Publikácie

Alexandrijská knižnica

Alexandrijská knižnica

Pred tisícpäťsto rokmi zmizla zo zemského povrchu slávna alexandrijská knižnica, ktorá ukrývala najväčšie starodávne poznatky ľudstva a ochraňovala nespočetné množstvo historických, filozofických a náboženských spisov. Dnes si len veľmi ťažko dokážeme predstaviť, aké poklady sa v nej nachádzali – poklady, ktoré aj v súčasnosti znamenajú moc. Stáročia po zničení pýchy helénistických vládcov Egypta sa Cotton Malone ocitne zase priamo v srdci rozsiahleho sprisahania, keďže ako jediný vlastní kľúč k odhaleniu miesta starobylej bibliotéky. Tohto tajomstva sa však pokúša zmocniť aj úzky okruh mocných tohto sveta zoskupených okolo Rádu zlatého rúna pod vedením Alfreda Hermanna a preto Maloneho syna zadržia ako rukojemníka. Výmenou za jeho život únoscovia požadujú lokalizovanie stratenej knižnice. Zdá sa, že Malone prenasledovaný záhadným Dominickom Sabrom nemá na výber a bude donútený odkryť stopy vedúce k zdroju poznania a moci…

Najväčšia knižnica staroveku
Vo voľnom pokračovaní „Odkazu templárskych rytierov“ odohrávajúcom sa niekoľko mesiacov po predošlom dobrodružstve sa tak na scénu opäť dostáva bývalý agent CIA na odpočinku a súčasný kodaňský antikvár Cotton Malone, práve tak ako aj nám už známi priatelia a spojenci – dánsky finančný magnát Henrik Thorvaldsen, excentrická aristokratka Cassiopeia Vittová, šéfka Magellanovho oddelenia CIA Stephanie Nellová, dokonca i Malonova bývalá manželka Pam. Pátranie plné prestreliek, nečakaných zvratov a prenasledovaní sa opäť odohráva na spôsob veľkorysého cestovného itinerára – od kodaňského hradu Kronborg cez Viedeň, Londýn, Washington a stredoveký kláštor Márie Belémskej v Lisabone, až po dramatické finále v nehostinných pustatinách Sinajského polostrova. Tento pôsobivý vír udalostí sa však neustále točí okolo jednej, jedinej záhady, ktorú predstavujú stratené a zabudnuté fondy Alexandrijskej knižnice.

O jednom z najväčších intelektuálnych zázrakov antickej civilizácie vlastne dnes vieme iba pramálo. Isté však je, že na slávnom alexandrijskom nábreží, niekde v miestach dnešného námestia Saad Zaglúl na bulvári 28. júla vyrástla okolo roku 310 pred n.l. obdivuhodná knižnica s botanickou a zoologickou záhradou, mechanickými dielňami, študovňami a bytmi. Iniciátorom tejto myšlienky bol aténsky štátnik a filozof Démétrios Falérsky, keď v Egypte vstúpil do služieb Ptolemaia I. Sótera, ktorý dejiny netvoril iba mečom, ale aj perom (ako dejepisec „Výprav Alexandra Veľkého“, ktoré sa však stratili). Do novozaloženej knižnice putovali rukopisy z celého helénskeho sveta. Koľko sa ich tam dostalo za prvého Ptolemaia nevieme, ale za Ptolemaia II. Filadelfa ich zakúpili viac ako dvestotisíc, včítane kompletnej Aristotelovej knižnice. Ptolemaios III. dokonca nariadil kontrolu všetkých lodí v alexandrijskom prístave a pokiaľ sa na ich palube našli nejaké knihy, museli sa odpísať, kópie odovzdať majiteľovi a originály uložiť v knižnici. Vyskytovali sa tam rozmanité žánre od poézie, dejepisectva a rétoriky až po filozofiu, náboženstvo, medicíny, vedu a právo, pričom sa odhaduje, že v časoch najväčšieho rozkvetu knižnica sústreďovala takmer milión rukopisov všestranného charakteru.

