Publikácie

Pohanská kniha mŕtvych

Pohanska kniha mrtvych

Čo je to smrť? Prečo musíme zomrieť a čo sa v tej chvíli skutočne stane? Smrť je veľkým mystériom, veď čo môžeme o nej povedať, čoho sa držať a čomu veriť tvárou v tvár zármutku zo straty? Po autorských a vydavateľských počinoch systematicky mapujúcich záhrobné texty minulých civilizácií, ako sú Tibetská, Hebrejská či Egyptská kniha mŕtvych sa do rúk našich čitateľov dostáva pozoruhodný titul mapujúci „tretí priestor“ medzi pozemským a záhrobným, nazeraným z pohľadu neopaganizmu, ktorý až doteraz unikal pozornosti bádateľov alternatívnej spirituality. Zostavenie „Pohanskej knihy mŕtvych“ s podtitulom „Praktické rituály, modlitby, požehnania a meditácie o smrti“ je o to objavnejšie, že autorský kolektív ju koncipoval nielen ako unikátne kompendium pre praktizujúcich či veriacich čitateľov, ale ako sprievodcu, pomocníka a posilu každému, kto prechádza ťažkou životnou situáciou. Zároveň pomáha pochopiť význam smrti i procesu umierania, ako aj pripraviť sa na nevyhnutný koniec našej pozemskej púte.

Pre tých, ktorí zostávajú
Táto kniha predstavuje cennú zbierku skúseností pre všetkých, ktorí chcú úprimne a bez predsudkov pomáhať umierajúcemu, trúchlia po milovanom človeku, zariaďujú pohreb alebo spomienkovú vigíliu. V konečnom dôsledku môže poslúžiť aj niekomu, kto sám zomiera, aj keď v prvotnom zámere nebola písaná ako sprievodca umieraním. V nej obsiahnutý materiál umožňuje zostavenie vlastných prechodových rituálov. Možno je to neobvyklé vo svete, kde sú tieto rituály podriadené prísnym náboženským či spoločenským konvenciám, v každom prípade všetko, čo sa v knihe dočítate, sú iba návrhy, kedže autori prirodzene veria, že skúsenosť, viera a duchovná cesta ich čitateľov môžu byť iné ako cesty ostatných.

Napriek zložitosti témy je štruktúra publikácie prehľadná. Jej prvá časť poskytuje orientáciu v pohanskej tealógii, druhá zase neopaganistický pohľad na smrť, reinkarnáciu, posmrtný život a karmu. Obsahuje tiež množstvo vizualizácií a meditácií, ktoré pomáhajú mysli spracúvať témy, ktoré so smrťou súvisia. Tretia časť sprevádza procesom umierania – od príprav cez samotné umieranie až po smrť (určite šokuje napríklad pasáž o vybavovaní domácej kremácie na pohrebnej hranici), štvrtá sa zaoberá zvláštnymi situáciami a okolnosťami, ktoré smrť sprevádzajú – nájdeme tu témy o AIDS, násilí, náhlej smrti, darovaní orgánov a ťažkej voľbe. Piata časť je o tom, čo sa deje po prekročení konečnej hranice pozemského bytia: o trúchlení, upratovaní domácnosti po nebohom, o práci, tvorbe s ľuďmi a o spôsobe života v prvom roku po veľkej strate. Kniha končí úvahami o praktických, zákonných a finančných prípravách na smrť.

Posvätný cyklus prírody
Leitmotívom „Pohanskej knihy mŕtvych“ je posvätný cyklus života, smrti a znovuzrodenia, ktorý sa týka celej prírody: „Choďte do lesa, na lúku alebo do záhrady – kdekoľvek, kde rastú a umierajú kvetiny, vtáci či zvieratá. V prírode je smrť neustále prítomná. Listy padajú k zemi, kvetiny odumierajú. Motýľ zamáva krídlami a padne. Za kríkom leží mŕtvy králik. V každom okamihu niečo zomiera. Neznámy šiesty zmysel či vzdialené inštinktívne tušenie smrti vyvoláva vzrušenie u všetkých tvorov, ktorí sú zo smrti živí, od mikroskopických baktérií cez chrobáky a mravce až po kojoty. Zem vdychuje smrť tisícorakými ústami, každé telo necháva rozpadnúť na základné prvky a na oplátku sýti živých, vyživuje korene obrovských stromov a posiela dravcom ich okrídlenú korisť. Každý dobrý záhradník vie, že proces skazy hnojí zem, zúrodňuje pôdu. Všetok rast pochádza zo smrti.“

