„Hlavnou postavou“ Kirkpatrickovej knihy, ktorá síce nie je románom, ale pre svoje dramatické podanie i napínavý príbeh sa ako román číta, je nadporučík Walter Horn (1933–1995), príslušník špeciálnej jednotky Amerického úradu pre ochranu umeleckých pamiatok (MFAA), ktorá mala pod velením Masona Hammonda pátrať na sklonku druhej svetovej vojny po ukradnutých umeleckých a historických dielach. Tak, ako rodičia po celej Európe hľadali stratené deti, pátrali aj obete nacistického lúpenia – jednotlivci, múzeá, etnické alebo náboženské spoločenstvá či celé krajiny – po dielach, ktoré sa stratili. Členovia MFAA mali drahocenné artefakty vyhľadať a vrátiť pôvodným majiteľom, pričom ešte nikdy predtým nespočívala víťazom vojny na pleciach taká veľká zodpovednosť.
Porazení majú byť chránení
Množstvo umeleckých diel ukradnutých z celej Európy sa už v prvých
týždňoch od skončenia vojny objavovalo na nemeckých hradoch, v skladoch,
bunkroch, železničných depách a tuneloch, jaskyniach i banských
štôlňach: „V merkerskej soľnej bani severne od Norimberku a v neďalekej
bani v Heilbronne americkí vojaci našli neoceniteľné umelecké zbierky,
ktorých súčasťou boli aj Leonardove obrazy a Michelangelove sochy, ďalej
tristo ton ukoristených zlatých tehál a milióny ríšskych mariek a
amerických dolárov. Führerova osobná zbierka určená pre supermúzeum,
ktoré chcel vybudovať v rodnom Linzi, sa našla v soľnej bani v rakúskej
alpskej dedine Altaussee. Veľkú časť zbierky obrazov Hermanna Göringa
objavili v železničnom vozni v bavorskom Berchtesgadene, kde býval Hitler
spolu s ostatnými nacistickými pohlavármi. Úlohou MFAA bolo vypátrať a
chrániť kultúrne dedičstvo nielen spojeneckých národov, ale aj Nemecka.
Porazení mali byť chránení. To však neznamenalo, že nacistických
zločincov nepostavia pred súd alebo že Nemecko nebude platiť reparácie.
Spojenci si uvedomili, že ak má Nemecko povstať z ruín, treba mu pomôcť
nielen ekonomicky, ale pre budúce generácie treba zachovať aj jeho kultúrne
dedičstvo. A tento cieľ mal dosiahnúť MFAA.“ Veliteľ jednotky MFAA a
novopečený major Mason Hammond pred vojnou pôsobil ako profesor latinského a
gréckeho jazyka na Harvardskej univerzite so špecializáciou na antické
dejiny a Walter Horn bol do jednotky prevelený z postu vyšetrovateľa
3. americkej armády v zajateckom tábore v belgickom Namure ako
naslovovzatý odborník, keďže pôvodne pôsobil ako profesor dejín umenia na
Kalifornskej univerzite v Berkeley. A bol to práve Horn, ktorý pri
vypočúvaní jedného z nemeckých zajatcov v Namure zachytil stopu po
najvzácnejších „Hitlerových relikviách“. O úkryte ríšskych
korunovačných klenotov a povestnej Kopije osudu, teda oštepu rímskeho
stotníka Longina, ktorý ním prebodol Ježišov bok po smrti na kríži sa
dozvedel od zajatého Fritza Hűbera z 2. pancierovej divízie. Práve on ho
informoval o tajnom bunkri vytesanom do pieskovcového útesu pod norimberským
hradom, kde Heinrich Himmler a úzky kruh vedenia mesta deponovali umelecké
diela i vzácne relikvie, medzi nimi odznaky moci stredovekých cisárov
Svätej ríše rímskej i Longinovu kopiju opradenú legendami
o nadprirodzenej moci. Okrem toho tu v klimatizovanej trezorovej miestnosti
spočívali stovky drahocenných artefaktov – početné maliarske
i sochárske diela, vzácne rukopisné kódexy, mapy, renesančné hudobné
nástroje i gotické vitráže. V jednej z drevených lodných debien boli
pestro zdobené kráľovské rúcha s vyšitými ťavami a levmi, ktoré
zhotovili začiatkom 12. storočia v talianskom Palerme a nosili ich veľkí
vojenskí králi stredovekej Európy. V druhej zase spočíval cisársky meč
nazývaný Mauritius na počesť niekdajšieho rímskeho stotníka-mučeníka a
legendárneho veliteľa tébskej légie. Kráľovskú korunu, žezlo a jablko
okrem iných vlastnil aj cisár Fridrich Barbarossa, ktorý mal dvor na
norimberskom hrade a zahynul počas tretej krížovej výpravy do Svätej zeme.
