Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva IKAR  Hitlerove posvätné relikvie

Hitlerove posvätné relikvie

Hitlerove posvätné relikvie

„Hlavnou postavou“ Kirkpatrickovej knihy, ktorá síce nie je románom, ale pre svoje dramatické podanie i napínavý príbeh sa ako román číta, je nadporučík Walter Horn (1933–1995), príslušník špeciálnej jednotky Amerického úradu pre ochranu umeleckých pamiatok (MFAA), ktorá mala pod velením Masona Hammonda pátrať na sklonku druhej svetovej vojny po ukradnutých umeleckých a historických dielach. Tak, ako rodičia po celej Európe hľadali stratené deti, pátrali aj obete nacistického lúpenia – jednotlivci, múzeá, etnické alebo náboženské spoločenstvá či celé krajiny – po dielach, ktoré sa stratili. Členovia MFAA mali drahocenné artefakty vyhľadať a vrátiť pôvodným majiteľom, pričom ešte nikdy predtým nespočívala víťazom vojny na pleciach taká veľká zodpovednosť.

Porazení majú byť chránení
Množstvo umeleckých diel ukradnutých z celej Európy sa už v prvých týždňoch od skončenia vojny objavovalo na nemeckých hradoch, v skladoch, bunkroch, železničných depách a tuneloch, jaskyniach i banských štôlňach: „V merkerskej soľnej bani severne od Norimberku a v neďalekej bani v Heilbronne americkí vojaci našli neoceniteľné umelecké zbierky, ktorých súčasťou boli aj Leonardove obrazy a Michelangelove sochy, ďalej tristo ton ukoristených zlatých tehál a milióny ríšskych mariek a amerických dolárov. Führerova osobná zbierka určená pre supermúzeum, ktoré chcel vybudovať v rodnom Linzi, sa našla v soľnej bani v rakúskej alpskej dedine Altaussee. Veľkú časť zbierky obrazov Hermanna Göringa objavili v železničnom vozni v bavorskom Berchtesgadene, kde býval Hitler spolu s ostatnými nacistickými pohlavármi. Úlohou MFAA bolo vypátrať a chrániť kultúrne dedičstvo nielen spojeneckých národov, ale aj Nemecka. Porazení mali byť chránení. To však neznamenalo, že nacistických zločincov nepostavia pred súd alebo že Nemecko nebude platiť reparácie. Spojenci si uvedomili, že ak má Nemecko povstať z ruín, treba mu pomôcť nielen ekonomicky, ale pre budúce generácie treba zachovať aj jeho kultúrne dedičstvo. A tento cieľ mal dosiahnúť MFAA.“ Veliteľ jednotky MFAA a novopečený major Mason Hammond pred vojnou pôsobil ako profesor latinského a gréckeho jazyka na Harvardskej univerzite so špecializáciou na antické dejiny a Walter Horn bol do jednotky prevelený z postu vyšetrovateľa 3. americkej armády v zajateckom tábore v belgickom Namure ako naslovovzatý odborník, keďže pôvodne pôsobil ako profesor dejín umenia na Kalifornskej univerzite v Berkeley. A bol to práve Horn, ktorý pri vypočúvaní jedného z nemeckých zajatcov v Namure zachytil stopu po najvzácnejších „Hitlerových relikviách“. O úkryte ríšskych korunovačných klenotov a povestnej Kopije osudu, teda oštepu rímskeho stotníka Longina, ktorý ním prebodol Ježišov bok po smrti na kríži sa dozvedel od zajatého Fritza Hűbera z 2. pancierovej divízie. Práve on ho informoval o tajnom bunkri vytesanom do pieskovcového útesu pod norimberským hradom, kde Heinrich Himmler a úzky kruh vedenia mesta deponovali umelecké diela i vzácne relikvie, medzi nimi odznaky moci stredovekých cisárov Svätej ríše rímskej i Longinovu kopiju opradenú legendami o nadprirodzenej moci. Okrem toho tu v klimatizovanej trezorovej miestnosti spočívali stovky drahocenných artefaktov – početné maliarske i sochárske diela, vzácne rukopisné kódexy, mapy, renesančné hudobné nástroje i gotické vitráže. V jednej z drevených lodných debien boli pestro zdobené kráľovské rúcha s vyšitými ťavami a levmi, ktoré zhotovili začiatkom 12. storočia v talianskom Palerme a nosili ich veľkí vojenskí králi stredovekej Európy. V druhej zase spočíval cisársky meč nazývaný Mauritius na počesť niekdajšieho rímskeho stotníka-mučeníka a legendárneho veliteľa tébskej légie. Kráľovskú korunu, žezlo a jablko okrem iných vlastnil aj cisár Fridrich Barbarossa, ktorý mal dvor na norimberskom hrade a zahynul počas tretej krížovej výpravy do Svätej zeme. Longinovu kopiju zase nosil do vojny cisár Konštantín i Karol Veľký a vďaka nej sa cítili byť neporaziteľní. Korunovačné klenoty Svätej ríše rímskej, „najvzácnejšia zbierka artefaktov v Európe“, boli pôvodne chránené v cisárskej pokladnici vo Viedni, odkiaľ ich dal Hitler odviezť hneď po pripojení Rakúska ku svojej ríši v roku 1938. Podľa Kirkpatricka sa dalo očakávať, že fűhrer svoj lup ukryje v Norimbergu, druhom najväčšom meste Bavorska: „Toto starobylé mesto s mohutným stredovekým hradom na červenej pieskovcovej skale a s neprehliadnu­teľnou mýtickou minulosťou, miesto obrovských zhromaždení nacistickej strany, ktoré velebili budúcnosť režimu, bolo symbolickým centrom nacistického štátu.“ Hitler na verejnosti viackrát vyhlásil, že Norimberg je „spomedzi všetkých nemeckých miest najviac nemecké“ a že je „klenotnicou nacistickej strany“. Mohli by sme si myslieť, že to azda Hitler mienil metaforicky, pátranie nadporučíka Horna však ukázalo, že to treba chápať doslovne.

