Publikácie

Projekt Sakkara

Projekt Sakkara

Anglický historik Peter Lavell a francúzsky inžinier Patrick Nevreux prichádzajú do Káhiry na pozvanie sira Olivera Guardnera, ktorému otec zanechal cennú zbierku staroegyptských artefaktov. Ten nestihol ukončiť pátranie po „univerzálnom poznaní“ a „zdroji mágie“, pretože v roku 1930 prišiel za záhadných okolností o život. Dvojicu dobrodruhov spolupracujúcich už predtým na prieskume záhadnej jaskyne v južnom Francúzsku nadchla predstava, že v Egypte budú môcť pokračovať v spoločnom pátraní po odkaze kacírskeho faraóna Achnatona a legendami obostretej Smaragdovej tabule. Hľadanie ich vedie cez Rodos a Káhiru až hlboko pod sakkársku nekropolu k predpokladaným koreňom dejín ľudstva. Intenzívne bádanie však vyvolá záujem pochybných konkurentov – tajnej spoločnosti, ktorá sa ich usiluje zastrašiť, ako aj očarujúcej Melissy Joyceovej, členky sekty, založenej kedysi neblaho známym Aleisterom Crowleym. Cesta k Imhotepovmu hrobu sa tak pre profesora Lavella a jeho dobrodružne založeného spoločníka mení na oveľa riskantnejšie podujatie, ako si pôvodne mysleli.

Najväčší poklad templárov
Tridsaťosemročný nemecký spisovateľ Andreas Wilhelm, ktorý vyrastal a postupne žil v Rusku, Južnej Afrike, Švajčiarsku, Nigérii a Portugalsku dnes už síce nie je svetobežníkom, ale popri grafickom dizajne, ktorý je jeho hlavným povolaním, sa intenzívne zaoberá záhadami minulosti a tajomstvami dávnych kultúr. Románom „Projekt Sakkara“ voľne nadviazal na debut „Projekt Babylon“, keď nás do deja retrospektívne uvádza epizódou z účinkovania nacistických tajných služieb prenikajúcich do Angličanmi spravovanej krajiny na Níle. Doktor Wolfgang Morgen, vedecký atašé nemeckého veľvyslanectva v Egypte a po vypuknutí vojny organizátor tajnej archeologickej misie na obrovské pohrebisko rozprestierajúce sa okolo Džoserovej pyramídy medzi Abusírom a Dahšúrom tu hľadá indície, ktoré by mu ukázali cestu k objavu jedného z najznámejších pokladov starovekých tajných vied – a na podobnú stopu natrafí o šesťdesiatpäť rokov neskôr v pracovni Guardnerovej káhirskej rezidencie aj dvojica našich hrdinov, keď objaví prepis inkvizičného protokolu z vypočúvania templárskeho hodnostára Guillameho z Bauxu pred parížskym tribunálom 23. októbra 1307:

„Ja, Guillaume des Baux, rytier templárskeho rádu, potvrdzujem, že nasledovné priznanie zodpovedá pravde. Počas koncilu v Poitiers, kde sa stretli ctihodný veľmajster templárskeho rádu Jacques de Molay a ctihodný majster Rádu svätého Jána z Jeruzalema Foulques de Villaret s Ich Svätosťou pápežom Klementom V., aby sa poradili o mnohých veciach, mi prikázali bezpečne sa postarať o prevoz istého pokladu. Ten poklad, ukrývajúci svetskú múdrosť, odovzdal ctihodný veľmajster vo všetkej tajnosti majstrovi a rytierovi Rádu svätého Jána na uschovanie v ich pevnosti, ktorú krátko predtým dobyli, aby ho tak uchránil pred vyvlastnením cirkvou, lebo sily, ktoré sa proti rádu sprisahali, boli vraj už známe. Predmetom pokladu bola tabuľa zo zeleného kameňa, na ktorej sa okrem múdrostí, zapísaných mystickými znakmi, nachádzal aj kruh umiestnený uprostred pyramídy, ktorý vyžaroval lúče do všetkých strán. Ten kruh predstavoval oko, vševidiace a vševediace, rozdávajúce múdrosť. Taká je skutočná podoba Tabuly Smaragdiny od Herma Trismegista. Toto je pravda, hovorím ja, Guillaume des Baux, tak mi Boh pomáhaj.“

