Dr. Miloš Jesenský

Publikácie → Dejiny medicíny → Farmácia v starovekej Indii

Farmácia v starovekej Indii

V jednej z najstarších pamiatok indického písomníctva – Rigvéde, ktorá bola spísaná približne 1200 rokov pred naším letopočtom, sa nachádza aj chvála na liečivú moc rastlín s božským pôvodom. Byliny, ktoré tvorili arzenál v boji proti chorobám ľudí i zvierat, boli tamojšími kňazmi oslavované a požehnávané, aby kvitli po celej Zemi a prinášali úľavu všetkým pacientom a trpiacim. V úvode jedného z veršovaných védskych textov, známym tiež ako „Liečiteľova pieseň“ sa tak môžeme dočítať: „O byline zrodenej v praveku, o tri veky skôr ako bohovia, o zeleni sto a siedmych druhov, ja teraz budem spievať pieseň.“ Inšpirovaní dávnym básnikom sa teraz vrátime ďaleko do minulosti, aby sme si priblížili lekárnictvo v povodí Indu a Gangy založenom predovšetkým na veľmi účinnej fytoterapii.

Bowerov rukopis
Sprievodcom na ceste za poznaním staroindickej farmácie nám bude preklad dobového lekárenského rukopisu známy ako Bowerov manuskript. Ten našli v roku 1889 dvaja domorodí obchodníci so starožitnosťami, ktorí v roku 1889 prečesávali ruiny starobylej metropoly Mingai v Kašgare. O rok neskôr ho predali britskému spravodajskému dôstojníkovi, neskôr generálmajorovi Hamiltonovi Bowerovi (1858–1940). Ten ho v roku 1891 odovzdal v Kalkate známemu orientalistovi, doktorovi Augustovi F.R. Hoerlénovi (1841–1918). Bádateľ rukopis pozostávajúci z 56 listov vyrobených z brezovej kôry v rokoch 1893 až 1912 preložil, komentoval a vydal pod názvom „Bowerov manuskript“.
Aj keď sa zachovaný exemplár písaný v starej indoárijčine (sanskrite) datuje do obdobia 4. – 6. storočia nášho letopočtu, nepochybne zachytáva omnoho staršie podania. Na tridsiatich ôsmych listoch sú zachytené celkom tri medicínske diela.

Prvá časť (1.-5. list) obsahuje „Hymnus o cesnaku“, v ktorom sa cesnak vychvaľuje ako všeliek, ktorý predlžuje život, lieči a umožňuje predchádzať mnohým chorobám. Dnes sú účinky cesnaku ako prírodného antibiotika podporené poznatkami modernej medicíny, práve tak ako aj jeho blahodarný účinok pri liečení artériosklerózy, chorôb horných dýchacích ciest či obličkových kameňov. Pôsobenie tiosulfinátov, obsah vitamínov B1, B2, C, ako aj dôležitých minerálov v cesnaku sa široko uplatňuje v liečení a zároveň je postupom, ktorý hojne využívala medicína starovekej Indie. V závere tejto časti sa nachádzajú krátke texty o trávení, správnom miešaní liekov a zdravie posilňujúcich prostriedkoch.

Druhá časť (6.-34. list) obsahuje spis Navanítaka. Jeho slovenský preklad „Smotana“ metaforicky odkazuje na to, že ide o výťah toho najlepšieho z dovtedy napísaných lekárskych učebníc. Celkom šestnásť kapitol popisuje prípravu liečiv, spôsoby terapie a rôzne choroby v rozsahu, ktorým sa tu pre nedostatok priestoru nemôžeme podrobnejšie zaoberať.

Tretia časť (35.-38. list) zaznamenáva štrnásť predpisov liekov určených k vnútornému, ako aj vonkajšiemu použitiu pri rôznych druhoch nemocí.

