Publikácie
Napoleonove pyramídy
William Dietrich, držiteľ Pullitzerovej ceny je spisovateľ, žurnalista a historik, ktorý v roku 2007 po dvojici predchádzajúcich kníh „Hadrian´s Wall“ (2004) a „Scourge of God“ (2005) úspešne rozšíril autorský rad svojich bestsellerov o román „Napoleonove pyramídy“. V ňom vykreslil fascinujúci príbeh z čias revolučného Francúzska roku 1798, plného intríg, chamtivosti a nebezpečenstiev, ktorým čelí americký vysťahovalec Ethan Gage. Gambler, salónny lev a dobrodruh v jednej osobe sa nie celkom dobrovoľne vrhá priamo do víru udalostí, ktorý ho vyvrhne spolu s vojakmi Napoleonovej armády na pobreží niekdajšej krajiny faraónov tyranizovanej mameluckými vládcami. So záhadným, starodávnym medailónom zaveseným okolo krku putuje cez zradné piesky púšte a trosky chrámov veľkolepej civilizácie na Níle v honbe za odhalením jednej z najväčších neodkrytých záhad ľudskej histórie.
Slobodomurári, gilotína a monsieur Gage
Začiatok napínavého Dietrichovho románu je situovaný do porevolučného
Paríža, teda do prostredia, ktoré jeho deju poskytlo viac ako farbisté
pozadie. Hlavné mesto thermidoriánov flámovalo, zabávalo sa a tancovalo.
Tanečné šialenstvo, ako zaznamenali dobové pramene, zachvátilo mešťanov
všetkých spoločenských vrstiev. V protiklade ku tradičným, pomalým
kotiliónom sa usporadúvali „bály obetí“, kde mali prístup iba
príslušníci rodín, z ktorých niekoho popravili, ako citoval napríklad
A.Z. Manfred: „Polonahé ženy z lepšej spoločnosti, podobné
prostitútkam, a prostitútky, takmer nerozoznateľné od dám z lepšej
spoločnosti, tancovali pri slabom blikote sviečok a pri žalostnej prenikavej
hudbe s vyparádenými gavaliermi podivný tanec, znázorňujúci pohyby hlavy
a tela, ktoré klesá pod úderom gilotíny. Tancovalo sa potme alebo pri svite
mesiaca po cintorínoch a náhrobných kameňoch.“
Už prvá kapitola knihy nás uvádza do nočných tajomstiev Paríža. Je to temný svet tajných rozkoší a hazardu, práve tak ako aj sprisahaní a úkladných atentátov: po uliciach sa preháňajú tmavé kočiare so zasvietenými lampášmi, spoza zatvorených okeníc sa zo salónov prediera svetlo a zvuky dráždivej hudby, pozornosť spoločnosti upútavajú nové vône voňaviek a vína, odvážne toalety, či pikantné vtipy, zatiaľčo neopatrný chodec môže v tmavom podchode skončiť s dýkou v chrbte alebo krku. „Ja, Ethan Gage, som bol v salóne americkým predstaviteľom priekopníckej demokracie“, hovorí o sebe hlavný hrdina Dietrichovho románu. „Keby som mal rád prírodu, možno by som opustil salóny, aby som si vychutnával pohľad na prvé červenajúce sa puky a zelené listy či rozjímajúce slečny v záhrade v Tuilleries alebo aspoň na prostitútky z Boulonského lesíka. Ja som si však vybral karty v útulných krčmičkách Paríža, toho nádherného a špinavého mesta parfumov a smradu, monumentov a bahna.“
