Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva IKAR  Peter, Pavol a Mária Magdaléna

Peter, Pavol a Mária Magdaléna

Peter, Pavol

Mal apoštol Pavol nohy skrivené do O a bol plešatý? Ukrižovali Petra dole hlavou? Bola Mária Magdaléna prostitútkou? V brilantnej štúdii „Peter, Pavol a Mária Magdaléna“ s podtitulom „Nasledovníci Ježiša v histórii a legendách“ nám už známy americký profesor biblistiky Bart D. Ehrman oddeľuje skutočnosť od fikcie a objasňuje zložité historické okolnosti, ktoré podmieňovali vznik tradície o troch Kristových nasledovníkoch.

Kniha zrozumiteľná každému
Podľa Barta D. Ehrmana môžu historici takmer s istotou tvrdiť, že Mária Magdaléna pochádzala z rybárskej osady Magdala na brehu Galilejského jazera, avšak neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by bola prostitútkou. Táto legenda má svoj pôvod v slávnej kázni Gregora Veľkého, ktorú predniesol až pol tisícročia po jej smrti. Takisto existujú iba chudobné indície, ktoré by potvrdzovali, že Mária Magdaléna bola Ježišovou manželkou. Profesor Ehrman je ďalej presvedčený, že dejepisci doteraz nepredložili nijaký dôkaz, hoci len nepriamy, že by bol Peter ukrižovaný dole hlavou. Príbehy o Pavlových zázrakoch považuje za legendy, ktoré majú v povedomí ľudí zachovať dôležitosť tohto apoštola.

O Petrovi, Pavlovi a Márii ako o historických postavách vedia veriaci aj na základe biblie iba máločo a obzvlášť to platí, ak ich budeme vnímať ako autentické historické postavy. Čo naozaj povedali a čo urobili počas svojho života po Ježišovom ukrižovaní i potom ostáva pre väčšinu z nich záhadou. Podobne tak aj príbehy, ktoré kolovali v ranom kresťanskom svete v prvých storočiach nášho letopočtu a neboli zahrnuté do kánona posvätných evanjelických textov. Ide napríklad o legendy o Petrových senzačných zázrakoch, akými obracal na kresťanstvo celé pohanské mestá, uzdravoval chorých, vyháňal démonov a kriesil mŕtvych; o Pavlovi, ktorý kázal o tom, že sa do raja dostanú iba tí, čo sa zrieknu telesnej lásky a ktorý vraj pokrstil rozprávajúceho leva, ako aj o Márii Magdaléne známej hriešnym štýlom svojho života, kým sa nakoniec v člne bez vesiel nepreplavila do Francúzska, kde sa stala prvou misionárkou.

„Knihu som napísal pre bežného čitateľa, ktorý sa zaujíma o tieto postavy z obdobia raného kresťanstva, ale veľa o nich nevie“, vysvetľuje autor. „Tieto tri postavy možno považovať za kľúčových hráčov pri zakladaní najdôležitejšej historickej, kultúrnej, sociálnej, politickej a, samozrejme, náboženskej inštitúcie západnej civilizácie – kresťanskej cirkvi. Nie sú však významné iba z historického hľadiska, zároveň sú aj nekonečne vzrušujúce“.

Je dôležité poznávať minulosť
Je isté, že každý z príbehov biblických protagonistov Ehrmanovej knihy nebude – a ani nemôže byť – presný, čo však neznamená, že azda nie sú dôležité. Možno majú pre nás a našu dobu ešte omnoho väčší význam, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Údaje o historických osobnostiach a udalostiach, pokiaľ nejaké vôbec existujú, sú vždy viac, či menej rozporuplné, nejasné, čiastočné, skreslené, zahmlené a pripúšťajúce navzájom sa vylučujúce interpretácie. Obzvlášť v prípade ľudí, žijúcich na úsvite kresťanstva, ktorí boli neskôr prehlásení za svätých. V jednej časti „Skutkov apoštolov“ napríklad čítame, že Peter disponuje takou nadprirodzenou mocou, že sa už nepotrebuje dotýkať chorých, či démonom posadnutých, ale stačí, ak na nich padne jeho tieň za slnečného dňa a oni budú uzdravení. Je to pravda, ak sa o tom píše v biblii? Z iného prameňa sa zase dozvedáme, že Peter vzkriesil istého rímskeho senátora jedným jediným slovom, ktoré mu pošeptal do ucha. Naozaj tak urobil?

