Dr. Miloš Jesenský

Liečivá opátky Hildegardy

V 12. storočí sa severne od Álp, v Nemecku, ktoré bolo vtedy rozdrobené na mnoho štátikov a kniežatstiev objavila zvláštna a pozoruhodná osobnosť – benediktínska rehoľníčka a vizionárka Hildegarda de Pingua (Hildegarda z Bingenu). Narodila sa v roku 1098 v Bokelheime, ako pätnásťročná sa stala mníškou a sedemnásťrokov venovala samoštúdiu, pokiaľ nezačala získavať skúsenostizo svojich videní a zjavení. V roku 1136 nastúpila akopredstavená do kláštora v Diessenbergu, kde zapísala obsahsvojich zjavení v rukopise proroctiev Scivias / t.j. „Sciensvias Domini“, „Ten kto pozná cesty Pána“/ schválenýchar­cibiskupom z Mainzu, ako i pápežom Eugenom III. Neskôr odišla Hildegarda do opátstva v Rupertsbergu pri Bingene, odkiaľzreformovala ďalšie káštory a založila nový v Eibingene. Keď vroku 1179 zomrela vo veku osemdesiatych rokov zanechala po sebe okrem záznamov o zázrakoch, sperevádzajúcich jej život i impozantný počet prírodovedných štúdií o prvkoch, rastlinách, mineráloch, rybách, vtákoch, cicavcoch i plazoch, čo jer neporne pozoruhodné, ak zvážime, že išlo o asketickú rehoľníčku odlúčenú od sveta hrubými kláštornými múrmi.

Medicínske skúsenosti zhrnula Hildegarda pôvodne v traktátepod názvom Subtilitates Diversarum Naturarum Creaturarum (Výklad pôsobenia prírodných síl v najrozmanitejších tvoroch), ktorého originálna podoba sa nezachovala a poznáme ho v nasledujúcich opisoch : Liber simplicis medicinae (Kniha prírodovedy, nazývaná tiež Physica) v rukopisoch z 13. do 15. storočia a Liber compositae medicinae (Kniha zloženého lekárstva). Druhý diel pod názvom Causae et Curae (Príčiny chorôb a ich liečba) sa zachoval takmer zázrakom ako rukopis z 13. storočia, ktorý objavil v roku 1859 Carl Jessen v Kráľovskej knižnici v Kodani.

Najvýznamnejšie dielo – Physica je rozdelené na štyri knihy a 383 kapitol a je napísané v latinskom jazyku – iba v miestach, kde autorke chýbal adekvátny latinský termín používala termín nemecký. Pramene, z ktorých Hildegarda čerpala svoje vedomosti, nie sú dnešným historikom priamo známe. Spomína síce niekoľkých starobylých autorít /philosophi/, ale nenazýva ich priamo menom.

A tu sme pri koreni veľkej záhady – väčšina Hildegardiných vedomostí totiž nepochádza zo súvekých lekárskych pojednaní, ale priamo z jej prorockých videní. To dokladá aj fakt, že svoje lekárske dielo zostavila medzi prácou na prvom a druhom diele trilógie svojho traktátu Scivias, ako píše vo veku sedemdesiatich rokov: „Všetko, čo som napísala zodpovedalo výlučne môjmu nebeskému prameňu videnia“.

V Liber Divinorum Operum sa zase doslova dočítame: „V celom stvorení (stromy, rastliny, zvieratá, drahé kamene) sú ukryté tajné liečivé sily, o ktorých žiadny človek nemôže vedieť, pokiaľ by mu ich nezjavil Boh“.

V tomto citáte nachádzame už praformu Paracelsovej predstavy o prírode ako o nevyčerpateľnej božej lekárni, súčasne s ubezpečením, že informácie, ktoré pred osemsto rokmi spoznala a pre našu modernú dobu zaznamenala opátka z Bingenu, pochádzajú naozaj úplne z iného sveta, ako predstavuje ten náš, pozemský.

Miloš Jesenský