Nie vždy však domyslíme túto jednoduchú pravdu o živote. Navzdory civilizačnému postupu, ktorý nás však vzdialil prírode už nedokážeme využiť plnosť svojho bytia spôsobom, ktorým pulzuje život v krajine, zabudli sme na jeden z najvýznamnejších objavov našich predkov. Tí z priameho pozorovania sveta, a nie prostredníctvom viery či exaktného uvažovania usudzovali, že smrť je len brána, za ktorou sa začína ďalší život. Na to sa už dnes takmer zabudlo: „Celkom ľahko pripustíme, že smrť listu je koncom leta, odpadávanie bobúľ alebo smrť lososa po trení je súčasťou prírodného cyklu. Ale vlastná smrť alebo smrť našich blízkych, to nie. Vedomie vlastnej smrti nás desí, bolí a uvádza do smútku.“

Náboženstvá, teológia a mystické tradície na celom svete vypracovali vlastné doktríny o zmierení so smrťou. Pre väčšinu ľudí je vraj vedomie vlastnej smrteľnosti základným impulzom k viere: „Túžia veriť v posmrtný život a tomu, že ich krivdy budú zahojené.“

Predkresťanský náhľad na smrť
„Naše tradície spojené so smrťou vyrastajú z jadra našich najhlbších hodnôt a našej viery“, píšu M. Macha Nightmare a Starhawk, ktoré sa pod týmito pseudonymami už dávno etablovali ako skúsené hovorkyne femínneho neopaganizmu neustále zdôrazňujúce úlohu spirituality, hoci by bola akokoľvek nekonvenčne ponímaná. Nevystupujú však ako autority, ale – podobne ako kedysi Paracelsus – odporúčajú nazerať do zrkadla prírody: „Nemôžeme hovoriť o smrti bez toho, aby sme sa dotkli mysticity, aby sme vstúpili do ríše duchov, ktorí nás strážia z oného sveta, aby sme neskúmali podstatu duše. V tradícii obrodzujúcich sa procesov nájdu útechu aj skutoční skeptici a ateisti. Učenie o cykle znovuzrodenia, raste, smrti a znovuzrodení nemusíte prijímať ako zjavenie ani akceptovať ako dogmu. Nikto po vás nechce, aby ste prijímali niečo, čo pochádza zo skúsenosti niekoho iného, nech by to aj bola skúsenosť veľkého učiteľa alebo mystika. Stačí jednoducho vyjsť do lesa a sledovať tento proces v prírode.“

Pre prácu s touto témou majú obe autorky veľmi dobré predpoklady. Predovšetkým Starhawk je jedným z najvýznamnejších hlasov ekofeminizmu, jej knihy „The Spiral Dance: Rebirth of the Ancient Religion of the Great Goddness“ (1979), „Dreaming of the Dark: Magic, Sex and Politics“ (1982), „Truth or Dare: Encounters with Power, Authority and Mystery“ (1987), „The Fifth Sacred Thing“ (1992) a „Walking to Mercury“ (1997) patria doteraz k najprekladanejším titulom v danej oblasti. M. Macha Nightmare je zase skúsenou panelovou diskutérkou, moderátorkou a vedúcou workshopov na konferenciách Ancient Ways a Panthea Cons v Severnej Kalifornii.

A s čím sa dvojica autoriek s kolektívom spolupracovníkov chcú vlastne podeliť?

