Publikácie

Hrobka

Hrobka

„Tento príbeh sa začína v meste kostí. V uličkách mŕtvych. Na tichých bulvároch, promenádach a slepých uličkách cintorína, na mieste obývanom kamennými anjelmi a potulnými duchmi tých, ktorí upadnú do zabudnutia ešte skôr, ako vychladnú vo svojich hroboch“. A tento príbeh začína aj dramaticky, čo je predzvesťou jeho pútavej fabuly plnej temnej a záhadnej romantiky, hlásiacej sa modernými variáciami k tým najlepším tradíciám gotického románu: Sedemnásťročná Léonie Vernierová uteká s bratom Anatolom pred hroziacim nebezpečenstvom z hlučných ulíc a bulvárov Paríža. Úkryt nachádzajú na panstve zámku Domaine de la Cade, neďaleko stredovekého mesta Carcassonne. Úkryt áno, ale pokoj nie. V idylickej krajine, uprostred okúzľujúcej prírody francúzskeho juhu, totiž driemu stáročné zlovestné sily. V prastarej vizigótskej hrobke na Léonie čaká niečo, čo sa chce vyslobodiť, ovládnuť ľudské duše a prelievať krv obetí. Kľúčom k záhade je balíček tarotových kariet, ktorý si pamätá všetky príbehy ľudstva.

Karty, do ktorých je vpísaná história sveta
Sympatická autorka, ktorej tvorivé úsilie v oblasti umenia ocenili titulom European Woman of Achievement a jej predošlý román „Labyrint“ zaradila sieť kníhkupectiev Waterstone medzi sto najlepších románov napísaných za posledných dvadsaťpäť rokov si tentoraz zvolila za ústredný motív najnovšej knihy tarotové karty, ktorým venovala aj záverečnú autorskú poznámku. Takzvaný „vernierovský tarot“ je však iba vymyslený balíček tarotových kariet, ktorý vznikol špeciálne pre román „Hrobka“ (v zahraničných kníhkupectvách bol súčasťou exkluzívneho vydania Mossovej knihy) a namaľoval ho výtvarník Finn Campbell-Notman na základe klasického Waitovho tarotu z roku 1910, práve toho, ktorý používa Jane Seymourová v úlohe Solitaire v bondovke „Žiť a nechať zomrieť“.

Odborníci sa zatiaľ nezhodli, odkiaľ tarot pochádza – z Perzie, Číny, starovekého Egypta, Turecka alebo Indie. V roku 1782 francúzsky lingvista Antoine de Gebelin tvrdil, že tarot je založený na egyptskom rituáli spojenom s uctievaním boha Thovta, ktorý bol patrónom múdrosti a učenosti, lekárstva i čarodejníctva. Iní zastávajú názor, že tarot má pôvod v Indii a Maroku ako svojrázny druh „grafického jazyka“, ďalší, že ho zase priniesli do Európy v roku 1417 Rómovia. V polovici 19. storočia spojil francúzsky hermetik Eliphas Lévi symbolizmus tarotu s kabalou, pričom každej z 22 hlavných kariet priradil písmeno hebrejskej abecedy a súvisiace numerologické významy. Samotný balíček kariet sa rozdeľuje do dvoch základných skupín: na Veľké a Malé Arkány. Veľké Arkány pozostávajú z 22 kariet, z ktorých má každá špecifický symbol ako Blázon, Čarodej, Veľkňažka, Pustovník, Obesenec, Smrť a podobne. Dvadsaťjedna kariet je číslovaných, dvadsiata druhá, Blázon, nemá žiadne číslo alebo prípadne nulu. Malé Arkány sa delia na štyri série, ktoré poznáme aj z bežných kartových hier (palice, meče, poháre a mince). Každá sada však neobsahuje tri figúry, ako sme zvyknutí, ale štyri: kráľ, kráľovna, rytier a páža. 52 kariet, ktoré pre rôzne hry dnes používame, je s najväčšou podrobnosťou odvodených práve od Malých Arkán.

