Publikácie

Labyrint

Labyrint

„Alice nie je veriaca. Neverí v nebo, ani v peklo, ani v Boha, ani v diabla, ba ani v stvorenia, ktoré údajne strašia v týchto vrchoch. Ale teraz ju prvý raz v živote zachvacuje pocit, že sa ocitla v prítomnosti niečoho nadprirozeného, niečoho nevysvetliteľného, čo presahuje jej skúsenosti a chápanie. Cíti ako jej zlo pomaly a plazivo pokrýva celú pokožku, temeno a chodidlá.“

Alice Tannerová je hlavnou hrdinkou obsiahleho, viac ako päťstostránkového románu Kate Mossovej „Labyrint“, ktorý na prvý pohľad vyzerá ako dve samostatné novely, spojené azda iba ak miestom akcie. Júl roku 1209: Šestnásťročná Alais dostane od svojho otca zvláštnu, starobylú knihu, v ktorej sa hovorí o tajomstve grálu. Hoci nerozumie podivným znakom a slovám, preberá zodpovednosť za to, že tajomný rukopis musí chrániť aj za cenu vlastného života. Júl roku 2005: Archeologička doktorka Alice Tannerová objaví pri vykopávkach v pohorí neďaleko juhofrancúzskeho Carcassone dve záhadné kostry. V jaskynnej hrobke, kde doteraz ležali, sa jej zmocní pocit, že ju prenasleduje zlo. Akonáhle zistí, že svojim objavom dala do pohybu hrozivý sled udalostí, je už neskoro vymaniť sa z labyrintu tajomstiev a ona pochopí, že jej vlastný osud je už neoddeliteľne spätý s osudom stredovekej sekty katarov.

„Zabite ich, zabite všetkých!“

Hlavný cieľ hnutia katarov spočíval v prevratnej reforme cirkvi. Usilovali sa o odstránenie prílišnej ceremoniálnosti a hierarchickej štruktúry, čím sa malo dosiahnúť lepšie spojenie s Bohom v priamej duchovnej jednote. Príslušníci katarského hnutia vytvárali malé skupinky „dokonalých“ (perfectov), ktorí mali za úlohu prenášať pravdu evanjelia a vykladať ju tak, aby jej každý rozumel. Katari tiež praktikovali zvláštnu obdobu krstu, ktorý vykonávali kladením rúk a nie vodou, ktorá je vlastne iba hriešnou hmotou. Odvolávali sa pritom na slová Jána Krstiteľa „Krstím vás vodou, on vás však pokrstí duchom svätým“ a neuznávali ostatné sviatosti, ktoré vytvorila cirkev. Tento originálny obrad – consolamentum – sprostredkoval spásonosné poznanie – gnosis – a bolo ho možné prenášať v nepretržitom reťazci, ktorý začal už u apoštolov.

Román Kate Mossovej, v súčasnosti preložený do 28 jazykov, nás po krátkom prológu uvádza do idylickej vízie stredovekého Languedoku. Tú však čoskoro rozoženie víchor vojnových udalostí spolu s popolom vychladnutého spáleniska, ktoré uzavrelo epochu veľkolepej civilizácie na území tiahnúcom sa od Akvitánie po Provensálsko. Jeho páni, toulouskí grófi, ktorých prezývali „Kráľmi juhu" premenili Albi, Toulouse, Foix, Carcassone a kraje okolo nich na utešene kvitnúcu záhradu, zatiaľ čo sa ostatná časť Európy iba začala dvíhať po stáročiach úpadku. Tým, že tadeto viedli rušné obchodné cesty, prebiehala živá výmena s maurskou kultúrou Španielska – to všetko vytvorilo svojrázny inkubátor pre gnosticizmus, živený v prostredí vzájomnej náboženskej tolerancie. Práve tu, kráčali po prašných cestách muži i ženy, perfecti v špicatých čiapkách babylónskych astrológov, v tmavých kutniach prepásaných povrazom a hlásali svoju vieru v mestách a dedinkách južného Francúzska. Obyvateľom Languedoku, ktorí radi žili veselým životom, nebolo azda ťažké dodržiavať tie nemnohé prikázania, ktoré hlásali „dokonalí“, z ktorých to najvážnejšie znelo „Nepreleješ krv!“

