Dr. Miloš Jesenský

Publikácie → Knižné recenzie vydavateľstva IKAR → In Nomine Mortis

In Nomine Mortis

Paríž, 1348. Mladý nemecký dominikán Ranulf Higden sa stáva pomocníkom inkvizície v záhadnom prípade, ktorý pobúri Paríž. Aj keď z rodného Kolína odchádza plný očakávania a túžby po vedomostiach, aby sa na slávnej univerzite Západu v meste na Seine venoval štúdiu teológie, jeho plány a nádeje sa hneď prvý deň po príchode zrútia. Obávaný mestský inkvizítor Philippe de Toulobre ho poverí účasťou na vyšetrovaní vraždy, keď pri jednej z bočných kaplniek slávnej katedrály Notre Dame nájdu mŕtve telo dominikána. Pri vyšetrovaní znepokojivého zločinu sa fráter Ranulf zapletá do pavučiny sprisahania, tajomstiev a intríg. Čím horlivejšie sa snaží aféru objasniť, tým viac podozrivých aktérov sa v nej objavuje: biedna prostitútka, nebezpečný vagant, záhadný lodiar so zvodnou manželkou, židovský zmenárnik a jeho dcéra – všetci sú zapletení do tajuplných udalostí. Čo však môže mať spoločné táto nesúrodá skupina s ukradnutým rukopisom, starými mincami a strašidelnou kogou z Lübecku? A kde sa nachádza tajomná Terra Perioeci? Zatiaľčo mladý dominikán na vlastnú päsť pátra po dôkazoch, vraždenie v parížskych uliciach pokračuje – a k bránam mesta sa pomaly, ale nezadržiteľne zakráda čierna smrť.

Stredovek podľa Rademachera
Cay Rademacher (1965), ktorý je autorom tohto fascinujúceho románu, nie je v žánri mysterióznej historickej literatúry žiadnym začiatočníkom, čo u autora, ktorý v Kolíne a Washingtone študoval anglo-americkú históriu, filozofiu a dejiny staroveku nie je žiadnym prekvapením. Nanajvýš príjemným zistením pre čitateľov prvého slovenského prekladu jeho tvorby je však potešiteľný fakt, že niekdajší nezávislý novinár a dlhoročný redaktor časopisu Geo tvorí originálne diela na základe pôsobivej rekonštrukcie historických udalostí so silným dôrazom na príbeh, či už si vyberieme jeho prvotinu „Vražda v Pretórii“ (Mord in Praetorium, 1996), „Vzducholoď“ (Das Luftschiff, 1998), „Tajný prípad Estonia“ (Geheimsache Estonia, 1999), „Vražda v údolí kráľov“ (Mord im Tal der Könige, 2001), „Tajomstvo Esénov“ (Das Geheimnis der Essener, 2003) alebo horúcu novinku v podobe stredovekej detektívky „In Nomine Mortis“.

Doba, v ktorej sa Rademacherov román odohráva, prezrádza autorovu záľubu v bohato štrukturovaných dejinných kulisách a pre časové situovanie by si sotva našiel príhodnejší čas. Príbeh brata Ranulfa sa odohráva vo vyslovene nepokojných časoch. Rím pustne už jednu generáciu, pápež Klement VI. sídli v Avignione a chýry o prostopášnos­tiach, ktoré sa odohrávajú za hrubými múrmi jeho paláca dokázali už preniknúť do kláštorov aj v odľahlých oblastiach Európy. Z Francúzska sa okrem toho za posledných jedenásť rokov stalo krvavé bojisko. Panovník Filip VI. a jeho manželka, ktorá sa podľa prezývky „zlá chromá kráľovná Jana“ medzi obyvateľstvom netešila žiadnej obľube, museli čeliť útokom anglického kráľa Eduarda III., ktorý sa s podporou viacerých vplyvných šľachticov vyhlásil za následníka francúzskeho trónu. V roku 1337 sa Eduard III. vylodil vo Flámsku a vojsko pod vedením jeho šestnásťročného syna, napriek veku s rešpektom nazývaného Čiernym princom nielen pre farbu brnenia, ale predovšetkým schopnosť „bojovať ako diabol“, naučili Francúzov strachu. Od bitky pri Kreščaku 26. augusta 1346, kde anglickí lukostrelci zahubili takmer 12 000 Filipových ozbrojencov, z toho 1200 rytierov a jedenásť princov a samotnému kráľovi sa podarilo ujsť iba v sprievode piatich mužov, uplynuli sotva dva roky. Medzitým Briti dobyli Calais a očakávalo sa, že čoskoro zaútočia aj na Paríž, ktorý sa stal aj cieľom nášho hrdinu. Zo štúdia na Sorbonne však nič nebude, z nádejného adepta na doktora teológie sa totiž stáva inkvizítorov pomocník.

