Dr. Miloš Jesenský

Mozart, Esetin miláčik

Francúzska revolúcia začína ohrozovať Európu a slobodomurárske lóže sa v očiach rakúskeho panovníka stávajú podozrivé. Mozart zápasí s existenčnými problémami a prežíva neradostné, ponuré obdobie, no napriek tomu ostáva verný slobodomurárskym ideálom. Nachádza potrebnú energiu na vytvorenie a dovŕšenie svojho veľdiela „Čarovnej flauta“, opery, do ktorej ukrýva múdrosť Esetiných a Usirových tajomstiev za účelom podnietenia egyptskej iniciácie na Západe.

Od Figarovej svadby ku Kúzelnej flaute
„Vo „Figarovej skladbe“ skladateľ vykreslil prechod učňovstva k tovarišstvu, boj medzi dvoma stupňami a prvopočiatnú úlohu Múdrosti, jedného z troch veľkých pilierov lóže“, píše Christian Jacq. „V „Donovi Giovannim“ zase opísal zradu tovariša, zavraždenie majstra diela, iniciačnú smrť a dôkaz tajného ohňa, ktorý možno vedie k majstrovstvu. Tu sa však cesta neskončila. Ako sa Mozartovi podarí vykresliť tajomstvá Komory stredu a alchymistickej pece, ako sformuluje zasvätenia zajtrajška, mimo seba aj svojej epochy?“ Odpoveďou na túto otázku, ktorá tvorí kľúč k posledným rokom Mozartovho života predstavuje nepochybne Kúzelná flauta.

„Kúzelná flauta“ je posledným dielom Wolfganga Amadea pre divadlo vzhľadom k tomu, že bolo uvedené niekoľko týždňov po pražskom predstavení opery „La clemenza di Tito“, ktorá sa hrala 6. septembra 1791 pri príležitosti korunovácie cisára Leopolda II. za českého kráľa. Pred jej komponovaním sa Mozart usilovne venoval čítaniu klasických hermetických autorov: na zozname kníh by sme našli napríklad „Faidona alebo o nesmrteľnosti duše“ od Mosesa Mendelssohna, antické romány od Helidora a Apuleia o iniciácii, spisy o alchýmii i numerológii, texty Ružového kríža a egyptské ezoterické učenia. Na základe týchto diel zložil skladateľ operu „Také sú všetky“ (Cosí fan tutte), z ktorej „vyžaruje taká výnimočne očistená harmónia, že sa človek nevie ubrániť a nasleduje ozvenu duchovného odkazu“, ako sa domnieva muzikológ Roland-Manuel. Zatiaľčo sa Massino zmieňuje o nej ako o Mozartovej „najzáhadnejšej a najezoterickejšej opere“, je Roger Lewinter presvedčený, že „Cosí je iniciačnou operou rovnako ako Čarovná flauta“. A Christian Jacq dodáva: „Toto dielo, neodlučiteľné od svetla opery, dokazovalo stupeň iniciačného postupu, ktorým prešiel Veľký mág Mozart. Svojou rituálnou trilógiou pozostávajúcou z Figarovej svadby, Dona Giovanniho a Cosí fan tutte výnimočným spôsobom ukázal cestu vedúcu od učňovstva cez tovarišstvo až ku majstrovstvu. Jeho schopnosť formulácie sa tam však nezastavila, lebo jeho myslenie prekračovalo rámec viedenského slobodomurárstva. Teraz sa mohol vrhnúť do ďalšej koncepcie iniciácie, smerom k bratstvu kňazov a kňažiek slnka.“ A tak dozrel čas na „Kúzelnú flautu“.

Je známe, že sa o námete „Čarovnej flauty“ veľa diskutovalo v spojitosti s Ignácom Bornom, ktorého považovali za autoritu slobodomurári celej habsburgskej monarchie, medzi nimi aj členovia lóže „Die neugekrönte Hoffnung“. Ako už vieme, patril k nej aj Mozart a pracovala pod osvieteným vedením Tobiasa von Geblera, ktorý si u neho predtým objednal scénickú hudbu ku dráme „Thamos, kráľ Egypta“. Ignác Born horlivo študoval ezoterické tradície starovekého Egypta, ktorý považoval za kolísku slobodomurárstva a jeho pričinením dostala „Kúzelná flauta“ svoj konečný tvar. Kráľovná noci, ktorá sa spočiatku javí ako láskavá a dobrotivá, je odhalená ako naskrz falošná a vierolomná bytosť, zatiaľčo prísny Sarastro (bádateľmi stotožňovaný zo samotným Bornom) vystupuje v postave kňaza slnečného kultu ako akýsi vykupiteľ a predstaviteľ rádu Bavorských iluminátov. Hra bola napísaná na motívy poviedky Christopha Martina Wielanda „Lulu“, čo okrem iného dokazuje, ako sa slávny nemecký spisovateľ angažoval v slobodomurárskych plánoch vybudovať národné divadlo práve v čase, kedy sa Wolfgang Amadeus zdržiaval v Mannheime. Takisto nie je náhoda, že skôr ako sa skladateľ pustil do komponovania „Kúzelnej flauty“ odobral sa do Mníchova, kde vyhľadal priateľov hudobníkov, s ktorým sa poznal práve v Mannheime.