So zármutkom, ale nie s desom
Aj keď slovo pohania budí v našom kultúrnom kruhu často výraz nevôle, tí, ktorí sa hlásia ku spiritualite predkresťanských spoločenstiev majú týmto označením na mysli predovšetkým spôsob, akým je ich duchovno ukotvené k Zemi, k uctievaniu prírodných cyklov života a smrti. Zdá sa však, že sa dôsledne vyhýbajú potrebe vytvárať z vlastných názorov dogmu. Nesnažia sa udržiavať odstup od reality tela, nepovažujú bežný život za prízemný. Ich videnie sveta sleduje tie roviny skutočnosti, ktoré ležia pod viditeľným a zvážiteľným, veria, podobne ako je to u iných duchovných spoločenstiev, že ich spojenie s tými, ktorých milovali, trvá aj po smrti. Pomoc osobám i skupinám s vyrovnávaním sa po strate najbližších k tomu celkom prirodzene patrí v zložitej dobe, ktorú žijeme:

„Keď sa nám podarí nahliadnúť na smrť ako na súčasť prirodzeného cyklu, aspoň trochu to vyrovná súčasnú kombináciu strachu, odmietania a obsesií, ktorými sa náš vzťah ku smrti vyznačuje. Moderná západná kultúra smrť ukrýva v nemocničných izbách a umierajúcich izoluje. Koľkokrát pacientov mučíme a radikálnymi prostriedkami im predlžujeme posledné známky života bez toho, aby sme sa čo i len v najmenšom zaujímali o celkové blaho umierajúceho. Aj keď sme v posledných rokoch pochopili mnoho o práve umierajúceho odmietnúť bolestivé, zúfalé a radikálne zákroky, ešte stále ich považujeme za normu. Pomôcť nevyliečiteľne chorým ukončiť život je zločin, zatiaľčo odmietnúť zdravotnú starostlivosť živým je bežnou praxou.“

Tieto úvahy môžu byť obvlášť blízke čitateľom Learyho „Plánu umierania“, ale tam, kde bol prenikavý zvestovateľ psychedelickej doby fascinovaný závratnými možnosťami technológií hraničiacich s mágiou, je pre autorov „Pohanskej knihy mŕtvych“ magický svetonázor prirodzenou plattformou enviromentalizmu: „Naše odtrhnutie od cyklov zrodenia, smrti, skazy a regenerácie sa dotýka každého aspektu života našej spoločnosti. Pokiaľ by sme prijali smrť ako súčasť prirodzeného cyklu, ovplyvnilo by to náš život v osobnej, ako aj v sociálnej sfére. Keby sme skutočne pochopili, že sa zo zmaru rodí nový život, spracúvali by sme s týmto vedomím svoje výrobky, tak, ako to robí príroda; všetko, čo vyrábame, by bolo alebo mohlo byť recyklovateľné, živiť niečo iné. Naše skládky by sa vyprázdnili a spoločné bohatstvo by vzrástlo. Naše cintoríny by sa premenili v sady. Mali by sme menší strach zo starnutia a smrť by sme prijímali so zármutkom, ale bez desu.“

Bez predsudkov voči pohanstvu
Termín „pohan“ pochádza z latinského slova paganus, čo znamená „dedinčan“. V rámci návratu k tradíciám moderní nasledovníci predkresťanskej spirituality zvýrazňujú úzku spojitosť s prírodou, ktorá nezmizla ani po stáročia potom, ako kresťanstvo postupne ovládlo Starý kontinent: „Slovo pohan bolo po dlhé roky používané s pejoratívnym nádychom, ale teraz sa v Amerike a Európe dvíha množstvo ľudí, ktorí sa k tejto tradícii hrdo hlásia ako ku svetonázoru našich predkov a chcú prispôsobiť ich učenie novým poznatkom. Pre pohanov, rovnako ako pre všetky pôvodné kultúry, je príroda svätá – to znamená, že z prírody získavame inšpiráciu, technológie, sme v nej hlboko zakotvení. Príroda má svoj vlastný význam, zmysel a poriadok, ktorý umožňuje určité ľudské výdobytky a zisk, ale rovnováha prírody nesmie byť obetovaná ľudským cieľom. Naše bohyne a bohovia sú imanentní: vtelení do živých procesov prírody a ľudskej kultúry. Alebo by sme možno mali presnejšie povedať, že naši bohovia sú vtelené komplexy vzťahov a cyklov prirodzeného sveta.“

