Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva GRADA  Prečo sa Ježiš neoženil s Máriou Magdalénou

Prečo sa Ježiš neoženil s Máriou Magdalénou

Prečo sa Ježiš neoženil s Máriou Magdalénou

Najslávnejší bestseller Dana Browna – „Da Vinciho kód“ – sa v mnohých vydaniach rozšíril po celom svete a podľa neho slávilo úspech aj filmové spracovanie. Dan Brown písal v kontexte dejín kresťanstva o témach, do ktorých sa v tom čase púšťal naozaj iba málokto. Dôvodom však nebolo sprisahanie, ani utajenie, ako sa nás snaží autor a jeho epigoni presviedčať. Skôr ide o takmer dve tisícročia trvajúci spor medzi exoterickým a ezoterickým poňatím kresťanstva. John van Schaik vstupuje do tejto diskusie tým, že vysvetľuje dôvod fascinácie Brownovým románom i krehkosť jeho tvrdení práve na pozadí tohto prastarého sporu. Snaží sa vysvetliť pojmy a predstavy, ktoré mylne interpretujeme, pretože sa o nich iba zriedkavo diskutuje. Na základe zasvätenej analýzy historických prameňov chce zodpovedať otázky, ktoré v čitateľoch môže evokovať „Da Vinciho kód“: Aké je skutočné postavenie žien v cirkvi, aký vzťah bol k sexualite v prvom storočí kresťanstva a v akom pomere mohla byť Mária Magdaléna k Ježišovi Nazaretskému.

Svetlo poznania či plamene inkvizície?
Holandský historik John van Schaik je v polemike okolo Brownovho diela jedným z najpovolanejších. Dlhoročný riaditeľ Origenes-Institutu a redaktor časopisu pre náboženstvo, vedu a gnózu „Bres“ totiž doteraz publikoval celý rad kníh i článkov o ezoterickom, mystickom a gnostickom kresťanstve. To, že svoj erudovaný príspevok do diskusie stavia na vlne záujmu o bestseller Dana Browna je viac ako prirodzené: keď sa nastolia otázky hoci aj v podobe historickej fikcie, je to príležitosť pre znalca minulosti, ako zdvihnúť zo zeme hodenú rukavicu. Keď v roku 2003 prepukla mánia okolo „Da Vinciho kódu“ na pôde predtým zúrodnenej tými najbizarnejšími hypotézami o ranom kresťanstve, okamžite vzbĺkol oheň diskusie, v ktorom niektorí videli svetlo víťaznej pochodne žiariacej do tmy nevedomosti a zaháňajúcej prízraky predsudkov, zatiaľčo iní dúchali do plameňov inkvizičnej hranice, pohotovo pripravenej pre argumenty oponentov. Napokon niet sa čo čudovať, ako píše Milan M. Horák v prehovore k českému vydaniu van Schaikovej knihy:

„Mnohí kresťania sa cítili byť napadnutí, keďže Brownove vymyslené obvinenia z nich robili kacírov a luhárov. Znechutení boli odborníci, keďže videli, že ľudia viac veria napínavému rozprávaniu ako historickým výskumom. Dotknutí sa cítili iní autori kníh o svetových sprisahaniach a prevratných odhaleniach, pretože Brown svojim trikom dosiahol obrovský úspech s námetmi, o ktorých oni písali už dávno pred ním. Vyrojili sa články a knihy, ktoré upozorňovali na chyby a manipulácie v Brownovom diele, avšak iba ťažko sa im darilo zasiahnuť to, čo na „Šifre majstra Leonarda“ čitateľov fascinovalo a presviedčalo – Dan Brown písal v kontexte dejín kresťanstva o veciach, o ktorýh sa do tej doby v kontexte dejín ani v kontexte kresťanstva takmer nepísalo.“

A to je presne to, prečo nás diskusia nenecháva chladnými: Boli sme dvetisíc rokov klamaní alebo nie? Ide o fakty alebo fikcie? Chceme poznať pravdu a preto so zatajeným dychom čítame všetko, čo s „Da Vinciho kódom“ nejakým spôsobom súvisí.

Revízia po dvoch tisícročiach
Mnoho autorov volá po revízii dejín kresťanstva, ktorá však v potrebnej miere doteraz neprichádza a preto je cirkev tak vďačným terčom. Teológovia mlčia, hoci mali opatrne vstúpiť do diskusie už pred mnohými rokmi, keď boli objavené originálne rukopisy z Nag Hammádí alebo manichejské spisy. Ak už však vyslovíme na základe pochybností otázku, prečo by nás cirkev mala po dve tisícročia zavádzať, ponáhľa sa John van Schaik s odpoveďou, ktorá je rovnako tak objavná, ako samozrejmá. Vo svojej knihe totiž dokazuje, že cirkev nás nielenže neklamala, ale od samého začiatku chránila pred tým, na čo sme ešte neboli pripravení, napríklad pred podstatou zla. A tou je – podľa Augustina Aurelia – motus inordinatus, neusporiadaný pohyb, hroziaci západnej civilizácii úpadkom do svetonázorového chaosu. A či sme pripravení čeliť tejto nástrahe v dnešnej dobe? „Hypotézou tejto knihy je, že historická úloha cirkvi je už splnená a my sme dostatočne silní, aby sme motus inordinatus ovládli sami, a to hoci aj napriek televíznym programom“, ubezpečuje holandský historik.