Longinovu kopiju zase nosil do vojny cisár Konštantín i Karol Veľký a
vďaka nej sa cítili byť neporaziteľní. Korunovačné klenoty Svätej ríše
rímskej, „najvzácnejšia zbierka artefaktov v Európe“, boli pôvodne
chránené v cisárskej pokladnici vo Viedni, odkiaľ ich dal Hitler odviezť
hneď po pripojení Rakúska ku svojej ríši v roku 1938. Podľa Kirkpatricka
sa dalo očakávať, že fűhrer svoj lup ukryje v Norimbergu, druhom
najväčšom meste Bavorska: „Toto starobylé mesto s mohutným stredovekým
hradom na červenej pieskovcovej skale a s neprehliadnuteľnou mýtickou
minulosťou, miesto obrovských zhromaždení nacistickej strany, ktoré
velebili budúcnosť režimu, bolo symbolickým centrom nacistického
štátu.“ Hitler na verejnosti viackrát vyhlásil, že Norimberg je
„spomedzi všetkých nemeckých miest najviac nemecké“ a že je
„klenotnicou nacistickej strany“. Mohli by sme si myslieť, že to azda
Hitler mienil metaforicky, pátranie nadporučíka Horna však ukázalo, že to
treba chápať doslovne.
Walter Horn napísal vo februári 1945 správu o tajnom bunkri pod norimberským hradom a odoslal ju na hlavný štáb vojenského spravodajstva 3. armády generála Pattona do Paríža. V júli 1945 ho prevelili ku Hammondovi, ktorý ho oboznámil s nedávnymi udalosťami. Nadporučíkova správa sa cez reťazec najvyššieho spojeneckého velenia dostala začiatkom apríla 1945 k „železnému Mikeovi“, generálovi O´Danielovi, ktorého 3. pechotná divízia spolu so 45. divíziou stáli v čele útoku na Norimberg. Podľa Hornových inštrukciií zvláštne komando obsadilo 20. apríla, v deň Hitlerových narodenín, bunker na Kováčskej ulici začínajúcej pri Norimberskom hrade a končiacej pri troskách stredovekých budov medzi ktorými bol aj dom Albrechta Dűrera. Vchod do bunkra bol zamaskovaný tak, aby vyzeral ako parkovacia garáž obchodu so starožitnosťami. Z garáže smeroval šikmo pod zem šesťdesiat metrov dlhý tunel, ktorý ústil do samotného bunkra s rozlohou tristosedemdesiat metrov štvorcových, s betónovými stenami, s piatimi osobitnými skladmi a trezorom, do ktorého by sa vošiel aj nákladiak. Bunker bol úplne sebestačný. Stráže tu mali vlastné priestory na spanie, elektrické generátory, palivo, vodný zdroj, zásoby potravín a vysielačky. Vetranie bolo vyriešené ventilačnými šachtami ústiacimi nad zemou a systémom na filtráciu vzduchu pre prípad bombardovania zápalnými látkami. Významnosť tohto zariadenia zdôrazňovalo jeho zabezpečenie i utajenie. Do skladov nemali prístup ani stráže, ktoré chránili bunker a do trezoru smel bez sprievodu vstúpiť iba Heinrich Himmler a norimberský starosta Willy Liebel. Vonkajšie, tridsať centimetrov hrubé dvere, chránila zámka s päťmiestnou kombináciou čísel, od ktorej boli iba dva kľúče a za nimi ešte jedny oceľové dvere.