Vo svojom románe teda Andreas Wilhelm sleduje hypotézu, podľa ktorej sa templári zmocnili artefaktu stojaceho v centre dvetisíc rokov trvajúcich špekulácií o prameni hermetických vied. Smaragdovej tabule sa v podobe stély zo zeleného mramoru mali zmocniť templári pravdepodobne počas ťaženia do nílskej delty v lete 1219, končiaceho dobytím a okupáciou pevnostného mesta Damietty až do júla 1221, aj keď nie je vylúčené, že sa to mohlo stať ešte predtým: „Templári boli súčasťou križiackych výprav, ktoré boli do Egypta podniknuté,“ vysvetľuje Peter Lavell. „Tú prvú by sme podľa dnešných meradiel zrejme nazvali lúpežnou. V nasledujúcich rokoch prišli do Egypta ešte trikrát: dvakrát na prosbu veľkovezíra, ktorý potreboval ich podporu v boji proti Sýrčanom, a nakoniec sa krajinu pokúsili dobyť − čo však dopadlo katastrofálne. Pri každej z križiackych výprav mali príležitosť vziať si podobnú stélu buď ako korisť, alebo ako poďakovanie za svoje služby.“

Čo sa však v skutočnosti skrývalo za záhadnou Smaragdovou tabuľou?

Záhada Smaragdovej tabule
Medzi znalcami hermetickej literatúry, ktorej existencia sa spravidla spája so starovekými gnostickými učeniami, nepanuje v otázke pôvodu záhadného predmetu žiaden súlad. Historik alchýmie K.CH. Schmieder zastával v tridsiatych rokoch 19. storočia názor, že jej text bol preložený z gréčtiny, keďže obsahuje tri grécke slová, ktoré boli v latinskom preklade ponechané. Dôležité je však zdôrazniť, že grécky originál Smaragdovej tabule sa dodnes nenašiel a celý stredovek ju pod názvom „Tabula Smaragdina“, „Tabula Hermetica“, „Tabula Aegyptiaca“ či „Tabula Smaragdina Hermetis“ poznal iba v latinskom preklade. Tam, kde však chýbajú údaje, kolujú legendy a tých sa o tajomnej tabuli zachovalo niekoľko. Podľa jednej z nich ju objavila Abrahámova žena Sára v jaskyni pri Hebrone niekoľko storočí po potope sveta, iná za miesto nálezu označuje interiér Cheopsovej pyramídy v Gíze.

Jedna z najstarších citácií Smaragdovej tabule sa nachádza v arabskom rukopise, v ktorom sa sýrsky kresťan Sagius z Nábulu zmieňuje o Hermovi ako o „hlave gréckych mudrcov“ a jeho knihu označuje ako preklad zo sýrštiny. Ide o „Knihu odhalenia skrytých tajomstiev vedy“, ktorej štvrtá časť je venovaná zmienenému textu. Sagius v komentári ku svojmu prekladu uvádza, že text spisu našiel v dovtedy neznámej hrobke. Ako v knihe „Smaragdová tabuľa Herma Trismegista“ uvádza známy historik ezoterických vied Milan Nakonečný, pôvod nálezu sa takmer vo všetkých prípadoch spája s touto situáciou:

„Smaragdová tabuľa spočíva v rukách mŕtveho vznešeného starca, ktorý leží v temnej pohrebnej komore; niekedy sa zdôrazňuje jeho kráľovský výzor a to, že sedí na zlatom tróne. Ide nepochybne o prvky legendy, ktorá môže mať pôvod v odkrývaní staroegyptských hrobov a pyramíd po vpáde Arabov do Egypta, alebo, čo je ešte pravdepodobnejšie, ide o archetypálne založenú symboliku významného a ochraňovaného tajomstva, ktoré má súčasne charakter akéhosi definitívneho odkazu.“

Aj tak svedomitý bádateľ dejín alchýmie ako bol J. Ruska vo svojom pojednaní z roku 1926 usudzoval, že tradícia o nachádzaní tajných textov v starovekých hrobkách súvisí s pokusmi Arabov vnikať do staroegyptských nekropolí a povesťami o podivuhodných veciach, ktoré tam mohli objaviť. Aby sme pochopili prehistóriu Smaragdovej tabule, musíme sa podľa tohto nemeckého bádateľa vybrať najskôr do Egypta: „Z jeho impozantných chrámov, z kráľovských pokladníc, temných hrobiek a skrýš sa vynárajú spisy a knihy, obsahujúce tajomné poznanie, ktoré pochádza od bohov, predovšetkým od Herma.“

A to je aj dôvod, prečo sa dej Wilhelmovho románu odohráva v bývalej krajine faraónov.