K podpore tejto myšlineky prichádza s premyslenou štruktúrou textu tvoriacom chrbtovú kosť jeho argumentácie, že Ježiš skutočne nepotreboval byť ženatý s Máriou Magdalénou. V prvej a druhej kapitole poukázal na to, že Ježišove a Márine bozky sa zakladajú na zasväcovacom rituáli a nie na milostnom vzťahu. Tretia kapitola nabúrava obľúbenú špekuláciu stotožňujúcu svätý grál s lonom Márie Magdalény a poukazuje na organickú nadväznosť mystéria grálu na stretnutie so vzkrieseným Kristom, teda nie na Ježišovu a Máriinu pokrvnú líniu. Piata a šiesta kapitola rozoberajú problém dvojitej podstaty, ktorý po stáročia miatol kresťanský svet – a tu je úsudok holandského historika o americkom románopiscovi viac ako jednoznačný: „Brownovo pońatie, že Ježiš bol človek a nie Boh, je len jednostranným materialistickým prístupom bez štipky ezoterického vhľadu.“

Siedma kapitola rozoberá nepravdepodobnosť tvrdenia, že templári prevádzali sexuálne rituály, ako aj to, že Dan Brown svoju predstavu založil na praktikách pochybného rádu Ordo Templi Orientalis (OTO) zo začiatku minulého storočia. V deviatej a desiatej kapitole dokazuje, že cirkev nebola nepriateľská ženám (podľa Browna mala potláčať kult Márie Magdalény), ale voči sexualite, čo malo očividný historický dôvod. Van Schaik, ktorý sa bezpečne pohybuje aj v tejto chúlostivej oblasti dokonca nachádza dôkazy, podporujúce predsa len radikálne formulovanú tézu: „Pokiaľ v patriarchálnom západnom svete existoval nejaký činiteľ, ktorý si vážil žien, bola to práve cirkev uctievajúca Pannu Máriu a Máriu Magdalénu.“ Nemusíme s tým úplne súhlasiť, zato nebudeme mať problém akceptovať argumenty záverečnej kapitoly popierajúcej manželstvo Ježiša s Máriou Magdalénou.

Prizrime sa teda bližšie najzaujímavejším záverom holandského historika.

Kompendium ezoterického kresťanstva
Jeden z najcennejších aspektov van Schaikovej práce spočíva vo fundovanej komparácii dejín ezoterického kresťanstva. O čo vlastne ide? Prívlastok „ezoterický“ signalizuje, že ide o nejaký fenomén prístupný iba zasvätencom. Ezoterické kresťanstvo by teda malo byť kresťanstvo s tajomstvom, čo však podľa nášho autora nie je vonkoncom také jednoduché:

„Väčšinou sa oproti pojmu pojmu ezoterického kresťanstva stavia pojem exoterického kresťanstva, ktorým sa chápe cirkev a jej tradície. Ezoterické, teda mimocirkevné kresťanstvo, predstavujú gnosticizmus, manicheizmus, katari, rosenkruciáni, a z dnešných napríklad antropozofia, čo sú hnutia odvolávajúce sa na gnózu, pomocou ktorej by sa priblížili pochopeniu a zážitku Boha. Naproti tomu sa cirkev za tým istým účelom odvoláva na vieru. Ezoterické kresťanstvo však prestalo byť „tajným“ vďaka nálezom knižnice v Nag Hammádí a mnohých manichejských spisov v 20. storočí. Samo osebe nie je správne hádzať všetky formy mimocirkevného kresťanstva do jedného vreca. Napríklad antickí gnostici a stredovekí katari vyznávali dokézizmus, zatiaľčo mystika a antropozofia učili o ukrižovaní a vzkriesení z mŕtvych. Tradičné kresťanstvo pozná niekoľko rôznych „cirkví“, a podobne je to aj pri ezoterickom kresťanstve.“

Užšia definícia ezoterického kresťanstva uvádza na scénu spirituality trojčlenný vzťah, ktorý charakterizuje samotnú existenciu: Boh –svet/príroda – človek. V súvislosti s tým sa vychádza z ponímania Boha ako transcendentného (Boh presahuje všetko), panateistického (Boh je prítomný v celom stvorení) a imanentného (Boha možno objaviť v duši). Predovšetkým generácie nemeckých prírodných filozofov 17. a 18. storočia túto trojitú koncepciu Boha detailne rozpracovali prostredníctvom alchymistickej symboliky. Pátranie po Kameni mudrcov, hľadanie štvrtej esencie (quinta essentia) či výroba zlata predstavovali v duchovnej rovine hľadanie Krista v stvorení. Pri poznávaní sveta bolo potrebné skĺbiť v sebe poznatky mystika, prírodovedca i teológa – vo vede 17. a 18. storočia nebola táto kombinácia vzdelania ničím neobvyklá. Do tejto skupiny možno zaradiť manicheizmus, rosenkruciánov 17. a 18. storočia, ako aj modernú antropozofiu Rudolfa Steinera, podľa van Schaika však už nie antický gnosticizmus, katarské učenie a teórie hnutia New Age.