V hlavnej úlohe tarot
„Existujú stovky rôznych tarotov a každý rok sa na trhu objavia ďalšie“, píše Kate Mossová v záverečnej poznámke ku svojmu románu. Dnes sa na svete používa asi 160 rôznych typov tarotových kariet zo všetkých možných kultúrnych okruhov. Každý typ má svoju grafickú symboliku a systém výkladu, pričom najobľúbenejšou je okázalo spracovaná Waiteho súprava z roku 1916, aj keď boli vznesené námietky voči jeho interpretácii. Crowleyho súprava z roku 1940 vyhovuje tým, ktorí dávajú prednosť expresívnejšiemu a modernejšiemu poňatiu, Grimaudova pochádzajúca zo 17. storočia zase vyhovuje tradicionalistom. Nájdu sa však aj takí, ktorí dávajú prednosť Tarotu čarodejníc, Tarotu Zlatého úsvitu, Vodnárovmu tarotu či tarotu Salvadora Dalího. Podstatné na individuálnom výbere však ostáva, aby daný balíček „oslovil“ svojho používateľa, teda aby karty stimulovali jeho predstavivosť.

  • „Ja vnímam veľké arkány ako púť. Sú to veľké témy, životné záležitosti, nedajú sa zmeniť, nedá sa proti nim bojovať,“* vysvetľuje autorka románu cez postavu veštkyne Laury zo salónu na parížskej Rue de la Chaussée- d´Antin, pričom vykladaniu tarotu venovala tri celé kapitoly od štrnástej po sedemnástu. Obrazová symbolika kariet Veľkých Arkán sa vyvíjala mnoho stáročí a každý si pritom môže navrhnúť svoju vlastnú súpravu (ako to urobil aj výtvarník Finn Campbell-Notman pre Mossovej knihu). Problém spočíva iba v navrhnutí takej symboliky, ktorá je významovo správna alebo zvolenie takej súpravy (pre účely meditácie alebo prekognície) maximálne vyhovujúcej nárokom užívateľa.

„Vykladači tarotu sa usilujú dať ľuďom moc, dať im nástroje, či skôr odvahu zmeniť seba a svoj život,“ vysvetľuje ďalej románová veštkyňa zo salónu Sortilège. „Výklad je užitočnejší, ak sa pýtajúci postaví zoči-voči svojim tajným motívom a nevedomým vzorcom správania.“ Sú pritom dva spôsoby, ako čítať z kariet: k vešteniu sa z nich vyberie určitý počet alebo sa celá séria vyloží podľa určitého pravidla. Vznikne vzorec rozloženia, pri ktorom je pre výklad každej jednotlivej karty dôležitá jej poloha: „Žiadna karta nie je len zlá alebo dobrá. Závisí to od toho, kde sa nachádza a aký má vzťah ku kartám, ktoré ju obklopujú.“

Podobne ako pri iných metódach veštenia, aj pri tarote ten, kto hľadá radu, kladie určitú otázku a veštkyňa hľadá odpoveď. Karty môže vyložiť ten, kto sa pýta alebo vykladač. Podstatné je, aby sa obidve strany úplne sústredili na rozhodujúcu otázku, pretože nepremyslené či ľahkovážne položené otázky prinášajú odpovede, ktoré sú rovnako povrchné alebo môžu byť pri ďalšom výklade zavádzajúce: „Niektorí ľudia povedia, že ak sa počas výkladu objavia väčšinou Veľké Arkány, naznačuje to, že situáciu nemáte v rukách, pod kontrolou.“

Budúcnosť Mossovej románových hrdiniek predstavuje teda jeden veľký, enigmatický otáznik.

Claude Debussy a dedičstvo katarov
Druhé dejstvo knihy Kate Mossovej sa odohráva stošestnásť rokov po príbehu Léonie Vernierovej. Americká kunsthistorička Meredith Martinová prichádza do Francúzska, aby si tu splnila dva životné sny. Jedným z nich je napísať knihu o Claudovi Debussym a odhaliť málo známe kapitoly jeho života, druhým nájsť korene svojej akoby prekliatím prenasledovanej rodiny. Meredith prichádza do hotela Domaine de la Cade a jej prítomnosť vyvolá prízraky minulosti. Vyzbrojená partitúrou tajomnej melódie a starou fotografiou neznámeho vojaka začína svoje pátranie. To však ešte netuší, že je jej súdené uzavrieť príbeh tragickej lásky, ktorý sa začal dávno pred jej narodením…