Trikrát Veľký Hermes
„Podľa legiend obsahuje tabuľa koncentrované poznanie sveta zhrnuté do múdrych formúl,“ vysvetľuje profesor Lavell Patrickovi Nevereuxovi. „Pre nás je ale mimoriadne dôležité, že jej autorom je údajne mýtický Hermes Trismegistos, čo doslovne znamená Trojnásobne veľký Hermes. Hermes bol grécky boh Ducha. Mal mnoho podôb, bol výrečný a veľmi vynaliezavý, slúžil ako posol medzi bohmi a ľuďmi a napísal aj zopár teologických a filozofických diel. Alchymisti i okultisti začali neskôr svoje konanie i zvyky označovať pojmom hermetický. Dodnes sa týmto pojmom označuje čosi absolútne zapečatené.“

Súhlasíme s profesorovým názorom, aj keď si ho dovolíme mierne poopraviť v počte jemu pripisovaných diel. Alexandrijský neoplatonik Jamblichos sa v 3. storočí zmieňuje, že „spísal celkovo dvadsaťtisíc kníh, ako uvádza Seleukos, alebo 36 525, ako píše Manethón.“ * Posledný počet sa asi vzťahuje k egyptskej chronológii, za ktorej otca bol považovaný Thovt identifikovaný z Hermom. Diodóros Sicílsky zase napísal, že *„Hermes si svojim vystupovaním a vynálezmi, obzvlášť tými, ktoré sa osvedčili v každodennej praxi, získal vďačnosť a slávu u všetkých Egypťanov.“

Hermes Trismegistos je teda naozaj záhadnou postavou, do ktorej sa mohlo vtelesniť hneď niekoľko mýtov. Podľa legendy bol kráľom, ktorý vládol 3 226 rokov a nosil pri sebe dva symboly moci. Jedným z nich bol nádherný a nesmrteľný smaragd, ktorý obsahoval všetku múdrosť sveta, druhým magické žezlo, kaduceus, ako symbol mystického osvietenia. Trikrát Veľký ho nazývali údajne preto, že ovládol mystériá všetkých troch prírodných ríš a že bol najväčším kráľom, kňazom a filozofom v jednej osobe. Svoj titul si však predovšetkým zaslúžil tým, že podľa tradície bol pôvodcom alchýmie, astrológie a mágie.

„V postave Herma Trismegista sa spájajú tri slávne božstvá: egyptský Thovt, grécky Hermes a rímsky Merkúr,“ píše český historik Bohumil Vurm v „Tajných dejinách Európy“. „Odráža teda v sebe boha obchodu, machinácií a krádeže, patróna alchymistov, púnikov a lupičov, strážcu križovatiek, poslíčka bohov a sprievodcu podsvetím.“

Nech už je to akokoľvek, myšlienky zachované v idelach mu pripisovaných sú nespornými ukazovateľmi na mystickej ceste. Alebo ako hovoril sám Hermes Trismegistos: „Človek, tvoj domov nie je na zemi, ale vo svetle.“

Za všetkým hľadaj Imhotepa
Historici a religionisti dnes mýtického patróna všetkých mágov a okultistov stotožňujú povačšinou s Imhotepom, staviteľom prvej monumentálnej stavby z kameňa na svete a najvyšším hodnostárom faraóna Džoséra v 27. storočí pred n.l. , o ktorom historik Manehtón zanechal správu, že bol „vynálezcom staviteľstva z tesaného kameňa.“ Podľa Papyrusu Chestera Beattyho IV. z 19. dynastie bol jedným z „najväčších mudrcov“, za 26. dynastie sa stal ochrancom písomníctva a vzdelanosti, odkiaľ bol už len krôčik k prehláseniu za boha lekárstva v ptolemaiovskej dobe. Manehtón o ňom výslovne uvádza, že „Egypťania ho uctievajú ako Asklépia“. Vyhlásili ho dokonca za syna boha Ptaha a jeho manželky Sachmety, čím sa stal členom triumvirátu bohov prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta Mennoferu. V Sakkáre za prvých Ptolemaiovcov postavili nad jeho údajným hrobom kaplnku a vedľa nej vznikol akýsi druh sanatória, Grékmi nazývaného Asklépeion, ktoré nevštevovali pacienti z celej krajiny.