Zničená a zabudnutá
História Alexandrijskej knižnice určite stojí za podrobnejší záujem historikov a filológov. Dejiny jedného z veľkých období gréckej vedy, ako aj oslava génia antických vedcov ako bol Euklides, Archimedes, Stratón, či Aristarchos však doďaleka presahuje rámec tohto textu, preto sa obmedzíme iba na zovšeobecňujúce tvrdenia o tom, ako v tamojších podmienkach desiatky odborníkov študovali rukopisy starých autorov a vypracúvali k nim komentáre a poznámky (scholie). Ich bádanie bolo individuálne, ale na diskusiách k jeho výsledkom sa zúčastňovalo celé plénum učencov. Takto sa teda triedili a katalogizovali získané rukopisy, vyberali a skúmali dôležité texty, odstraňovali chyby a neskoršie doplnky. Vynikli medzi nimi najmä Zénodotos z Efezu, Aristofánes z Byzantia a Aristarchos zo Samotráky. Rovnakou mierou sa spracúvali diela dramatikov, uznávaných básnikov a prozaikov, ako aj vedeckých pojednaní. Texty po korektúrach sa potom vo veľkom odpisovali v skriptóriu.

Otázkou je, kam sa všetky tie vzácne rukopisy nakoniec podeli? Podľa jednej verzie zhoreli v roku 48 pred n.l., keď Iulius Caesar prikázal podpáliť kráľovskú flotilu Ptolemaia XIII., pričom sa oheň neštastnou náhodou rozšíril na mesto a zničil aj knižnicu. Podľa druhej hlavnú knižnicu v roku 272 podpálil dav rozhorčených kresťanov pokúšajúcich sa podobne ako neskôr, v roku 391, očistiť mesto od všetkého pohanského. Tretia verzia vysvetľuje spustošenie knižnice v roku 642 vojskami arabského kalifa Omara. Keď sa ho údajne spýtali, čo majú robiť s knihami z kráľovskej knižnice, odpovedal. „Ak to, čo sa v nich píše, neprotirečí Koránu, nepotrebujeme ich. Ak protirečí, nechceme ich a preto ich zničte“. Traduje sa, že po kalifovom výroku sa horiacimi zvitkami ešte pol roka kúrilo v alexandrijských kúpeľoch.

„Čo sa však stalo v skutočnosti?“, pýta sa Steve Berry. „Ako v Egypte rástol nepokoj a pribúdali útoky spoza hraníc, knižnica sa určite stala terčom prenasledovania, pouličných násilností a vojenskej okupácie a už sa netešila zvláštnym výsadám. Kedy teda napokon zmizla? To nikto nevie. A je vôbec pravda, že zmizla? Skupine nadšencov sa vraj podarilo zohnať zvitok po zvitku. Niektoré odpísali, iné ukradli. Kronikári celé stáročia robili narážky na to že existujú.“

A tak prichádza zásadné Berryho odhalenie: Strážcovia. Po stáročia chránili najcennejšie poklady starovekého myslenia, starostlivo ukryté v podzemnom labyrinte niekdajších faraónskych baní v pustých a vyprahnutých horách Sinaja na 28041´41´´ severnej zemepisnej šírky a 33038´44´´ východnej zemepisnej dĺžky. Úloha odhaliť duchovnú klenotnicu ľudstva nedobrovoľne pripadla teraz na Cottona Maloneho. V úsilí o získanie prvenstva, ako čoskoro zisťuje, však nie je vôbec sám a na jeho ceste sa objavujú nebezpeční protivníci.

Rád Zlatého rúna
Tajná organizácia združujúca významných finančníkov „Orden des Goldenen Vliesses“ má s Maloneho „alexandrijskou stopou“ svoje vlastné plány. Názov pochádza z francúzskeho stredovekého rádu, ktorý v roku 1430 založil burgundský vojvoda Filip. Aj keď táto skupina rytierov vydržala iba niekoľko desaťročí, po stáročiach sa znovu obnovila a v Rakúsku existuje dodnes. Hrozbu však v tomto prípade nepredstavuje samotný rád, ale hospodársky kartel s rovnakým názvom.

„Snažia sa získať to, o čo sa ľudia usilujú už celé stáročia“, hovorí v osemnástej kapitole knihy Henrik Thorvaldsen. „Politický vplyv, najmä proti snahe Európskej únie zaviesť jednotnú menu a odstrániť obchodné bariéry. Zaujímajú ich aj nové štáty východnej Európy. Prebudovanie infraštruktúry v Českej republike, na Slovensku, v Maďarsku, Rumunsku a v Poľsku. Členovia získali vďaka vhodne investovaným peniazom obrovské množstvo kontraktov.“

Tentoraz majú nový plán – cielene destabilizovať pomery na Blízkom východe, podkopať základy dnešného štátu Izrael a v spojenectve s arabskými štátmi vyťažiť z chaotickej situácie astronomické zisky prostredníctvom svetového obchodu s ropou. K tomu im majú poslúžiť najstaršie odpisy Starého zákona, ktoré majú dokázať, že naše dnešné chápanie biblických dejín je prinajmenšom mylné, so všetkými mysliteľnými dôsledkami. A to všetko by sa mohlo dokázať, pokiaľ bude nájdený kľúč ku bránam pieskom zasypanej a dnes už takmer zabudnutej Alexandrijskej knižnice.