Na počiatku bola vražda
Nuž, naozaj bola a neostala jedinou, keďže zo stránok temného Rademacherovho románu, bude ešte niekoľkokrát odkvapkávať krv. V prvom prípade je úvodný zločin – usmrtenie dominikána Heinricha z Lübecku – sprevádzané veľkou záhadou, keď sa na dlažbe vedľa mŕtvoly objaví krvou napísaný kostrbatý nápis: „Terra Perioeci“. A vteda sa začnú nielen v mysli mladého vyšetrovateľa, ale predovšetkým čitateľov, objavovať neodbytné otázky: Kde ležala neznáma „Krajina susedov“? Prečo mních v okamihu smrti namiesto mena zločinca napísal práve tieto slová? A je to vôbec odkaz, ako možno vypátrať motív činu či dokonca totožnosť vraha?

Ak preskočíme viaceré, hoci predovšetkým dramatické udalosti, budeme si musieť po odpoveď zájsť do študovne sorbonnského kolégia, ktorého drahocenné fondy rukopisov môžu poodkryť celú záhadu. Knihovníkom tu nie je nikto iný ako Jean de Froissart. Autor „Kroniky storočnej vojny“, ktorý zomrel v roku 1405 je reálnou historickou postavou, ibaže si autor vynaliezavo prispôsobil dátum jeho narodenia – v roku 1348 mal totiž v skutočnosti sotva viac ako dvanásť rokov. A tak sa spolu s bratom Ranulfom môžeme pustiť do pátrania po bájnej krajine Periokov. Spočiatku budeme bezúspešne listovať nielen v latinských dielach Tita Livia, Cassia Dia, Plutarcha, Suetona, Cicera a Marka Aurélia, ale aj rukopisných zväzkoch starších cirkevných otcov – Tertulliána, Augustína, Lactantia, Eusebia Cézarejského či Izidora zo Sevilly, až kým nenarazíme na Xenofontovu „Anabázu“. V tomto diele, jako je známe, grécky vojvodca, historik a spisovateľ (430–355 pred n.l.) pri opise dejín peloponézskej vojny vysvetľuje aj pôvod niektorých gréckych vojakov, ktorí tiahli do boja proti Peržanom nasledovnými slovami:

„Boli medzi nimi aj muži z krajiny Periokov, už odpradávna spojenci Sparťanov. No kým Sparťania sa vyznamenávali na bojisku, Periokovia sú známi najmä ako moreplavci. Ich hlavné mesto je dobre opevnený prístav Gytheion. Keď sa Periokovia dozvedeli o vojne, na rýchlych lodiach preplávali cez more. Periokovia sú oddávna skúsení moreplavci a na opačnom pobreží si založili kolóniu známu ako krajina Periokov. Prišli až odtiaľ, hoci sa museli plaviť viacero týždňov, kým sa dostali do Grécka.“

Skúsme teraz spolu s hlavným hrdinom uvažovať: Kde mohla ležať bájna krajina Periokov? Ktoré more to mohlo byť? Mal Xenofont na mysli azda opačný breh Stredozemného mora – Španielsko alebo severnú Afriku? Opisoval azda oceán, ktorý vo vtedajších predstavách oddeľoval Západ od Babylonu, Indie či dokonca Číny? Alebo je treba krajinu Periokov hľadať skôr v Atlantickom oceáne, kde leží aj Británia?