Tridsaťtriročný americký dobrodruh sa vo francúzskej metropole cíti ako ryba vo vode a to nielen preto, že Paríž je jediné mesto, ktoré má trikrát viac vinárov ako pekárov, ale predovšetkým preto, že tu tri roky pred revolúciou pracoval ako asistent Benjamina Franklina, vedca, politika a jedného zo spolutvorcov Spojených štátov amerických, ktorý ho zasvätil aj do tajomstiev slobodomurárstva. Franklina, dlhoročného slobodomurára vo Filadelfii, zvolili do parížskej lóže Deviatich múz v roku 1777 a hneď nasledujúci rok pomol získať Voltaira, ktorého zasvätili na tom istom augustovom zhromaždení. Na tom nebolo nič čudného, ak si uvedomíme, že Francúzsko malo v tom čase približne 35 000 členov organizovaných v šesťsto lóžach a ich bratstvo bolo natoľko mocné, že ho obvinili z podnecovanie revolúcie, ako aj zo sprisahania proti nej. Washington, Lafayette, Bacon i Casanova – tí všetci boli slobodomurármi, podobne ako lekár Joseph Guillotin, ktorý zostrojil dômyselný mechanizmus gilotíny na zmiernenie utrpenia pri poprave, problémom, nad ktorým neustále premýšľal až do chvíle, kedy sa mu hlava neskotúľala spod ostria vynálezu, ktorý predtým sám vymyslel a zostrojil. Sotva bývalé anglické kolónie v Severnej Amerike získali nezávislosť na britskej korune stali sa krajinou, v ktorej bolo bratstvo Chírama Abího doslova panteónom patriotov: Hancock, Madison, Monroe, či Paul Jones a Paul Revere sa na konštitúcii USA podpísali takým výrazným spôsobom, že niektorí neprajníci neváhali nazvať ich národ „slobodomurárskym výmyslom“. Benjamin Franklin považoval Nový svet za vodidlo k obyčajnej pravde a Starý k polozabudnutej múdrosti, ktorá iba čakala na znovuobjavenie. Jeho život sa zmietal medzi oboma, podobne tak ako aj život Ethana Gagea, ktorý sa v piatok 13. apríla 1798 zaplietol v jednom z parížskych salónov do dobrodružstva, o ktorom sa mu napriek predchádzajúcim zážitkom od kanadských Veľkých jazier či na karibských ostrovoch nemohlo ani len snívať.
Medailón grófa Cagliostra
Gageov životný problém v piatok trinásteho nespočíval v tom, že
v kartách azda prehrával, ale naopak vyhrával. Všetko by bolo v poriadku,
keby ku kôpke na jeho strane stola pozostávajúcej zo zlatých a strieborných
frankov, rubínu, dokladu k opustenému majetku v Bordeaux, ktorý nemal
v úmysle navštíviť skôr, ako ho nepresunie niekomu inému, a drevených
hranolčekov, ktoré predstavovali prísľub mäsa, vína či spoločnosť
ľahkej dámy nepribudol zvláštny a nanajvýš tajomný artefakt. Výhra od
kapitána granátnikov predstavovala veľký a ťažký šperk v podobe
zlatého disku so zvláštnymi dierkami, medzi ktorými ako konáre viseli dve
dlhé ramená. Tohto nahrubo opracovaného klenotu sa dôstojník zmocnil rok
predtým po dobytí pápežskej pevnosti San Leo a pôvodne patril slávnemu
grófovi Cagliostrovi, ktorý tam bol väznený až do roku 1795.
Keby bol Ethan Gage predal ihneď po výhre záhadný talizman v salóne prítomnému grófovi Alessandrovi Silvanovi známeho povesťou skúseného duelanta, hazardného hráča a špióna, práve tak ako aj záľubou v mágii či príslušnosťou k obávanému Egyptskému rítu, bol by si celkom určite ušetril veľkú kopu starostí, ale našťastie pre čitateľov Dietrichovej knihy tak neurobil, pretože by sme tak prišli o všetky jeho famózne dobrodružstvá a eskapády. Následky affaire de honneur odmietnutého šľachtica nedali na seba dlho čakať a Gage sa už nasledujúci deň ocitne na úteku naprieč Francúzskom, ktorý skončí až na palube vlajkovej lode „Orient“ medzi vedcami republikánskej armády, ktorá 19. mája 1798 vyplávala z Toulonu, aby dobyla legendárnu krajinu pyramíd, múmií a piesku. Jej veliteľom nebol nikto iný ako Napoleon Bonaparte.