Relikvie v nacistickej pokladnici
Aj keď štvordňová bitka o Norimberg, ktorá sa začala 17. apríla 1945,
stála 45. pešiu divíziu početné straty, nakoniec sa skupinka vojakov
vyčlenená od 5. roty 180. pešieho pluku pod velením naporučíka Jamesa
Lowa prebojovala cez bludisko úzkych uličiek a ruín až ku cieľu, ktorý mal
uvedený vo svojom rozkaze. „Naporučík Low spolu s niekoľkými
dobrovoľníkmi vstúpili do podzemia,“ popisuje dramatický vstup do
nacistickej „pokladnice“ Sidney Kirkpatrick. „Napriek ťažkému
ostreľovaniu a granátom, ktoré narobili z budov hŕby ruín, našli dobre
osvetlený tunel, ktorý nebol zasypaný sutinami. Vzduch tam bol čistý a
svieži. Kdesi nad hlavami im hučal akýsi stroj, ventilácia a praskalo
rádio. Žiadneho nepriateľa nevideli, len dlhý, nadol sa zvažujúci tunel
podobný banskej šachte, ktorý viedol hlbšie do podzemia. Chlapi chrbtom
pritisnutí o steny dohladka vytesané v skale postupovali krok za krokom
vpred, aby nezakopli o drôt s nastraženou výbušninou, a pri najmenšom
pohybe boli pripravení strieľať. Pri prehliadke celého komplexu objavili
niekoľko bočných chodieb, zatarasených masívnymi oceľovými dverami
s číselným zamykacím mechanizmom. Na vzdialenom konci hlavnej chodby
narazili na ešte hrubšie dvere, aké bývajú v trezore banky. Aj tie boli
zakódované. K žiadnej streľbe však nedošlo. Napriek jasným dôkazom, že
tu niekto bol – praskajúcemu rádiu, hučiacim dieselovým generátorom a
prúdu chladného vzduchu z ventilačného potrubia – nikde nevideli
nemecké stráže ani civilistov. Chlapi z 5. roty si odfúkli: bunker bol
ich.“ Kapitán Paul Peterson, Lowov nadriadený a veliteľ 5. roty nevedel,
čo sa nachádza v tajnom bunkri, prečo odtiaľ stráže odišli, ani prečo
sa stal podľa amerických armádnych spravodajcov „vojenským cieľom
prvoradého významu“. Mohol len dúfať, že jeho dobytie bolo skutočne
dôležité. Ako napísal na konci svojej správy, 5. rota, ktorá nastúpila
do útoku v sile stotridsiatichpiatich mužov prišla za posledné štyri
dni, keď o bunker bojovala o takmer šestinu z nich. Obete, za akých bol
podzemný bunker pod Norimberským hradom dobytý spojeneckému veleniu snáď
stáli za to. Okrem Dürerových grafických listov sa tam nachádzali aj prvé
vreckové hodinky na svete, ktoré zhotovili norimberskí hodinári v roku
1500. V ďalšom sklade sa nachádzal slávny glóbus geografa Martina
Behaima, ktorým sa riadili Krištof Kolumbus a Fernando Magellan pri
plánovaní svojich oceánskych plavieb. V inom zase Manesský kódex, spevník
známych Majstrov spevákov norimberských, jeden z najvzácnejších
stredovekých rukopisov. Napriek prvému pohľadu nešlo o predmety ulúpené
nacistami na území okupovaných krajín, ale takmer všetky pochádzali
z nemeckých múzeí, chrámov a umeleckých zbierok. Výnimku tvoril iba
oltár sochára Vieta Stossa z 15. storočia, ktorý Himmlerovi agenti
odviezli z Baziliky Panny Márie v Krakove. Toto pätnásť metrov vysoké,
skvostné gotické dielo zhotovil umelec na počiatku svojej kariéry, keď žil
na území dnešného Poľska, ktoré však vtedy bolo súčasťou Svätej
ríše rímskej. Skrátka a dobre, každý predmet z kolekcie hradného krytu
nejakým spôsobom súvisel so slávnou históriou Nemecka – išlo teda
o skutočnú historickú pokladnicu Tretej ríše. To, čo príslušníkov MFAA
zaujímalo najviac, sa skrývalo v trezore, od ktorého boli iba dva kľúče a
jedna číselná kombinácia. V čase Hornovho príchodu do Norimbergu však na
Hammondovom štábe vládla neveselá nálada – päť najdôležitejších
predmetov ukrytých v bunkri na Kováčskej ulici chýbalo – kráľovská
koruna, ríšske jablko, železo a dva meče. Obavy kunsthistorikov
v uniformách americkej armády boli skutočne namieste: „Horna až striaslo,
keď si predstavil, ako niekto z tých neoceniteľných predmetov vyťahuje
drahokamy alebo nebodaj taví zlato z päťstoročného kráľovského žezla.