Veľdielo Mozartovho života
Nadaný impresário Emanuel Schikander, s ktorým sa Mozart zoznámil už v roku 1780 zredigoval existujúce libreto so zjavne slobodomurárskym obsahom. Opera tak okrem vyjadrenia skladateľovej viery v ideály nasledovníkov Chírama Abího nesie skutočné a obsažné ezoterické posolstvo. Na javisku je v podobe zasvätenia postáv Tamina a Paminy predvedený tajný obrad iniciácie, v ktorom nachádzame mnohé slobodomurárske symboly počínajúc osudovými tromi akordami, symbolmi posvätného čísla. Práve nimi opera začína cez pasáže spodobňujúce rituály užívané v tajných lóžach, ako to nedávno odhalil H.C. Robbins Landon. Patrí k nim priam hypnotizujúco opakovaný výskyt čísla tri (napríklad prítomnosť troch mládencov a troch dievčat, patriacich do sprievodu Kráľovnej noci), uvedenie princa Tamina ako „hľadača“, či „žiadateľa“, jeho postupné stúpanie po rebríčku slobodomurárskej hierarchie, živlové skúšky ohňom a vodou, akým sa podrobí po stretnutí s dvojicou rytierov v čiernom brnení a zoznámení sa s tajomným nápisom (tetragram JHVH vytesaný do pyramídy), ako aj útok vojakov Kráľovnej noci na Sarastrov chrám v tridsiatom výstupe druhého jednania – rafinovaná narážka na tridsiaty stupeň škótskeho obradu nazývaného „stupňom pomsty“. Obzvlášť sa prejavuje Mozartova posadnutosť číslom 18 (numerologicky 1 + 8 = 9, trojnásobok „osudového čísla“ tri), vyskytujúceho sa na mnohých miestach opery – spomedzi mnohých spomeňme aspoň fakt, že sa Sarastro objavuje práve v osemnástom výstupe prvého jednania, jeho sprievod na začiatku druhého jednania pozostáva z osemnástich kňazov spievajúcich hymnus k pocte Ísis a Osirisa, ktorého prvý úsek je dlhý osemnásť taktov.

Skúsme si uvedomiť, čo to všetko znamenalo – v situácii, kedy minister vnútra Jozef Anton Pergen už od januára 1781 odporúčal cisárovi Leopoldovi II. potlačiť všetky ezoterické spoločnosti, predovšetkým lóže slobodomurárov, neváhal Mozart za asistencie Schikanedera uviesť na javisko zasväcovacie rituály tajného bratstva. O tomto zámere nemožno mať žiadne pochybnosti – symbolika hry je až príliš jasne čitateľná – Kráľovná noci predstavuje tmárstvo, Sarastra možno stotožniť so slobodomurárstvom ako takým, pričom ako súčasť tohto antagonistického vzťahu vystupuje ešte množstvo ďalších postáv. Kráľovnina dcéra Pamina je unesená Sarastrom a spolu s Taminom oslobodená z tmy nevedomosti svetlom slobodomurárskeho zasvätenia. Zradný černoch Monostatos, ktorý pôvodne slúžil Sarastrovi je symbolom odpadlíka od slobodomurárskej viery – narážka na skutočných odpadlíkov, ktorí od roku 1790 pod mocenským tlakom opúšťali lóže a svojimi mnohokrát vykonštruovanými priznaniami prispievali k masívnemu útoku predstaviteľov monarchie na pozície slobodomurárov v Rakúsku-Uhorsku.

Zasvätenie cez operu
Polícia pôvodne plánovala úplný zákaz „Kúzelnej flauty“. Vo vedomí nebezpečenstva, že to môže paradoxne povzbudiť záujem o skryté posolstvo, pustili Pergenovi agenti do obehu politicky „neškodný“ výklad podľa ktorého Kráľovná noci a jej nohsledi predstavovali jakobínov a Sarastro stelesňoval spravodlivosť, ktorá ich prísne trestá ako rúhačov a bezbožníkov. Ako reakcia na tieto naivné interpretácie prezrádzajúce atmosféru policajnej neschopnosti, politického pokrytectva a ideologického vrenia viedenskej spoločnosti v predvečer Francúzskej revolúcie sa veľmi rýchlo objavili oveľa trefnejšie vysvetlenia stotožňujúce Kráľovnú noci s cisárovnou Máriou Teréziou, zaprisahanou odporkyňou slobodomurárstva, či dokonca s inštitúciou upadajúcej katolíckej cirkvi.