Budúci cisár už vtedy s touto výpravou spájal nekonečné plány a pre ohromnú, rozprávkovú a fantastickú výhru sa odhodlal podstúpiť ohromné riziko – pretromfnúť aj samotného Alexandra Veľkého! Dúfal, že podnieti Grékov k celonárodnému povstaniu proti Osmanom, že dôjde cez Blízky Východ až do údolia Indu, kde spojí sily s tamojšími vládcami, aby vyhnal Angličanov z Indie alebo sa obráti a bude tiahnúť na Carihrad. Zdalo sa, že tejto výprave šťastie naozaj žičí. Obrovská flotila pod napnutými plachtami rýchlo napredovala a keď francúzski vojaci 9. júna priplávali ku brehom Malty, dobyli ju od johanitských rytierov iba s minimálnymi stratami. Vzápätí sa tu zhromaždili štyri stovky lodí a päťdesiatpäťtisíc mužov s tisíckou koní, stovkami vozov a batérií poľného delostrelectva, ako aj tristo skúsenými práčkami, od ktorých sa očakávalo, že poskytnú ďalšie, morálku podporujúce služby a stovky prepašovaných manželiek a mileniek. V podpalubí vlajkovej lode nechýbalo ani štyritisíc fliaš vína pre dôstojníkov, ako aj osemsto fliaš prvotriedneho sektu z osobnej pivnice Josepha Bonaparteho, aby pomohlo jeho bratovi zabaviť sa. Napoleon si dokonca nechal pribaliť aj mestský koč s dvojitými postrojmi, aby si neskôr mohol štýlovo obzrieť Káhiru.
Vrchného veliteľa elitnej „východnej armády“ sprevádzal výkvet dôstojníckeho štábu – Kléber, Desaix, Berthier, Lannes, Murat, Bessieres a najlepší Bonaparteho spolubojovníci – Junot, Marmont, Duroc, Sulkowski, Lavalette, Bournierre. Ako sme sa už zmienili, spolu s vojakmi išli aj vedci – budúci „Egyptský inštitút“, zástupcovia všetkých vedných odborov: slávny Monge, Berthollet, prírodovedec Geoffroy Saint-Hilaire, chemik Conté, mineralóg Dolomieu, biológovia Larrey a Desgenettes, literáti Arnault či Parceval Grandmaison.
A samozrejme aj románový Ethan Gage s Cagliostrovým medailónom zaveseným na krku.
** „Vojaci, hľadí na vás štyridsať storočí“ *** „
Vojna je v zásade technika“, hovorieval s obľubou Napoleon. „Je to
poriadok uvalený na neporiadok.“ Čo sa týka „nových poriadkov“,
tie sa pre Egypt začali 2. júla 1798 vylodením francúzskeho expedičného
zboru v severoafrickom Marabu a bleskovým dobytím Alexandrie. Po páde mesta
sa Gage zoznámi s mladou otrokyňou Astizou, z ktorej sa neskôr vykľuje
tajná kňažka starovekého kultu a krátko nato sa zúčastnia vojenského
ťaženia na Káhiru. Vyčerpávajúci pochod francúzskej armády trvajúci
štrnásť dní pod rozpáleným nebom a v žeravom piesku Damanhúrskej
púšte ukončil až pohľad na štíhle minarety Káhiry, pred ktorou sa
zhromaždila impozantná armáda mameluckého vládcu Murada- beja. *„Vojaci,
hľadí na vás štyridsať storočí!“ Pred rozhodujúcou bitkou pri
pyramídach 21. júla 1798 zvolal Bonaparte pred nastúpeným vojskom vetu,
ktorá vošla do dejín ihneď nato, ako dvadsaťpäťtisícová francúzska
armáda na hlavu porazila trojnásobne silnejšieho nepriateľa na bojisku,
ktoré William Dietrich popísal naozaj sugestívnym spôsobom:
