Dr. Miloš Jesenský

Templári

Sean Martin je britský spisovateľ, dokumentarista a filmový režisér, ktorý je absolventom histórie na univerite v Plymouthe. V minulom roku vydalo vydavateľstvo Grada publikáciu, ktorá predstavuje vyvrcholenie jeho publicistickej aktivity a bádania o rytierskych rádoch, západnej spiritualite a kultúre stredoveku. „Vzostup, moc, pád a mystéria templárskych rytierov“ predstavujú stručné, ale veľmi prehľadné vademecum, ktoré by nemalo chýbať v knižnici žiadneho záujemcu o túto problematiku.

Fakty verzus fikcia
Najslávnejší rytiersky a spirituálny rád v histórii obostiera už po stáročia záhadná aura mýtov, fám a tajomstiev, čo sa odzrkadlilo aj na geometrickom náraste počtu knižných titulov venovaných templárom za posledné desaťročie v ktorých sa je iba veľmi ťažké orientovať: „Jediným spôsobom, ako zistiť, či je kniha o templároch seriózna, je skontrolovať, či končí rokom 1314, kedy bol ich veľmajster upálený na hranici“, píše na margo kvalitatívnej rozdielnosti tejto spisby známy taliansky spisovateľ Umberto Eco. Z hľadiska rešpektu pred vážnosťou témy je kniha Seana Martina skutočne seriózna – a nielen preto, že v záverečnej prílohe končí prehľad templárskych veľmajstrov menom Jacqua de Molaya a rokom jeho upálenia 1314, k čomu samotný autor jednoznačne dodáva: „V 19. storočí sa objavil slobodomurársky dokument s údajným zoznamom všetkých veľmajstrov teraz už podzemného templárskeho hnutia (…) Tento zoznam je všeobecne považovaný za mimoriadne pochybný a nie je tu uvedený.“

Odkiaľ sa berie stále neutíchajúci záujem o templársky rád a čo možno povedať o literatúre, ktorá je mu venovaná? Na túto otázku je veľmi zložité hľadať odpoveď, napriek tomu si je možné na základe čítania Martinovej knihy vytvoriť obraz, ktorý môže byť do istej miery priblížený realite: „Knihy o templároch sa dajú rozdeliť na dve skupiny: hovorme im ortodoxné a špekulatívne. Prvú skupinu reprezentujú akademici, napríklad Malcolm Barber, ktorého štúdie Noví rytieri a Proces s templármi sú uznávané kritikmi a sú dobrým začiatkom pre každého, kto hľadá komplexnú prácu o histórii templárov. Druhá skupina, teda špekulatívni autori, zaplavuje nenásytný trh knihami obsahujúcimi nespočetné teórie, od prijateľných až po komické. Vo Francúzsku, kde existuje obrovské množstvo literatúry o templároch, má rád postavenie podobné anglickému kultovnému miestu Glastonbury – je nepopísaným listom, na ktorý sa dá premietnuť takmer čokoľvek.“ Z tohto porovnania vychádza publikácia citovaného autora viac ako so cťou, keď čitateľov zasvätene prevedie po tenkej hranici medzi históriou a mýtom a oživí pred nimi strhujúci príbeh rytierov Templu.

Neveľká rozsahom, veľkorysá záberom
Kniha britského autora, neveľká rozsahom, ale veľkorysá záberom témy sleduje históriu templárskej rehole od počiatku na úsvite 12. storočia do rozpustenia v roku 1312 a popravy Jacqua de Molaya o dva roky neskôr. Obsahom prvých troch kapitol sú teda chronologicky členené obdobia 1119–1145 („Vzostup rádu templárov“), 1145–1291 („Cirkev v cirkvi, štát v štáte“) a 1291–1314 („Pád a proces“). V poslednej kapitole „Templárske záhady“ autor dôkladne analyzuje legendy obklopujúce rytierov Šalamúnovho chrámu – či sa však za nimi skrýva nejaká hlbšia pravda, je pochopiteľne iná otázka, ale Sean Martin v tomto spore hodenú rukavicu zdvihol s presvedčivosťou skúseného duelanta. Autor nielen poodkrýva rúško tajomstva obostierajúceho históriu a život templárov, ktorí vošli do povedomia verejnosti hlavne vďaka „Da Vinciho kódu“ amerického beletristu Dana Browna, ale poskytuje aj orientáciu v spletitej sieti historických faktov a populárnych špekulácií.

