Dr. Miloš Jesenský

Farmácia v starovekej Mezopotámii

„Babylón alebo časť južnej Mezopotámie, označovaný tiež ako kolíska ľudstva či civilizáciesa honosí najstaršími záznamami o farmaceutickej vede,“ píše česká odborníčka Lenka Grycová pre časopis PharmaNews o starovekých koreňoch lekárenstva. „Pokiaľ by sme chceli túto oblasť definovať dnešnými zemepisnými údajmi, potom by išlo približne o územie dnešného Iraku. Spoločenské usporiadanie v Babylone malo zaujímavý charakter. Na jednej strane existovali kňazi, ktorí sa súčasne venovali medicíne – ich liečebnými metódami boli kombinácie liekov s náboženskými formulami a ich zameranie i prax boli skôr psychosomatické. Druhou skupinou boli tzv. svetskí lekári, ktorí svoje liečebné metódy stavali na pozorovaní, poznatkoch z praxe a sledovaní symptómov. Hlinené tabuľky z doby 2600 rokov pred n. l., ktoré zachytávali lekárske vedomosti, tak obsahovali nielen súhrnné informácie o type choroby, jednotlivých symptómoch, ale aj vhodnej rastlinnej liečbe.“

Prvý liekopis na svete
Táto informácia sa vzťahuje k priam detektívnej dráme lúštenia klinopisných záznamov na hlinených tabuľkách z úsvitu ľudskej civilizácie, ktoré súčasne dokladajú aj vznik farmácie v podobe prvého súpisu liekov spred viac ako štyroch tisícročí. Medzi súborom hlinených tabuliek, ktoré našli americkí archeológovia v rozvalinách sumerského chrámu v Nippure sa našla aj zdanlivo nenápadná, čiastočne poškodená tabuľka s rozmermi 9,5×16 centimetrov, uložená od začiatku minulého storočia spolu s ostatnými v expozícii Univerzitného múzea vo Philadelphii. Jej obsah bol pre bádateľov dlho nezrozumiteľný nielen pre fragmentárnosť, ale predovšetkým pre nezrozumiteľnosť mnohých výrazov. Zápas o pochopenie posolstva tajomnej „hlinenej knihy“ vďaka cennej spolupráci s farmaceutom napokon vyhral americký profesor archeológie Samuel Noah Kramer (1897–1990) a jej okolnosti v knihe „História začína v Sumeri“ popísal priam dobrodružným spôsobom:

„Keď som sa stal konzervátorom tabuľkových zbierok Univerzitného múzea, neraz ma to ťahalo k vitríne, kde bola uložená táto „lekárenská“ tabuľka, aj som si ju priniesol na stôl, aby som ju preštudoval. Neraz som bol v pokušení pustiť sa do prekladu. Našťastie som nikdy nepodľahol. Vždy som ju vrátil na miesto a čakal na vhodnú chvíľu. Jedného sobotného rána na jar 1953 prišiel do mojej pracovne mladý človek, ktorý sa predstavil ako Martin Levey, chemik z Philadelphie. Práve ho promovali na doktora prírodných vied a pýtal sa, či neviem

o nejakých sumerských tabuľkách, ktoré by mohol použiť pri svojej práci z dejín prírodných vied. Nadišla moja chvíľa! Opäť som vybral tabuľku z vitríny, no teraz som ju už neuložil nazad, kým nebola aspoň pokusne preložená. Na texte sme s Leveyom pracovali niekoľko týždňov. Najskôr som sa obmedzil na čítanie sumerských znakov a na rozbor gramatickej stavby. Martin Levey potom dokonalou znalosťou starovekých technologických a chemických postupov oživil zrozumiteľné časti prvého receptára ľudstva.“ Svedomitý Martin Levey (1913–1970), ktorého profesor Kramer popisuje v čase ich zoznámenia ako „mladého človeka“ (osud však chcel, aby svojho predčasne zomrelého kolegu prežil o rovných dvadsať rokov) v roku 1959 publikoval výsledky spoločného výskumu vo svojej knihe „Chémia a chemické technológie v starovekej Mezopotámii“. Postupne sa vypracoval na rešpektovaného historika chémie a farmácie, pričom sa mu podarilo identifikovať množstvo liečivých prostriedkov minerálneho, rastlinného a živočíšneho pôvodu.

