Publikácie

Moderné čarodejníctvo

Moderné čarodejníctvo

„Moderné čarodejníctvo“ je základným dielom Geralda Brosseaua Gardnera (1884–1964), ktorý vynaložil v modernej dobe veľké a nadšené úsilie o reštaurovanie predkresťanských kultov a založenie kultu Wicca. Autor – odvodzujúci svoj pôvod od rodokmeňa Grisselly Gardnerovej upálenej v Škótsku v roku 1610 za čarodejníctvo – v tejto knihe uvádza, že v Anglicku ešte pred druhou svetovou vojnou objavil skupinu ľudí praktizujúcich v tajnosti starú pohanskú vieru. „Moderné čarodejníctvo sa stalo medzníkom, významným bodom vo vetvení histórie spirituality“, napísala o knihe Judy Harrowová. V dnes už klasickom diele sa možno dočítať, ako Gardner definoval pred viac ako polstoročím čarodejníctvo a prevedie nás jeho fascinujúcou históriou naprieč stáročiami.

Odvážny a nekonformný bádateľ
„Gerald Brosseau Gardner vyrástol zvýhodnený rodinným prostredím a znevýhodnený chatrným zdravím; výsledkom toho bolo, že sa vzdelával prakticky na vlastnú päsť a s úplnou slobodou skúmal neobvyklé zákutia poznania“, vysvetľuje Judy Harrowová v predhovore k jubilejnému vydaniu Gardnerovej knihy. Kariérny rast jej autora ho zaviedol do odľahlých končín juhovýchodnej Ázie, kde ďaleko od európskych koloniálnych enkláv cestoval medzi domorodými komunitami na Cejlóne a v Malajzii. Vďaka otvorenosti a vnímavosti získal bezprostrednú skúsenosť s dávnymi rituálmi, zachytávajúcimi pôvodné podoby prírodných náboženstiev. Práve tieto zážitky priviedli niekdajšieho koloniálneho úradníka k záujmu o etnológiu a orientálny mysticizmus. „V Gardnerových spomienkach na roky strávené v Ázii nachádzame obraz odvážneho, osamelého, pokojného a uzatvoreného muža“, píše v eseji „Život a práca Geralda Gardnera“ britský historik Ronald Hutton. „Jeho ďalším rysom bol záujem o minulosť, vďaka ktorému sa stal priekopníkom archeológie a numizmatiky malajskej civilizácie. Odborníci na danú problematiku v súčasnej dobe jeho publikáciám prílišnú hodnotu neprikladajú, avšak jeho entuziazmus a trpezlivosť pri zbere údajov si zaslúžia uznanie. Ďalším neobvyklým rysom jeho osobnosti bol záujem o ezoterické náboženstvá. Nebol vychovávaný v žiadnej viere, ale veľmi sa zaujímal o slobodomurárstvo, buddhizmus, špiritizmus, kmeńové náboženstvá a rituály.“ Keď v roku 1936 dosiahol vek 52 rokov rozhodol sa odísť zo štátnych služieb a naplno venovať svojmu záujmu o históriu a religionistiku. V rokoch 1936 až 1939 navštívil archeologické náleziská na Blízkom východe, pričom záujem o staroveké mystériá, čarodejníctvo a tajné spoločnosti ho prividli k napísaniu úspešných románov „A Goddes Arrives“ (1939) a „High Magic´s Aid“ (1949). Prielom v jeho bádateľskej a literárnej činnosti však znamenala práca na knihe „The Witchcraft Today“, publikovanej v roku 1954, kedy už pôsobil ako riaditeľ pitoreskného Múzea čarodejníctva na ostrove Man.