A ako sa do tejto knihy dostal Debussy? Meredith Martinová, dvadsaťosemročná doktorka umenia prednášajúca na súkromnej vysokej škole neďaleko Raleigh Durhamu v nej totiž podniká niekoľko týždňov trvajúcu študijnú cestu po Francúzsku, aby zbierala materiály na biografiu slávneho skladateľa z 19. storočia, inšpirovanú ženami v jeho živote a nechcela sa pri svojom pátraní obmedziť iba na hlavné mesto, aj keď Debussy bol bezpochyby celý život do špiku kostí Parížanom. Narodil sa 22. augusta 1862 v St-Germain-en-Laye, teda v mestečku, odkiaľ sa dnes bežne dochádza do práce v Paríži a väčšinu päťdesiatich piatich rokov strávil priamo v metropole – od detských čias na Rue de Berlin, až po dom na Avenue du Bois de Boulogne číslo 80, kde 25. marca 1916 aj zomrel, len štyri dni po začiatku nemeckej paľby na Paríž. Mossovej hrdinka však sleduje stopu Debussyho prvej manželky Lilly Texierovej, ktorá sa pre manželovu neveru postrelila len niekoľko dní pred piatym výročím sobáša a zvyšok života, keďže sa chirurgom nepodarilo vybrať projektil, prežila „s veľmi konkrétnou pamiatkou na Debussyho v sebe, ako najvýstižnejšiu, ale strašnú časť jej príbehu“.

Doktorka Martinová sleduje indície vedúce k predpokladanému pobytu Lilly Debussyovej po operácii v kúpeľoch Rennes-les-Bains, ktoré je istým spôsobom previazané aj s jej vlastnou, doteraz nepoznanou rodinnou históriou. Jej cesta teda vedie do mestečka vzdialenom len zopár kilometrov od tajomstvami opradeného Rennes-le-Chateau, známeho legendami o ukrytých katarských či templárskych pokladoch a dramatickými príbehmi o ich hľadaní. Navyše, má Meredith Martinová v cestovnej batožine ešte niečo, čo je po generácie zviazané s jej pôvodom, svoje malé, súkromné dedičstvo. Okrem niekoľkých starých fotografií v sépiovom odtieni s ohnutými rožkami tak do deja prvýkrát vstupuje aj ohmataná stránka z klavírnej partitúry – záznam jednoduchej melódie v bežnom tempe, v a mol, s dátumom a veľavravným názvom napísaným staromódnym tlačeným písmom: „Hrobka 1891“. Neskôr do jej kufra pribudne aj balíček tarotových kariet ako dar veštkyne z Rue de la Chaussée- d´Antin, keď jej do oka padol znepokojivý obraz dvadsiatej piatej karty: „Le Diable“, rohatý démon s ľadovomodrými očami, drepiaci na podstavci, ku ktorému je pripútaný nahý muž a žena. Podobnú ilustráciu diabla nájde Léonie Vernierová medzi zakázanými zväzkami Papusa, de Gébelina, Etteilu a Mathersa v knižnici svojho strýka, ako súčasť jeho zápiskov: „Civel zo stránky zlým, drzým, chlipným pohľadom. Bol prihrbený, mal vulgárne pokrútené plecia, dlhé ruky a namiesto dlaní s prstami laby s pazúrmi. Hlavu mal priveľkú a znetvorenú, akoby to bola karikatúra ľudskej podoby.“ A v tej chvíli nám začína byť jasné, akému protivníkovi musia čeliť obe mladé ženy, aj keď sa život každej z nich odohrával v inom storočí…

Terribilis est locus iste
„Toto miesto je hrozné“ – preklad podivného latinského nápisu nad vchodom kostola v Rennes-le- Chateau by bol vhodným označením aj pre mestečko Rennes-les-Bains, kde sa dej „Hrobky“ odohráva v dvoch časových líniách. Kraj južne od Carcassone skrýva mnohé znepokojivé tajomstvá, točiace sa okolo panstva Domaine de la Cade, kam v roku 1891 prichádza Léonie Vernierová a v roku 2007 Meredith Martinová do hotela, na ktorý v modernej dobe prestavali bývalú budovu kaštieľa. Objav záhadného rukopisu Julesa Lascombeho s opisom invokačného rituálu démonických bytostí, povesti o tom, ako za búrky vystupuje z temných hlbín jazera Lac de Barrenc samotný diabol, strašidelné zločiny odohrávajúce sa na okolí a zánik samotného panstva, vypáleného poverčivým davom, to všetko tvorí reminiscencie príbehu, ktorý postupne doktorka Martinová odkrýva.

