Dr. Miloš Jesenský

Frida

Mortalis nemo est, quem non attingat dolor morbusque. „Nie je nikto, koho by sa nedotkla bolesť alebo choroba“, hovorili starí Rimania a táto sentencia je viac ako priliehavá pre život mexickej maliarky Fridy Kahlovej (1907–1954), ktorá bola do polovice osemdesiatych rokov okrem svojej vlasti vo svete prakticky neznáma. Osud pozoruhodnej umelkyne, žijúcej roky v zajatí mučivej bolesti, korzetoch spútavajúcich telo, niekedy aj ducha, hrdej a zároveň v hľadaní svojho šťastia rozpoltenej ženy inšpiroval režisérku Juliu Taymorovú k nakrúteniu biografického titulu. Výsledok invenčnej práce vyniesol filmu nielen šesť nominácií na Oscara a dve získané trofeje (za hudbu a kostýmy), ale predstavuje aj naplnenie ambícií inej mexickej umelkyne – Salmy Hayekovej a to práve tak hereckých, ako aj producentských.

Taymorová na svoju prácu výrazne upozornila originálnou adaptáciou Shakespearovho „Tita Andronica“ s Anthony Hopkinsom v hlavnej úlohe a svoje kvality preukázala i v tomto prípade. Svoju verziu podala spôsobom, akým vzdala hold tradičnému rozprávačskému postupu: chronologicky radený záznam Fridiných životných epizód nám predstavuje tragickú autonehodu i jej následky ako kľúč k rozkrývaniu maliarkinho životného úsilia, zoznámenie s Diegom Riverom, svatbu, pobyt v Spojených štátoch, potrat, odlúčenie od manžela, zoznámenie s Trockým, Diegov návrat i posledné týždne života.

Aj keď sú mnohé zábery zámerne štylizované akoby do podoby oživených fotografií tam, kde by možno iný režisér skĺzol do roviny konvenčnosti, pracuje Julie Taymorová s fascinujúcou perspektívou. Fridine surrealistické obrazy konfrontuje so skutočnosťou, maliarkinu posadnutosť pohľadom do zrkadla, či autoportrétmi premieta prostredníctvom tela Salmy Hayekovej ako umelecký artefakt vystupujúci z plátna, či fotografií a meniaci sa na živú ženu.

Sujet filmu prestupujú pôsobivé, experimentálne výrazové prostriedky. Čiernobiele, takmer dokumentárne zábery sa miešajú s kolážami, s makabrálnymi postavičkami bábkového divadielka, aby zhmotnili maliarkine vízie, čo ako abstraktné, predsa len dešifrovateľné v kontexte Fridinho života: mladá žena v železnej klietke, žena vo veselí svadobného dňa, žena strácajúca nenarodené dieťa v cudzej krajine, žena strihajúca s vlasmi i puto s blízkymi ľuďmi … Dokonca aj v situáciách pojednaných značne naturalisticky sa prejavuje silný zmysel pre obraz: mladá Frida leží v roztrhaných šatách uprostred vraku autobusu, so železnou tyčou vrazenou do boku a krv jej spolu so zlatým popraškom kreslí po tele. Na silnom vyznení príbehu sa podieľal i kvalitný scenár pod ktorý sa podpísala štvorica scenáristov i keď je zrejme, že jeho hranice invenčná réžia mnohokrát prekročila.

Výkon a osobné nasadenie Salmy Hayekovej, tentoraz aj v situácii producentky predstavuje osobitnú kapitolu – v kontexte kariéry tejto talentovanej herečky počínajúc úlohami v mexických telenovelách, cez obsadenie predovšetkým vo filmoch Roberta Rodrigueza ide o jej životnú rolu. Spôsob akým stvárnila svoju postavu v období takmer troch dekád Fridinho života, so všetkou chvíľkovou eufóriou, melanchóliou i trápením je bez pochýb nesmierne autentický a fascinujúci. Štandardne dobré výkony podali aj ostatní z hereckých predstaviteľov – predovšetkým Alfred Molina ako Diego, Antonio Banderas stvárňujúci Riverovho rivala Siqueirosa, či Geoffrey Rush ako Trockij. Zvýrazniť treba aj – kritikou trochu opomínaný – výkon Valerie Golinovej v úlohe Lupe Marínovej.

Iným výrazovým prostriedkom nepretržite prestupujúcim dej filmu je hudba Elliotta Goldenstahla, zhodnotená v tomto prípade Oscarom i Zlatým glóbusom súčasne. Aj keď sa traduje, že skladateľ podieľajúci sa na tak rôznorodých projektoch ako „Votrelec 3“, „Hviezdna brána“, „Michael Collins“, či už spomínaný „Titus Andronicus“ navštívil Mexiko iba jediný krát odhaľuje jeho hudba mnoho z hispánskej mentality, z temperamentného životného štýlu, expresie prežívaných citov, aké boli typické aj pre Fridu. Výsledok jeho práce s tradičnými mexickými nástrojmi – s akordeónom, vihuelou, mexickou harfou, harmonikou – je absolútne konzistentný: v zvukovej stope prakticky nerozoznáme jeho autorské skladby od mexických tradicionálov a zľudovených piesní. Piesne v podaní Lily Downsonovej bez problémov ladia s orchestrálnymi sekvenciami (napríklad skladba „Portrait of Lupe“ s akustickou gitarou a harmonikou), ako aj hlasom Salmy Hayekovej v piesni La Bruja. V scéne, pri ktorej si Frida strihá vlasy počujeme zase viac ako štyri desaťročia starú nahrávku mexickej interpretky Chavely Vargasovej, skutočnou priateľkou maliarky.

Pre úplnosť možno spomenúť aj aktuálne knihy dodávajúce ďalší rozmer filmovému zobrazeniu ojedinelej ženy, predovšetkým román profesorky španielskeho jazyka Barbary Mujicaovej „Frida“, štylizovaný do fiktívneho denníka Fridinej sestry Cristiny adresovaného psychiatričke. Vo svojich spomienkach popisuje v zmesi obdivu a žiarlivosti sestrinu kariéru, objasňuje zákulisie rodinného života, ponúka pohľad do Fridinej intimity i na nie celkom zrejmé okolnosti jej smrti.

Český preklad knihy Barbary Mujicaovej vyšiel prednedávnom v nakladateľstve Metafora, práve tak ako listy Fridy Kahlovej, doplnené fotografiami a reprodukciami pod názvom „Intímny autoportrét“ vo vydavateľstve Labyrint. Preklad do slovenského jazyka zatiaľ chýba a obávam sa, že tunajší čitatelia motivovaný oscarovým filmom naň čakajú márne.

Hodnotenie: 100 %

Frida , USA 2002, 120 min., Réžia: Julie Taymorová. Scenár: Clancy Sigal, Diane Lakeová, Gregory Nava, Anna Thomasová podľa knihy Hayden Herrerovej. Kamera: Rodrigo Prieto. Hudba: Elliot Goldenthal. Hrajú: Salma Hayeková (Frida Kahlová), Alfred Molina (Diego Rivera), Geoffrey Rush (Lev Trockij), Ashley Juddová (Tina Modottiová), Antonio Banderas (David Alafaro Siqueiros), Edward Nortonn (Nelson Rockelfeller), Valeria Golinová (Lupe Marínová), Mia Maestrová (Cristina Kahlová) a i.