Zodpovedať túto otázku nie je možné bez toho, aby sme na stránkach románu nenavštívili pracovňu židovského zmenárnika Nechenju ben Isaaca, ktorý je súčasne aj majiteľom úctyhodnej zbierky zemepisných atlasov a práve tá sa mu stane po návšteve nohsledov Svätého ofícia osudnou. Námorné mapy sú totiž hlavným zdrojom vedomostí onej ponurej doby, či už išlo o portolánové, teda kompasové mapy Stredomoria, spoľahlivé a nadmieru presné, pokiaľ ide o detailné údaje o kurzoch, plytčinách, útesoch a morských prúdoch, nové mapy práve objavených krajín a nakoniec aj atlasy sveta, ktorých autori sa odvážili prekročiť hranice známeho a kreslili línie podľa zvestí, hmlistých údajov alebo starostlivo strážených hlásení. A to je dôležitý poznatok, od ktorého sa odvíja rozprávanie nemeckého autora, pretože napriek bohato rozkošatenému deju, takému pestrému na udalosti, ostáva „In Nomine Mortis“ predovšetkým napínavým príbehom o námorných mapách a utajovaných zemepisných objavoch.

Kde ležala krajina Periokov

„Mappae, mappae accuratae!“ Volanie námorných kapitánov po presných mapách motivovalo kartografov k tomu, aby vďaka talentu, za použitia jednoduchých nástrojov, strelky, astrolábu, kvadrantu, starodávnej ballestilly na meranie výšky hviezd a alfonzovských tabuliek mapovali moria a pobrežia s takou predstavivosťou a natoľko dobre, že ešte aj dnes satelity krúžiace na obežnej dráhe snímajú krajiny, popísané a znázornené ľuďmi pred viac ako piatimi storočiami.

Svedectvo Aristotela, jednej z najväčších autorít prijímaných stredovekom o tom, že sa „z Hispánie do Indie dá doplávať za niekoľko málo dní“, dopĺňa Strabónove tvrdenie, ktorý približne v dobe, kedy bol ukrižovaný Ježiš napísal, že sa o to odvážni objavitelia už snažili: „Tí, ktorí sa vrátili, keď sa pokúšali oboplávať svet, nehovoria, že by ich cesta končila pred pevninskou prekážkou. More bolo absolútne otvorené. Taktiež sa ale vzdali, pretože im chýbala vôľa a ubúdali zásoby.“ V čase, kedy žil románový fráter Ranulf myseľ jeho vzdelaných súčasníkov dozaista rozpaľovali aj verše filozofa a básnika Senecu z jeho tragédie „Medea“: „Nadíde čas, keď oceán uvoľní svoje putá a ukáže mohutné pevniny, Tethys ukáže nové svety a Thule už nebude poslednou pevninou“.

Keď Ranulf v snahe rozlúštiť záhadu krajiny Periokov pátra v knižnici sorbonnského kolégia po štyroch mohutných zväzkoch Claudia Ptolemaia, aby nakoniec zistil, že ich niekto za záhadných okolností ukradol, nepochybne hľadá „Sprievodcu geografiou“ od tohto autora z druhého storočia, preloženého v roku 1410 vo Florencii z gréckeho originálu do latinčiny. Ptolemaios v ňom popísal nielen ázijské ostrovy korenia, ale rovnako prehlásil, že Afrika zrejme presahuje rovník na juh, čo zjavne odporovalo kresťanskému obrazu Zeme verného biblii, ktorý sa po stáročia príliš nemenil v podobe troch svetadielov, Európy, Ázie a Afriky, s Jeruzalemom ako stredom, plávajúcich na severnej pologuli na nesplavnom oceáne. Južná pologuľa bola akousi zónou smrti, žeravá a životu nebezpečná. Navyše Ptolemaios, podobne ako Strabón poukázal na to, že po oceáne sa dá plaviť vcelku bez problémov. Pomerne presne tiež odhadol veľkosť zmienenej trojice kontinentov a keď Zem rozdelil na 360 dĺžkových stupňov, domnieval sa, že by táto pevninská masa mala predstavovať približne polovicu.