A to bolo kacírske. Kacírske a nebezpečné v každom storočí, nad ktorým sa vznášal pach krvi a dym požiaru, storočí, v ktorom sa politické intrigy pečatili dýkou ukrytou pod plášťom najatého vraha, to bolo to kacírstvo, ktorého sa báli mocní tohoto sveta, ešte viac ako beznádejne zložitej teológie gnostikov. Po výzve pápeža Innocenta III teda v roku 1209 vtrhlo do údolia Rhôny päťdesiattisícové vojko na čele so Simonom z Montfortu a opátom Amalrichom z Citeaux. Ničivá smršť do železa zakutého vojska sa prehnala cez najbohatší kraj Európy a zanechala za sebou trosky zahalené hustými kúdolmi dymu. Už prvá správy z tohto ťaženia boli otrasné: v katedrále St. Nazaire zahynulo dvanásťtisíc ľudí, keď sa snažil zachrániť pred žoldniermi v chráme. V Toulouse poslal zase biskup Folques do ohnivého hrobu viac ako desaťtisícový dav obvinený z kacírstva.

22. júla 1209 došlo pri dobytí mesta Béziers k najväčšj tragédii. Nasledujúci deň sa zmenilo v trosky medzi ktorými sa odohrávali nepopísateľné jatky, vojaci zabíjali všetkých bez výnimky, prebodávali a podrezávali deti i ženy. Po dlažbe tiekla krv, ktorá sa miešala s prachom a popolom na krvavé blato. Na otázku, ako majú križiaci pri boji rozlíšiť dobrých katolíkov od kacírov, zahrmel opát z Citeaux pamätným „Zabite ich ! Zabite ich všetkých! Však si ich Boh roztriedi !"

Tri knihy, dve ženy a jeden grál

Kate Mossová, s impozantným prehľadom o reáliách tamtej doby, ktorú dokladá i zoznam použitej literatúry v závere zručne vštepuje do rozkošateného stromu historických udalostí ďalšie príbehy, plynule prechádza z minulosti do súčasnosti a naopak, pričom pointu odhaľuje iba pozvoľna a napätie tak kulminuje až do samotného záveru. Udalosti v Languedoku, klesajúceho na kolená pod údermi mečov a plameňov križiackej výpravy spočiatku akoby nemali žiaden súvis s modernými vykopávkami na úbočí Pic du Soularac v Pyrenejach. Aké tajomstvo ukrýva jaskyňa s kostrami a rytinou labyrintu na stene, ktorý vzbudzuje záujem polície v nebývalom rozsahu? Akú úlohu plnilo tajné spoločenstvo Noblesse de Seres a kto je kým v celej tejto mozaike? Odpovede prichádzajú síce iba pozvoľna, ale systematicky. Až pri posledných kapitolách začíname vnímať križovatky minulosti a súčasnosti, aby sme sme sa spolu s autorkou prepracovali do veľkolepého finále, ktorý spojí udalosti vo svetoch oddelených viac ako ôsmymi storočiami.

Napriek svojmu vnútornému nesúhlasu s podobným delením, musím priznať, že na každej strane poznať, do akej miery je „Labyrint“ dielom ženskej ruky v tom najlepšom význame slova, čo sa okrem iného prejavuje už aj na fakte obsadenia hlavných postáv paralelných príbehov – Alais a Alice sú plnokrvné osobnosti s charakterom dostatočne prekresleným vzhľadom na rozsah a epickú šírku románu. Kate Mossová graciézne pracuje s perom a spoľahlivo preukazuje spomedzi plejády podobných autorov ešte stále vzácnu schopnosť empatie k dejinám i čitateľovi. Každá stránka predkladá dôkazy veľkého zaujatia a zmyslu pre detailnosť, akú autorka do svojho diela vložila. Experimenty s francúzskym jazykom i stredovekou okcitánčinou zdôrazňujú stredovekú verziu smrtiaceho zápasu Severu s Juhom, kedy sa normanskí feudáli pokúšali ohňom a mečom vnútiť južanským Bons Chrétiens nielen „pravú“ katolícku vieru, ale aj langue d´oil, jazyk dobyvateľov a inkvizítorov.

Tajomstvo ukryté v tajomstve

„Ako lepšie ochrániť tajomstvo, než ho skryť v ďalšom tajomstve?“, pýta sa Audric Bauillard v 52. kapitole na železničnom nástupišti vo Foix, keď čakal na najbližší vlak do Andorry, aby to vzápäti vysvetlil nasledovnými slovami: „Prispôsobiť si mocné symboly, idey iných –to je spôsob prežitia civilizácie.“ *V románe nachádzame teda nielen rozsiahle odkazy na obdobie krvavého potlačenia katarov, ale storočia deliace tieto udalosti od našej doby autorka prepája na prvý pohľad málo súvisiacimi udalosťami obklopených, ako to už v podobnej literatúre býva, široko rozprestretým závojom tajomstiev: záhadné egyptské papyrusy, arabský alchymista z deviateho storočia, podzemné skrýše na Sepalských plánach v blízkosti Jeruzalema, upálenie posledných katarov z horskej pevnosti Montségur, Napoleonova expedícia do Egypta i nečakané objavy v pohorí Sabarthes, ktoré rozkopali cez vojnu nacisti v snahe objaviť medzi pokladmi katarov svätý grál – *L´antica simbol del Miègjorn, „starý symbol ľudí Juhu“.

