Publikácie
Farmácia v starovekej Číne
„Tradičnú čínsku medicínu si možno predstaviť ako dlhovekú korytnačku so štyrmi nohami: akupunktúrou, fytoterapiou, cvičením a masážami, ale všetko drží pokope vďaka chrbtici a kostiam, čo je filozofia taoizmu a čínskej tradícii uctievať predkov, vďaka ktorej sa to všetko zachovalo,“ píše poeticky česká lekárka Ludmila Bendová. „Kosti sú obalené mäsom, čo je samotné vykonávanie odboru, ktorý sa nemôžete naučiť iba teoreticky, ale musíte zvládnuť rôzne zručnosti v praxi, inak sa nevyznáte vo vzorcoch poruchy u jednotlivých pacientov, pretože tu nejde iba o liečenie choroby alebo príznakov, ale o nastolenie harmónie daného jedinca. Je potrebné poznať, ktorým smerom a kde sa odchyľuje a ako ho najlepšie vyvážiť – tento prístup je pre tradičnú čínsku medicínu záväzný.“
Korytnačka so štyrmi nohami
Toto metaforické prirovnanie je práve tak tvorivé, ako aj výstižné. Aj keď tradičnú medicínu od rieky Jang´c Tiang musíme ponímať ako komplexnú náuku, teraz sa zameriame iba na jeden z jej aspektov. Zaujímať nás bude používanie liečiv s jasnou preferenciou fytoterapie, ktorá je na Východe, práve tak ako aj u nás na Západe, základným kameňom farmakológie.
„Farmakológia bola najviac prepracovanou časťou čínskej medicíny,“ píše nemecký historik medicíny Kurt Pollak (*1919). „Ohromný arzenál čínskych liekov objemom ďaleko prevyšoval receptáre všetkých ostatných národov. Pretože boli presvedčení, že v prírode musí na každú chorobu zákonite existovať príslušný liek, čínski lekári vyskúšali všetky mysliteľné látky rastlinného, živočíšneho a v menšej miere aj minerálneho pôvodu. Všetky recepty však neboli doteraz klinicky preskúmané a zrejme ešte nejeden vzácny liek čaká na svoje odhalenie.“
V tomto smere sa v odkaze starovekej čínskej farmácie skrýva nepochybne veľký potenciál. Príkladom je aj dokument Svetovej zdravotníckej organizácie z roku 2013 popisujúci povzbudzujúce výsledky experimentov, ktoré dokázali účinnosť bylín užívaných tradičnou čínskou medicínou pri liečbe počiatočných stavov vírusového ochorenia SARS a pri pokročilých štádiách zmierňovali nežiadúce účinky kortikoidov. Nasledujúca citácia doktorky Bendovej je pritom ešte viac fascinujúca: „Ďalším príkladom je Artemisinin, liek získavaný z čínskej byliny čchingchao (Artemisia annua) na základe tisícpäťsto starých záznamov. Ten patrí medzi najúčinnejšie antimalariká a profesorka Tchu Jou-Jou z Číny zaň dostala Nobelovu cenu v roku 2015.“
Kde sa však zobrali počiatky tejto tradície?
Na úsvite čínskej histórie, v takzvanom mýtickom období 2200 – 1080 pred n. l., mal všestranne vzdelaný cisár Šeng-nung napísať knihu o liečivých účinkoch rastlín. Pri svojich výskumoch na identifikáciu účinkov jednotlivých druhov rastlín dokonca zašiel až tak ďaleko, že pokusy vykonával priamo na sebe. Takisto zostavil praktický herbár, ktorý obsahoval popis a návod na využitie viac ako stovky bylín. Originál z tak dávnej doby sa síce nezachoval, ale neskôr sa stal predlohou pre ďalšie receptáre.
