Dr. Miloš Jesenský

Úkryt

Filmy, ktorých dej sa odohráva na veľmi obmedzenom priestore, predstavujú vzácny lapis exillis režisérovho dôvtipu a kombinačných schopností scenáristu. Striktne definovaná plocha, nie nemálo podobná možnostiam, aké dostávajú tvorcovia divadelných hier, vylučuje vopred akési vonkajšie, spásonosné riešenia a je nepochybné, že ponúka aj nadštandardnú výzvu pre hercov postavených do existencionálnej roly ľudí v medzných situáciách. Toto všetko zrejme rozhodlo o tom, že zatiaľ poslednú variáciu na tému „tu máš jeden dom a predveď, čo dokážeš“ natočil jeden z najtalentova­nejších hollywoodskych režisérov posledného desaťročia – David Fincher.

Krátko predtým sme boli s podobným motívom konfrontovaní vo filme „Tí druhí“ pod režisérskou taktovkou Alejandra Amenábara a s Nicole Kidmanovou v hlavnej úlohe. Podobnosť to nie je čiste náhodná – pôvodný zámer počítal s tým, že v dômyselnom núdzovom kryte starého newyorkského domu, v ktorom sa Fincherov film odohráva, bude zatvorená práve táto charizmatická austrálska herečka. Zabránilo jej v tom iba rebro zlomené pri predošlom natáčaní a enormný záujem Jodie Fosterovej, ktorú od lákavého projektu neodradilo ani tehotenstvo.

Scenár Davida Koeppa rozpracúva vcelku jednoduchú zápletku tak trochu paranoidnej drámy s prvkami krimi a horroru: veľký, ešte nezariadený dom v centrálnej časti New Yorku, v ňom čerstvo rozvedená tridsiatnička Meg Altmanová, jej dcéra Sarah a podivný triumvirát zlodejov pátrajúci po cennostiach uložených v dômyselnom úkryte vybavených trezorovými dverami a systémom bezpečnostných kamier umožňujúcich v čase núdze sledovať situáciu v celom dome. Problém je však v tom, že oproti pôvodnému plánu zlodejov nie je dom už prázdny a matka s dcérou nájdu útočisko práve v onej dokonale chránenej miestnosti…

Príbeh bezo zvyšku využíva motívy, ktoré prostredie ponúka, a vizuálny perfekcionizmus, aký preslávil Davida Finchera už v predošlých snímkach, ako je „Hra“ či „Sedem“, funguje aj v tomto filme dokonale. Pokus o maximálne zhodnotenie hracej plochy pozorujeme predovšetkým v ozvláštnení práce s kamerou dokonale kombinujúcou reálne, hoci farebnými filtrami upravené zábery s digitálnou animáciou: kamera pláva v rozľahlých priestoroch domu ako rybka v akváriu, prechádza uchom varnej kanvice, či detailne zaostrí na žeravé vlákno vreckovej baterky, nehovoriac o tom, ako nahliadne do kľúčovej dierky, či sa vopchá do telefónneho kábla.

Zábery na monitory bezpečnostného systému kamier sledujúcich dianie v niekoľkých miestnostiach súčasne nám až tak efektné pripadať nemusia, napriek tomu boli celkom iste realizačne veľmi prácne. Z logistického hľadiska aj samotný režisér priznal v jednom z interview náročnosť takéhoto postupu: „Vždy, keď natáčate zlodejov, pripravíte scénu – naplánovanú na sekundy presne – natočíte to, vysťahujete z miestnosti všetku techniku, presvietite záber a natočíte ho bezpečnostnými kamerami. Z toho zostriháte pásy, ktoré prehrávate na monitoroch v úkryte a na ktoré ľudia v ňom reagujú, a božechráň, aby vám to všetko časovo presne sedelo.“

Okrem faktu, že David Fincher, presne v duchu svojej filmárskej filozofie, povýšil pôsobivým formálnym i technickým spracovaním napätie na umenie temného psychothrilleru, nesie v sebe „Úkryt“ ďalšie kódované posolstvá. Jedno z nich už pozorní recenzenti vypátrali, keď napísali, že duchaprítomná hrdinka by mohla byť aj „slušnou personifikáciou paranoidnej americkej spoločnosti: intímny súkromný priestor je narušený a ani to najchránenejšie miesto- teda domov – už nie je bezpečné.“

Film s rozľahlým a zatiaľ pustým domom v popredí je však aj výpoveďou o omnoho hlbšie zakorenených predstavách v človeku, keďže aj pre hĺbkovú psychológiu je dom mimoriadne dôležitým symbolom. „Čo sa stane doma, to sa stane v nás. My samotní sme často tým domom.“

Úloha Fosterovej ako matky brániacej vlastnú bezpečnosť ako aj život dcéry dostáva tiež svoje nečakané dimenzie, ak si pripomenieme freudovskú psychológiu priraďujúcu symboliku domu k žene a to nielen v erotickom význame, ale aj ako rodičke-matke: „Samotná podstata domu je skôr žensko-materská ako mužská“, píše Freud. V tomto ohľade naberá teda vpád trojice mužov – zločincov do priestoru prehláseného za domov dvoma ženami až dramaticky široké pole k uplatneniu hlbšej analýzy na iba zdanlivo prvoplánovú výstavbu najnovšieho filmu Davida Finchera.

Panic room. USA 2002. 108 min. Réžia: David Fincher. Scenár: David Koepp. Kamera: Conrad W. Hall, Darius Khondji. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Jodie Fosterová (Meg Altmanová), Kristen Stewartová (Sarah Altmanová), Forest Whitaker (Bumham), Jared Leto (Junior), Dwight Yokam (Raoul) a i.