Walter Horn napísal vo februári 1945 správu o tajnom bunkri pod norimberským hradom a odoslal ju na hlavný štáb vojenského spravodajstva 3. armády generála Pattona do Paríža. V júli 1945 ho prevelili ku Hammondovi, ktorý ho oboznámil s nedávnymi udalosťami. Nadporučíkova správa sa cez reťazec najvyššieho spojeneckého velenia dostala začiatkom apríla 1945 k „železnému Mikeovi“, generálovi O´Danielovi, ktorého 3. pechotná divízia spolu so 45. divíziou stáli v čele útoku na Norimberg. Podľa Hornových inštrukciií zvláštne komando obsadilo 20. apríla, v deň Hitlerových narodenín, bunker na Kováčskej ulici začínajúcej pri Norimberskom hrade a končiacej pri troskách stredovekých budov medzi ktorými bol aj dom Albrechta Dűrera. Vchod do bunkra bol zamaskovaný tak, aby vyzeral ako parkovacia garáž obchodu so starožitnosťami. Z garáže smeroval šikmo pod zem šesťdesiat metrov dlhý tunel, ktorý ústil do samotného bunkra s rozlohou tristosedemdesiat metrov štvorcových, s betónovými stenami, s piatimi osobitnými skladmi a trezorom, do ktorého by sa vošiel aj nákladiak. Bunker bol úplne sebestačný. Stráže tu mali vlastné priestory na spanie, elektrické generátory, palivo, vodný zdroj, zásoby potravín a vysielačky. Vetranie bolo vyriešené ventilačnými šachtami ústiacimi nad zemou a systémom na filtráciu vzduchu pre prípad bombardovania zápalnými látkami. Významnosť tohto zariadenia zdôrazňovalo jeho zabezpečenie i utajenie. Do skladov nemali prístup ani stráže, ktoré chránili bunker a do trezoru smel bez sprievodu vstúpiť iba Heinrich Himmler a norimberský starosta Willy Liebel. Vonkajšie, tridsať centimetrov hrubé dvere, chránila zámka s päťmiestnou kombináciou čísel, od ktorej boli iba dva kľúče a za nimi ešte jedny oceľové dvere.