Žena pred Gardnerom
„Doktor Gardner vo svojej knihe ukázal, že veľká časť takzvaného „čarodejníckeho umenia“ pochádza z prastarých rituálov, pričom nemá nič spoločné s kliatbami a inými zlovoľnými praktikami. Tanečné procesie bakchantiek, divoké krepčenie okolo Božieho hrobu zaznamenané Maundrellom na konci 17. storočia, skákavé tance stredovekých „čarodejníc“, posvätný dhikr egyptského roľníka či vírenie tancujúcich dervišov, to všetko má svoj pôvod v túžbe vyjadriť silu vďačnosti tam, kde slová nestačia.“ Tento citát z úvodu ku knihe Geralda Gardnera pochádza z pera ženy, ktorá mu sama pripravila cestu – doktorky Margaret Murrayovej, niekdajšej odbornej asistentky na Katedre egyptológie University College v Londýne. S odstupom času môžeme zhodnotiť, do akej miery v predstihu prichystala svetový ohlas „Moderného čarodejníctva“. Dnešná podoba wiccánskeho kultu je síce do značnej miery Gardnerovým výtvorom, ešte pred ním sa však tejto téme venovala pod akademickou záštitou už zmienená doktorka Murrayová. V knihách „Kult čarodejníctva v západnej Európe“ (1921) a „Boh čarodejníc“ (1931) veľmi sugestívne vykreslila predstavu, podľa ktorej stredoveké čarodejnice rozvjali kulty predkresťanského pohanského náboženstva, „ktoré sa javí ako pradávne náboženstvo západnej Európy.“ Je príznačné, že Murrayovej hypotézy sú dnes vedeckým svetom silne kritizované pre jej závery, že by čarodejníctvo mohlo predstavovať životaschopný relikt pôvodných európskych kultov a prenasledovanie čarodejníc v období od 15. do 18. storočia zasa úsilie inkvizítorov vyhladiť posledné zvyšky starej „konkurencie“. Popredný britský historik ezoterických vied Richard Cavendish na stránkach knihy „História mágie“ konštatuje: „Táto brilantná a dômyselná teória má bohužiaľ mnoho medzier a je stále znovu vyvracaná.“ Judy Harrowová sa snaží dať veci na správnu mieru, keď v štúdii „Gardnerove zdroje“ upozorňuje , že sa „myšlienky doktorky Murrayovej stali aj napriek tomu významnou súčasťou našej histórie, a to aj vďaka svojmu vplyvu, ktorý ďalekosiahle presiahol ich vedeckú správnosť.“ Murrayovej názory v ktorých sa snúbi univerzitná dômyselnosť s hlbokou empatiou k téme však ani zďaleka nemožno považovať za prekonané. Ako príklad môže slúžiť prebal aktuálneho amerického vydania „Boha čarodejníc“ z dielne Oxford University Press: „Jej zistenia, označované kedysi za provokatívne a nepravdepodobné, považujú dnes folkloristi a vedci všetkých príbuzných odborov za nezvratné.“ Iní bádatelia zase poukazujú na možnosť, že výskum prehistórie nepriniesol žiaden rukolapný dôkaz o kulte jedinej bohyne a že rané pohanské náboženstvá boli skôr polyteistické, ako žensky monoteistické. Nech už to však bolo akokoľvek, Murrayovej knihy podporené v roku 1946 vydaním monografie „Biela bohyňa“ o kulte Mesačnej bohyne v rôznych kultúrach od známeho bádateľa mýtov Roberta Gravesa, poskytli Gardnerovi a jeho stúpencom pevný podklad pre formuláciu teórie o „modernom čarodejníctve“.