Tabuľka pre doktora Leveyho
Svoje bádanie začal doktor Levey už zmienenou tabuľkou poskytnutou profesorom Kramerom, na ktorej sa súpis viac ako štvrť stovky receptúr zakladá na použití rastlinných výťažkov alebo rozomletých koreňov, listov, kvetov, kôry či miazgy. Podobne ako dnes sa uchovávali v tuhej, práškovej a tekutej forme. Druhové zastúpenie bolo pritom pomerne rozmanité – v dobovej lekárni nachádzal napríklad uplatnenie tymián (Thymus vulgaris), čertovo lajno (Ferula asa-foetida) či vlčí bôb (Lupinus polyphyllus). Zo živočíšnych surovín našlo uplatnenie mlieko, hadia koža či pancier korytnačky, ako sa uvádza v tomto dobovom recepte: „Zmiešaj [prášok] z rohoviny panciera korytnačky, draslo, soľ a [listy] kasie (Cassia senna) a uhnieť s práškom z čertovho lajna. Premiešaj so silným pivom a vriacou vodou. Roztok potom vtieraj do chorej časti tela. Pridaj k tomu aj olivový olej s rozomletými jedľovými šiškami.“ V inom zase čítame: „Očisti a zomeľ vodného hada, prilej vodu k [zatiaľ neidentifikovanej] rastline, pridaj koreň myrhy (Commiphora kafar), práškové draslo, rozomletú živicu z jedle a jačmeň. Všetko povar, extrakt zlej a omývaj chorú časť tela.“ Z minerálnych látok sa najčastejšie spomína chlorid sodný a dusičnan draselný (sanitra), prvý ako antiseptický a druhý ako laxatívny prostriedok.

Z návodov možno porozumieť aj rozmanitým technickým postupom získavania lieku ako je pulverizácia, miešanie jednotlivých prísad v presne určených pomeroch či rozpúšťanie v predpísanom roztoku. Spomedzi mnohých uveďme aspoň jeden príklad: „Rozdrv na prášok riečnu hlinu, uhnieť ju s vodou a medom. Cez toto cesto prelej morský olej a horský olej z cédru!“ Predná strana hlinenej tabuľky je aj po tisícročiach až prekvapujúco dobre zachovaná, žiaľ, na rozdiel od zadnej, ktorá je takmer celá nečitateľná. Preto nevedno, na aké choroby boli lieky indikované. K vysvetleniu tejto záhady potom český orientalista Josef Klíma (1909–1989) v knihe „Ľudia Mezopotámie“ uvádza viaceré alternatívy: „Buď to obsahovala poškodená strana tabuľky, alebo to bolo predmetom väčšej tabuľky. Mohlo napokon ísť aj o cvičnú tabuľku žiaka nippurskej školy“. Z troškou zveličenia teda možno povedať, že za väčšinu toho, čo o mezopotámskej farmácii vieme vďačíme štyritisíc rokov starým poznámkam snaživého študenta školy stojacej v tieni zikkuratu. A že sa aj súčasný univerzitný profesor môže mnohé dozvedieť zo zápiskov bosonohého žiaka utekajúceho s hlinenými tabuľkami na prednášku v starovekom Nippure.

Lieky podľa starovekých receptúr
Našťastie, postupom času sa objavili aj oveľa širšie možnosti výskumu ako poskytovali „hlinené knižnice“. „Liečivá babylonskej medicíny nepoznáme len z početných klinopisných tabuliek s lekárskym obsahom, ale predovšetkým ich nájdeme v zoznamoch liečiv, ktoré zostavovali Babylončania s veľkým zmyslom pre systematiku,“ podotýka nemecký historik lekárstva Kurt Pollak (*1919) v diele „Medicína starých civilizácií“. „Tieto zoznamy drog – pričom najstaršie pochádzajú už od Sumerov – mali poväčšinou dva alebo tri stĺpce. V prvom sa nachádzajú mená liekov, v druhom choroby, proti ktorým boli určené, a v treťom návod pre použitie. Napríklad: mast-ninb – proti chorobe „benu“ – mieša sa s olejom. Vodnica – liek proti suchu v ústach – položiť do úst. Koreň sladkého dreva – prostriedok proti kašľu – rozotri a vypi s olejom a pivom. Korienky slnečnice – liek proti bolesti zubov – polož na zub.“ Staroveký panovník s menom pre našinca ťažko vysloviteľným a ešte horšie zapamätateľným, Mardukapaliddina II., ktorý vládol Babylonii v rokoch 772–710 pred n. l. nechal vystavať záhrady, kde sa údajne pestovalo až 64 druhov liečivých rastlín. Medzi tými, ktoré súčasní vedci dokázali spoľahlivo identifikovať sa nachádzajú aj silne pôsobiace drogy v podobe výťažkov z čemerice východnej (Helleborus orientalis), blenu čierneho (Hyoscyamus niger), mandragory lekárskej (Mandragora officinalis), konope hašišovej

