Dr. Miloš Jesenský

Tajomná mandragora

Terapeutické vlastnosti rastliny, ktorú starovek a stredovek poznal ako mandragoru a súčasnosť pod botanickým názvom Mandragora officinalis patriacu do radu Solanacei sú v lekárskych kruhoch síce známe, ale dnes už tejto prostej rastline nikto nepripisuje žiaden liečebný zázrak, ani keby na seba zobrala ľudskú podobu.

Avšak magická mandragora v predstavách stredovekých alchymistov túto podobu mala. Príznačný bol dokonca už aj jej grécky názov „antropomorfos“, t.j. „človeku podobný“. Ide totiž o koreňovú rastlinu, ktorej podzemná časť môže vzdialene pripomínať postavu. Podľa tézy, že prianie je otcom myšlienky však v minulosti ľudia naozaj videli v jej oreňovom systéme podobu ľudskej bytosti – s tvárou, rukami a nohami a vytvorili okolo nej neuveriteľnú spleť tvrdení.

Mandragora, ktorá je v Mojžišových knihách spomínaná ako „dudaim“ a bola známa už v najstarších kultúrach rastie predovšetkým v južnej Európe, na Sicílii, Sardínii a v severnej Afrike, ale – ako tvrdí tradícia – zasvätenci ju zbierali výhradne pod šibenicami, keďže sa domnievali, že do tu rastúcej rastliny sa prevteľuje duša nebožtíkova a obdarúva ju skutočným životom.

Získanie mandragory bolo oveľa strašidelnejšie ako samotná liečba jej koreňom. Uprostred troch sústredených kružníc, narysovaných v mieste zberu bolo potrebné za polnoci pri ubúdajúcom mesiaci koren rastliny čo najviac obnažiť, bez toho, aby sa ho človek dotkol. Potom sa okolo neho utiahla slučka a druhý koniec povrazu sa priviazal k chvostu čierneho psa. Podľa tradičného podania potom už len stačilo zviera švihnúť, aby pri úteku vytiahlo zo zeme rastlinu, ktorá sa potom zabalila do kusu rubáša nejakého nebožtíka. Zatiaľčo sa pes následok vyčínania magických síl stal nevinnou obeťou „zberu“, mohol si človek odniesť koren mandragory domov bez pohromy.

Takýto komplikovaný bol teda spôsob získavania údajne rastliny, ktorá bola za magickú považovaná nie tak úplne v dobách minulých, kedže zariekavanie, prútikarstvo, čierna mágia a používanie mandragory majú ešte stále dosť vášnivých stúpencov, ochotných obetovať pre pochybný úspech liečby aj značný obnos zo svojho vrecka.

Naproti tomu treba objektívne poznamenať, že mandragora vďaka účinným látkam obsiahnutým vo svojich pletivách farmaceuticky významné účinky naozaj vykazuje jej repovitý koreň, charakteristický pre čeľaď ľuľkovitých s listami zostavenými v prízemnej ružici totiž obsahuje zmes účinných glykoalkaloidov, z ktorých je najvýznamnejší mandragorin. Dnes sa však už namiesto tejto silne narkotickej a toxickej rastliny užívajú jej príbuzné druhy z čeľade ľuľkovitých, ako je ľuľok sladkohorký (Solanum dulcamara), ktorý sa vďaka obsahu soladulcidinu, soladulcamarinu a soladulcidin-tetrozidu využíva (hoci vzácne) k liečbe reumatizmu, dny a chorobách látkovej výmeny. Iný druh – ľuľok vtáčí (Solanum aviculare) poskytuje zase výťažky k syntéze steroidných hormónov, čo by mohlo vysvetľovať jeho starobylé použitie v magických elixíroch lásky.

Záverom treba teda konštatovať, že z rastliny, s ktorou narábali stredovekí mágovia v oblakoch kadidla pri svojich operáciách je dnes vcelku prozaická rastlina, ktorá poskytuje potrebné modernej farmácii.

Miloš Jesenský