Publikácie

Solaris

Solaris 1
Solaris 2
Solaris 3

Príbeh filmu sa odohráva v nie príliš vzdialenej budúcnosti. Psychiater doktor Chris Calvin sa odoberá na kozmickú stanicu Prometheus, krúžiacu okolo tajomného vesmírneho telesa Solaris, aby pomohol astronautom, ktorí ďaleko od domova zjavne trpia podivnými psychózami. Po prílete nachádza časť posádky včítane veliteľa a svojho dávneho priateľa Giberiana ako mŕtve telá v mraziacich boxoch, zvyšok zase ako psychicky narušených ľudí s obsesnými predstavami. „Pokiaľ to sám nezažijete, nemá vám cenu čokoľvek vykladať“, dozvie sa od jedného z preživších členov posádky. Chris za traumatických okolností dospeje čoskoro k poznaniu, že Solaris prostredníctvom zvláštnych emanácií na diaľku vstupuje do vedomia i podvedomia ľudí na palube stanice a zhmotňuje ich spomienky i predstavy, predovšetkým tie so silným citovým nábojom. Manipulácia s ich citmi do väčšej miery, ako sú schopní uniesť, privádza ku tragickým konfliktom, z ktorých niektoré končia šialenstvom, iné dokonca smrťou. Prežíva to i hlavný hrdina stretávajúci svoju nežijúcu manželku Rheyu a tá vonkoncom nie je iba preludom. Pološialené spolužitie s hmotným prízrakom je alfou i omegou tohto príbehu. Racionalita dramaticky zápasí s citom: Chris síce vie, že tá, ktorú teraz zviera v náručí, nie je a nemôže byť jeho dávno stratenou láskou, ale súčasne to nechce vedieť.

Steven Soderbergh, režisér, scenárista, kameraman, strihač a producent v jednej osobe si zvolil cestu filmového minimalizmu. Z románu svetoznámeho autora vedecko- fantastických románov, poľského spisovateľa Stanislawa Lema „Solaris“ (1961) abstrahoval momenty, aké považoval za kľúčové – autora predlohy si vybral podľa vlastných slov preto, že „volí žáner sci-fi iba ako klímu pre psychologický príbeh.“ Ide v poradí už o druhú filmovú adaptáciu tohto Lemovho textu – prvú nakrútil v roku 1972 v moskovských štúdiách kontroverzný režisér Andrej Tarkovskij, ktorého Soderbergh považuje za „jedného z mála filmových básnikov.“ Porovnanie s minulosťou však jednoznačne vyznieva v prospech najnovšieho projektu a to nielen pre súčasné možnosti audiovizuálneho spracovania, ale i prístupom preferujúcim scény, kedy sa hrdina vracia v spomienkach na Zem, preberá svoju minulosť i vzťah so ženou, ktorú miloval.

„Sústredil som sa na otázku, čo to znamená byť človekom, čo človeka definuje“, hovorí Soderbergh. „Kľúčovú úlohu tu zohráva konfrontácia skutočnosti s ľudskou pamäťou, vedomie viny, pocit zlého svedomia, to všetko predurčuje našu existenciu. Je to film o láske, o smrti a o tom, čo po nej nasleduje. Nikto na to nepozná odpoveď a rovnako nemožné je definovať skutočnú lásku, nič z toho nemožno racionálne vysvetliť.“

Soderbergh prostredníctvom svojho talentu úspešne prenáša na plátno hlbokú symboliku Lemovho príbehu: „Solaris môže byť v podstate metaforou na čokoľvek, čím si nemôžete byť istí. Môže to napríklad byť metafora Boha, na smrť alebo na lásku. Chcel som predovšetkým, aby bol zrkadlom duše. Preto som mu úmyselne nedával žiadne fyzické parametre a vlastne ani bližšie neurčil.“

Solaris tak od začiatku do konca ostáva veľkým tajomstvom – čo platí rovnako tak pre knihu, ako aj film. Lemov hrdina sa pohráva s myšlienkou, že vo vesmíre existuje intelekt totožný s našou predstavou Boha, „ktorého vševedúcnosť a všemohúcnosť je obmedzená, ktorý je omylný v predpovedaní budúcnosti svojho diela, ktorého môže vývoj javov, akých je pôvodcom, vydesiť“. Alebo skôr: je to Boh-dieťa. Jemu podobný „možno práve teraz vzniká v niektorom kúte Galaxie a čo nevidieť začne v mladíckej nerozvážnosti zhasínať jedny hviezdy a druhé rozsvecovať.“

„Akých stvorení, akých výsmechov, akých utrpení sa ešte dočkám ?“, pýta sa Lem ústami svojej postavy, aby si vzápätí odpovedal: „Nevedel som a zotrvával v neochvejnej viere, že ešte neminul čas krutých zázrakov.“

Režisérovi Stevenovi Soderberghovi sa podarilo dokonale preniesť na celuloid atmosféru Lemovej predlohy a ponúknuť ju náročnejšiemu filmovému divákovi v snímke, ktorá našťastie neoplýva množstvom digitálnych efektov a akčných scén, ale vďaka invencii tvorcu a hereckým výkonom Nataschy McElhoneovej a Georgea Cloonyho ju vydržíte sledovať so zatajeným dychom až do samotného konca. Žánrové zaradenie k science-fiction je legitímne len vďaka tomu, že sa dej odohráva v budúcnosti, na palube vesmírnej stanice a vyskytuje sa v ňom niečo ako mimozemský intelekt.

Od čias „Kontaktu“ tu nebol fantastický film s takým metafyzickým nábojom ako má práve „Solaris“ – v predlohe je Stanislaw Lem vyrovnaným konkurentom Carla Sagana. Soderbergh je zase skúseným rozprávačom pôsobivo sa vyjadrujúcim prostredníctvom vizuálnej štylizácie a s množstvom výrazových prostriedkov – od veršov Dylana Thomasa: „…a smrť nebude mať žiadnu moc“ až po elegantné citácie z Kubrickovej „Vesmírnej odyssey“. Kombinácia art-filmu, pohybujúceho sa na pomedzí science fiction, dramatický príbeh dvojice, ktorá za neobvyklých okolností dostala svoju druhú šancu, metafyzika viny, odpustenia a dilemy medzi skutočnosťou a snením obohatená minimalistickou hudbou Cliffa Martineza ukazuje, že ešte stále sa dá vykročiť za hranice žánru vizionárskym spôsobom.

Hodnotenie: 100%

Solaris, USA 2002, 99 min. Réžia: Steven Soderbergh podľa rovnomennej knihy Stanislawa Lema. Kamera: Steven Soderbergh (pod pseudonymom Peter Andrews). Hudba: Cliff Martinez. Hrajú: George Clooney (Chris Kelvin), Natascha McElhoneová (Rheya Kelvinová), Jeremy Davies (Snow), Viola Davisová (Helen Gordonová), Ilrich Tukur (Gibarian) a i.

aktualizácia: 17.01.2017 | počet zobrazení: 313

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9