Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Dejiny medicíny  Tajomstvá stredovekých lekárov

Tajomstvá stredovekých lekárov

Tajomstvá stredovekých lekárov

Ak vyslovíme, alebo počujeme slovo „stredovek“, okamžite sa nám v mysli vybavia popravčie kláty, katova zakrvavená sekera, temno, ožiarené horiacimi hranicami, mešce so zlatom, prípadne predchodcovia dnešných lekárov, vyrábajúci zázračné elixíry z rastlín, ktoré rástli pod šibenicami a zo zvieracích výkalov. V rámci všeobecne prijímanej – a jako podozrievam – len sčasti korektnej predstavy nám potom historici medicíny dokladajú, ako kedysi ani postupné hromadenie správnych poznatkov v lekárskom vedení zďaleka nestačilo na to, aby sa mohla vykonávať vedecky podložená prevencia a terapia.

A tak sa môžeme dočítať, že v chirurgickej praxi sa napriek pokroku naďalej vypaľovali rany žeravým železom, krvácanie zastavovalo kadidlom a bielkom a na hnisavé rany sa prikladala arménska hlina a prach z ropúch.

Rany sa drénovali tenkým rákosom, pomliaždené tkanivo obkladalo horúcim cestom z rozomletej fazule a gáfru, na vlhké obklady sa používal med, pivo, ocot, víno, olej alebo moč.

So zvláštnym potešením a z vyvýšeného piedestálu modernej vedy sa potom ironicky usmievame, keď čítame, ako sa na bolestivé kĺby prikladali živí psi (!) a na vredy čerstvé ľudské výkaly, klystír predstavoval močový mechúr z ošípanej s nasadenou kostenou rúrkou a ako sa spojivkové vaky v oku vykvapkávali za pomoci dutého vtáčieho brka.

Napriek tomu sa však možno domnievať, že krátky exkurz do oblasti stredovekej medicíny, môže byť aj dnes pre príslušného špecialistu – lekára, farmaceuta, či veterinára – veľkým prínosom. Doboví lekári sa totiž stretávali s veľmi širokým spektrom problémov ktorých riešenie v podobe včasnej diagnózy a poväčšine i úspešnej terapie je v mnohých prípadoch prekvapujúce.

Dnes sú napríklad už neoddiskutovateľnou skutočnosťou údaje o stredovekých baktericídnych „elixíroch“, využívajúcich tzv. oligodynamický účinok kovov, o magnetoterapii, ako i zatiaľ skromná dokumentácia o pokusoch stredovekých lekárov vysporiadať sa s liečením i v oblasti nádorových chorôb, ktoré nesužovali len naše, dvadsiate storočie.

Otvorená zostáva aj otázka vyše poltisícročných receptúr na výrobu prípravkov proti popáleninám, ktoré podľa niektorých autorov nielen utišovali bolesť, ale umožnili tiež predchádzať jazvám a regenerovať bunky spáleného tkaniva. V súvislosti s neutíchajúcou vojnovou aktivitou sa najčastejšie vyskytovali poranenia mechanického pôvodu a preto chirurgická prax patrila medzi najdôležitejšie intervencie, pričom nás prekvapuje svojou vyspelosťou. tak napr. Taliansky chirurg Lafranchi, pôsobiaci v Miláne v 13. storočí, sa nezľakol ani zošívania nervov, čo je dnes jeden z najdôležitejších zásahov neurochirurgie, popísal i príznaky zvýšeného mozgového tlaku a používal trepanáciu lebky. Ugo di Lucca, bolonský lekár zase pri operáciách používal „spongia somnifera“, hubku nasiaknutú uspávacím prostriedkom a hnis odstraňoval alkoholom, čím sa zaradil medzi pozoruhodných priekopníkov sterilizácie a narkózy. Špecialitou francúzskeho chirurga Guy de Chauliac (1298–1369) boli zase "mikrooperácie“ očného zákalu, či odstránenie žlčových kameňov.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 249

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1