„Predstavte si tú veľkolepú nádheru dejiska“, vyzýva nás slovami Ethana Gageho. „Na ľavom krídle tiekol Níl, scvrknutý pred obdobím záplav, ktoré sa čoskoro začne, no jednako majestátne modrý, odrážajúci žiarivú oblohu. Vedľa sa rozprestierala svieža zeleň zavlažovaných polí a ďatľových paliem, ktoré ho ohraničovali ako rajská stuha. Po pravici ležali prevaľujúce sa duny, ako zamrznuté morské vlny. A konečne vzadu v diaľke stáli pyramídy, tie mystické stavby, ktoré akoby patrili do iného sveta, postavené civilizáciou, ktorú sme si sotva vedeli predstaviť, dvíhajúce sa do svojich dokonalých hrotov.“
Zatiaľčo Bonaparte vzletnými slovami oduševňoval pešiakov disciplinovane sa rozostavujúcich do takmer nepreniknuteľných štvorcov s bajonetmi a mušketami naježenými do všetkých strán, generál Dumas, ktorý pricválal na obrovskom hnedákovi, sa pred bitkou s bontónom zbytočne nepáral: „Somáre, vedci a ženy do štvorcov!“, hulákal na skupinu civilov. „Zaujmite miesta vnútri, vy neosožné zadky!“
Opis nasledujúcej bitky predstavuje zadosťučinenie pre všetkých milovníkov vojenskej histórie – zatiaľčo boli doteraz odkázaní iba na niekoľkoriadkové zmienky a to aj napríklad v monumentálnej Napoleonovej biografii od A.Z. Manfreda známej aj slovenským čitateľom v preklade z roku 1974, William Dietrich venuje boju pri pyramídach pätnásť stránok deviatej kapitoly vďaka čomu sa dostaneme doprostred zrážky oboch bojujúcich armád. Dunenie poľných diel, krupobitie železa a olova, po ktorých uniformy Francúzov i burnusy Arabov zakvitli červenými kvetmi, rozbité vlny roztrhaných tiel, erdžiace kone a mlátiace kopytá kavalérie, kakafónia vojnovej vravy, bubnov, lesných rohov, vojenských trúb a tamburín, plejáda zastáv, štandárd a trojuholníkových vlajok trepotajúca sa nad oddielmi ako nekonečný karneval – to všetko tvorí kulisy boja dejepiscami neprávom obchádzaného: „Slnko iskrilo na každom vraždiacom hrote a štandardy niesli stuhy minulých víťazstiev.“
História zaznamenala ako európska prevaha v kanónoch a disciplíne zvíťazila nad mečmi a húfmi dovtedy obávaných Muradových bojovníkov – Francúzi stratili iba štyridsať, zatiaľčo mameluci vyše dvetisíc vojakov. Ráno 23. júla vstúpil Bonaparte otvorenou bránou do Káhiry, kde sa pre hrdinov „Napoleonových pyramíd“ začala ďalšia etapa dobrodružstiev, ktoré však na tomto mieste nebudem prezrádzať, keďže postupné odhaľovanie pointy príbehu je v Dietrichovej knihe naozajstnou lahôdkou.
Cisár v krajine faraónov
Dnes je už takmer nespochybniteľným faktom, že pri zrode modernej vedy
o Egypte stála trojica výnimočných mužov, ktorí boli zhodou okolností
Francúzmi. Okrem filológa s geniálnou znalosťou mŕtvych jazykov a priam
nadľudskou huževnatosťou, všestranného výtvarníka s množstvom
najrozličnejších schopností to bol aj cisár, ktorý vtrhol do krajiny
faraónov s tridsaťosemtisíc vojakmi a stosedemdesiatimi učencami. Pokiaľ
budeme hovoriť o Champollionovi a Denonovi ako o zakladateľoch egyptológie,
nemôžeme nespomenúť ani Napoleona, aj keď v tom čase ešte nebol
cisárom.