** „Zvláštna, mystická skutočnosť“ **
V súvislosti s Gardnerovou koncepciou „moderného čariodejníctva“ sa v súčasnosti čoraz častejšie skloňuje názov wicca a to hlavne preto, aby sa bolo možné vyhnúť jeho záporným konotáciám pôvodného termínu. Slovo wicca sa zvyčajne odvodzuje od saského koreňa slova v zmysle „ohýbať“, niekedy aj od slova označujúceho „dôvtip“, „poznanie“, či „pochopenie“. „Je to zvláštna mystická skúsenosť“, napísal Gerald Gardner v „Modernom čarodejníctve“. V rokoch a desaťročiach, ktoré uplynuli od prvého vydania v roku 1954 Gardnerovi stúpenci po neľahkej a často kľukatej ceste došli až do obdobia expanzie záujmu o túto tému, pričom sa ukázalo, do akej miery boli jeho názory vizionárske. „Dnešné náboženstvo wicca je veľmi podobné a predsa odlišné od wiccy, ako ju popísal Gardner“, píše Wren Walkerová v eseji „Wicca tu a teraz“. „Netušíme, aký názor mal Gerald Gardner na samostatné praktizovanie wiccy. Rovnako tak nemôžeme hádať, ako by reagoval na množstvo názvov a záplavu masiek, do ktorých je súčasná wicca zahalená. Možno by bol nadšený. Snáď prekvapený. Možno by nebol celkom spokojný so všetkými týmito novinkami, ale trúfnem si povedať, že by bol fascinovaný – a ohromený.“ A takmer iste by mal webovú stránku, pretože čarodejnice internetového veku nikdy neboli vzdialenejšie naivnej a predsudkov plnej predstave z minulosti o akýchsi bezzubých starých babizniach bývajúcich v chatrči na okraji lesa. Dnešné čarodejnice žijú na sídliskách i na vidieku vyspelých európskych krajín. Väčšina z nich je veľmi vzdelaná a mnohé z nich sú intelektuálky. Sú medzi nimi mladé dievčatá i dámy v rokoch, práve tak, ako to môžu byť muži i ženy. Tým mužským sa hovorí čarodejníci – slovo kúzelník patrí skôr do literatúry fantasy. V zhode so zistením britského autora Davida V. Barreta v knihe „Sekty, kulty, alternatívne náboženstvá“ je potrebné so všetkou vážnosťou zdôrazniť, že: „Čarodejníctvo nemá nič spoločné so satanizmom, čarodejnice neuctievajú satana a toto je najbežnejšie nepochopenie, s ktorým musia bojovať.“

Kým ohne vyhasli
V otázke existencie nepretržitej tradície čarodejníctva naprieč stáročiami je Gerald Gardner s Margaret Murrayovou zajedno: „Čarodejnice existovali vo všetkých epochách a našli by sme ich v každej krajine. Vždy a všade existovali ľudia, ktorí sa vyznali v liečiteľstve, kúzlach, nápojoch lásky a občas aj v travičstve. Niekedy im ostatní prisudzovali schopnosť ovládať počasie a privolať tak dážď alebo sucho. Raz milované a uctievané, inokedy nenávidené a prenasledované, tvrdili o sebe (alebo to o nich tvrdili iní), že komunikujú so svetom duchov či mŕtvych. Všeobecne sa usudzovalo, že ich schopnosti sú dedičné, prípadne, že čarodejnice majú sklon odovzdávať svoje umenie v rodine. Ľudia ich navštevovali vo chvíľach núdze, nech už potrebovali vyliečiť chorobu, zaistiť bohatú úrodu, výdatný úlovok alebo čokoľvek iné.“ Podľa Gardnera sa ľudia praktizujúci tradičné čarodejníctvo a to ženy, práve tak, ako aj muži, regrutovali predovšetkým zo spoločenských vrstiev schopných samostatného myslenia – remeselníkov, obchodníkov, lekárov či úradníkov. Mnohokrát by sme medzi nimi našli dobrodruhov, voľnomyšlienkárov, bohémov, hľadačov šťastia, ktorých to ťahalo ku tajomstvám akéhokoľvek druhu. Musíme tu tiež zaradiť aj dedinské vedmy, bylinkárky s ich liečivými prostriedkami a zariekavaniami, práve tak, ako aj niektorých šľachticov medzi múrmi hradov alebo palácov, i keď títo uprednostňovali sofistikované druhy „učenej“ mágie, zatiaľčo my hovoríme o prežívajúcich predkresťanských tradíciách. A čo sa stalo potom, o tom píše autor nasledovnými slovami: „Predošlé veľkolepé sabaty s tisíckou alebo aj viac účastníkov sa stali neveľkými zhromaždeniami konanými v súkromí a počet zúčastnených dosahoval najviac tucet, keďže sa prispôsobil obmedzenému priestoru jednej miestnosti. V malom počte už nebolo možné stav hyperestézie dosiahnuť vďaka spoluúčasti stoviek divoko kričiacich tanečníkov, pre navodenie tohto stavu teda začali čarodejnice používať iné, tajné prostriedky. Niečo z múdrosti a sily pretrvalo vďaka sobášom medzi rodinami, ich moc po čase vzrástla a pod hladinou sa ukrývajúci kult prežil. Títo ľudia boli šťastní, a to im dodávalo silu ďalej bojovať. Z ich krvi vzišli prežívajúce rodiny čarodejníc. Hoci prenasledovanie skončilo a ohne vyhasli z nedostatku paliva, čarodejnice si uvedomili, že jediná šanca, ako získať súkromie, je zostať nepoznané. To platí dnes rovnako ako pred pol tisícročím, aj keď Gardnerova kniha predsa len umožňuje diskrétne nahliadnúť pod závoj stáročného tajomstva.

