorej? A pozrime sa – počítač nám bleskovo jednotlivé časti spojil. Ryhy a koľajnice k sebe presne zapadli, vznikol múr z prefabrikovaných dielcov. Bez použitia malty, bez škár a spočiatku odolný voči zemetraseniu.“

Je takmer isté, že indiánsky kmeň, ktorý v 7. storočí osídlil túto oblasť a nepoznal kovy, Puma Punku nepostavil. Dänikenova poučka znie: „Stavebný plán plus aritmetika plus geometria plus prefabrikované stavebné dielce plus nástroje s tvrdosťou ocele plus kovové spony plus transport ťažkých bremien rovná sa technológia, ktorá je rovnocenná s našou.“

Takže predsa len hostia z vesmíru?

Späť ku hviezdam
Rad indícií a svedectiev, ktoré Erich von Däniken za viac ako štyri desaťročia zhromaždil je skutočne imponujúci. Na prednáške spomenul ďalšie z „klasického repertoáru“ tvrdení, známych už čitateľom jeho kníh aj na Slovensku: antický „počítač“ z Antikytéry, záhadná mapa Piriho Reisa a Orontia Finea, „astronaut“ z Palenque, svedectvo Henochovej knihy, biblické Ezechielove svedectvo sprevádzané pôsobivou vizuálnou prezentáciou či kontroverzné výskumy na pyramídovom poli v Gíze. Vzhľadom k malému priestoru nie je možné popísať aspoň tie najzaujímavejšie z objavov podporujúcich možnosť mimozemských návštev v minulosti, ale napokon to už urobil samotný autor v takmer troch desiatkach kníh, z ktorých takmer všetky vyšli v slovenskom preklade.

Keď som stál pred vchodom do trenčianskeho Posádkového domu kultúry spomínal som si na pocit, aký som mal pred prvou prednáškou Ericha von Dänikena v roku 1990 a z ktorej dodnes opatrujem vstupenku ako vzácny suvenír. Pamätám si, že vtedy som so sebou niesol už vtedy dvadsaťdvaročné vydanie jeho „Spomienok na Budúcnosť“, ale nakoniec som si ho podpísať nedal, keďže sa mi nezdalo vhodné položiť pred obľúbeného spisovateľa ohmataný zväzok, ktorý prešiel mnohými rukami potom, ako ho tesne pred vpádom sovietskych vojsk ktosi z našej rodiny kúpil v kníhkupectve. Po tomto titule sa potom na dve desaťročia úplne zľahla zem, podobne ako za inou, prohibičnou knihou Jacqua Bergiera a Louisa Pauwelsa „Úsvit kúzelníkov“. Dnes vidím ten rozdiel nielen vďaka časovému posunu dvadsiatich rokov, kedy som stál v rade pred bývalým Domom kovoprůmyslu v Prahe na Dänikenovej prvej historickej prednáške vo vtedajšom Československu: množstvo mladých ľudí s knihami v rukách umožňuje veriť, že autorova neochvejná dôvera v kozmickú budúcnosť ľudstva, v ktorej nájdeme „mimozemskú navštívenku“, aby sme sa mohli vrátiť „späť ku hviezdam“ nie je márna, tak ako je o tom hlboko presvedčený Erich von Däniken:

„Som presvedčený, že túžbu po hviezdach v nás udržiava dedičstvo, ktoré nám zanechali „bohovia“. Pôsobia v nás rovnakou mierou spomienky na našich pozemských predkov a spomienky na našich kozmických učiteľov. Formovanie ľudskej inteligencie nepovažujem za výsledok nekonečne dlhého vývoja. Na to sa tento proces uskutočňoval príliš náhle. Verím, že naši predkovia dostali svoju inteligenciu od „bohov“ opierajúcich sa o znalosti, ktoré umožnili, že sa tento proces stal krátkodobým. Dôkazy pre toto tvrdenie sotva nájdeme na našej zemi, pokiaľ sa uspokojíme s doterajšími metódami bádania o minulosti. Tradičným prístupom bezpochyby iba rozmnožíme existujúce zbierky ľudských a zvieracích reliktov. Každý objav dostane svoj štítok s číslom, bude zaradený do múzealnych vitrín a udržiavaný v poriadku zamestnancami múzeí. Iba týmito metódami sa však nemôžeme priblížiť k podstate problému. Pretože to podľa môjho názoru spočíva vo veľkej otázke: kedy a čím sa z našich predkov stali inteligentné bytosti?“

Čo dodať záverom? Erich von Däniken je na svojom európskom turné plný energie, akú by ste u muža jeho veku sotva čakali. Srší nápadmi, jeho predstavivosť je chytľavá a nadšenie burcujúce. Ostáva naďalej skvelým rozprávačom a podnecovať fantáziu publika mu pomáha najmodernejšia technika. Pre všetkých, ktorí boli, videli a zúčastnili sa je dozaista zadosťučinením správa, že dokončuje ďalšie dve knihy, v ktorých sa bude usilovať o sympatie stálych, ako aj nových čitateľov. A to je len dôkazom toho, že tvorca, ktorý je vizionárom budúcnosti si naďalej zachoval svoje nadšenie a dokáže nám sprostredkovať ohromné dobrodružstvo zvedavosti.

Miloš Jesenský