Epilóg zrejme v otázke identity grálu neuspokojí očakávania všetkých čitateľov, ale pripomeňme, že aj keď tento motív nestojí v centre celého príbehu a objavuje sa až šesť kapitol pred koncom románu, autorke sa ho podarilo preklenúť svojbytnou variáciou na doteraz nevyjasnený vzťah katarského učenia a mytológie grálu. „Chcem vedieť pravdu“, hovorí nástojčivo Alice Bauillardovi. Chcem vedieť, ako súvisí labyrint s grálom. Ak s ním vôbec súvisí.“

Odpovedať nie je naozaj ľahké, napriek tomu, že vplyv legendy o grále na ducha stredoveku bol naozaj obrovský. Tým viac nás môže udiviť, že cirkev v dobe, kedy záujem o sväté relikvie kulminoval až do bláznivých výstrelkov, ani raz nepoužila jeho tradíciu. Spoznala azda v legende symboly kacírstva alebo iných kultúr, tak ako to čítame u Kate Mossovej? Dejiny sú plné náboženských, rituálnych a sociálnych znakov, ktoré boli ukradnuté z jednej spoločnosti, aby pomohli budovať druhú.“

Isté je iba to, že sa grál stal populárnym v dobe, kedy rozpory medzi pápežskom mocou a katarmi vrcholili. Bolo iba náhodné, že katolícka cirkev práve v tej dobe urobila z eucharistie hlavnú súčasť omše? Omšový kalich a dogma o premenení vína na krv z roku 1215 až nápadne odporuje učeniu katarov, ktorí chceli poznať Boha zbaveného akéhokoľvek pripútania s hmotou. Preto bola aj formulované predstava, že práve legenda o grále mala podnietiť katolíkov na dvoroch severofrancúzskych vládcov k ráznemu zákroku proti kacírom v Languedoku. Nevzniklo azda dielo Chrétiena de Troyes z popudu flanderského grófa, ktorý dával upáliť každého „kacíra“, ktorého sa len zmocnil?

Kompliment pre madam Mossovú

Pokiaľ cirkev naozaj verila, že legenda o grále stratí porážkou katarov svoju inšpiratívnu moc, hlboko sa mýlila, keďže aj v iných spracovaniach príbehu, predovšetkým v Parzivalovi Wolframa z Eschenbachu môžno vystopovať prvky gnosticizmu blízkeho ich učeniu a Wolframova symbolika ukazuje jasne na životnú cestu, akú musí človek prejsť pri hľadaní vlastnej identity, aby objavil grál a tým aj dovtedy ukryté božstvo.

Veľkoryso koncipovaný príbeh teda prináša originálne variácie nielen na všeľudské témy, ale aj stredoveké tajomstvá presahujúce až do našej súčasnosti. Pri spoločnom pátraní s Alice Tannerovou nás zo sveta vykopávok, internetu a policajného vyšetrovania tajomný vír kriminálnej zápletky vťahuje hlboko do minulosti, ku príbehu šestnásťročnej Alais, ktorá si – pod bremenom zvereného tajomstva už na prahu dospelosti uvedomí, že chansons à gestes, ktoré mávala v detstve rada, tak kruto klamú – na vojne niet nič vznešeného, je iba jedným veľkým utrpením.

Kate Mossovej je naozaj ťažké niečo vyčítať. Zmysel pre každý detail, farbisté, dôkladné opisy miest a udalostí, brutalita v kontraste s ľudskosťou, obetovanie oproti zabíjaniu a láska postavená voči zrade, to všetko spolu s používaním okcitánskeho jazyka vytvára ambivalentný svet autorkinho „Labyrintu“. Pokiaľ dáte jej príbehu šancu, nemyslím, že sa sklamete.

Miloš Jesenský

 

(Mossová, Kate: Labyrint. Z anglického jazyka preložili Marína Gálisová a Vladislav Gális, Ikar, Bratislava 2006, 508 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 219

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1