Už vo svojom epose „Odysea“ nazýva Homér Egypt krajinou, v „ktorej úrodnej pôde rastú mnohé byliny, jedny liečivé, druhé zhubné“ a kde „každý lekár bohatstvom vedomostí prevyšuje ostatných ľudí.“ Rímsky polyhistor Plínius zase dopĺňa, že je tu „viac lekárov, ako v hociktorej krajine“. Obyvatelia krajiny na Níle si zdravie skutočne vážili a neboli im cudzie ani moderné trendy zdravého životného štýlu, keďže hovorili: „Väčšina z toho, čo zjeme, je navyše. Žijeme teda iba zo štvrtiny toho, čo prehltneme. Z ostatných troch štvrtín žijú lekári.“ S výsledkom takéhoto prístupu nás zoznamuje „otec dejepisu“ Herodotos, keď do svojich „Dejín“ napísal: „Popri Líbyjčanoch sú Egypťania najzdravším národom na svete.“
Lieky v krajine pyramíd
„Pod liekmi, egyptsky „pecheret“ sa chápali všetky prípravky, ktoré
zhotovovali a používali lekári,“ píše český egyptológ Břetislav
Vachala (*1952). „Iste pritom trvalo dlhú dobu, než bolo pokusne zistené
pôsobenie liečivých rastlín, a tak objavený účinný liek. Zo starého
Egypta tak poznáme približne 900 lekárskych predpisov na rôzne
choroby.“
Okrem toho, že v starovekých hrobkách egyptológovia dodnes objavujú celé
skrinky s liekm,i nás so sortimentom vtedajších farmaceutických
prípravkov oboznamujú zachované písomné pamiatky. Medzi nimi, nazvanými
podľa svojich objaviteľov dominujú predovšetkým Ebersov, Hearstov a
Brugschov papyrus. Prvé dva pochádzajú z obdobia okolo 1600 pred n. l.,
tretí je o tri storočia mladší.
Z nich sa dozvedáme, že egyptský lekár bol sám sebe lekárnikom, pretože
si lieky pripravoval spravidla sám zo širokého spektra východiskových
surovín. Nemecký egyptológ Hermann Grapow (1885–1967) ich analyzoval podľa
ich pôvodu a zistil, že pochádzajú z viac ako sedemdesiatich druhov
živočíchov (20 cicavcov, 20 vtákov, 10 rýb, 10 plazov, 5 druhov hmyzu
a niekoľkých neidentifikovaných organizmov), dvadsiatich piatich rastlín a
dvadsiatich minerálnych látok.
Medzi najpoužívanejšie liečivé rastliny patrili aloe, aníz, cibuľa,
jujuba, cesnak, jalovec, kolokvinta, lotos, mak, mäta, morská cibuľa,
myrhovník, paznechtík, puškvorec, palina, sena, ricín, šafrán či
tamariška. Tieto sa sušili, drvili, treli, lúhovali alebo sa z nich lisoval
olej. Používali sa jednotlivo, ale aj v kombinácii s viacerými liečivými
drogami a pomocnými látkami.
Z papyrusov tiež možno vyčítať, že medzi najčastejšie používané
minerálne ingrediencie slúžili zlúčeniny železa, arzénu, ortuti, olova a
zinku. K tomu si musíme doplniť aj chlorid a uhličitan sodný, sulfid
antimonitý či octan meďnatý. Uhlie ku liečbe zažívacích problémov sa
predpisovalo ako sadze, „ktoré sa zrazili na stene“ alebo ako prášok
vyrobený z dreveného uhlia a sformovaný pomocou živice.
Účinné látky staroegyptskej farmácie neboli doteraz uspokojivo
dokumentované, veľká časť z nich sa však využíva aj v súčasnej
dobe.
Príkladom môže byť známy olej, ktorý sa získava z ricínu obyčajného
(Ricinus communis), teda z rastliny, ktorú Egypťania poznali pod názvom dgm.