(Cannabis indica) a ópia získavaného z nedozretých makovíc. Zvlášť zaujímavé je zistenie o používaní opioidov na zmierňovanie bolesti. „Najstaršie písomné pamiatky svedčiace o výrobe týchto liekov pochádzajú z obdobia 8000 až 5000 rokov pred n. l.,“ píšu poprední českí farmaceuti Marek Hakl a Pavel Ševčík vo svojej štúdii „Opioidné analgetiká v liečbe chronickej bolesti“ pre časopis Remedium. „Týmto prvým liekom bola maková šťava, ktorú ďalej rozšírili nomádski obchodníci zo Sýrie.“ Nemusíme si tu nič nahovárať – pri neškolenej hlave a neodborných rukách ide vskutku o návykové, nebezpečné, ba až jedovaté drogy, preto nás prekvapí nemiestna rozšafnosť dávnych farmaceutov z Medziriečia, s akou pristupovali ku kvantitatívnej stránke prípravy svojich liečiv. Slovo opäť dostáva Kurt Pollak: „Na rozdiel od egyptských receptov, babylonské predpisy obvykle neuvádzali žiadne miery a váhy. Vzhľadom k tomu, že sa ordinovali takéto vysoko účinné drogy, možno predpokladať, že o prípustnej dávke panovala tichá dohoda, takže presnejšie údaje ani neboli potrebné. Len niekedy sa vyskytuje poznámka, koľko sa má zobrať „zrniek“, „šekelov“ alebo „mín“ pevných látok alebo koľko „sila“ tekutých substancií.“ Príkladom môže byť recept na žlčníkový čaj pripravený zo základovej zmesi slanorožca (Salicornia europea), pri ktorom je skutočne uvedené dávkovanie: „10 šekelov borovicovej živice, 10 šekelov ruží, 10 šekelov galbanovej smoly, horčice a slanorožca.“ Občas sa v receptoch objavuje pokyn, že drogu je potrebné rozdeliť na „rovnaké“ časti alebo „rovnaké množstvá.“

Lieky zo síry a nafty
Podľa bádania britského orientalistu Reginalda Campbella Thompsona (1876–1941), autora dnes už klasického diela „Asýrsky herbár“ z roku 1924, obsahoval mezopotámsky liekopis asi 250 rastlín, 120 nerastných látok a približne 180 živočíšnych produktov. Medzi nimi sú zastúpené mnohé, ktoré sa používali aj starovekej egyptskej farmácii, keďže dianie v krajine Medziriečia ovplyvňovalo dejiny krajiny na Níle a naopak. Napriek roky trvajúcemu výskumu sa však stále nepodarilo určiť všetky liečivé rastliny z babylonských receptárov. „Mená niektorých drog sa síce dajú preložiť, ale nemožno ich identifikovať,“ vysvetľuje už citovaný autor „Medicíny dávnych civilizácií.“ „Rybia kapusta, slnečná rastlina, horké zrno, morský zub, sladká rastlina, horká rastlina, hadie uško a slávna „rastlina života“, ktorá sa používala podobne ako šnupavý tabak. Dávala sa do nosných dierok a bola považovaná za všeliek. Zrejme však o jej stopercentnom účinku existovali isté pochybnosti, pretože niektoré choroby boli prehlásené za nevyliečiteľné a lekár dostával radu „nevkladať ruky na nemocného“.

Hoci sa v maximálnej miere využívali liečivá tuzemského pôvodu, niektoré produkty sa museli dovážať z veľkej diaľky. Tak napríklad existovali štyri druhy drog získavané z bližšie neurčeného stromu „dádánu“ – jeden druh rástol v Asýrii, dva v Kánaáne a štvrtý na Sinajskom polostrove alebo dokonca na africkom pobreží Obchod s liekmi sa tak časom stal lukratívnou položkou v živobytí námorníkov v oblasti Perzského zálivu, Červeného mora či majiteľov diaľkových karaván na Blízkom východe. Ako dokázali už výskumy doktora Leveya disponovali obyvatelia starovekej Mezopotámie „pozoruhodnými technickými a chemickými vedomosťami“. Preto nás nemôže prekvapiť zvláštna obľuba liekov minerálneho pôvodu. Pre farmaceutické účely sa spracúval lazurit, vápenec, síra, kamenec, meď, medenka, ortuť, liadok, antimón, arzén, železná ruda, smola, nafta a rôzne druhy solí. K nim sa príležitostne primiešavali bizarné prísady získavané z „riečneho bahna“, „črepov z krbov“ či „prachu opusteného chrámu“, ktoré boli zrejme poplatné náboženským a magickým predstavám tamtých čias.

MVDr. Miloš Jesenský, PhD.
Kysucké múzeum v Čadci

Texty k obrázkom:
1. Viac ako štyritisíc rokov stará hlinená tabuľka s liekopisným textom.
2. Martin Levey (1913–1970) v spolupráci s prof. Kramerom ako prvý identifikoval zloženie liekov starovekej Mezopotámie.
3. Profesor Samuel N. Kramer (1897–1990).
4. Americkí archeológovia na vykopávkach v Nippure objavili v roku 1900 najstarší liekopis sveta.
5. Obálka dnes už klasického diela M. Leveyho „Chémia a chemické technológie starovekej Mezopotámie“ z roku 1959.

Článok vyšiel pôvodne v časopise Slovenský lekárnik, roč. 2, č.1 (2017), s.34–37