Takéto zločiny neboli žiadnou novinkou. Čierny trh prekvital v celom
okupovanom Nemecku. Ľudia urobili čokoľvek, aby prežili, a americkí
dôstojníci i vojaci boli zase radi, že si môžu privyrobiť. V jednej
spravodajskej správe sa Horn napríklad dočítal, že nemenovaný vysoký
americký dôstojník pripravil istý rakúsky kláštor o neoceniteľnú
zbierku stredovekého umenia a rukopisov. Ďalšieho amerického úradníka
prichytili, ako chce loďou poslať rodičom do Brooklynu Hitlerov strieborný
riad a pozlátenú pištoľ.“ Aj tak teda môže vyzerať oslobodenie.
Tak ako Indiana Jones
Hornove pátranie po ríšskych klenotoch sa možno až príliš podobá
dobrodružnej honbe filmového Indiana Jonesa po stratených Hitlerových
relikviách, ale je od začiatku až do samého konca pravdivé. Začalo sa
v zruinovanom Norimbergu pred pivničným trezorom od ktorého vlastnili
kľúče a číselnú kombináciu dvaja ľudia: starosta Willy Liebel a veliteľ
obrany Karl Holz – v tú chvíľu však už obaja po smrti. Za pancierové
dvere nakoniec Američanov pustil drobný, šesťdesiatročný mužík
v zašpinenom obleku, z ktorého sa nakoniec vykľul tajomník mestského
Výboru pre historické pamiatky Albert Dreykorn. Od špiku kosti nacista, ale
aj s takými – po spísaní účelového dokladu o bezúhonnosti – musel
americký guvernér mesta spolupracovať, ak v ňom chcel zaistiť obnovu.
A za týchto okolností nemal Horn vo svojom pátraní pripravenú žiadnu
štartovaciu čiaru. Udalosti sa pohli, až keď Walter Horn kontaktoval
novomenovaného riaditeľa Germánskeho múzea Günthera Trocheho, s ktorým ho
spájala študentská minulosť v Berlíne. A práve on sa mu zdôveril so
znepokojivou myšlienkou, že z bunkru na Kováčskej ulici zmizli práve tie
predmety – kráľovská koruna, ríšske jablko, žezlo a ríšsky meč –
bez ktorých by sa ani v budúcnosti žiadna korunovácia nezaobišla. Aspoň
teda v predstave toho, kto sa aj v posledné dni vojny zaoberal zámerom
reštaurovania budúcej moci Ríše – v mysli Heinricha Himmlera či
samotného Adolfa Hitlera. Rozsiahle vyšetrovanie, ktorého dramatické
okolnosti zaberajú viac ako tretinu Kirkpatrickovej napínavej knihy spočiatku
ukazovalo, že „Hitlerove relikvie“ pred Veľkonočnou nedeľou 1945, teda
krátko pred spojeneckým útokom na Norimberg údajne odviezli za asistencie
starostu Willyho Liebela a dvoch členov mestskej rady – Heinza Schmeissera a
Konrada Friesa – na neznáme miesto dôstojníci SS na priamy rozkaz
Heinricha Himmlera. Neskôr sa však ukázalo, že išlo len o nacistický bluf
použitý k zakrytiu stôp – v skutočnosti Fries so Schmiessnerom na
Liebelov príkaz odviezli drahocenné ríšske klenoty v obyčajnom vreci
prevesenom cez bicykel do iného bunkra pod budovou základnej školy na
norimberskom námestí Pannier. A tu – v labyrinte viac ako pol stovky
podzemných sálov, chodieb a schodísk – v ktorom sa počas náletov
tiesnilo niekoľko tisíc ľudí, ukázal Hornov informátor na
nerozpoznateľné miesto v stene. Vďaka plesni na vlhkých múroch a sadziam
z lámp bola táto skrýša dobre zamaskovaná, až kým robotníci nevysekali
do steny dieru s metrovým priemerom a úsilie jedného z najhuževnatejších
vyšetrovateľov MFAA nebolo korunované konečným úspechom: „Po tri a pol
hodine námahy sa prekopali do priestoru, v ktorom bol ukrytý poklad. Potom
už len stačilo vytiahnúť dve medené schránky. Horn ich vzal a položil na
zem. Hutník uvoľnil spájkovačkou zámky. Skrinky sa po chvíli otvorili.