Existenciu neznámej pevniny na západe umožnili tušiť aj indície jednoduché, ako aj fascinujúce zároveň. Ak napríklad niekto vhodí na ostrove Porto Santo ležiacom pri portugalskom pobreží do vody kus dreva, zaženie ho vietor a prúd do Karibského mora. A keby si počkal dostatočne dlho, zistil by, že sa drevo možno vráti späť cez Azorské ostrovy. To, že si to niekto mohol všimnúť v dobe popisovanej Cayom Rademacherom, jeden a pol storočia predtým ako Krištof Kolumbus prikázal napnúť plachty na lodiach smerujúcich na západ, prezrádzajú aj dobové svedectvá, podľa ktorých more často vyplavilo na portugalské pláže veľmi podivné veci:

„Jeden kráľovský lodivod, ktorý sa nazýval Martín Vicente rozprával, že raz vylovil západne od Cabo Sao de Vicente z mora kus dreva, veľmi svojrázne vyrezávaný a zjavne nie kovovým nástrojom. Preto a pretože vietor vanul už mnoho dní zo západu, usúdil, že toto drevo musí pochádzať z nejakých ostrovov na západe. Podobne tak Pedro Correa rozprával, že na pobreží Porto Santa bol vyplavený rovnako vyrezávaný kus dreva a naviac ešte pozoruhodná cukrová trstina, tak hrubá, že sa do jedného kusa vošlo deväť mázov vína. Pretože trstina nerastie v žiadnej z nám známych krajín, bol si istý, že ju na Porto Santo zavial vietor z ostrovov alebo dokonca z Indie. Ptolemaios píše, že takéto rúrky je možné nájsť vo východných častiach Indie. Ľudia z Azorských ostrovov mu tiež vyrozprávali, že more vyplavilo na pobrežie ihličnaté stromy, ktoré v tejto oblasti nikde nerastú.“

A keď nás Ranulf, ktorý po svojom úteku do Portugalska odložil mníšsky habit už ako šesťdesiatročný muž a skúsený kartograf tvrdohlavo zakresľujúci do oceánu Krajinu Periokov presviedča o existencii neznámej pevniny, obhajuje iba reálnu skúsenosť súčasníkov, ktorí drastickým spôsobom zisťujú, že na západe naozaj musí byť obývaná krajina, ako to za všetkých neskoršie zhrnul Kolumbov syn Fernando: „Na pobrežie Flores, jedného z Azorských ostrovov vyvrhlo more dve mŕtvoly so širokými tvárami a aj inak zovňajšku úplne odlišného od kresťanov.“

Z toho vyplýva, že toľko hľadaná „Krajina susedov“ bola naozaj susednou pevninou, Novým svetom oddeleným od Starého širokou plochou oceánu.

Za všetkým tušíme templárov
Tak ako sa to už stalo v súčasnosti módou, za všetkým tušia autori mysterióznych historických thrillerov tajné aktivity templárov. „In Nomine Mortis“ nie je výnimkou, aj keď tento motív autor spracúva s invenciou a literárnou eleganciou sebe vlastnou. Templárska záhada však veľmi úzko súvisí s tajomným osudom obchodnej kogy „Kreuz der Trave“, ktorá sa z plavby po oceáne vrátila až po dlhom čase, kedy ju všetci považovali za stratenú, bez posádky, iba so šialeným kapitánom, ktorý skôr ako zomrel, blúznil o podivnej krajine ďaleko na západe, v ktorej tušíme prvé kontakty nemeckých hanzových miest s Amerikou, ešte pred objavením Krištofom Kolumbom.