Objav a preklad Bowerovho rukopisu má pre dejiny farmácie a medicíny zásadný význam, pretože dokazuje existenciu systematizovanej lekárskej vedy, vrátane lekárenstva v Indii medzi 4. až 6. storočím. To sa vzťahuje na datovanie samotnej písomnosti, ktorá však obsahuje omnoho staršie texty, dnes pravdepodobne už nezvestné. Pôvodné texty, ktoré boli už v dobe vzniku Bowerovho rukopisu starobylými dielami, pochádzajú z čias legendárnych staroindických lekárov Čaraku, Sušrutu a Vágbhatu.

Trojica indickej medicíny
„Čaraka, Sušruta a Vágbhata tvoria „svätú trojicu“ indickej medicíny,“ pripomína nemecký historik Kurt Pollak (*1919) v knihe „Medicína dávnych civilizácií“. „Boli tromi najstaršími a najslávnejšími autormi indického lekárstva a celá neskoršia hinduistická lekárska literatúra nadväzuje na ich slávne kompendiá. Indickí lekári sa v stredoveku a tiež v novoveku uspokojovali takmer až do dnešných dní komentovaním a doplňovaním kníh starých majstrov. Aj niektoré dnešné učebnice sú napísané starobylým slohom, akoby vznikli pred tisícročiami, takže je veľmi ťažké pôvodné diela odlíšiť od neskorších dodatkov a zmien.“

Rovnako problematické je určiť dobu, kedy „otcovia indickej medicíny a farmácie“ žili a vychovávali svojich žiakov. Skutočnosti sa azda najviac približuje datovanie domáceho historika farmácie, profesora Gorakha Prasada Šrívastava (1916-?), ktorý v dnes už klasickom diele „História farmácie v Indii“ zaraďuje pôsobenie prvých dvoch zakladateľov do obdobia medzi rokom 1000 až 600 pred n. l. a Vágbhatu pred rok 700 n. l.

Z Čarakovho učenia sa zachovalo po jeho smrti rozširované a dopĺňané dielo Čaraka Samhita, ktoré pozostáva z ôsmych časti. Z hľadiska dejín lekárenstva sú najdôležitejšie dve posledné: Kalpasthána pozostáva z 12 kapitol, pričom sa venuje problematike protijedov, emetík a laxatív. Siddhisthána zase v 22 kapitolách poúča o dávkovaní liekov a doliečovaní. Čaraka pripisoval veľký význam prevencii, keďže sa okrem iných myšlienok preslávil aj týmto výrokom: „Lekár, ktorý nedokáže vstúpiť do tela pacienta s lampou poznania a porozumenia, nikdy nemôže liečiť choroby. Mal by najprv študovať všetky faktory, vrátane prostredia, ktoré ovplyvňujú chorobu pacienta, a potom predpisovať liečbu. Je dôležitejšie predchádzať výskytu ochorenia než hľadať liek.“ Ak tomu však došlo, bolo potrebné vhodný liek svedomito pripraviť a podať pacientovi.

V praxi sa rozoznávali tri druhy liekov, podľa toho, z akých surovín boli pripravené: rastlinné, živočíšne a minerálne. Medzi tie ostatné sa ako „radosti lekárov“ zaraďovali prípravky z ortuti, síry, arzénu, síranu olovnatého, železnatého či meďnatého, tetraboritanu sodného, oxidu olovnatého, podvojných solí kyseliny sírovej (kamencov) alebo uhličitanu zinočnatého. Užívali sa aj preparáty zhotovené z kremičitanov a solí (nielen obligátny chlorid sodný, ale aj amónny či uhličitan draselný).

Každý liek sa vyznačoval piatimi charakteristickými vlastnosťami: chuť, vlastný účinok (napr. vyvolávať horúčku alebo ju znižovať), premena v procese trávenia a rôzna účinnosť podľa spôsobov užívania, teda či bol podávaný vnútorne alebo vonkajšou aplikáciou. Podľa účinku Čaraka rozlíšil lieky do pol stovky skupín – podľa modernej terminológie by sme mohli hovoriť napríklad o emetikách, laxatívach, digestívach, kozmetikách, analgetikách, antidótach a podobne.