Tým sa dostávame k celému radu zložitých otázok. Čo vlastne vieme o textoch Starého zákona? Poznáme jeho históriu? Jeho autora? Jeho prekladateľa? Tieto časti Biblie zapísali pred dávnymi vekmi neznámi pisári v starej hebrejčine, jazykom, ktorý je mŕtvy už viac ako dve tisícročia. Dôležité slová sa v ňom poväčšinou vyjadrovali nepriamo, kontextom. Jedno slovo mohlo mať aj niekoľko odlišných významov, čo záviselo od toho, ako sa použilo. Židovskí učenci preložili Starý zákon do vtedajšej hebrejčiny až niekoľko storočí potom, čo bol napísaný, hoci ňou už nerozprávali. Významy jednotlivých slov sa často len odhadovali, pokým neuplynulo niekoľko storočí a slová neprekladali ďalší učenci, tentoraz kresťanskí, do gréckeho a latinského jazyka. Ale ani oni neovládali starú hebrejčinu, takže aj oni len hádali význam jednotlivých slov.

A to by mohlo mať dnes ďalekosiahle, nielen teologické, ale aj geopolitické dôsledky.

Záhada Zasľúbenej zeme
14. mája 1948 o 16. hodine a tridsiatej druhej minúte vznikol moderný izraelský štát. Budúci premiér David Ben Gurion stál v telavivskom múzeu a pred celým svetom prehlásil, že štát Izrael vznikol „vďaka prirodzenému a historickému právu židovského národa.“ Prorok Izaiáš hovorí, že „jedného dňa povstane národ“ a Boh jeho prísľub splnil. Zmluva s Abrahámom sa naplnila a Židom vrátila ich krajina. Ostatne, vyplýva to aj z nášho výkladu biblickej histórie: V Knihách kroník sa píše, že Boh si vybral Jeruzalem, aby tam posvätil svoj chrám. Prvá kniha kráľov zase jasne uvádza, že Boh zveril Šalamúnovi vládu nad kmeňom Izraela tak, aby Dávid mohol pred neho postaviť lampu v Jeruzaleme, meste, ktoré si Boh vybral pre seba. Moderný štát Izrael podľa mnohých ľudí nemohol teda vzniknúť náhodou a veria, že sa tak stalo z božských pohnútok.

Ale bolo to naozaj tak? Špekulatívna rovina Berryho románu, ktorú zastupujú úvahy fiktívneho vedca George Haddada o spornej lokalizácii biblických pamiatok vychádza predovšetkým z kontroverznej, napriek tomu slušne podloženej teórie Kamala Salíbiho, ktorý ju publikoval v roku 1985 v knihe pod názvom „Biblia prišla z Arábie“. Salíbi neskôr vydal ešte tri ďalšie knihy, u nás vôbec neznáme: „Kto bol Ježiš“ (1988), „Tajomstvá biblického ľudu“ (1988) a „Historická vernosť biblického Izraela“ (1998), v ktorých si všimol pozoruhodnú spojitosť medzi regiónom západnej Arábie a biblickými udalosťami. Salíbi tvrdí, že v čase, kedy začali kolovať príbehy o zmluve medzi Jahvem a Abrahámom, Židia už obývali svoju Zasľúbenú krajinu, územie dnešnej Palestíny, teda už niekoľko storočí po tom, čo im ju Boh údajne venoval. Podľa Biblie sa Zasľúbená krajina rozprestierala od rieky Egypt po veľkú rieku Eufrat a nachádzame tam veľké množstvo názov. Ale keď Salíbi (v Berryho románe Haddad) porovnával biblické názvy, preložené do starej hebrejčiny so súčasnými názvami, dospel k šokujúcemu záveru, že Mojžišova Zasľúbenä krajina a Abrahámova krajina sa nachádzajú na západe Saudskej Arábie, v provincii Asír neďaleko samotnej Mekky:

„Biblické názvy, preložené znovu do starej hebrejčiny, sa dokonale kryjú s názvami riek, miest a hôr tejto oblasti“, píše Steve Berry. „Mnohé sa dokonca zachovali dodnes, pravdaže, prepísané do arabčiny. Pýtate sa, prečo sa nenašli žiadne paleografické alebo archeologické dôkazy o biblických mestách v Palestíne? Odpoveď je jednoduchá. Tie miesta tam nie sú. Ležia stovky kilometrov smerom na juh v Saudskej Arábii.“