Iné príbehy o zázrakoch prvého otca cirkvi nájdeme v mimokanonických spisoch ako je napríklad „Petrova apokalypsa“. V tejto súvislosti vzniká otázka, ako s týmito správami naloží biblický historik, navyše hlboko veriaci: prijme iba to, o čom sa zmieňuje biblia ako overenú a božskou inšpiráciou oduchovnelú „reportáž o zázrakoch“, ako historicky presný obraz udalostí a ostatné svedectvá označí za nepresné, zavádzajúce, či dokonca dehonestujúce? Z akého dôvodu kladieme rozdiel medzi „Prvý“ a „Druhý list Petra“ v Novom zákone a „Petrovo evanjelium“, ktorého text používali kresťania v Sýrii na konci druhého storočia, až kým nebolo otcami ranej cirkvi tak dôkladne zničené, že sa z neho podarilo objaviť iba fragment v hrobe mnícha z 8. storočia odkrytého v roku 1868 francúzskou expedíciou pri vykopávkach v egyptskom Akhmine? Alebo máme zobrať do úvahy inú zmienku zo „Skutkov apoštolov“, že Peter bol „iba“ negramotným rybárom a teda nemohol byť autorom žiadneho z uvedených textov?

Ako nás presviedča profesor Ehrman, pracovať v histórii nie je vôbec jednoduché, čím však nechce povedať, že to nie je dôležité: „Práve naopak – z pohľadu profesionálneho historika – je poznanie minulosti dôležité. Je dôležité poznať, či Červení Khméri praktizovali v Kambodži genocídu. Je dôležité poznať, či mal pokus s komunizmom v Európe úspech. Je dôležité dozvedieť sa, či boli v Iraku objavené zbrane hromadného ničenia. A je dôležité poznať aj to, či Ježiš naozaj existoval a či jeho nasledovníci robili veci, o ktorých hovoria naše pramene.“

** „Rocky“ a príbehy vzkriesenia**
Šimon Peter je nepochybne najznámejším z pôvodnej partie Dvanástich. Prezývka, ktorú mu dal pôvodne Ježiš znela v aramejskom jazyku „Kéfas“, v gréckom „Pétros“, ktorého moderným ekvivalentom v dnešnej angličtine by bolo „Rocky“, meno jedného z akčných hrdinov stvárnených populárnym Sylvestrom Stallonem. Čo však o ňom vlastne vieme?

Podľa biblie bol rybárom na Genezaretskom jazere pochádzajúcom z Betsaidy a spolu s Ježišovým bratom Jakubom a Jánom patril medzi „privilegovaných“ apoštolov. Stal sa svedkom toho, ako Majster uzdravil jeho testinú z horúčok, zúčastnil sa na bohatom lovení rýb, bol očitým svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry, Ježišovho premenenia a toho, ako sa potil krvou. Na Olivovej hore odťal mečom ucho jedného z veľkňazových sluhov zatýkajúcich jeho učiteľa, ktorého neskôr trikrát verejne zaprel. Podľa Lukášovho evanjelia ako prvý svedčil o Kristovom zmŕtvychvstaní a „Skutky apoštolov“ ho opisujú ako vedúcu postavu jeruzalemskej materskej cirkvi vyvíjajúceho činnosť v širokom okolí a prijímajúceho medzi kresťanov aj prvého pohana. Kráľ Herodes Agrippa ho dal uvrhnúť do žalára, odkiaľ sa vyslobodil zázračným spôsobom a odišiel na neznáme miesto, zatiaľčo sa Pavol zmieňuje o jeho neskoršom pobyte v Antiochii.