V tretej časti Čaraky Samhity sa pod názvom Vimanasthána možno dočítať aj o to, ako sa stať adeptom medicínskej praxe: „Rozumný muž, ktorý sa chce stať lekárom, sa musí najskôr poohliadnuť po učebnici, o ktorej vie, že ju používajú významní, uznávaní a rozumní ľudia. Nech je obsiahla, odporúčaná znalcami a primeraná chápaniu študentov. Nech sa neopakuje a poučky, vysvetlenia a prehľady podáva v náležitej postupnosti, drží sa veci, nerobí chyby vo výrazoch a nepoužíva nepekné slová, má bohatý obsah, je metodická a pojmy sú v nej presne určené. Nech spája to, čo patrí k sebe, aby hlavné state neboli pomiešané, je ľahko pochopiteľná, uvádza definície a príklady. Táto učebnica potom ako jasné slnko rozptyľuje tmu a všetko osvetľuje.“

Didakticky dobre mienené rady, ktoré by obstáli aj dnes ako odporúčania pre autorov moderných učebníc farmácie, Čaraka Samhita dopĺňa o rady pre pedagóga, ktorého „učenie musí byť rýdze, praktické a zručnosť osvedčená. Nech je bystrý, obratný, priamy a bezúhonný, nech jeho ruka ovláda a riadi, nech má praktické pomôcky, všetky zmysly a rozhľad pri normálnych okolnostiach či skúsenosť pri komplikáciách. Nech je skromný a priateľský a nevzplanie, ale má trpezlivosť, láskavosť voči žiakom a talent učiť. Muž s takýmito vlastnosťami je majstrom.“

Sušruta, podobne ako jeho predchodca, zanechal po sebe obsiahle medicínske kompendium Sušruta Samhita. V ňom rozdelil choroby podľa toho, či sa dali liečiť úpravou jedálnička, chirurgicky alebo farmaceutickými prípravkami. Pre nás je zaujímavá piata časť z celkovo šiestich, ktorá pod názvom Kalpasthána, prináša v 8 kapitolách obsiahle vedomosti o toxikológii. Sušruta detailne opísal spracovanie, dávkovanie a účinky liečivých rastlín. Navyše použil také usporiadanie textu, ktoré dávnym adeptom farmácie slúžilo ako mnemotechnická pomôcka, ako si všimol aj nemecký botanik Ernst H. F. Meyer (1791–1858) vo svojich „Dejinách botaniky“ v roku 1856, aj keď sa sám nemohol zbaviť európskej zaujatosti voči východnému poznaniu: „Množstvo pravdivých poznatkov, ktoré predpokladajú lekárske pozorovania trvajúce stáročia, je tu zmiešaných s množstvom najdobrodružnejších výmyslov, ktoré chcú budiť dojem najväčšej precíznosti. Z celej zmesi sú vytvorené poučky, vysústružené a zoradené ako guličky ruženca, určené k tomu, aby si ich študenti vtlačili do pamäti.“

Vághbháta žil okolo roku 700 n. l. a je autorom spisov Aštanga Hridaja („Jadro medicíny“) a Aštanga Sangraha („Zhrnutie lekárstva“). Datácia jeho života a diela vychádza zo správy čínskeho budhistického pútnika I-tsinga, ktorý v rokoch 673–687 cestoval po Indii. Pritom pobudol dlhšiu dobu v kláštore Nálanda v južnom Biháre, kde sa vtedy v medicíne vyučovali tisícky študentov. Ohromenie z tejto výuky si pozorný pútnik nenechal iba pre seba a tak sa aj po stáročiach môžeme dočítať: „Lekárska veda je rozdelená na osem odborov. Týchto osem disciplín bolo predtým spísaných v ôsmych zvláštnych knihách, ale nedávno ich jeden človek spojil do veľkého diela. Lekári zo všetkých piatich častí Indie sa vo svojej praxi riadia podľa neho a každý lekár, ktorý je s touto knihou oboznámený, môže žiť z oficiálneho platu.“