Spomenuli sme, že na text „Kúzelnej flauty“ dohliadal aj samotný Ignác Born, ktorý bol neskôr vtelený do postavy veľkňaza slnečného kultu Sarastra. Aj keď však vynikajúci prírodovedec patril po dlhé roky medzi slobodomurárske špičky Rakúsko-Uhorska, nesmieme zabudnúť ani na jeho príslušnosť k tajnému (a medzičasom i zakázanému )rádu Bavorských iluminátov, rovnako ako na zaujímavý detail, že sa v roku 1786 Born so slobodomurárstvom rozišiel a zintenzívnil kontakty s prívržencami Adama Weshaupta.

Členstvo medzi iluminátmi nevyžadovalo na rozdiel od slobodomurárstva vieru v Stvoriteľa, čo sa medzi nimi prejavilo vysokým počtom ateistov a agnostikov. Ich prevaha okrem široko ponímaného humanistického a antiklerikálneho vyznania iluminátov súvisí s obvineniami proti ateizmu vznesenými ohľadom údajnej svetovej konšpirácie, ktorej sú ilumináti zrejme stále súčasťou. Na Bavorských Iluminátov vrhli tieň predovšetkým pamflety ich protivníkov. Obvinenia zo sprisahania pritom zazneli aj spomedzi radov slobodomurárov. Tak napríklad slobodomurár a prírodovedec John Robison vydal v roku 1798 knihu „Dôkazy sprisahania proti všetkým náboženstvám a vládam v Európe“, v ktorej podával údajné dôkazy o konšpirácii iluminátov usilujúcich o nahradenie všetkých svetových náboženstiev humanizmom a nastolenie jednej svetovej vlády.

Je možné, že vďaka tejto optike videnia sa Born síce zriekol slobodomurárstva, ale nie príslušenstva k iluminátom, keďže jeho vášnivá obhajoba rádu pri prenasledovaní v Bavorsku po roku 1784 nenasvedčuje tomu, že by sa ich myšlienok úplne vzdal. Napokon môžeme teda uvažovať aj nad možnosťou, že Mozartova opera preferuje iluminátske idey pred slobodomurárskymi. Veľkňaz Sarastro vyslobodí Tamina a Paminu z područia Kráľovnej noci a zasvätí ich do novej viery v Svetlo, symbol Iluminátov. Spoločenstvo kňazov usmerňovaných Sarastrom by teda mohlo predstavovať skupinu vysoko postavených iluminátov predurčených, aby riadili osudy sveta ako jediná vláda. Príslušníci kléru symbolizovaní tmavým Monostatom, ktorého „duša je čierna rovnako ako koža“ (bývalí jezuiti tvoriaci jadro kléru) budú potrestaní 77 údermi: 7 + 7 (keďže Mozart vždy rozkladal čísla na jednotlivé číslice podľa vzoru kabbaly) reprezentuje sedem hlavných hriechov a sedem cností, nehovoriac už o tom, že 7 je číslo biblickej dokonalosti.

Cudzincom na tejto zemi
5. decembra 1791 , päť minút pred jednou hodinou v noci sa Veľkému architektovi všetkých svetov zapáčilo povolať jedného zo svojich najhorlivejších stavebníkov. Okolnosti Mozartovho náhleho úmrtia vo veku tridsaťšesť rokov sú dodnes obostreté záhadou, podobne, ako aj miesto posledného odpočinku geniálneho skladateľa a Esetinho miláčika, ktorý napísal, že smrť je „naozajstným, posledným cieľom nášho života a kľúčom ku skutočnému šťastiu.“ Requiem aeternam dona eis Domine, et lux perpetua luceat eis. Tieto slová by sme si mali pripomenúť, keď budeme počúvať „Rekviem“, jeho poslednú, už nedokončenú skladbu, v ktorej sa hrôza z blízkeho konca postupne mení na hlbokú reflexiu za uplynulým životom a s vyjadrením nádeje vo večnosť.

„Mozart bol cudzincom na tejto zemi“, napísal v závere svojho štvordielneho románového cyklu Christian Jacq. „Neprežíval život iných bytostí, a predsa im ponúkal nečakané svetlo. Bez náhodnosti a s duchom skutočne inde stelesňoval toto vnímanie, aby Múdrosť, živená silou a harmóniou, nebola nijako zatieňovaná bláznovstvom a hlúposťou ľudskej rasy. Niektorí tvorcovia niekedy siahali až k oblohe, Mozart však prišiel z druhého sveta.“

Miloš Jesenský

(Christian Jacq: Mozart. Esetin Miláčik. Z francúzštiny preložila Zora Sadloňová, IKAR, Bratislava 2007, 279 strán)