Petrova biografia rekonštruovaná podľa Nového zákona je neistá, no ešte nespoľahlivejšie sú údaje, podľa ktorých pôsobil v Ríme, kde roku 65 podstúpil martýrsku smrť za Nerovho prenasledovania kresťanov. S jeho menom sa viažu aj viaceré apokryfy, ale napriek tomu môžeme ľutovať, že nikto zo súčasníkov nenapísal apoštolov podrobný životopis, hoci veľa starovekých rukopisov hovorí o tom, čo povedal a urobil. Apokryfné „Petrove evanjelium“ je priam klenotnicou senzačných dobrodružstiev, počas ktorých vyháňal démonov, oživoval mŕtvych, či bojoval s pohanskými čarodejmi. Najznámejšou je azda epizóda, v ktorej Peter vyzýva k duelu Šimona Mága dokazujúceho svoju moc tak, že letí ako vták ponad pahorkami a chrámami Ríma. V dôsledku Petrovho zázračného zásahu sa však zrúti na zem, pričom si doláme nohu a nakoniec biedne zomiera, čo privádza prítomný dav k údivu, ako aj ku vstupu medzi rady prvých kresťanov. „Petrove evanjelium“ nepatrí ku kanonickým textom – je to však dôvod, aby sme tento skutok muža, ktorý dostal od Ježiša „moc nad apoštolmi a veriacimi“ spochybňovali? V Novom zákone hovorí Peter v mene Boha k Ananiášovi, človeku, ktorý si ponechal časť peňazí patriacich apoštolom. V dôsledku jeho zázračnej intervencie Ananiáš a jeho manželka Zafira ako spoluvinníčka padajú na veľké zdesenie zástupu mŕtvi na zem. Na akom základe potom môžeme prehlásiť (z teologického a historického hľadiska), ktorý z uvedených príbehov je skutočný a ktorý fiktívny?

„Fakty a fantázia sa nachádzajú vo všetkých našich knihách, ako v Biblii, tak i mimo nej“, komentuje Bart D. Ehrman. „V mnohých prípadoch je to ťažké – dalo by sa povedať aj takmer nemožné – rozlíšiť jedno od druhého. Je ale možné, že toto vôbec nie je tá najdôležitejšia úloha. Obidva druhy príbehov, historicky pravdivé i celkom vybájené, kolovali medzi kresťanskými rozprávačmi a autormi z určitých, a často presne tých istých dôvodov. Ich prostredníctvom mohli vyjadriť to, čomu sami verili, čo očakávali, milovali, nenávideli, čoho sa báli a ako chápali – nielen Petra, ale aj seba samých a svoj vzťah k Bohu a svetu, v ktorom žili.“

Kontroverzný Pavlov odkaz
Tak ako v prípade Petra, nie je ani Pavlov životopis prostý záhad a tajomstiev. Židovský rodák z Tarzu v Cilícii, „farizej, syn farizejov“, ktorý požíval rímske občianske práva patril spočiatku k prenasledovateľom kresťanov. Z poverenia veľkňaza odišiel do Damasku, aby do Jeruzalema priviedol mnohých z nich v putách, počas cesty mal však nadprirodzené videnie a prestúpil na novú vieru. Ako konvertita navštívil Arábiu, Jeruzalem i Antiochiu, odkiaľ sa spolu s Baranášom vydal na prvú misijnú cestu na Cyprus, kde sa k nemu v húfoch pripájali dovtedajší pohania. Pôsobil aj v Ikonii, Lystre a Derbe a neskôr v sprievode Sílasa vykonal macedónsku misiu vo Filippe, Thessaloniké a Korinte. Na tretej ceste vyvíjal dlhší čas apoštolskú činnosť v Efeze, kde sa proti nemu vzbúrili striebrotepci – tí sa totiž s príchodom novej viery obávali o odbyt sošiek Artemidy, ktorých výrobou sa živili. Po návrate do Jeruzalema bol židovskou radou obžalovaný z rúhačstva, ako plnoprávny občan impéria sa však odvolal k cisárovi do Ríma. Počas plavby jeho loď stroskotala, kde pobudol, až kým sa mu nepodarilo doraziť do Večného mesta. Tu sa v domácom väzení pripravoval na nastávajúci proces a pokračoval vo svojom kázaní. V tomto momente sa informácie Nového zákona končia a v súvislosti s neoveriteľnou tradíciou o jeho prepustení, misijných činnostiach v západných provinciách a poprave v roku 67 sa objavili celé legendy, ktoré stojí za to preskúmať, aj keď sú často – podobne ako apoštolov duchovný odkaz – veľmi rozporuplné.