Jeho nasledovník, cisár Chuang-ti, je pôvodcom impozantnej knihy čínskej medicíny „Chuang-ti nej-ť´ing“, ktorú poznáme z neskoršieho odpisu z 1. stor. pred n. l. Formou zaznamenaného dialógu medzi cisárom a jeho dvorným lekárom Čchi-Po tu sú formulované základné zásady čínskeho liečiteľstva, vrátane spôsobov získavania, úpravy a používania liekov. Jednotlivé sentencie sú dnes zrozumiteľnejšie predovšetkým vďaka komentárom, ktoré v roku 761 n. l. vydal prírodovedec Wang-Pching. Vedomosti, ktoré formuloval vznešený Chuang-ti ďalej rozvinul jeho žiak Lej Kung vo svojom vlastnom diele o minerálnych, zvieracích a rastlinných drogách.
Titul „čínskeho Hippokrata“ moderní historici medicíny pripísali význačnému lekárovi Čangovi Čung-t´ingovi (približne 150 – 200 n. l.), ktorý sa vo svojich knihách zaoberal nielen medicínskymi teóriami, ale aj praktickými postupmi a tvorbou účinných liekov. Za objaviteľa anestézie je zase považovaný chirurg Chua Tchuo (190 – 268 n. l.), ktorý pred bolestivými zákrokmi pacientom podával nápoj „maj-fej-san“ zhotovený z rastlín prilbice (Aconitum carmichaelii), chvojníka (Ephedra sinica), konope (Cannabis sativa) a vajíčok sépie vymiešaných v alkoholickom roztoku.
Prvý oficiálny čínsky liekopis pod názvom „Ming-i-pielu“, teda „Predpisy slávnych lekárov“ zostavil a zaviedol Tchao Chung-t´ing, žijúci v rokoch 450 – 530. O dve storočia neskôr napísal Sun S´-mo knihu „Tisíc zlatých receptov“, ale vrcholom snaženia starých Číňanov ostáva monumentálny súbor „Pen-cchao kang-mu“ z pera lekára Li Š´-chena, ktorý vznikol v rokoch 1552 – 1578 a považuje sa za „najväčšie farmakologické dielo sveta“. Keď v rokoch 1596 – 1597 vyšlo tlačou, museli si čínski lekárnici na knižnej polici vyhradiť preň miesto, kam by sa zmestilo celkom päťdesiat dva zväzkov.
Najväčší liekopis starobylého sveta
Farmakologický opus Li Š´-chena je bez akýchkoľvek pochybností naozaj impozantným dielom. Obsahuje celkom 8160 receptov pripravených z 1871 ingrediencií. Tento strohý matematický údaj musíme obohatiť o klasifikáciu východiskových látok rozdelených do šestnástich tried.
Významný podiel liečiv predstavovali tie, ktoré sa získavali z minerálov. Železo sa predpisovalo pri anémii, arzenik pri zimnici, kamenec pri angíne, sadra pri horúčke a problémoch s močením, vápno pri nadmernom zahlienení. Síran sodný a síran meďnatý slúžili ako vomitíva. Pri kožných chorobách sa používali prípravky zo síry, kamenca, arzeniku a ortuti. Obľúbené bolo aj užívanie cinabaritu, sulfidu ortutnatého, ktorý sa tešil povesti mýtického „kameňa mudrcov“. Pri liečení syfilisu sa do nosnej dierky zasunul koniec papierového kornúta v ktorom tlela zmes rumelky, aby pacient vdychoval ortutnaté výpary.
Lieky sa aplikovali formou odvarov, zmesí, piluliek, práškov, náplastí, mastí alebo čipiek. Receptár lieku bol obvykle zostavený z desiatky ingrediencií, dokonca i viac. Pokiaľ si ho lekári nepripravovali vlastnými rukami, písali recepty na zvláštny papier červenej farby. Každá droga bola zabalená do zvláštneho papiera a celok zase zviazaný do úhľadného balíčka pyramidálneho tvaru. Odvary z liečivých bylín sa kvôli čerstvosti pripravovali priamo v dome pacienta v hlinenej nádobe určenej výlučne k tomuto účelu. V žiadnom prípade nemohli byť nádoby, ani pomocné nástroje ako čepele, strúhadlá či naberačky, vyrobené z kovu.
