Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Filmové recenzie  Esther Kahn

Esther Kahn

Esther Kahn 1
Esther Kahn 2
Esther Kahn 3

Koncom 19. storočia žije v židovskej štvrti jedného z chudobných londýnskych predmestí mladučká Esther Kahnová. Postupne sledujeme momenty jej problematického dospievania, keďže je iná ako jej súrodenci a ani vo vlastnej rodine s výnimkou otca nenachádza príliš mnoho pochopenia. Vnútorná uzavretosť Ester už ako dieťaťu bránila zúčastňovať sa hier rovesníkov na zadných dvoroch, či rušnej ulici, práve tak, ako jej neskôr prekážali inscenované spoločenské zábavy. Politické eseje vzbudzujúce rozruch medzi súrodencami jej pripadali úplne cudzie, hluk továrenskej haly, kam ju nakrátko poslali pracovať jej privolával údes ako v nočnej more, kým sa nenašla v láske k divadlu. Stala sa ženou i herečkou, ale oboje bolo poznačené veľmi bolestivým prerodom, aký predznamenáva napĺňanie vlastného osudu v celej jeho plnosti.

„Esther Kahn“ je naozaj zvláštny film, ktorý má byť naplnením ambície vyrozprávania jedného úseku života so všetkým, čo k nemu patrí a to aj s detailmi, ktoré bytie a cestu k naplneniu jeho zmyslu sprevádzajú, aj keď ho priamo nepredurčujú. Nie je ho ľahké popísať, ako bolo zrejme neľahké preniesť na plátno časť Esterinho života k čomu režisér Arnaud Desplechin využil mimoriadne svojské, estetické prostriedky a štýl rozprávania. Je možné, že časť divákov tieto postupy zámerne ignorujúce väčšinu žánrových zákonitostí navyše prezentovaných raz v intímnej, inokedy až odcudzenej podobe bude vo svojich očakávaniach sklamaná, zmätená, či rozhorčená, ale to všetko je zrejme súčasťou premyslenej práce, akou režisér pôsobí na percepciu diváka, pretože tú si povoláva na pomoc predovšetkým. Inak to ani byť nemôže, pokiaľ zvážime, že na tento príbeh nazeráme Esterinými očami, ocitáme sa akoby v Torriceliho vákuu jej vnútra, z ktorého tak dlho nenachádzala cestu von zmietaná nemožnosťou komunikovať a ožívajúcej len v magickom mikrosvete divadla.

Minúty filmového príbehu reprodukujú hodiny a dni hlavnej ženskej hrdinky sústredené v strastiplne pomalom tempe predovšetkým na často bezvýznamné udalosti, so strohými komentármi rozprávača, s epizódami, aké síce dotvárajú Esterin vnútorný svet, ale majú s jej putovaním za úspechom na doskách, ktoré znamenajú svet iba máločo alebo vôbec nič spoločné. V tomto filme dlho doznievajú banálne momenty, ktoré by inému tvorcovi nestáli ani za pár políčok na celuloide, nie to za drobnokresbu a naopak tie, ktorým by sme pripisovali dôležitosť končia odrazu, bez akýchkoľvek pokusov o hľadanie ďalších súvislostí. Niekto by v tom videl nezvládnuté postupy filmovej reči, ale tento prístup zvolili tvorcovia zámerne – nech už je to hudba a obraz suplujúce emotívne výpovede namiesto hereckých prostriedkov, atypické dialógy, či strih experimentujúci s klasickým roztmievaním a zatmievaním obrazu.

Z celej starostlivo budovanej atmosféry neistoty a podivnosti, v akej ubieha príbeh Estery sa vymykajú chvíle, kedy sa jej predstaviteľka Summer Phoenixová ocitá v hereckom duete s excelentným Ianom Holmom, stvárňujúceho postavu jej skúsenejšieho kolegu Nathana Quellena. Tu totiž do znepokojivej prázdnoty Esterinho vnútorného života vstúpil zápas o pravdivosť vlastného umenia, úprimnosť, pravú hereckú obsažnosť a to i napriek tomu (alebo práve preto?), že Esterina strnulá chôdza, nedostatočná mimika, či rozpačité utieranie nosu sotva navodzuje dojem hereckého majstrovstva. Režisér filmu akoby splýval s Quellenom, snažiacim sa Ester ukázať ako možno jednoduchými prostriedkami dosiahnuť silný emocionálny i významový účinok. To, čo nám Ian Holm predvádza, patrí k jeho už tradičnému, nadštandardnému hereckému prejavu, vytvára filmovú postavu, ktorú doslova mieša s vlastnou krvou. A čo sa snaží Quellen v jeho podaní povedať? Všimnite si jeho gracióznu gestikuláciu takú kontrastnú k neškolenej strnulosti jeho zverenkyne, spôsob akým sa pohybuje po javisku, keďže „pravda spočíva v nohách“ a herec musí všetko pochopiť svojím telom. To, čo predvádza, je umenie charakterovej štúdie, ktoré však ostáva Estere zjavne vzdialené. Veď pokiaľ je prítomná Quellenovým etudám, po ktorých treba vyjsť na scénu a prípadne improvizovať a pritom nepredviesť štúdiu, je to akoby sa naučiť cudzie slovo a vzápätí ho nepoužiť.

Je naozaj ťažké vyniesť verdikt nad Desplechinovým aktuálnym projektom popierajúcim tradičnú estetiku rozprávačského postupu, pri ktorom je dej kmeň a slová lístím pomysleného stromu príbehu. Predovšetkým poznám názory kritiky o „akademicky chladnom filme“, vyhlásenia o jeho „nezmyselnej dlhosti a nudnosti“, práve tak ako viem o nominácii na festivale v Cannes a chválospevoch publicistov sústredených okolo redakcie časopisu Cahier du Cinema. Nechcite však, aby som tento po každej stránke divný a znepokojivý film hodnotil. Neľutujem, že som ho videl, ani to, že som sa k nemu snažil problematicky nachádzať cestu, aj keď nie som presvedčený o tom, že on si hľadal cestu práve ku mne.

Esther Kahn (Francúzsko, Veľká Británia 2000, 163 min). Réžia: Arnaud Desplechin. Scenár: Emmanuel Bourdieu, Arnaud Desplechin podľa novely Arthura Symonsa. Kamera: Eric Gautier. Hudba: Howard Shore: Hrajú: Summer Phoenixová (Esther), Ian Holm (Nathan Quellen), Fabrice Desplechin (Philippe Haygard), Frances Barberová (Rivka Kahnová), Ian Bartholomew (Norton)

aktualizácia: 17.01.2017 | počet zobrazení: 321

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37