Plavba stredovekej nemeckej obchodnej plachetnice k brehom Severnej Ameriky nie je však žiadnym nemožným výmyslom – dnes už totiž disponujeme slušným sumárom indícií podľa ktorých sa viacerí moreplavci severnej Európy vydávali za bohatším rybolovom ďaleko na oceán a nachádzali ho na západe pri brehoch Newfoundlandu a Labradoru. V knihe „Newfoundland“ sa napríklad autor Harold Harwood zmieňuje, že sa do tamojších vôd púšťali už od roku 1450 Baskovia. Rybári z Orknejí vraj bežne lovili pri pobreží „Estotilandu“, čo je pravdepodobne kanadské Prímorie už od roku 1371 a britské lode z Bristolu dokázateľne vyplávali za rybolovom do vôd okolo Islandu už od roku 1400. Keďže si rybárske lode neviedli palubné denníky, neexistujú pre to písomné doklady, ale z histórie bristolského prístavu sa dá dedukovať, že tunajší námorníci skúmali vody na západ od Írska od osemdesiatych rokov 15. storočia a francúzske rybárske lode z Le Havre podnikali v tom čase plavby na západ už roky. O tom, že sa tak dialo už dávnejšie, svedčí aj kronikársky záznam o spore s cirkevnými otcami, do ktorého sa dostal v nemeckých krajinách pôsobiaci írsky kňaz Feargal, známy aj ako Virgilius, a to pre tvrdenie, že svet obsahuje ďalšie neobývané krajiny. Z riskantnej polemiky vyviazol iba vďaka tomu, že pôsobivo presvedčil autority o pravidelných kontaktoch írskych misionárov s nejakou krajinou na druhej strane Atlantiku a okázalá ukážka učenosti mu dokonca dopomohla k menovaniu za salzbursgkého biskupa.

Z prehľadu týchto podivuhodných faktov teda vyplýva, že domnelá plavba „Kreuz der Trave“ nebola až tak výnimočná – to, čo však osud plavidla robí jedinečným, je súčasť rozsiahleho sprisahania za účelom využitia niekdajšieho bohatstva templárov a vybudovania mocnej kresťanskej ríše pod vedením dominikánov na území Nového sveta za západným horizontom. Tajomná koga obostretá povesťou prekliatej lode sa totiž vydáva na ďalšiu cestu z popudu Heinricha z Lübecku, mnícha rehole svätého Dominika, ktorý za to, že vie priveľa, zaplatí neskôr životom. Sotva kupec Richard Helmstede, brat pôvodného kapitána lode, ktorý rok predtým zošalel a zomrel na útrapy plavby do neznámych končín mora v sprievode svojej manželky Kláry zakotví v riečnom prístave na Seine, potom ako dá loď namáhavo ťahať proti prúdu až do Paríža, má mohutný koráb v plánoch inkvizítora Philippe de Toulobre zohrať naozaj kľúčovú úlohu. Pred viacerými rokmi totiž tento dominikán po dlhom mučení a vypočúvaní jedného z templárov natrafí na stopu pokladu, ktorý vojaci kráľa Filipa IV. Pekného po masovom zatýkaní Kristových vojakov v onen osudový piatok 13. októbra 1307 márne hľadali. Bohatstvo rytierov Šalamúnovho chrámu nazhŕňané za takmer dve storočia bolo potom prevezené do tajnej miestnosti vysoko v pravej veži katedrály Notre Dame a nad jeho bezpečím bdelo dvanásť vybraných hodnostárov dominikánskeho rádu riadiacich francúzsku inkvizíciu, ktorí sa pre zachovanie tajomstva neštítili ani vraždy – vrátane svojich spolubratov.