Vnútri, zabalené do sklenej vaty a dokonale zachované, spočívali
chýbajúce predmety zo zbierky Svätej rímskej ríše. Jagavé poklady
starých vojenských kráľov znovu zmenili majiteľa.“ Žiadne oslavy sa
však nekonali. Horn bol po namáhavom pátraní unavený a ani americkému
guvernérovi mesta, v ktorom sa čoskoro mal konať tribunál s nacistami sa
nechcelo oslavovať niečo, k čomu ani poriadne neprispel. Preto mu len podal
ruku a pripil si s ním v dôstojníckom klube. Onedlho však priniesli noviny
senzačnú správu o objavení stratených relikvií. Keďže sa jeho meno
nikde nespomínalo, Horn z nich mohol rýchle zistiť, že na objavenie
stratených korunovačných klenotov Svätej ríše rímskej upozornil
novinárov plukovník Charles Andrews, nový vojenský guvernér Norimbergu,
ktorý to označil „za veľké americké víťazstvo a trvalé svedectvo toho,
čo všetko vykonal jeho okupačný tím v Norimbergu.“ Aj taký býva osud
hrdinov.
Pocta pre hrdinu v pozadí
Hoci ostalo meno Waltera Horna po desaťročia v súvislosti s pátraním po
„Hitlerových relikviách“ širšej verejnosti prakticky neznáme, jeho
vlastné úsilie tým vôbec neutrpelo, keďže aj v ďalších rokoch pracoval
na prípadoch MFAA. Po ukončení armádnej služby začal opäť prednášať
dejiny umenia v Berkeley a napísal množstvo vedeckých článkov a kníh.
Keď po tridsiatich rokoch pôsobenia na univerzite odišiel do dôchodku, jeho
kolegovia o ňom hovorili ako o „jednom z najinšpiratívnejších členov
katedry v celej histórii Berkeley“. V ďalších rokoch sa viacerí
publicisti a verejní činitelia pokúšali oceniť Hornove pôsobenie v MFAA a
armádnej spravodajskej službe. Najvýznamnejšou bola zrejme kampaň, ktorú
v roku 1980 inicioval penzionovaný plukovník Charles Kunzelmans so zámerom
udeliť Walterovi Hornovi vyznamenanie za vzornú službu vlasti. Až do
Hornovej smrti v roku 1995 k tomu nedošlo, keďže vyšetrovanie, ktoré
viedol, bolo podľa americkej armády stále tajné. Múr mlčania okolo jeho
osoby sa podarilo prelomiť až knihou Sidneyho Kirkpatricka, ktorá sa
zásluhou vydavateľstva Ikar dostala aj ku slovenským čitateľom ako
dôležité a zásadné svedectvo o záchrane historických kultových
predmetov nevyčísliteľnej hodnoty.
Dr. Miloš Jesenský
Kirkpatrick, Sidney: Hitlerove posvätné relikvie. Pravdivý príbeh o nacistickom rabovaní a pátraní po korunovačných klenotoch Svätej rímskej ríše. Z anglického jazyka preložil Oto Havrila, Ikar, Bratislava 2011, 319 strán