Relikvie v nacistickej pokladnici
Aj keď štvordňová bitka o Norimberg, ktorá sa začala 17. apríla 1945, stála 45. pešiu divíziu početné straty, nakoniec sa skupinka vojakov vyčlenená od 5. roty 180. pešieho pluku pod velením naporučíka Jamesa Lowa prebojovala cez bludisko úzkych uličiek a ruín až ku cieľu, ktorý mal uvedený vo svojom rozkaze. „Naporučík Low spolu s niekoľkými dobrovoľníkmi vstúpili do podzemia,“ popisuje dramatický vstup do nacistickej „pokladnice“ Sidney Kirkpatrick. „Napriek ťažkému ostreľovaniu a granátom, ktoré narobili z budov hŕby ruín, našli dobre osvetlený tunel, ktorý nebol zasypaný sutinami. Vzduch tam bol čistý a svieži. Kdesi nad hlavami im hučal akýsi stroj, ventilácia a praskalo rádio. Žiadneho nepriateľa nevideli, len dlhý, nadol sa zvažujúci tunel podobný banskej šachte, ktorý viedol hlbšie do podzemia. Chlapi chrbtom pritisnutí o steny dohladka vytesané v skale postupovali krok za krokom vpred, aby nezakopli o drôt s nastraženou výbušninou, a pri najmenšom pohybe boli pripravení strieľať. Pri prehliadke celého komplexu objavili niekoľko bočných chodieb, zatarasených masívnymi oceľovými dverami s číselným zamykacím mechanizmom. Na vzdialenom konci hlavnej chodby narazili na ešte hrubšie dvere, aké bývajú v trezore banky. Aj tie boli zakódované. K žiadnej streľbe však nedošlo. Napriek jasným dôkazom, že tu niekto bol – praskajúcemu rádiu, hučiacim dieselovým generátorom a prúdu chladného vzduchu z ventilačného potrubia – nikde nevideli nemecké stráže ani civilistov. Chlapi z 5. roty si odfúkli: bunker bol ich.“ Kapitán Paul Peterson, Lowov nadriadený a veliteľ 5. roty nevedel, čo sa nachádza v tajnom bunkri, prečo odtiaľ stráže odišli, ani prečo sa stal podľa amerických armádnych spravodajcov „vojenským cieľom prvoradého významu“. Mohol len dúfať, že jeho dobytie bolo skutočne dôležité. Ako napísal na konci svojej správy, 5. rota, ktorá nastúpila do útoku v sile stotridsiatichpi­atich mužov prišla za posledné štyri dni, keď o bunker bojovala o takmer šestinu z nich. Obete, za akých bol podzemný bunker pod Norimberským hradom dobytý spojeneckému veleniu snáď stáli za to. Okrem Dürerových grafických listov sa tam nachádzali aj prvé vreckové hodinky na svete, ktoré zhotovili norimberskí hodinári v roku 1500. V ďalšom sklade sa nachádzal slávny glóbus geografa Martina Behaima, ktorým sa riadili Krištof Kolumbus a Fernando Magellan pri plánovaní svojich oceánskych plavieb. V inom zase Manesský kódex, spevník známych Majstrov spevákov norimberských, jeden z najvzácnejších stredovekých rukopisov. Napriek prvému pohľadu nešlo o predmety ulúpené nacistami na území okupovaných krajín, ale takmer všetky pochádzali z nemeckých múzeí, chrámov a umeleckých zbierok. Výnimku tvoril iba oltár sochára Vieta Stossa z 15. storočia, ktorý Himmlerovi agenti odviezli z Baziliky Panny Márie v Krakove. Toto pätnásť metrov vysoké, skvostné gotické dielo zhotovil umelec na počiatku svojej kariéry, keď žil na území dnešného Poľska, ktoré však vtedy bolo súčasťou Svätej ríše rímskej. Skrátka a dobre, každý predmet z kolekcie hradného krytu nejakým spôsobom súvisel so slávnou históriou Nemecka – išlo teda o skutočnú historickú pokladnicu Tretej ríše. To, čo príslušníkov MFAA zaujímalo najviac, sa skrývalo v trezore, od ktorého boli iba dva kľúče a jedna číselná kombinácia. V čase Hornovho príchodu do Norimbergu však na Hammondovom štábe vládla neveselá nálada – päť najdôležitejších predmetov ukrytých v bunkri na Kováčskej ulici chýbalo – kráľovská koruna, ríšske jablko, železo a dva meče. Obavy kunsthistorikov v uniformách americkej armády boli skutočne namieste: „Horna až striaslo, keď si predstavil, ako niekto z tých neoceniteľných predmetov vyťahuje drahokamy alebo nebodaj taví zlato z päťstoročného kráľovského žezla. Takéto zločiny neboli žiadnou novinkou. Čierny trh prekvital v celom okupovanom Nemecku. Ľudia urobili čokoľvek, aby prežili, a americkí dôstojníci i vojaci boli zase radi, že si môžu privyrobiť. V jednej spravodajskej správe sa Horn napríklad dočítal, že nemenovaný vysoký americký dôstojník pripravil istý rakúsky kláštor o neoceniteľnú zbierku stredovekého umenia a rukopisov. Ďalšieho amerického úradníka prichytili, ako chce loďou poslať rodičom do Brooklynu Hitlerov strieborný riad a pozlátenú pištoľ.“ Aj tak teda môže vyzerať oslobodenie.