Kult bohyne Zeme
Základom spirituality hnutia čarodejníc Wicca založeného nielen na Gardnerovom duchovnom dedičstve je vedomie božskej sily, ktorou je preniknutý celý svet. Niektorí z prívržencov kultu zotrvávajú pri panteistickej viere v túto neosobnú silu, iných wiccanov možno považovať za monoteistov, lebo veria v jedinú božskú silu v Bohyňu. Drvivá väčšina wiccanov je však presvedčená, že neosobná sila sa vo svete prejavuje v napätí komplementárnych aspektov mužstva a ženstva, ktoré sa v náboženstvách nazývajú Boh a Bohyňa, často uctievanejšia ako jej mužský pendant. Podľa wiccanov tieto aspekty jednej sily citlivo vnímali najmä prírodné náboženstvá a dávali im rozličné mená podľa funkcií a kompetencií. Veľká bohyňa tak údajne niesla rozličné mená ako Ištar, Aténa, Cerridwen, Diana, Isis, Brighid, Freya, Frigg či Démeter. Prejavuje sa v troch podobách ako Trojitá bohyňa – vo vzhľade Panny, Matky a Stareny – zodpovedajúcich mesačným fázam

Mužský aspekt božstva sa v hnutí Wicca označuje ako Rohatý boh. Jeho vzorom je zrejme keltský boh Cernnunos, zobrazovaný s jeleními rohmi, ale mužský princíp bol tiež uctievaný ako Osiris, Apolón, Odin, Pan, Perún, Veles či Nebeský boh v protiklade k ženskej bohyni – Matke Zemi. Na rozdiel od Veľkej bohyne, nesmrteľnej a večnej, je Rohatý boh smrteľný a podrobený času. Jeho podoba súvisí so slnečným cyklom: rodí sa počas zimného slnovratu ako syn Veľkej bohyne, na jar dospieva do fázy plodnosti ako jej milenec a hynie s príchodom času vegetačného pokoja.

Viera v božstvo prírody spravidla motivuje stúpencov hnutia wicca ku vegetariánstvu a ekologickému spôsobu života. Citlivé vnímanie síl plodnosti v prírode a otvorený prístup k prirodzenej sexualite ich tiež motivuje k úvahám o vhodnosti a oprávnenosti súčasnej podoby ženskej a mužskej úlohy v spoločnosti. Dôraz na ženskú spiritualitu ich často vedie do blízkosti feministických hnutí, niektorí sa ale zároveň od zjednodušujúcich a necitlivých foriem feminizmu dištancujú.