Pohanské videnie sveta umožňuje vidieť manifestáciu cyklu života a smrti všade okolo nás, v každom prejave prírodného sveta, od tlenia opadaného lístia, ktoré vyživuje pôdu až po miznúci a opätovne sa objavujúci mesiac. Aj keď je mnohokrát ťažké zomrieť alebo prijať smrť niekoho, kto je nám blízky, mali by sme pamätať na to, že smrť je len prirodzenou súčasťou životných procesov.

A tak, podľa téz obsiahnutých v „Pohanskej knihe mŕtvych“ môžeme tiež veriť, že smrť, podobne ako každá iná fáza bytia, ponúkne ďalšiu možnosť rastu v múdrosti a láske.

Všetko je otázka viery
Moderní pohania sa často bránia koncepcii „viery“, čo je vcelku pochopiteľné, i keď ťažšie akceptovateľné. Väčšina z nich totiž prešla k alternatívnej spiritualite na úteku od iných náboženstiev, pričom dôsledne pracovali na zbavení sa naučených vzorcov konfesnej výchovy: „Slová ako viera či dôvera sú príliš často zneužívané k ospravedlneniu útlaku tých, ktorých viera je iná alebo neobľúbená. My si vážime intelektuálnu slobodu, vyhýbame sa každej dogme a neradi sa počujeme hovoriť o viere.“

Napriek tomu prívrženci neopaganizmu uznávajú, že tvárou v tvár smrti môže viera pomôcť a dodať silu zázračným spôsobom. To dokazuje aj výsledok práce autorského kolektívu „Pohanskej knihy mŕtvych“. Keby túto prácu koncipovali ako „akademický rozbor tealógie“, určite by sa dôsledne vyhli akejkoľvek zmienke o viere alebo dôvere. Skôr by sa v nej odvolávali na špecifické „videnie sveta“ alebo svojské „videnie reality“. Autori však pripravili knihu, ktorá má napomáhať umierajúcim a ich blízkym. Interpretujú smrť a okolnosti s ňou spojené, ale súčasne vyzývajú čitateľov ku konfrontácii s vlastnou skúsenosťou alebo intuitívnym pochopením veci, keď konštatujú: „Jedným zo základov našej viery je, že každý z nás je spojený s posvätným svojbytným spôsobom. Nikdy nestačí iba jednoducho prijať to, čo tvrdí niekto iný, pretože priame zjavenie môžeme získať iba vlastnou schopnosťou úsudku, pozorovania a prepojenia.“

Čo teda dodať záverom? „Pohanská kniha mŕtvych“ je originálnym zdrojom duchovnej útechy, praktických postupov a duchovnej sily, pokiaľ budete trúchliť nad smrťou blízkeho človeka, partnera či priateľa, povedané slovami jej autorov: „Cítime, že pohanská tradícia má do otázky smrti hlboký vhľad, ktorý môže pomôcť ľuďom všetkých vierovyznaní. Nech už seba považujete za pohana alebo nie, môžete využiť akýkoľvek citát alebo modlitbu, prepracovať ju podľa svojich potrieb, hodnôt či viery. Pretože táto kniha nie je len o umieraní; je tiež o tom, ako v plnosti a radostne žiť každú zastávku cyklu zrodenia, rastu, smrti a znovuzrodenia.“

„Pohanská kniha mŕtvych“ je teda citlivo písaným kompediom na vážnu tému, pričom jej hodnotu zvýrazňuje spôsob, akým nám autori s hlbokou osobnou účasťou pomáhajú získať povedomie o nových dimenziách smrti ako prechodovej brány do inej formy bytia.

Miloš Jesenský

Starhawk, M. Macha Nightmare a kol.: Pohanská kniha mrtvých. Praktické rituály, modlitby, požehnání a meditace o smrti, Grada Publishing, Praha 2010, 304 strán.

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 157

počet prístupov od 10.02.2007: 433018
počet prístupov dnes: 6