Jeden príklad za mnohé: V závere osemnástej kapitoly Knihy sudcov izraelitský kmeň Danovcov dobyje mesto Lajiš v oblasti s rovnakým názvom, pričom o jeho osude biblický text nenecháva nikoho na pochybách: „Tiahli proti Lajišu, proti pokojnému a dôverčivému ľudu, pobili ho ostrím meča a mesto spálili. Potom znova vystavili mesto a usadili sa v ňom. Nazvali ho Dánom, podľa mena svojho praotca Dána, ktorý sa narodil Izraelovi. Predtým sa mesto volalo Lajiš.“ V Biblii sa píše, že toto mesto sa nachádzalo v blízkosti iného mesta, Sidónu, pri ktorom zase ležalo opevnené mesto Zor. Podľa kresťanských dejepiscov zo štvrtého storočia sa dedina Dan údajne nachádzala na hornom toku rieky Jordán. V roku 1838 tu bol objavený zemný val, ktorý vyhlásili za pozostatky biblického mesta Dan. Dnes sa táto skutočnosť uznáva ako nezvratný fakt a to tým skôr, že tu úspešne prosperuje izraelská osada s rovnakým názvom. Archeológovia skúmali tajomný val štyridsať rokov, ale nenašli nič, čo by potvrdzovalo predstavu, že naozaj ide o biblické mesto Dan. Kamal Salíbi však zastáva názor, že ide o dnešnú západoarabskú dedinu al-Danadiná, ktorá sa nachádza v pobrežnej oblasti al-Lit, čo je názov v preklade identický s biblickým Lajiš. Neďaleko dodnes leží dedina s názvom Sidon a ešte bližšie k al-Danadiná al-Sur, čo v preklade znamená Zor.

Jordán je pohorím
V šiestom verši 24. kapitoly Druhej knihy Samuelovej sa píše, že mesto Dan sa rozprestiera neďaleko krajiny Tachtim. V Palestíne sa však nezachovalo žiadne miesto s podobným názvom, zato v západnej Arábii leží dedina al-Danadiná pri pobrežnom hrebeni Džabal Tahjatajn, čo je arabská verzia slova Tachtim, čo nemôže byť náhoda. Salíbi napísal, že ak by sa urobili vykopávky na tomto mieste, našli by sa dôkazy o tom, že sa tam nachádzala židovská osada. To sa však nestalo a pravdepodobne ani nikdy nestane, keďže Saudi tu akýkoľvek prieskum archeológom prísne zakázali, dokonca pred niekoľkými rokmi presťahovali obyvateľov a buldozérmi zničili dediny na tomto území a kontaminovali ho tak, aby znemožnili aj pre budúcnosť akýkoľvek archeologický prieskum.

To však ešte stále nie je všetko. V Starom zákone sa Jordán dôsledne zapisuje hebrejským slovom „jarden“. Nikde sa však nepíše, že toto slovo označuje rieku, ako sa o tom domnievame – slovo „jarden“ totiž doslovne znamená „zostup, pokles v krajine“. V prekladoch sa však o Jordáne píše ako o rieke, ktorej prekonanie bolo udalosťou mimoriadneho významu, čo je dosť čudné, ak uvážime, že palestínska rieka Jordán nie je veľká a obyvatelia oboch brehov cez ňu chodili po celé stáročia. Salíbi však „jarden“ identifikuje s veľkým Západoarabským zrázom, cez ktorý sa dá prejsť iba v priesmykoch a to iba naozaj s veľkými ťažkosťami. Podľa neho všetky miesta, ktoré sa v Starom zákone spomínajú v súvislosti s Jordánom zodpovedajú z geografického hľadiska tomuto arabskému územiu. Inak povedané: Jordán je pohorím.