Odkaz Geralda Gardnera
Aké je teda „moderné čarodejníctvo“ dnes? Je to ešte stále tá malá, obozretná a rezervovaná tajná komunita, takmer rovnaká ako vtedy, keď Gardner písal prvé stránky svojej knihy? Alebo je to už v súčasnosti celosvetový fenomén podporený boomom informačných technológií a praktizovaný tisíckami ľudí na tisícky spôsobov? „Dnešná wicca má z každého niečo a ešte viac,“ domnieva sa Wren Walkerová. „Je to zvolená viera. Je to tajomná tradícia. Jedni sa s ňou taja, druhí ju vystavujú na obdiv. Bojuje a pučí. Formuje sa. Je tu. A v dohľadnej budúcnosti tu bude aj naďalej. Pretože Gerald Gardner nám tu zanechal viac ako len knihu peknej prózy alebo súbor pravidiel ako sa stať čarodejom, vo svojich dielach nám zanechal dar a víziu. Jeho dar – nech už vznikol akýmkoľvek spôsobom a pochádza z akýchkoľvek zdrojov – je odkaz.“ Do akej miery je Gardnerova základná kniha ešte aj v súčasnosti inšpirujúca, píše Tara Nelsenová, ktorá prednáša o téme čarodejníctva na vysokoškolskej pôde: „Absolventovi v polovici akademickej kariéry poskytuje univerzitný areál vynikajúcu príležitosť ku skúmaniu vyvíjajúcej sa pohanskej kultúry a ku zmene našej súčasnej situácie.“ Nech si už o týchto slovách myslíme čokoľvek, ona samotná ostáva vo výhľadoch do zajtrajška erudovanou optimistkou, ktorej nadšenie prepožičalo poetický jazyk: „Budúcnosť nášho umenia je v rukách dospievajúceho dievčaťa, do ktorých berie svoju prvú knihu kúziel. Budúcnosť je v mysli mladého muža a jeho priateľov, keď vytvárajú svoj prvý Kruh. Budúcnosť je v srdciach žien, ktoré oslavujú svoju mesačnú krv. Budúcnosť je v ramenách ženy, ktorá si ctí svoj vek. Budúcnosť je vo snoch nováčikov a vo snoch starších, ktorí ju vidia prichádzať.“ Časť akademického sveta považuje Murrayovej teóriu o čarodejníctve ako prežívajúcej prírodnej mágii z úsvitu ľudstva a dielo Geralda Gardnera, ktorý ju tvorivo preberá za prekonanú, ak nie kurióznu. Aj keď je pravdou, že autor „Moderného čarodejníctva“ je občas vo svojom štýle neobvyklý, až výstredný, je toto dielo napriek viac ako polstoročia od svojho vzniku stále aktuálne a udržiava si zvláštnu charizmu. Dokladom toho je aj rastúca komunita záujemcov o korene, tradície a pôvod predkresťanských kultov, čo si možno ľahko overiť nielen na množstve vydaných publikácií, ale aj na internetových fórach. Wicca dnes skrátka patrí do mainstreamu, otázne je, do akej miery sa podobá predstave, s akou bola v polovici minulého storočia uvádzaná na svet. „Nech už to Gardner zamýšľal alebo nie, toto je Wicca dnes,“ odovzdávame záverečné slovo Wren Walkerovej. „Z jednej malej skupinky ľudí schádzajúcich sa potajme dospela do podoby celosvetovej viery. Keby tu dnes starý Gerald bol, zrejme by namiesto odpovede na takéto otázky iba zažmurkal a nechal nás veriť (alebo neveriť), že toto je presne tá zvláštna mystická skúsenosť, ktorú od začiatku plánoval.“

Miloš Jesenský

Gardner, G.: Moderní čarodějnictví, Grada Publishing, Praha 2009, 219 strán.

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 163

počet prístupov od 10.02.2007: 433012
počet prístupov dnes: 69