Po skromných začiatkoch sa templári stali najsilnejším vojensko-náboženkým rádom stredoveku. Rehoľa bola sformovaná, aby ochraňovala pútnikov do Svätej zeme, ale čoskoro začala jej moc a vplyv narastať. Po dve storočia sa zdalo, že okrem obetí, ktoré prinášali v bojoch počas križiackych výprav a pri obrane posvätných miest kresťanstva boli templári nedotknuteľní, ale neskôr upadli do minulosti a stali sa štvancami v celom vtedy známom svete. Ako sa zmienil už Umberto Eco, za súčasného stavu poznania templárske dejiny oficiálne končia 18. marca 1314, kedy nechal francúzsky kráľ Filip IV. Pekný upáliť posledného veľmajstra, avšak pre presnosť musíme poznamenať, že aj tu ide do istej miery o „poetickú licenciu“ ku ktorej sa dejepisci utiekajú, aby vzdali česť hrdinskému hodnostárovi, keďže de iure skončila história rádu už o dva roky skôr. „Templársky rád, otrasený administratívnym postupom, ale neodsúdený – do dnešných dní nebolo vydané rozhodnutie –, bol však rozpustený“, píše talianska historička Barbara Fraleová. Od tej doby sa nikto nemohol nazývať templárom a keďže toto rozpustenie nebolo dodnes odvolané, rád už neexistuje sedem storočí a všetky udalosti spojené s templármi nie sú dejinami rádu, ale históriou templarizmu.

Báje, na ktorých sa ľudia zhodli
„Čo sú dejiny, ak nie báje, na ktorých sa ľudia zhodli?“ Rečnícka otázka položená kedysi Napoleonom nepochybne zdvihne zo stoličky každého, koho univerzity vyškolili v metodológii historických vied, napriek tomu je mýtus ťažko odmysliteľnou a atraktívnou súčasťou templárskych dejín, ako píše už citovaná Barbara Fraleová: „Dôvod, prečo templári doteraz priťahujú toľko pozornosti moderného človeka, spočíva v šerosvite tajomstva, ktoré okolo rádu vytvorila tradícia. Toto tajomstvo nevychádza ani tak z temných okolností procesu, ako skôr z toho, čo ľudská predstavivosť za procesom videla.“ Aj podľa Martina nemožno templárov oddeliť od ich mýtu. „Jeho sila je taká, že sa niekedy zdá, akoby každý autor písal zdanlivo o inom ráde – od akademikov tvrdiacich, že templári boli v skutočnosti iba veľmi obyčajní muži, po špekulatívnych autorov vykresľujúcich rád ako tajnú spoločnosť mystických zasvätencov.“

Tieto dva tábory sú striktne oddelené, akoby ortodoxní historici uvažovali výlučne o tom, čo „sa skutočne stalo“, čo je možné doložiť pramennými materiálmi alebo inými dôkazmi, zatiaľčo dobrodružne založení tvorcovia priam programovo ťažia z mýtického aspektu templárskych dejín. Obávam sa však, že sa niečo nemusí „skutočne stať“, aby to neskôr mohlo byť súčasťou všeobecného prehľadu a ovplyvniť budúce generácie, čo je však explozívne konštatovanie prekračujúce v tejto chvíli rámec nášho zamyslenia nad Martinovou knihou.

História, nie konšpirácia
Už viackrát zmienený Umberto Eco v románe „Foucaultovo kyvadlo“ poukázal na to, že autori konšpiračných teórií s obľubou premietajú veľkú časť omylov do svojich teórií, bez ohľadu na to, ako sú divoké. Podľa Martina však neskúmal skutočnosť, že aj tvorcovia akademicky ponímanej histórie môžu byť motivovaní podobnými silami, „prianím získať uznanie kolegov, zachovať si postavenie v akademickej obci alebo získaním finančných zdrojov pre výskum, čo by mohlo byť vážne narušené zvážením aj mytologických stránok príbehu o templároch. Tento druhý prístup ignoruje všetko, čo vyzerá ako špekulácia o ráde, a konzervuje tak čiastočný a obmedzený pohľad na históriu.“ Záhada tak naďalej pretrváva.

Dr. Miloš Jesenský

Martin, Sean: Templáři. Vzestup, moc, pád a mystéria templářských rytířů, Grada Publishing, Praha 2009, 125 strán