„Existuje ešte jedna taká kontroverzná kresťanská postava, akou bol apoštol Pavol?“, pýta sa Bart D. Ehrman. „Bolo to nové chápanie jeho listov, čo priviedlo Martina Luthera k rozchodu s katolíckou cirkvou, vyústilo neskôr do protestantskej reformácie a rozdeľuje kresťanstvo až do dnešného dňa. Cirkvi všetkých vierovyznaní pokračujú v hádkach nad jeho učením: nektoré tvrdia, že vo svojich listoch sa vyslovuje proti ženám na oficiálnych mužských postoch, zatiaľ čo iné tvrdia pravý opak, niektoré vyhlasujú, že odsudzuje homosexuálne vzťahy, ale iné ho chápu opačne, podľa niektorých podporuje západnú formu kapitalizmu, zatiaľ, čo iní tvrdia, že hovorí opak.“

Keď budeme študovať dejiny ranej cirkvi, zistíme, že je to naozaj tak. Niektorí Pavlovi nasledovníci si ho pamätali ako obhajcu židovských Písem (tí, ktorí vyzdvihovali jeho „List Rimanom“). Ďalší ho vnímali ako vášnivého odporcu Písem (ebioniti a marcioniti). Iní boli skalopevne presvedčení, že kázal o budúcom vzkriesení ako ako o fyzickej premene tiel veriacich (tí, ktorí uchovali „Prvý list Solúnčanom“ a „Prvý list Korinťanom“). Druhí ho videli skôr ako obrancu spirituálneho zmŕtvychvstania, ktoré sa už odohralo v Kristovi (autor „Listu Efezanom“). Pre ďalších bol apologétom významnej úlohy žien v kresťanskej cirkvi (autor apokryfných „Skutkov Pavla a Tekly“), pokým podľa iných ženy zaznával, keď tvrdil, že ich spasí iba rodenie detí (autor „Prvého listu Timotejovi“). Valentinus a ďalší si ho zapamätali ako gnostického vykladača Písma, zatiaľčo Ireneus a Tertullianus ho videli ako apoštolského žalobcu proti gnóze.

„Pavol je prinajmenšom pôvodcom rôznych polemík“, pripúšťa Ehrman. „Keďže rôzne skupiny niekedy hľadali u neho oporu pre svoje rozdielne názory, historici si prirodzene položili otázku, čo vlastne Pavol naozaj učil a v čo veril. Dôležité je však aj to, ako rôzne skupiny stvárňovali Pavlov život a učenie, lebo aj to v sebe obsahuje súbor historických otázok: nie nevyhnutne o historickom Pavlovi, akým naozaj bol, ale o Pavlovi, ako si ho zapamätali.“

A tým sa dostávame k legendám.