Tak ako Indiana Jones
Hornove pátranie po ríšskych klenotoch sa možno až príliš podobá dobrodružnej honbe filmového Indiana Jonesa po stratených Hitlerových relikviách, ale je od začiatku až do samého konca pravdivé. Začalo sa v zruinovanom Norimbergu pred pivničným trezorom od ktorého vlastnili kľúče a číselnú kombináciu dvaja ľudia: starosta Willy Liebel a veliteľ obrany Karl Holz – v tú chvíľu však už obaja po smrti. Za pancierové dvere nakoniec Američanov pustil drobný, šesťdesiatročný mužík v zašpinenom obleku, z ktorého sa nakoniec vykľul tajomník mestského Výboru pre historické pamiatky Albert Dreykorn. Od špiku kosti nacista, ale aj s takými – po spísaní účelového dokladu o bezúhonnosti – musel americký guvernér mesta spolupracovať, ak v ňom chcel zaistiť obnovu. A za týchto okolností nemal Horn vo svojom pátraní pripravenú žiadnu štartovaciu čiaru. Udalosti sa pohli, až keď Walter Horn kontaktoval novomenovaného riaditeľa Germánskeho múzea Günthera Trocheho, s ktorým ho spájala študentská minulosť v Berlíne. A práve on sa mu zdôveril so znepokojivou myšlienkou, že z bunkru na Kováčskej ulici zmizli práve tie predmety – kráľovská koruna, ríšske jablko, žezlo a ríšsky meč – bez ktorých by sa ani v budúcnosti žiadna korunovácia nezaobišla. Aspoň teda v predstave toho, kto sa aj v posledné dni vojny zaoberal zámerom reštaurovania budúcej moci Ríše – v mysli Heinricha Himmlera či samotného Adolfa Hitlera. Rozsiahle vyšetrovanie, ktorého dramatické okolnosti zaberajú viac ako tretinu Kirkpatrickovej napínavej knihy spočiatku ukazovalo, že „Hitlerove relikvie“ pred Veľkonočnou nedeľou 1945, teda krátko pred spojeneckým útokom na Norimberg údajne odviezli za asistencie starostu Willyho Liebela a dvoch členov mestskej rady – Heinza Schmeissera a Konrada Friesa – na neznáme miesto dôstojníci SS na priamy rozkaz Heinricha Himmlera. Neskôr sa však ukázalo, že išlo len o nacistický bluf použitý k zakrytiu stôp – v skutočnosti Fries so Schmiessnerom na Liebelov príkaz odviezli drahocenné ríšske klenoty v obyčajnom vreci prevesenom cez bicykel do iného bunkra pod budovou základnej školy na norimberskom námestí Pannier. A tu – v labyrinte viac ako pol stovky podzemných sálov, chodieb a schodísk – v ktorom sa počas náletov tiesnilo niekoľko tisíc ľudí, ukázal Hornov informátor na nerozpoznateľné miesto v stene. Vďaka plesni na vlhkých múroch a sadziam z lámp bola táto skrýša dobre zamaskovaná, až kým robotníci nevysekali do steny dieru s metrovým priemerom a úsilie jedného z najhuževnatejších vyšetrovateľov MFAA nebolo korunované konečným úspechom: „Po tri a pol hodine námahy sa prekopali do priestoru, v ktorom bol ukrytý poklad. Potom už len stačilo vytiahnúť dve medené schránky. Horn ich vzal a položil na zem. Hutník uvoľnil spájkovačkou zámky. Skrinky sa po chvíli otvorili. Vnútri, zabalené do sklenej vaty a dokonale zachované, spočívali chýbajúce predmety zo zbierky Svätej rímskej ríše. Jagavé poklady starých vojenských kráľov znovu zmenili majiteľa.“ Žiadne oslavy sa však nekonali. Horn bol po namáhavom pátraní unavený a ani americkému guvernérovi mesta, v ktorom sa čoskoro mal konať tribunál s nacistami sa nechcelo oslavovať niečo, k čomu ani poriadne neprispel. Preto mu len podal ruku a pripil si s ním v dôstojníckom klube. Onedlho však priniesli noviny senzačnú správu o objavení stratených relikvií. Keďže sa jeho meno nikde nespomínalo, Horn z nich mohol rýchle zistiť, že na objavenie stratených korunovačných klenotov Svätej ríše rímskej upozornil novinárov plukovník Charles Andrews, nový vojenský guvernér Norimbergu, ktorý to označil „za veľké americké víťazstvo a trvalé svedectvo toho, čo všetko vykonal jeho okupačný tím v Norimbergu.“ Aj taký býva osud hrdinov.