„Najvhodnejšia doba ku zberu liečivých bylín či ku užívaniu liekov bola prísne stanovená,“ pripomína Kurt Pollak. „Väčšinou sa rastliny mali zbierať v noci počas splnu, skôr ako uschla rosa. Pri chorobách postihujúcich časti tela nad hrudníkom sa mal liek užiť po jedle, pri chorobách žalúdka a časti tela položených pod srdcom sa lieky brali pred jedlom, pri chorobách končatín sa liek užíval nalačno zavčas rána. Pri ťažkých ochoreniach sa dávala prednosť odvarom, polievkam a iným tekutým liekom. Pilulky sa predpisovali pri nemociach, ktoré sa pozvoľna rozvíjali, prášky zase pri nečakaných stavoch. Proti problémom a neduhom všetkého druhu existoval celý rad liekov, ktoré sa vyberali podľa presných terapeutických zámerov.“
Tak sa napríklad ku zmierneniu kŕčov používal obklad z feniklu. Účinnosť tohto opatrenia potvrdzuje aj moderná farmácia, ktorá takisto využíva poznanie, že sa vo feniklových semenách ako účinná látka nachádza anethol vhodný na uvoľňovanie svalstva, podporu vylučovania a tonizujúci pečeň či obličky. Obľúbené bolo aj užívanie ryžového octu bohatého na esenciálne aminokyseliny, ktoré v tele bojujú s voľnými radikálmi a podporujú imunitný systém. Starí Číňania ho používali na zmiernenie vypadávania vlasov alebo zlepšenie prietoku krvi, čo opäť súhlasí so súčasnými poznatkami ako esenciálne aminokyseliny zabraňujú usadzovaniu cholesterolu v cievach. Tradičná čínska medicína využívala šťavu z listov aloe k liečeniu chorôb tráviaceho traktu či kožnej vyrážky. To opäť korešponduje so súčasným stavom poznania. Jednou z hlavných účinných látok je acemanán patriaci medzi polysacharidy, ktorý pri vnútornom užívaní aktivuje imunitný systém a chráni bunkové membrány, okrem toho však rastlina obsahuje viac ako dve stovky farmakologicky významných látok. Výťažok z aloe pravej (Aloe vera) tak zlepšuje priechodnosť čriev a trávenie, zmierňuje príznaky alebo artritídy, prináša úľavu pri žalúdkových vredoch, lieči rany, zápaly a opary kože či plesňové infekcie.
Od lopúchu k žeňšenu a vakcinácii
Liekopis „Pen-cchao kang-mu“ obsahuje návod ku spracovaniu viac ako tisícky druhov rastlín. Aspoň heslovite si môžeme uviesť aspoň najobľúbenejšie: už zmienená prilbica (Aconitum carmichaeli) obsahujúca vysoko toxický akonitín s antipyretickými a analgetickými účinkami) bola už pred stáročiami čínskymi lekármi používaná proti hnačkám, horúčke, nachladeniu a kašľu, čo je podivuhodnejšie o to viac, že nízky terapeutický index veľmi sťažuje výpočet správnej dávky. Koreň puškvorca obyčajného (Acorus calamus) s obsahom cholínu, silíc a trieslovín slúžil ako prírodné sedatívum, stomachikum a karminatívum, pričom sa mu prisudzovalo aj predlžovanie života. Listy z lopúcha (Arctium lappa) sa využívali ako účinné laxatívum a diuretikum, rovnako tak proti opuchom, vredom a kožnej vyrážke. Spracúval sa aj koreň s vysokým obsahom polysacharidického inulínu, z ktorého sa získavali odvary a vyrábali liečivé oleje. Proti zápche a vodnatým opuchom sa používali plody areky obyčajnej (Areca catechu), keďže alkaloidy a taníny v nich obsiahnuté podporujú aj tvorbu slín a pôsobia účinne proti črevným parazitom.