Holandský historik teda evidentne nazýva ezoterickým kresťanstvom druhy svetonázoru vychádzajúce z možnosti, že sa duša môže vyvíjať k vyšším formám poznania a prežívania, ako sa o tom hovorí v gnosticizme a mystike. Ďalej z možnosti, že sa hmota môže premeniť na ducha a naopak, ako sa o tom učí v katolíckej náuke o transsubstan­ciácii a v alchýmii, pričom nemieme zabudnúť ani na kresťanské spoločenstvá, ktoré uznávajú inkarnáciu Boha, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. V tomto je John van Schaik skutočne dôsledný:

„Podľa tejto definície nie je antický gnosticizmus ezoterickým kresťanstvom, pretože neuznáva ukrižovanie a vzkriesenie z mŕtvych (Kresťanská gnóza však áno). To isté platí pre katarov. Ani stredoveká mystika nie je ezoterická, pretože odmieta možnosť transsubstanciácie hmoty (s výnimkou eucharistie). Tradičné kresťanstvo nie je ezoterické, pretože popiera rozvíjanie k vyšším formám poznania, ako aj transubstanciáciu; zároveň však učí o ukrižovaní a zmŕtvychvstaní. Vyššie uvedeným kritériám vyhovuje manicheizmus, niektoré formy gnózy, prírodná filozofia (rosenkruciáni a alchymisti), ako aj antropozofia. Aby nedošlo k nedorozumeniu, je potrebné dodať, že celý vývoj na ceste k vyšším formám poznania začína pri úcte, zbožnosti a viere. Ako stojí v benediktínskej reholi, cvičenie v pokore je prvým stupňom, ktorý chce preskočiť iba nafúkanec.“

„Gnostický životný pocit“
Nech už je naše poznávanie počiatkov kresťanstva akokoľvek problematické, ostáva isté, že s Augustinom Aureliom zmizol „gnostický životný pocit“, ako to nazval Roelof van den Broek. Myslel tým, že v prvých storočiach bolo možné ešte pomerne ľahko nahliadať do spirituálneho sveta a zažívať zázraky, ale táto možnosť sa postupne vytrácala, aby napokon úplne vymizla. Čo nám teda podľa van Schaika ostáva? „Viera v stanovené vyznanie.“ Kresťanské krédo možno chápať aj ako generalizáciu toho, čo v prvých stáročiach kresťanstva veriaci ešte gnosticky vnímali. V kréde je bezpochyby ukrytá hlboká gnostická múdrosť.

„Neskoršie cirkevno-katolícke kresťanstvo od Augustína hovorí: predexistencia Krista a človeka nás už nezaujíma“, usudzuje John van Schaik. „Zjavil sa tu, na zemi a v nás. Tu ho možno nájsť, tu ho hľadajme a nie na nebeských výšinách. To sa stalo hlavný poslaním cirkvi – poukazovať na samotný život na zemi. Mimochodom, tu nemala miesto ani reinkarnácia. V prvých stáročiach sa o reinkarnácii duše vedelo, ibaže to príliš obracalo pozornosť k životu pred narodením. Tam ale nemáme hľadať svoju identitu, ako cirkev vedela – máme ju hľadať na zemi. Tu na zemi sa máme stať ľuďmi. A že sa preto stratilo množstvo starej pravdy a múdrosti … to už k tomu jednoducho patrí.“

Augustín v posledný rok svojho života zažil ešte barbarskú inváziu Vandalov do Severnej Afriky. Celkom určite si musel uvedomiť, že starovek práve skončil. Stáročia potom, ako sa kosti tohto otca cirkvi obrátili v prach si môžeme položiť otázku, na konci akej epochy sa práve nechádzame. V snahe nanovo prežívať mystériá a zázraky sa mnoho ľudí stáva trpezlivými hľadačmi „gnostického životného pocitu“ kresťanov prvých stáročí. A práve im možno odporučiť najnovšiu knihu Johna van Schaika, o ktorej jeden z jej zasvätených komentátorov napísal: „Čitateľ, ktorý sa zaujíma o tajomstvo kresťanských dejín, tu nenájde ich ultimatívne riešenie; objaví však bránu, ktorou sa môže s dôverou vydať na ďalšiu samostatnú púť.“

Miloš Jesenský

John van Schaik: Proč se Ježíš neoženil s Marií Magdalénou. Stručná historie esoterního křesťanství, Z holandského jazyka preložila Zora Šepsová. Grada Publishing, Praha 2010, 126 strán.

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 110

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37