„Toto bohatstvo ma poriadne zmiatlo, ako sa to už nikdy nepodarilo žiadnemu kacírskemu učeniu“, priznáva sa majster Philippe, ktorý si vzápätí položí ďalšie otázky. „Čo sme však mali urobiť s toľkým zlatom? Mali sme povolať ľud na ďalšiu križiacku výpravu a rytierom rozdať všetko zlato z pokladu? Lenže, čo ak ho ukradnú landsknechti a vznešeným ideám hŕstky mníchov sa iba vysmejú? Peniazmi sa nám nepodarilo odvrátiť od bludného učenia ani jediného kacíra, ani jediného z učencov od ich skazonosnej zvedavosti. Tak ako máme teda naložiť s naším pokladom?“

Odpoveď na túto dilemu prišla s návratom „Kreuz der Trave“, so zvláštnym nákladom na palube ktorý dokazoval, do akých neznámych končín loď doplávala a zvesťou o krajine Periokov. A práve to pripadalo rade Dvanástich ako božie vnuknutie: Pomocou templárskeho bohatstva vystrojiť výpravu k neznámej pevnine na druhej strane oceánu, ktorú nepoznajú kresťania, kacíri, ani neveriaci a založiť tam novú vlasť pre pravoverných starostlivo vybratých Svätým ofíciom:

„Čo všetko by tam mohli vykonať, bohatí a nerušení Saracénmi, kacírmi ani pochybovačmi! Bez strachu z prepadov by tam mohli založiť nové sídla i kostoly, mestá i hrady. Bez pokušenia zvonku či zvnútra by mohli zostať čistí vo viere. Inkvizítori by ich pritom usmerňovali. Tiež by mohli kuť zbrane a stavať lode na opačnom brehu Atlantiku, v Novom Jeruzaleme: žiarivom, mocnom a čistom! A raz, po mnohých rokoch, by Boží vojaci opäť preplávali oceán a hriešny Západ v nábožnej horlivosti vyčistili ohňom a mečom, vtiahli až do Jeruzalema a dobyli späť sväté mestá.“

Na záverečných stránkach knihy však všetko dopadne inak a na objavenie Nového sveta, ktorý mal byť toľko hľadanou krajinou Periokov si za iných okolností bude potrebné ešte 144 rokov počkať.

Autor medzi Revertem a Ecom
Pre nedostatok miesta nie je jednoduchou úlohou zhodnotiť čítanie Rademacherovej knihy plnej dejových zvratov, farbistých opisov, stredovekej scenérie a poctivej detektívnej zápletky. Je však nepochybné, že sa autor učil u tých najpovolanejších – zatiaľčo už názov jeho románu skryte odkazuje na „Meno ruže“, v texte nájdeme dostatok skrytých narážok na slávny román Umberta Eca. Veď ako si môžeme vysvetliť inkvizítorskú profesiu majstra Philippeho, tak podobnú na niekdajšie zamestnanie Viliama z Baskervillu, mená bratov Anselma, Malachiáša i ďalších, ktoré by inak ako z dôvodu autorského zámeru prezrádzali nedostatok invencie (ten by sme však u autora tohto formátu márne hľadali), ukradnuté Ptolemaiove knihy a vzrušujúce pátranie, ktoré vyvolala jedna zo zdanlivo nezrozumiteľných latinských pasáží v rukopise „Liber floribus“ od Lamberta de Saint-Omer. Napínavý príbeh dominikánskeho mnícha, ktorý unikne z pazúrov inkvizície, rovnako ako aj z dance macabre čiernej smrti, aby nakoniec odhodil rehoľný hábit, našiel svetskú lásku a stal sa „kartografom na konci“ sveta je však natoľko originálny ako dramatický, takže sa od jeho čítania sotva odtrhnete a nakoniec ho v polici zaradíte tam, kam podľa môjho skromného názoru bezpochyby patrí – medzi Ecov „Ostrov včerajšieho dňa“ a „Poslednú templárovu výpravu“ od Artura Péreza-Reverteho.

Miloš Jesenský

(Rademacher, Cay: In Nomine Mortis. Z nemeckého jazyka preložila Dana Kurčáková, IKAR, Bratislava 2008, 350 strán)