V rámci Dní európskeho filmu mohli aj diváci v našich kinokluboch objaviť nepochybne jeden z najpozoruhodnejších a pritom možno najpravdivejších milostných príbehov za niekoľko posledných rokov. Pretože film francúzskeho režiséra Fréderica Fonteyneho je napriek svojmu názvu krehkým príbehom o vzťahu, ktorý mal byť pôvodne založený len na anonymnom sexe, o túžbe muža a ženy ostať nezávislým, o strachu zamilovať sa a o spôsobe, ako to nakoniec prežili.
„Aj keď to názov popiera, tento film nie je o sexe, ale o komunikácii medzi mužom a ženou“, mieni režisér. Aj tentoraz siahol po skvelom scenári Philippa Blasbandeho, s ktorým už roky vytvára nerozlučný autorský tandem. „Preto som chcel, aby hlavných hrdinov hrali ľudia, ktorí už majú so sexom skúsenosti, neostýchajú sa robiť to, čo chcú.“
A tak sa vďaka citlivej kamere Virginie Saint-Martinovej začne odvíjať začiatok neobyčajnej romance, uchopenej akosi z tej druhej strany vzťahu, ktorý vlastne – podobne ako film – „pornografický“ nie je. Ona si dá inzerát do časopisu, On odpovie a v kaviarni s hotelom na rohu si dohodnú jasné pravidlá, ako uniknúť svojej identite, rodinám, práci a dennému životu: žiadne mená, nijaké záväzky, iba výlučne sex. Kruto pragmatická dohoda umožňujúca tušiť, že oboch v minulosti niekto citovo zranil a ani jeden z nich to nechce prežiť znovu.
Ako skončil pokus zabudnúť na minulosť, vyhnúť sa neistote budúcnosti a prežívať iba „fyzickú“ prítomnosť, vieme. Koniec – koncov obaja protagonisti hovoria na kameru o svojom vzťahu v minulom čase. Čo sa však nedozvieme, je identita každého z nich a to nielen preto, že nepoznáme ich mená, tak ako sa oni formálne nepoznajú navzájom: Prečo si Ona dala inzerát? A čo On od toho očakával? Chceli iba uniknúť nude, či jednotvárnosti alebo sa oslobodiť spod bremena nevydareného manželstva? Ako ubiehali ich dni, keď po každom stretnutí v štvrtku zapadli do bludiska iných osudov žitých, či živorených v nivelačných líniách spoločenských konvencií? Je utajenie spôsobom, akým možno uchrániť lásku alebo je každý pokus škrtnúť city vopred odsúdený k neúspechu? Bol rozchod tým, čím spasili svoj vzťah alebo ním zničili možno poslednú nádej skutočne milovať?
Nie nadarmo bol tento snímok označený za „triumf rozprávačského minimalizmu“ v štýle dánskej filmovej školy zoskupenej okolo Larsa von Triera. On a Ona v bezchybne zvládnutých úlohách, stolík v kaviarni, rozhovor pri večeri, zábery ulice a pár pohľadov po oboch stranách dverí hotelovej izby – to sú všetky devízy z akých režisér z experimentálneho štúdia na hereckej škole Parallax v Bruseli majstrovským spôsobom poskladal svoje dielo spôsobom, ktorým priamo preniká do duše. Nevídané prepojenie prvkov art-filmu s dokumentárnym interview prepožičiava filmu obrovskú silu, dojímavé posolstvo, ktoré je naplnením Stanislavského vety v úplnej dokonalosti: „Keď niekto plače, je to smutné. Keď vám ale v pokoji a zdanlivo bez emócií rozpráva o tom, prečo plakal, je to omnoho silnejšie…“
„To ma na scenári Pornografického vzťahu fascinovalo“, vysvetľuje Frédéric Fonteyne. „Jedine divák môže pochopiť všetko, hrdinovia poznajú z príbehu každý len tu svoju subjektívnu časť. Tak vzniká obrovské napätie. Taká je aj láska.“
Tvorcovia „Pornografického vzťahu“ nám však ukazujú viac ako len hĺbku toho, čo sa odohráva medzi mužom a ženou, ak zistia, že city sú skutočne intímnejšie ako sex – z tohto pohľadu však nad milostným vzťahom, aký dominuje nad každodennou realitou možno k zúfalstvu plnej všednosti, osamelosti, či nenaplnenej túžby, stojí ešte cit, ktorý to všetko obsiahne a dokáže ďalej odovzdať prostredníctvom mágie celuloidu, cit zahŕňajúci lásku klenúcu sa cez priestor, deliaci naše životy od Fonteyenovho príbehu, vášeň, aká dokáže obsiahnuť všetko včítane tohto priestoru prechádzajúceho toľkými zmenami, práve tak v živote ako aj na filmovom plátne.
„Pornografický vzťah“ je naozaj bez zveličenia filmom, ktorý dáva omnoho viac, ako názov sľubuje a preto tí, čo pozorne počúvali vo chvíli, kedy On a Ona rozprávali o význame toho, čo sa dialo po ich prvom stretnutí v kaviarni, nemôžu ostať takými ako boli predtým.
Une liaison pornographique (Belgicko/Francúzsko/Luxembursko/Švajčiarsko 1999, 89 min.) Réžia: Frédéric Fonteyne. Scenár: Philippe Blasband. Kamera: Virginie Saint-Martinová. Hudba: Jeannot Sanavia, André Dziezuk, Marc Mergen. Hrajú: Nathalie Bayeová (Ona), Sergi Lopez (On), Jacquez Viala (reportér), Paul Pavel (Joseph Lignaux) a i.