Pocta pre hrdinu v pozadí
Hoci ostalo meno Waltera Horna po desaťročia v súvislosti s pátraním po „Hitlerových relikviách“ širšej verejnosti prakticky neznáme, jeho vlastné úsilie tým vôbec neutrpelo, keďže aj v ďalších rokoch pracoval na prípadoch MFAA. Po ukončení armádnej služby začal opäť prednášať dejiny umenia v Berkeley a napísal množstvo vedeckých článkov a kníh. Keď po tridsiatich rokoch pôsobenia na univerzite odišiel do dôchodku, jeho kolegovia o ňom hovorili ako o „jednom z najinšpiratív­nejších členov katedry v celej histórii Berkeley“. V ďalších rokoch sa viacerí publicisti a verejní činitelia pokúšali oceniť Hornove pôsobenie v MFAA a armádnej spravodajskej službe. Najvýznamnejšou bola zrejme kampaň, ktorú v roku 1980 inicioval penzionovaný plukovník Charles Kunzelmans so zámerom udeliť Walterovi Hornovi vyznamenanie za vzornú službu vlasti. Až do Hornovej smrti v roku 1995 k tomu nedošlo, keďže vyšetrovanie, ktoré viedol, bolo podľa americkej armády stále tajné. Múr mlčania okolo jeho osoby sa podarilo prelomiť až knihou Sidneyho Kirkpatricka, ktorá sa zásluhou vydavateľstva Ikar dostala aj ku slovenským čitateľom ako dôležité a zásadné svedectvo o záchrane historických kultových predmetov nevyčísliteľnej hodnoty.

Dr. Miloš Jesenský

Kirkpatrick, Sidney: Hitlerove posvätné relikvie. Pravdivý príbeh o nacistickom rabovaní a pátraní po korunovačných klenotoch Svätej rímskej ríše. Z anglického jazyka preložil Oto Havrila, Ikar, Bratislava 2011, 319 strán

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 203

počet prístupov od 10.02.2007: 432592
počet prístupov dnes: 57