Dr. Miloš Jesenský

Zdravie z kláštornej lekárne

Aj keď sme v predošlej časti nášho seriálu citovali slová opátky Hildegardy o nadprirodzenej inšpirácii jej liečiteľského umenia, predsa môžeme i keď namáhavo rekonštruovať jej pramene. Ako prvý ona samotná uvádza bibliu. Vyplýva to z textu listu napísanému v roku 1146 cisterci­ánskemu mníchovi a opátovi v Clairvaux Bernardovi (1090–1153), neskôr prehláseného za svätého a učiteľa cirkvi. V ňom sa doslova dočítame: „Som nevzdelaná ľudská dcéra a nedostalo sa mi vyučovania o veciach vonkajšieho sveta, ale z vnútra som bola poučená od svojej duše.“

Napriek príznačnej skromnosti autorky, ktorá ju sprevádzala po celý asketický život, môžeme v jej textoch vystopovať lekársky odkaz Konštantína Afrického a niektorých klasických spisov, ktoré uchovávali príslušníci jej rehole – benediktíni. Vo všeobecnosti však možno povedať, že drvivá väčšina ňou uvádzaných terapeutických prostriedkov nepochádza z prostredia žiadnej lekárskej školy, ale z alternatívnej medicíny. Svoje impozantné lekárske a botanické vedomosti nadobudla s najväčšou pravdepodobnosťou na cestách od rozličných zberateľov rastlín a ľudových liečiteľov a doplnila ich vlastnými skúsenosťami. I preto je Hildegardino dielo mimoriadne dôležité, keďže obchádza priam otrockú závislosť na súvekých knižných autoritách a podáva realistický obraz o stredoeurópskej medicíne v 12. storočí, ako aj o druhoch liečivých rastlín, ktoré sa vtedy pestovali na území Nemecka. V skladbe využívania rastlinných druhov môžeme pozorovať celkom jednoznačne vplyv benediktínov, ktorí vo svojich záhradách pestovali už na úsvite stredoveku liečivé, kuchynské a ozdobné rastliny, ktoré sa udržali na vidieku doteraz, ako napríklad fenikel, vratič, mäta, šalvia a i.

Napriek svojej starobylosti ostáva liečebný systém Hildegardy z Bingenu naďalej aktuálny. Lekári, ktorí sa ako Dr.Gottfried Hertzka a Dr. Wighard Strehlow zaoberajú jeho modernými aplikáciami v praxi uvádzajú, že počas posledných štyroch desaťročí bolo úspešne vyskúšaných viac ako 500 druhov terapií, ktoré pomohli tisíckam pacientov. Napriek svojej zdanlivej neaktuálnosti je Hildegardin systém oveľa viac prehľadnejší, ako rozkošatený strom súčasnej akademickej medicíny. Ak moderní lekári roznávajú 6000 samostatných chorobných jednotiek, stredoveká opátka zadeľuje existujúce choroby do scémy asi osemdesiatich chorôb, kam možno zadeliť takmer všetky ektodermálne, mezenchymálne a ťažké vnútorné choroby (včítane rakoviny). V samotnom diele Physica nájdeme okolo dvetisíc spôsobov, ako týmto chorobám úspešne vzdorovať.

Pokiaľ stredoveká rehoľníčka pozná na každú chorobu jeden a viac liekov, automaticky to však neznamená, že tak môže byť uzdravený každý človek. Ako však pri klinickom testovaní preukázali zmienení Dr.Hertzka a Dr.Strehlow „väčšina pacientov dobre reaguje na liečebné postupy a lieky“. Samotná Hildegarda k tomu v kompendiu „Causae et Curae“ dodáva: „Tieto lieky sú dané Bohom a človeka alebo uzdravia, alebo musí zomrieť, pretože Boh nechce, aby sa uzdravil“.

K uvedenému výroku však je potrebné poznamenať, že sa týka iba asi jedného percenta uvádzaných liečiv a terapeutickýchpos­tupov. A tak ako v tejto súvislosti podotýkajú moderní adepti jej liečiteľského umenia, aj v týchto zdanlivo beznádejných prípadoch ostáva nádej, že možno pomôcť každému. Ježiš v evanjeliách nikdy nepovedal „Nes svoje utrpenie naďalej“, ale uzdravil každého, kto ho o pomoc požiadal.

Miloš Jesenský