Práve on poveril 23. augusta 1798 plukovníka Coutella v rámci založenia „Egyptského inštitútu“, aby pyramídy spolu s okolím veľmi presne zmeral a preskúmal sondami. „Stopäťdesiat tureckých robotníkov mi pridelili“, napísal neskôr Courtelle o tejto úlohe, „aby s oddielom zákopníkov vyhľadali základňu Veľkej pyramídy, odkryli Sfingu a vykopali niekoľko hrobiek. Zatiaľ čo sa konali tieto práce, zaoberali sme sa uvoľňovaním a meraním vchodu do Veľkej pyramídy, ako aj galérií a komôr, ktoré síce už rozliční cestovatelia opísali, napriek tomu sa to všetko stalo predmetom nášho výskumu.“ Boli tiež zhotovené podrobné plány a prierezy, ktoré si Bonaparte so záujmom preštudoval. Neostalo však iba pri tom: napriek niektorým pochybovačným názorom, ktoré možno nájsť v súčasnej egyptologickej literatúre generál nielen vystúpil na Veľkú pyramídu, ale tiež osobne preskúmal jej interiér, kde došlo k prekvapujúcej a záhadnej udalosti. Po želaní stráviť nejaký čas sám a v úplnej tme pohrebnej komnaty vybehol Napoleon z faraónskej hrobky úplne vydesený víziou, ktorú tam vraj prežil: „Bol celý špinavý a žmurkal, pošmykol sa na štrku a klesol do piesku“, popisuje Dietrich tajomnú udalosť očami Ethana Gagea. „Keď sme však bežali za ním, všimol som si, že bol nezvyčajne bledý, pohľad mal zastretý, bol to výraz vystrašeného človeka prebúdzajúceho sa zo živého sna.“
Napoleon Bonaparte nikdy neprezradil, čo sa mu prihodilo vo chvíli, kedy si v záhrobnej tme Kráľovskej komnaty ľahol do prázdneho sarkofágu s rukami prekríženými na hrudi. Videl azda budúcnosť svojej egyptskej výpravy? Zdrvujúcu porážku loďstva v Abukírskom zálive 2. augusta 1798, kedy bol zničený výkvet francúzskej stredomorskej flotily, o rok predznamenajúcej jeho útek z Egypta alebo dokonca zavŕšenie svojho osudu osamelého cisára dožívajúceho život v zajatí na maličkom ostrove Elba? Týkala sa táto vízia azda „večne žijúcich“ a predsa dávno mŕtvych vládcov Egypta, ktorí sa mstili sebavedomému dobyvateľovi za vtrhnutie na posvätnú pôdu svojich bohov?
To nevieme, pretože toto tajomstvo si Napoleon zobral so sebou do hrobu.
Dobrodružstvo bude pokračovať
Napriek svojmu názvu nie sú „Napoleonove pyramídy“ iba románom
o ťažení francúzskeho imperátora v krajine faraónov, hoci do istej miery
suplujú úlohu populárneho sprievodcu po dvoch rokoch Bonaparteho biografie,
o ktorých existujú aj u jeho zasvätených životopiscov iba lakonické
zmienky. Kniha Williama Dietricha je predovšetkým plnokrvným, dobrodružným
čítaním, pretože monsieur Ethan Gage je hrdinom, na ktorého sa len tak
ľahko nezabúda. Nielen preto, že sa stal protagonistom farbistého príbehu
Napoleonovho egyptského ťaženia, v ktorom sú prenasledovania, bitky,
staroveké tajomstvá a viac ako len sympatie krásnych žien na dennom
poriadku, ale predovšetkým vďaka autorovej snahe o nadmieru plastické
vykreslenie postavy, ktorá mu očividne prirástla k srdcu, ako i ľahké
pero, s akým rozvíja jeho dobrodružstvá. Dúfajme teda, že na
pokračovanie príbehu sympatického Yankeeho nebudeme musieť azda čakať
pridlho a že ho balón, na ktorom v poslednej chvíli unikol
prenasledovateľom z Káhiry čoskoro vrhne pri hľadaní milovanej ženy
v ústrety ďalším príhodám.
Miloš Jesenský
(William Dietrich: Napoleonove pyramídy. Z anglického jazyka preložila Katarína Bukovenová, IKAR, Bratislava 2008, 374 strán)
počet prístupov dnes: 166