Apoštol, ktorý hovoril s levom
Pavol samotný je mimoriadne skromný, pokiaľ ide o uskutočnenie zázrakov prostredníctvom Božej moci, aká mu bola zverená, otvorenejšie sa o tom zmieňuje až „Druhý list Korinťanom“ slovami: „Znaky apoštola sa vám prejavili vo veľkej trpezlivosti, divoch a mocných činoch.“ „Skutky apoštolov“ sa zmieňujú o jeho súboji s falošným čarodejníkom Barjezusom, prezývaným Elymas, ktorého za falšovanie evanjelia oslepí – tento zázrak spôsobí okamžitú konverziu cyperského prokonzula na kresťanstvo. V Lystre zase jediným zvolaním „Postav sa na nohy!“ vylieči ochrnutého muža, ktorý nikdy nechodil. Zaujímavá je aj príhoda, počas ktorej v meste Filipy vyženie démona prebývajúcom v tele mladej otrokyne. Jej majiteľom sa to však nepáči, keďže s pomocou ducha dievča dokázalo predpovedať budúcnosť a oni prišli o bohatý príjem z veštenia. Preto zariadia, aby apoštola zatkli. Pavol však so svojim spoločníkom Sílasom spievajú vo väzení nábožné hymny, až kým ich zemetrasenie nevyslobodí spomedzi múrov.

Defilé zázrakov ďalej pokračuje. Pavlova nadprirodzená moc je taká veľká, že na uzdravenie chorých alebo posadnutých postačí, keď im ponúknu vreckovku, ktorej sa dotkol. Istý chlapec vypadne z okna, keď počúva Pavlove dlhé kázanie, ale on ho vzkriesi z mŕtvych. Uštipne ho jedovatá vretenica, ale nič sa mu nestane. V minulosti však v „hitparáde“ Pavlových zázrakov viedla jeho príhoda s rozprávajúcim levom. Táto bizarná historka, taká obĺúbená u dávnych kresťanov, má zrejme základ v samotných Pavlových listoch, keďže v „Prvom liste Korinťanom“ sa zmieňuje o tom, ako sa „v Efeze iba ako človek boril so šelmami“. Podobne tak v „Druhom liste Timotejovi“ sa môžeme dočítať: „Pán stál pri mne a posilňoval ma, aby sa cezo mňa naplnilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy, a bol som vyslobodený z tlamy leva.“

Pavol počas putovania nehostinnou divočinou stretne obrovského leva, ktorý v ňom podivnou rukou osudu spozná Božieho vyslanca a ľudským hlasom požiada o pokrstenie. Pavol, ktorý z princípu neodmieta túto sviatosť nikomu, bez váhania šelminej žiadosti vyhovie. Vojde do rieky, schmatne leva za hrivu, trikrát ho pokrstí v Ježišovom mene a potom idú svojou cestou, aby sa po rokoch znova stretli. Apoštola pre jeho kazateľskú činnosť zatknú a odvedú ho do arény, kde ho predhodia divokým dravcom. Pustia však na neho práve leva, ktorý je jeho priateľom a tak namiesto krvavého zápasu začnú obaja spomínať na predošlé stretnutie. Medzitým dôjde zázrakom k zúrivej búrke s krupobitím a blesky zabijú ostatné šelmy, ako aj množstvo prizerajúcich sa pohanov. Lev s Pavlom unikajú, pričom sa zviera vráti dožiť mierumilovný život na okraji púšte a Pavol sa opäť vydá na misijné cesty.

**Svätica s minulosťou pobehlice? **
„Ak porovnáme Petra, Pavla a Máriu z hľadiska ich popularity, niet pochýb, že mediálnou hviezdou je Mária“, hovorí profesor Ehrman. „Peter je možno obľúbený medzi vernými čitateľmi Nového zákona, ktorí vedia pochopiť jeho unáhlené správanie, ale v podstate dobré srdce. Pavol vzbudzuje záujem a zamestnáva serióznych teológov už stáročia a ešte vždy ho uctievajú mnohí laici, ktorí ho častejšie čítajú, ako chápu. Ale ani Peter, ani Pavol nie sú nijakými hitmi na Broadwayi či v Hollywoode.“