Palina dračia (Artemisia dracunculus), z ktorej sa dnes získava estragón s významným podielom omega 3 a omega 6 mastných nenasýtených kyselín sa používal pri horúčke, hnačke a liečbe nádorov. Odvar z listov kasie sennovej (Cassia senna) s obsahom sennosidov sa užíval ako laxatívum, kvety sedmokrásky obyčajnej (Bellis perennis) s významným zastúpením silíc, trieslovín, triterpenových saponínov a flavonidov na potenie či proti vykašliavaniu krvi. Kvet lotosa orechonosného (Nelumbo nucifera) sa užíval proti hnačke, kožným zápalom a vredom. Zabudnúť by sme nemali ani na farmaceutické využitie ópia získavaného zo šťavy narezaním nezrelých makovíc a jej následným sušením. V prvých storočiach nášho letopočtu ho do Číny priniesli indickí budhistickí mnísi a tak sa dostalo aj do receptov liekov proti hnačke a úplavici.
Zatiaľ čo uvedené príklady nás aspoň čiastočne zoznamujú so spektrom dávnej čínskej fytoterapie, žeňšenová kúra sa v mnohých západných krajinách stala jej synonymom. Jej základom je už po dlhé stáročia farmaceutické spracovanie koreňa všehoja ázijského (Panax ginseng), mimoriadne užitočného druhu z čeľade aralkovitých (Araliaceae). V dobách, kedy mal koreň žeňšenu hodnotu päťnásobku svojej váhy v zlate sa v starovekej Číne a v minulom storočí po celom svete rozšírila zvesť o jeho mimoriadnych liečebných účinkoch. Ako v dávnej minulosti, tak aj dnes sa užíva ako roborans, na prevenciu stresu, na neurastenické indikácie, pri liečbe cukrovky a poruchách plodnosti.
Je zaujímavé, že pokiaľ ide o skutočnú účinnosť bol Kurt Pollak ako lekár a zároveň historik svojho odboru v roku 1968 skeptický: „Farmakologický výskum až doposiaľ nepreukázal v žeňšene látku, ktorá by vysvetlila všestrannú účinnosť „čarovného koreňa“. A to sa zatiaľ vzťahuje aj na nedávne zistenia: „V súčasnosti platí názor, že účinnosť žeňšenu nebola vedecky preukázaná,“ konštatujú vo svojom príspevku „Účinnosť žeňšenu“ britskí výskumníci B. K. Vogler, M.H. Pittler a E. Ernst v auguste 1999 na stránkach Európskeho časopisu pre klinickú farmakológiu. A v roku 2010 Don Ross uvádza, že aj keď „ženšen má zrejme isté liečivé účinky, sú pomerne nepredvídateľné a veľmi premenlivé. Navyše je veľmi drahý a boli zaznamenané prípady predávkovania.“ Takže, opatrnosť je v tomto prípade zaiste namieste.
Naproti tomu je dnes už bezpečne doložené zistenie, že už v 11. storočí sa očkovalo v Číne proti pravým kiahňam metódami, ktoré tu bola importované cez Tibet z Indie. Prášok získaný zo zaschnutého strupu sa u detí naniesol do nosných dierok, prípadne im navliekli odev používaný pacientmi s miernou formou kiahní. „Moderný“ spôsob vakcinácie kravskými kiahňami zaviedol v Číne anglický lekár Alexander Pearson (1780–1874) až v roku 1805, pričom zaznamenal, že Číňania prijímali očkovanie oveľa ochotnejšie ako ľudia v Európe, keďže sa s podobnými postupmi už stretli vo svojej vlastnej, tradičnej medicíne.
MVDr. Miloš Jesenský, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci
Texty k obrázkom:
1. Príprava liečiv v pracovni dobového lekára.
2. Učebnica tradičnej čínskej medicíny.
3. Fytoterapia je mnoho stáročí základom čínskej farmakológie.
4. Váženie rastlinných drog v laboratóriu Lekárskej univerzity
v Beijingu.
5. Nositeľka Nobelovej ceny, profes. Tchu Jou-Jou ako mladá vedecká
pracovníčka v farmakologickom laboratóriu univerzity v Beijingu v roku
1950.
6. Rastlinné drogy pripravené na expedíciu do čínskych lekární.
počet prístupov dnes: 125