Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Dejiny medicíny  Liečivý balzam z hôr

Liečivý balzam z hôr

Liečivý balzam z hôr

Keď sme v jednej z predošlých častí spomínali prášok z rozomletej múmie, ktorý vymizol ako terapeutický prostriedok z lekární až koncom 19. storočia, zmienili sme sa o tom, že pôvodne išlo o náhradu tajomného horského balzamu známemu ako mumio. Táto substancia, ktorú sprevádzajú chýry o priam zázračných regeneračných účinkoch je v orientálnej medicíne používaná viac ako dve tisícročia a bola v minulosti doslova vyvažovaná zlatom.

Arabskí lekári mumio označovali za „horský pot“, obyvatelia Barmy za „krv hory“, na Sibíri, v Burjatsku a Altaji ho poznaliako zemný, či kamenný vosk, za ktorým podnikali nebezpečné výpravy hlboko do horských strží a jaskýň a polohu jeho náleziska strážil objaviteľ a niekoľko generácií jeho potomkov s nasadením vlastného života.

Dodnes vlastne nie je isté, akého je múmio pôvodu a v literatúre nájdeme na túto tému niekoľko alternatívnychhy­potéz. Podľa nich je mumio:

  1. produkt kvasných procesov výkalov a moča divej zveri, žijúcej v horkých oblastiach.
  2. „balzam hôr“ ropného pôvodu, o čom by malo svedčiť miesto výskytu a chemické zloženie podľa ktorého obsahuje viac ako dve desiatky stopových prvkov.
  3. zmes organických zvyškov rozpustených vodou, ktoré sa po odparení kvapaliny usadili na stenách horských jaskýň.
  4. skamenelý med s prímesou do 2% včelieho jedu, ktorý spája terapeutický účinok oboch zložiek.

Mnoho stredovekých lekárov, predovšetkým z arabského prostredia ako bol Avicenna si mumio nesmierne cenilo. Koncom šesťdesiatych rokov podrobil serióznemu vedeckému výskumu chýry o jeho zázračnosti ambiciózny uzbecký chirurg profesor Adyl Šakirov, ktorý zostavil výpravu do pohoria Ťan-Šan. Po strastiplnom putovaní divokou horskou krajinou objavili konečne hľadaný balzam na stenách jednej malej jaskyne. Išlo o hnedú živicovitú hmotu, ktorá pri dotyku ľudskej ruky rýchlo mäkla čím potvrdzovala kvalitu a čistotu objaveného balzamu. Pri laboratórnom rozbore sa ukázalo, že mumio je nepredstaviteľnou zásobou stopových prvkov. Obsahuje vápnik, draslík, sodík, hliník, železo, fosfor, bór, mangán, síru, vanádium, zlato, striebro, meď, kobal, byrýlium, stroncium a ko i niektoré zriedkavé prvky ako irídium, zirkónium, yttrium, yttrbium, europium, skandium, telur, galium, gadolinium, indium a rubidium.

Oveľa zaujímavejšie ako zloženie boli biologické pokusy pri ktorých sa zistilo, že balzam napomáha hromadenie fosforu vmieste zlomeniny kosti, čím urýchľuje hojivý proces priemerne o dvaapolkrát. Okrem toho potlačoval vývoj nepriaznivej mikroflóry, zabraňoval infekcii, zlepšoval celkový stav pacientov, posiľoval spánok a povzbudzoval chuť k jedlu. Tradícia o liečivých vlastnostiach múmia sa teda ukázala byť natoľko pravdivá, že by sme mali naozaj prehodnotiť náš povýšenecký pohľad, s akým sledujeme liečebné postupy minulosti so zdanlivo neotrasiteľných hradieb modernej medicíny. Musíme si uvedomiť, že stredovekí lekári sa s ľudskou chorobou a smrťou potýkali aspoň rovnako svedomito a statočne ako tí dnešní, a pri svojej práci sotva mohli stavať na omyloch, bludoch, či nevedomosti, ako im to v pýche na lekársku vedu nášho storočia úplne mylne pripisujeme.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 239

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1