Nuž, Mária Magdaléna je predsa len už iná káva. Máme tu pred sebou jednu z prvých Ježišových stúpenkýň, ktorá sa dostala až do divadelných hier, filmov a románov. Je to azda preto, že o nej vieme tak veľmi málo, ak zvážime, že spisovatelia a scenáristi sú veľmi neradi obmedzovaní historickými faktami? Čo o nej vieme, toho je primálo a preto sa tu otvára široký priestor pre ďalšie špekulácie. Mária Magdaléna bola Ježišovou vernou nasledovníčkou už od svojho vyliečenia až po Majstrovu smrť a on sa jej zjavil po svojom zmŕtvychvstaní, aby o ňom svedčila. Jej totožnosť so „ženou hriešnicou“ z Lukášovho evanjelia je veľmi diskutabilná, hoci je stále populárny obraz polepšenej prostitútky, posadnutej zlými duchmi, ktorí boli z nej vyhnaní a neskôr pomazala Ježišovo telo na pohreb ešte pred ukrižovaním. Táto predstava je veľmi starobylá, svojou autoritou ju dokonca v roku 591 zaštítil dokonca i pápež Gregor Veľký, ktorý vo svojej 33 homílii opisuje Máriu: „Tá, ktorú Lukáš nazýva hriešnica, tá, ktorú Ján volá Mária, veríme, že je to Mária, z ktorej bolo vyhnaných sedem zlých duchov, podľa Marka.“

David D. Ehrman zdôrazňuje, že ak sa na základe skromných indícií chceme dozvedieť, aká bola v skutočnosti historická Mária, musíme si uvedomiť, že práve takto si ju zapamätali ľudia, presnejšie povedané muži: „Gregorovu homíliu napísal muž – a rovnako aj Zlatú legendu a všetky ostatné spomienky na Máriu, ktoré sa zachovali od staroveku do stredoveku, román a scenár Posledného pokušenia Krista, Umučenia Krista, ako aj hudbu a scenár muzikálu Jesus Christ Superstar. Možno to niečo znamená. Zaoberáme sa Máriou nielen z tohto hľadiska, ako sa táto dôležitá žena zachovala v pamäti počas rokov a storočí po jej smrti, ale je dôležité aj to, ako si ju zapamätali muži.“

V každom prípade sa profesor Ehrman aj v súvislosti s tradíciou spojených s Máriou nesústreďuje na moderné zobrazenia v románoch, či filmoch, ani na stredoveké legendy, či dokonca na úvahy takých významných kresťanských osobností, ako bol pápež v šiestom storočí. V prvom rade sa zaujíma o to, čo sa môže dnešný bádateľ dozvedieť o takých historických postavách ako je Peter, Pavol a Mária Magdaléna, ako si ich zapamätali a zobrazili v prvých zachovaných kresťanských prameňoch, evanjeliách a iných dokumentoch počas prvých troch storočí existencie cirkví. Ehrmanova kniha tak bezpochyby osloví každého, kto sa zaujíma o ranú kresťanstvo, keďže sa mu podľa mienky jeho kolegu v bádaní na poli biblistiky Jamesa D. Tabora podarilo napísať „ohromujúce, avšak historicky vierohodné podanie príbehu troch najdôležitejších nasledovníkov Ježiša, pričom vrhol dôležité nové svetlo na samé základy raného kresťanstva. Ehrman je majstrom v rozprávaní príbehu, v ktorom oddeľuje fakty od fikcie a starostlivo zvažuje všetky dôkazy. Viac ako hociktorý iný bádateľ sa pričinil o to, aby sa s fascinujúcimi výsledkami seriózneho historického skúmania mohla oboznámiť širšia verejnosť.“

A mne neostáva nič iného len s názorom profesora Tabora súhlasiť.

Miloš Jesenský

 

(Bart D. Ehrman: Peter, Pavol a Mária Magdaléna. Nasledovníci Ježiša v histórii a legendách. Z anglického jazyka preložil Štefan Kočiš, IKAR, Bratislava 2007, 375 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 232

počet prístupov od 10.02.2007: 432592
počet prístupov dnes: 57