Mozaika dávnych udalostí začína do seba zapadať, keď sa jej dostane do rúk kniha „Diables et Esprits Maléfiques et Phantômes de la Montagne“, ktorá je reprintom staršieho diela Audrica S. Baillarda a skvelým kompendiom o strašidelnom folklóre z Pyrenejí. Podľa nej sa mnoho rokov hovorilo o hroznom divom zvierati, ktoré terrorizovalo kraj v okolí Rennes-les-Bains a útočilo na deti a sedliakov na odľahlých farmách. Typickým znakom útokov boli stopy pazúrov, tri široké rany na tvári a nezvyčajné jazvy. Štatistika je to naozaj zlovestná: „Od roku 1870 do roku 1885 sa tu vyskytlo mnoho úmrtí a zmiznutí. Nasledovalo obdobie relatívneho pokoja, až na jeseň roku 1891 znovu ožili zlovestné chýry a ľudia verili, že tá príšera – podľa nich démon – sídli vo vizigótskej hrobke na pozemku Domaine de la Cade. Ďalšie útoky a úmrtia sa opakovali ešte šesť rokov, potom v roku 1897 prestali.“ Autor „Diables et Esprits Maléfiques“ to síce otvorene nenapísal, ale naznačil, že koniec hrôzy súvisel so sedliackymi nepokojmi a požiarom, ktorý zničil nielen hrobku považovanú za prekliatu, ale aj časť kaštieľa neskôr prebudovaného na hotel, v ktorom sa ubytovala aj Meredith Martinová. A práve ona odhalí skutočné pozadie udalostí, na ktorých vysvetlenie si musia čitatelia Mossovej knihy počkať až do samotného konca.

Skladateľ bol veľmajstrom
V priebehu deja nevynechá doktorka Martinová ani príležitosť navštíviť nám už dobre známe Rennes-le-Chateau, pričom si od svojho šarmantného sprievodcu vypočuje kritickú pripomienku k tomu, že o tajomstve tohto záhadného miesta doteraz vôbec nepočula: „V tejto dedine sa vlastne začali všetky legendy o svätej krvi a svätom grále. Nič vám nehovorí Da Vinciho kód? Odkaz templárov? Skutočne nič? Tak vám to narýchlo zhrniem. Hovorí sa, že Mária Magdaléna sa stala Ježišovou manželkou a porodila mu deti. Po jeho ukrižovaní utiekla a niektorí tvrdia, že do Francúzska. Marseille a veľa iných miest pri Stredozemnom mori si robí nárok na to, že sa vylodila práve tam. A potom sa rýchlo presúvame o deväťsto rokov ďalej, do roku 1891, keď sa farár z Rennes-le-Chateau, Bérenger Sauniere, údajne dostal k starým listinám, ktoré dokazujú, že táto rodová línia Krista pretrvala od prvého storočia až do súčasnosti.“

My však po záplave literatúry inšpirovanej knihami Dana Browna, Michaela Baigenta, Richarda Leigha, Henryho Lincolna, po ktorej nasledovala ďalšia prílivová vlna všetečného turistického záujmu viac ako len tušíme, do akej miery je román Kate Mossovej spojený s fascinujúcou históriou niekdajšieho centra Vizigótskej ríše, aby neskôr pokračovala podivuhodnými dejinami katarov a templárov ústiacich do tradície tajného Sionského opátstva. Určité indície predsa len existujú: keď Claude Debussy napísal v auguste roku 1900 v jednom liste priateľovi, že jeho manželka odchádza na liečenie „do Pyrenejí“, mohla odísť rovnako tak dobre do Rennes-les-Bains alebo do Rennes-le- Chateau, kde na Saunierovej fare hosťovala aj slávna sopranistka Debussyho čias Emma Calvéová. Podľa názoru nekonformných bádateľov histórie existovala v samotnom templárskom ráde tajná spoločnosť známa ako „Sionské opátstvo“, ktorá v konšpiračnej forme prežila i zánik rehole a po stáročia nepretržite vplývala na chod dejín. V dokumentoch Sionského opátstva publikovaných v Baigentovej, Leighovej a Lincolnovej knihe „Svätá krv a svätý grál“ potom vo funkcii veľmajstrov budeme medzi poslednými hodnostármi čítať hneď po Victorovi Hugovi ďalšie slávne meno, a to čierne na bielom: „Claude Debussy“.

A čo to všetko pre záujemcov o jeho život a dielo môže znamenať, si môžu vychutnať práve pri čítani Mossovej románu, ktorý je strhujúcim a skvele napísaným mysterióznym thrillerom, ponúkajúcom vďaka impozantnému rozsahu viac ako pol tisícky strán napätie na dlhý rad večerov.

Dr. Miloš Jesenský

(Kate Mossová: Hrobka. Z anglického originálu preložili Marína Gálisová a Vladislav Gális, Ikar, Bratislava 2008, 559 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 189

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37