Dr. Miloš Jesenský

Penicilín v stredoveku?

Skúsenosti zmiešané s poverami, ktoré pretrvávali ešte z rodového zriadenia, neskôr ovplyvňovali a dopĺňali niektoré prvky cirkevnej medicíny. Napriek tomu však magické liečiteľstvo, bohato prepletené zdanlivo iracionálnymi metódami, pretrvalo aj v našej krajine počas dlhých stáročí.

Mnohé z popisovaných metód stredovekých lekárov sú aj vsúčasnosti v centre pozornosti bádateľov ako napríklad využitieb pijavíc, ktoré prežíva v podobe tzv. hirudoterapie naozajstnú renesanciu. Dokázalo sa totiž, že slinné antikoagulačné sekréty pijavíc nielenže zabraňujú, aby sa vytvárali krvné zrazeniny, ale aj znižujú krvný tlak.

Zvláštnu kapitolu tvorí liečenie otráv ako následok používania jedov na likvidáciu politických odporcov. Pozoruhodnejšie je však všeobecne odsudzované využitie otrávených zbraní na bojisku – tak upodozrievali aj Čechov, že svoje šípy natierajú jedom. Táto správa sa viaže k obliehaniu Olomouca v roku 1178, ale existujú tiež správy o jedom napustených kopijách – podobne pri obliehaní Carihradu v roku 1543 vystreľovali Turci otrávené strely.

Svoju minulosť majú i transplantačné techniky. v „Zlatej legende“ Jakuba de Voragine je popísané, ako svätci Kozma a Damián odňali mníchovi zhubným nádorom postihnutú nohu a nahradili ju končatinou práve zomrelého Etiópčana. Historicky je doložený experiment zo začiatku 16. storočia, keď sicílsky lekár Brance vyhotovil plastiku nosa pre šľachtica z kože otroka.

Známe boli i účinky antibiotík – na ošetrenie hnisajúcich rán sa aj u nás používal plesnivý chlieb alebo syr. Lekárska akadémia v Azerbajdžane sa v 11. storočí prepracovala ešte vyššie, keď predpisovala preparáty z plesní na vnútorné použitie.

Tento výklad nepochybne umožňuje aj interpretáciu citátu z latinského traktátu „Theatrum botanicum“ z roku 1640, kde sa nachádza popis podobného použitia plesní, ktoré sa v tom čase považovali za machy:

„Muscus ex cranio humano: tento druh machu je čiastočne podobný machom na stromoch a rastie na nepokrytej lebke mŕtvych mužov a žien, ktorí dlho ležali v márniciach … Tento mach si v minulosti vysoko cenili, pretože sa zriedkavo a ťažko získaval, ale aj za našich dní je ešte vzácnejší, lebo sa z neho robí unguentum sympatheticum, ktorým sa liečia rany… Tento mach sa môže získať aj z mŕtvol ľudí, ktorých obesili alebo popravili pre nejaký priestupok.“

Napokon, zvláštna je aj informácia, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou spadá do okruhu nášho záujmu. Listom z 5. februára 1608 nariaďuje cisár Rudolf II. konšelom z Kutnej Hory, aby „niečo z machu, ktorý na miestach popravných na kostiach ľudí pre ich zlé činy z tohto sveta zašlých rastie, k rukám vrchného hajtmana odoslali, zvlášť machu toho, ktorý na lebkách ľudských rastie“.

Je to naozaj len náhoda, alebo skutočne existovala v stredoveku vyspelá laboratórna technika na izoláciu antibiotík, ktorej ohlasy nachádzame v texte citovaných latinských pojednaní ?

Miloš Jesenský