Táto hypotéza elegantne vyrieši aj záhadu dvadsiatich šiestich brán Jeruzalema, spomínaných v Knihách kroník, Knihách kráľov, Knihe proroka Zachariáša, ako aj v Nehemiášovej knihe. Opevnené mesto totiž nemalo viac ako štyri brány, ktoré viedli na všetky svetové strany. Avšak v celom Starom zákone sa k označeniu brány používa hebrejský výraz šáár, ktorý má viacero významov a jedným z nich je aj „priesmyk alebo horské sedlo“. Je naozaj pozoruhodným zistením, ak v horskom zráze, oddeľujúcom jeruzalemské územie od Judey, bolo identifikovaných dvadsaťšesť priesmykov. „Kráľovská brána“, „Väzenská brána“, „Brána prameňa“, „Brána údolia“ a všetky ostatné brány, o ktorých sa hovorí v Starom zákone sa dajú veľmi presne identifikovať, keďže sa nachádzajú v blízkosti dodnes existujúcich dedín, s horskými priechodmi v Jordánskom horskom zráze v provincii Asir. V Palestíne nič podobné neexistuje, čo znamená, že udalosti, popisované v Starom zákone, sa neodohrali v Palestíne, ale – zopakujme to znova – stovky kilometrov južnejšie v Arábii.

Znepokojivý a napínavý román
Na tomto mieste si musíme teda položiť otázku, do akej miery Palestínu s Bibliou spájajú archeologické pamiatky. Odpoveď môže byť veľmi prekvapujúca, aj keď sa objavilo mnoho nálezov – medzi nimi totiž nenájdeme takmer nijaké nápisy, ktoré by to dokazovali. V roku 1868 bola objavená Moabská stéla z ktorej sa dozvedáme, že Moábčania a Izraeliti viedli medzi sebou dlhoročnú vojnu, ako sa o tom píše v Knihách kráľov. Ďalší artefakt vykopaný v Jordánskom údolí roku 1993 síce toto svedectvo potvrdzuje, ale ani jeden zo zmienených textov nedokazuje, že sa Izrael nachádzal v Palestíne. Asýrske a babylonské klinopisné tabuľky hovoria o dobývaní Izraela, ale nikde sa v nich nepíše, kde sa Izrael nachádza. V Knihách kráľov nájdeme zmienku o tom, ako vojská Izraela, Júdska a Edomu pochodovali sedem dní v púšti, kde sa nenachádza žiadna rieka. Ale palestínska priekopová prepadlina, ktorá sa obvykle považuje za túto púšť, nie je viac ako deň cesty dlhá a je v nej množstvo vodných nádrží.

V zbere prekvapujúcich argumentov by sme mohli pokračovať aj naďalej, ale dôležitejšie je, uvedomiť si, čo by to všetko na dnešnej politickej mape sveta mohlo znamenať. Poprieť súvislosť medzi udalosťami Starého zákona a Palestínou by nepochybne viedlo k destabilizácii nielen Izraela, ale aj Saudskej Arábie. A čo v takom prípade môže priniesť budúcnosť?

„Kresťania sa budú musieť vyrovnať s faktom, že Biblia, Starý i Nový zákon, je výmysel“, dočítame sa na záverečných stránkach Berryho románu. „Židia zistia, že Starý zákon je záznamom o ich predkoch, ktorí žili niekde inde ako v Palestíne. A moslimovia sa dozvedia, že ich posvätná zem, najposvätnejšie miesto na svete, bolo pôvodne židovskou vlasťou.“

A práve vďaka týmto temným, varovným aspektom je „Alexandrijská stopa“ taká znepokojivá, ba miestami vo svojich možných odhaleniach až šokujúca. Steve Berry nie je napríklad Javier Sierra a jeho román je tak pochopiteľne viacej dielom amerického autora, ako európskeho. Prejavuje sa to predovšetkým prispôsobeniu očakávaniam čitateľov v spisovateľovej rodnej krajine a preto je tento príbeh predovšetkým dobrodružnou akciou, ktorá je ako stvorená na sfilmovanie. Napriek tomu, že Cotton Malone azda príliš často vyťahuje revolver v situáciách, do ktorých sa dostáva hneď potom, ako mu jeho antikvariát v Kodani zdemolujú už v prvej kapitole granátometom (!), autá padajú po divokých naháňačkách z diaľničných mostov do priepastí alebo že egyptstký hieroglyf pre slabičné znaky „ka“ čitateľ v našich končinách sotva prirovná k signálu rozhodcu rugby pre „položenie lopty v bránkovisku“, ostáva Berryho román nielen napínavým, ale vďaka svojej špekulatívnej rovine aj veľmi podnetným čítaním. Preto ho možno pre čitateľov obľubujúcich napätie, konšpirácie, nevšedný pohľad na dejiny, ako aj na svet v ktorom žijeme, naozaj vrelo odporučiť.

Miloš Jesenský

(Steve Berry: Alexandrijská stopa, Z anglického jazyka preložil Oto Havrila, IKAR, Bratislava 2007, 414 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 276

počet prístupov od 10.02.2007: 433012
počet prístupov dnes: 69