Citujme príslušnú pasáž z Ebersovho papyrusu: „Prostriedok ku
vyprázdneniu a odstráneniu bolesti z brucha chorého: Nech rozžuje plody
rastliny dgm a zapije to pivom, aby z neho vyšlo všetko, čo má v sebe.“
Ricínový olej sa však nepoužíval iba ako laxatívum, ale aj ako prísada do
hojivých mastí na rany a zapálenú pokožku, prípadne ku podpore rastu
vlasov. Dnes už vieme, že ricínový olej zabraňuje množeniu baktérií a
vírusov, preto nečudo, že ho v krajine faraónov používali pri hnisavých
kožných chorobách (staroegyptsky „wehed“): „Olejom, ktorý sa
pripravuje z plodov dgm sa natierajú tí, ktorí trpia chorobou wehed.“
Iným zaujímavým príkladom vyspelosti staroegyptskej farmácie je
používanie vermicídneho výťažku z granátovníka púnskeho (Punica
granatum) proti vnútorným parazitom, ako sú hlísty, škrkavky či
pásomnice, ktoré potom telo vylúči a zároveň chráni pred krvácaním
vnútornej steny čriev. V kôre granátovníka boli skutočne objavené štyri
účinné látky na báze alkaloidov, spomedzi ktorých derivát piperidínu
(pelletierin), je proti pásomniciam najefektívnejší. Antokyaníny
obsiahnuté v plodoch zase svojimi antioxidačnými účinkami spomaľujú
starnutie a pôsobia preventívne proti onkologickým ochoreniam.
V Ebersovom papyruse nájdeme recepty na tieto laxatíva: „Kravské mlieko,
plod sykomory a med zmiešaj v pomere 1:1:1. Jemne rozotri, povar a užívaj po
tri dni.“ Alebo: „Čerstvé ďatle, morskú soľ a nedokvasené pivo
zmiešaj v pomere 1:1:1. Daj do misky, pridaj plod zázvoru (gengn), vcelku
uvar a daj do téglika. Chorý nech užíva liek teplý ako prst.“ V tejto
receptúre sa žiadaný účinok dosahuje použitím plodu sykomory (Ficus
sycomora) ako prírodného a morskej vody ako osmotického preháňadla.
Okrem ústne podávaných laxatív sa často používali klystíry a čipky.
Príkladom je diagnóza „škodlivého pálenia v konečníku“, ktoré mali
odstrániť čipky vyrobené z tukom stuženého fazuľového prášku, myrhy,
benzoe a antimónu. Výnimkou nie sú ani dômyselnejšie riešenia, ako
napríklad čipky z vlny alebo bavlny namáčané v zvieracej žlči, ktoré
sa používali ako preháňadlá.
K odstráneniu chorobných látok sa používali dávidlá, okrem síranu
meďnatého predovšetkým kvasený med s výťažkom morskej cibule (Scilla
maritima), ktorý sa pri vonkajšom použití využíval pri ošetrení
hnisajúcich rán, pomliaždeninách a popáleninách.
Recepty písané hieroglyfmi
Samotné receptúry začínajú okrem nadpisov už aj výzvou ku výrobe
v štýle : „Urob to a to…“, potom nasleduje zoznam jednotlivých
ingrediencií, návod k výrobe a pokyny, ako ho užívať. Ich rozsah – ako
dokazujú príklady z Ebersovho papyrusu – je veľmi variabilný, kolíše
od jednej vety („Čo robiť prvý deň proti popálenine. Prilož na ňu
med.“) až po komplexné návody, v ktorých figuruje až 37 rôznych
prísad.
Niektoré receptúry obsahujú dva predpisy, napríklad jeden liek na prvý deň
a druhý pre nasledujúce štyri dni. Zaujímavá je aj výzva, aby sa niektoré
druhy akútnych stavov neliečili viac ako päť dní. „Kto by si pritom
nespomenul na nárazovú liečbu v modernej chemoterapii?“ pýta sa nemecký
historik Kurt Pollak (*1919), na ktorého knihu „Medicína dávnych
civilizácií“ sa budeme ešte ďalej odvolávať.
Množstvo medikamentov je v receptúrach stanovené presne, aj keď miery a
váhy neboli zjednotené. Ako merná jednotka sa často používala „ro“,
približne v objeme dnešnej polievkovej lyžice. Aj to dokazuje exaktnosť
vtedajšej prípravy liečiv, ktorú si vo svojej knihe „Dejiny rozvoja
lekárskeho stavu a lekárskych vied“ povšimol už v 19. storočí nemecký
historik medicíny Johann Hermann Baas (1838–1909): „To, že starí
Egypťania boli vynálezcami farmácie je zrejmé už z toho, že liečivá
pripravovali podľa množstva a váhy.“
Ku príprave liekov sa používal adekvátny inventár: mažiare s tĺkmi,
ručné mlynčeky, jednoduché filtračné prístroje, strúhadlá, sitká,
taviace tégliky a váhy s jednou alebo dvoma miskami. Drogy sa uchovávali
v špeciálnych nádobách z vypálenej hliny alebo skla, ktoré boli
označené nápismi, takže v nich skutočne vidieť akúsi staroegyptskú
podobu novodobých lekárenských štandtiek.