Čo sa týka identity pôvodcu, Kurt Pollak žiadne pochybnosti nemá: „Aj keď o mene autora nie je zmienka, išlo zrejme o Vágbhatu.“

Od učenia k výrobe liečiv
Základom staroindickej farmácie boli predovšetkým rastlinné drogy, ako pripomína aj vyššie citovaný nemecký bádateľ: „Indickí študenti lekárstva mali pravidelne ako skúšobnú úlohu vyhľadať rastliny, ktoré sa v medicíne nedajú použiť. Od dobrého lekára sa vyžadovalo, aby býval na mieste, kde rastie mnoho liečivých bylín, a aby bol s ich vlastnosťami dobre oboznámený. Indický lekár bol zároveň lekárnikom; sám lieky zbieral a ďalej spracovával. Aby našiel dobré liečivá, musel chodiť po horách a lesoch a od pastierov, lovcov, usadlíkov a pútnikov čerpať poučenie o miestach, kde rastú liečivé byliny a aké majú vlastnosti. Najlepšie rastliny boli z Himalájí. Ešte dnes sa o severnom Pakistane hovorí ako o záhrade liečivých rastlín pre celý svet, ktorá je nevyčerpateľná a prakticky nepreskúmaná.“

Sušruta opísal 750 a Čaraka 500 liečivých rastlín, pričom ani jedna z nich nebola európska. Z rastlín sa spracovávali korene, kôra, šťavy, oleje, živice, byle, plody, kvety, listy či tŕne. Prípravky z rastlín určené ku vnútornému použitiu sa najčastejšie podávali vo forme čerstvého výťažku dochuteného šťavou z cukrovej trstiny.

Dajme ešte do tretice priestor autorovi „Medicíny dávnych civilizácií“, aby zhodnotil úroveň lekárnictva starovekej Indie: „Vďaka vynikajúcim znalostiam chémie dosiahla farmácia vysokú úroveň. Boli známe tinktúry, dekoktá, infúzie, maceráty, sirupy, mixtúry, emulzie, pilulky, pasty, masti, vykurovadlá, náplasti.“ Nechýbali ani čipky, o ktorých sa často zmieňuje autor Bowerovho rukopisu, ako aj Vághbhátove spisy.

Osobitnú kapitolu predstavuje skutočnosť, že už v dobe staroveku bola India známa ako „pokladnica korenia“. Indické rastlinné drogy sa postupne rozšírili po celom svete a na konci stredoveku si našli cestu aj do liekopisov v Európe. Mnohé z nich boli koreniny vyvažované zlatom, ktoré sa používali nielen v gastronómii, ale aj vo farmácii. Ako príklad spomeňme piepor, kardamóm, ďumbier, klinček, kurkumu, muškátový orech, benzoe, ricínový, čaulmugrový či sezamový olej. Túžba po tomto korení viedla potom v novoveku k nevídanému rozvoju moreplavby a objaveniu morskej trasy do Indie v čase, kedy suchozemské obchodné cesty zablokovala moslimská expanzia. Preto, keď portugalský moreplavec Vasco da Gama (1469–1524) pristál 20. mája 1498 na malabarskom pobreží otvoril cestu k tomu, aby sa európski lekárnici dostali k toľko žiadaným zásobám indických rastlinných drog, ktoré sa vo farmácii používajú dodnes.

 

MVDr. Miloš Jesenský, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci

 

Texty k obrázkom:
1. Ukážka Bowerovho rukopisu
2. Generálmajor Hamilton Bower, pôvodný majiteľ staroindického lekárenského spisu.
3. Stránka Sušrutovho medicínskeho spisu zo zbierok Wellcome Library v Londýne.
4. Staroindický lekár pri práci.
5. Ukážka prípravy tradičných liekov staroindickej medicíny v juhoindickom štáte Kérala.
6. Sušrutova socha na nádvorí univerzity v Haridváre.