Okrem opisu samotného postupu tvoria súčasť receptúr praktické pokyny
k užívaniu, ako je primeraná teplota („pri teplote prstov“), kedy a ako
často sa má liek podávať („hneď na mieste“, „pred spaním“,
„veľmi často“) alebo jeho indikácia („tak, aby sa chorý uzdravil“,
„aby uhasil smäd“, „aby sa ochladil“). Pritom sa autor receptu
nezriedka obracia priamo na ošetrujúceho lekára: „Urob a uvidíš“ či
„Poponáhľaj sa!“
Lieky na vonkajšie použitie sa vo forme mastí a olejov vtierali priamo do
pokožky alebo prikladali vo forme obkladov. Pri zápale prsníkovej žľazy sa
ženám napríklad odporúčalo : „Zviaž hrudku soli s medom a drťou
liečivých rastlín.“
Mimoriadny význam sa prikladal aj inhalačnej terapii pri ktorej sa okrem
vodnej pary používali rôzne aromatické živice. Obľúbenou zmesou bola
„kyphi“, teda zmes z jalovca, myrhy a puškvorcového koreňa. V Ebersovom
papyruse sa nachádza návod na jednoduché domáce inhalatórium: „Prines
sedem kameňov a daj ich rozpáliť v ohni. Potom vezmi jeden z nich, nasyp
naň trochu liečivého prostriedku a na kameň postav nádobu s deravým dnom.
Otvorom vopchaj dovnútra dutý rákos, prilož k jeho koncu ústa a vdychuj
výpary.“
Uveďme si tiež príklad sedatíva užívaného pre utíšenie nadmerne
plačúcich detí obsiahnutých v Ebersovom papyruse: „Zrnká maku (špn)
vymiešaj s mušacincami na múroch na pastu, zlej a daj piť po štyri dni.
Krik ustane okamžite.“ O účinnosti preparátu (až na tie mušacince)
v tomto prípade nemusíme pochybovať, keďže opiáty v maku sú naozaj
silné sedatíva. Prostriedok však musel byť užívaný presne, inak by
dieťaťu hrozilo predávkovanie.
Pre upevnenie uvoľňujúcich sa zubov používali lekári zmes jemne
rozdrveného malachitu, okru a kamennej múčky, iný recept odporúčal zase
zmes živice a medu. „Účinok tohto postupu úplne zrejme spočíval
v mechanických vlastnostiach zmesi, ktorá mala vytvoriť hmotu k ukotveniu
zubu, prípadne k vytvoreniu primitívnej plomby,“ komentuje návod český
odborník Martin Šodek vo svojej štúdii „Lieky, liečivé prostriedky a ich
aplikácie v antropologickom kontexte“.
A tak by sme mohli pokračovať ešte ďalšími a ďalšími príkladmi.
Hoci nám dnes mnohé zo vtedajších liečebných postupov môže pripadať
bizarné, podľa rady K. Pollaka prejavme pri ich posúdení očami modernej
vedy náležitú zhovievavosť:
„Čo sa nám dnes zdá byť na staroegyptskej lekárni nepochopiteľné a
nejasné, môže sa už zajtra vynímať v úplne inom svetle. Veď ešte pred
pár desaťročiami, kedy ešte nikto nepoznal účinnosť antibiotík sme sa
mohli usmievať nad tým, že starí Egypťania odporúčali prikladať na
infikované rany pleseň zo starého dreva alebo chleba. Dnes sa pozeráme na
tento predpis oveľa viac realisticky. A že mnoho liečiv pôsobí aj
psychologicky, platí dnes rovnako tak dobre, ako aj pred päťtisíc
rokmi.“
© Miloš Jesenský
Článok vyšiel pôvodne v časopise Slovenský lekárnik, roč. 1, č.1 (2016), s.35–38.