Do súčasnosti sa zachovalo veľké množstvo plastík, ktoré Imhotepa zobrazujú ako muža s oholenou hlavou, sediaceho na stoličke a čítajúceho z papyrusového zvitku, ale s výnimkou niekoľkých zlomkov sa papyrusy o jeho účinkovaní a múdrosti nenašli. O to viac sa ľudia po stáročia snažili pátrať po jeho hrobke, v ktorej mala byť ukrytá Thovtova kniha poznania. Podľa legendy údajne obsahuje popis tajných rituálov potrebných k obnoveniu ľudstva a kľúč k jeho ďalším spisom. Stránky s hieroglyfickými symbolmi majú obsahovať „kľúč k nesmrteľnosti“, teda metódu ako stimulovať určité časti mozgu, aby vedomie človeka bolo rozšírené, mohol tak vidieť „nesmrteľných“ a vstúpiť do spoločenstva bohov. Nečudo, ak v románe Andreasa Wilhelma práve snaha osvojiť si nadprirodzenú moc vyvierajúcu z magického zdroja faraónskeho Egypta privádza na scénu tajnú nacistickú expedíciu, ktorá v júli 1941, kedy Rommelove tanky stáli len 113 kilometrov od Alexandrie, tajne prenikla do britskej kolónie, aby tu ako skupina „švajčiarskych vedcov“ skúmala podzemné priestory pyramídového okrsku v Sakkare.

A bezpochyby je tu ešte stále čo skúmať – už pod Džoserovou pyramídou sa nachádza hotový labyrint a vybudovanie podzemnej časti bolo namáhavejšie, ako výstavba jej šiestich stupňov do výšky vyše šesťdesiat metrov. Nachádzajú sa tu hrobky pre jedenástich príslušníkov faraónovej rodiny. Miestnosti pre pohrebnú výbavu sú pospájané chodbami a šachtami pripomínajúce noru králikov. Pevná skala je doslova prevŕtaná ako elementál a celková dĺžka chodieb len pod pyramídou presahuje viac ako kilometer dĺžky.

„Do podzemia sa smie ísť iba so sprievodcom a na osobitné povolenie,“ dočítame sa o týchto ponurých priestoroch u Vojtecha Zamarovského v knihe „Ich veličenstvá pyramídy“. „Okrem kráľovej pohrebnej komory a vstupnej chodby nie je osvetlené, je v ňom plno prachu a sídlia v ňom kŕdle netopierov, pred ktorými si musíme chrániť obličaj i oči. Mínoov labyrint na Kréte je utešená kvetnatá záhrada; toto je však podsvetné bludisko, v ktorom vydrží okrem archeológa iba kominár a baník.“

Keď kominára s baníkom nahradíme profesiou historika a inžiniera dostaneme sa späť k Wilhelmovmu románu, ktorý sa v záverečných kapitolách prenáša práve do katakomb sakkarského pohrebiska pri pátraní po Imhotepovom hrobe, až kým naši hrdinovia nevstúpia do legendárnej Haly záznamov obsahujúcej univerzálne vedomosti ľudstva:

„Pred nimi sa rozprestierala veľká jaskyňa zaplnená oranžovočerveným svetlom, ktoré sa premieňalo ako pruhy polárnej žiary v zlatých, oranžových, karmazínových a bordovočervených farbách po klenbe haly – vialo, plápolalo, a pohybovalo sa ako živá bytosť, žiarilo do všetkých strán a zapĺňalo obrovskú jaskyňu nádherným, stále sa meniacim trblietaním.“

Pátranie po Hale záznamov
Je možné, aby sa v útrobách sakkárskeho pohrebiska ukrýval Imhotepov hrob a klenotnica univerzálneho poznania? Nekropola o rozlohe viac ako 10 kilometrov štvorcových sa používala po tri tisícročia počínajúc 1. dynastiou až do rímskej nadvlády. Keď sa v roku 1989 v Sakkare zastavil na študijnej ceste neúnavný svetobežník Erich von Däniken, informoval ho doktor Holeil Ghaly, vtedajší riaditeľ najväčšieho vykopávkového poľa sveta o tom, že v Sakkare nie je preskúmaných osemdesiat percent územia.

„Ó, Bože,“ dodáva k tomu užasnutý švajčiarsky bádateľ, „dvadsať percent a toľko otvorených otázok! Aké prekvapenia nám prichystá budúcnosť? Ktorý turista, čo so zájazdovou skupinou v Sakkare navsštívi Džoserovu stupňovitú pyramídu, oblasť patriacu k pyramíde faraóna Unasa, alebo nádhernú hrobku vznešeného pána Ti, čo len tuší, že zem pod jeho nohami je prevŕtaná tisíckami chodieb podobne ako v labyrinte? V nasledujúcich desiatich rokoch možno očakávať, že vyjde na svetlo viac archeologických pokladov ako za predchádzajúcich sto rokov. Ak sa moderní zlatokopi pustia do práce na správnom mieste a nešetria pritom časom a peniazmi, sotva im čosi unikne. No, žiaľ, vyskytujú sa náboženské a politické smery, ktorým sa tieto ciele, aké si archeológovia vytyčujú, vôbec nehodia. Sú to spiatočníci, ktorí majú strach pred odhaleniami predkov.“

Keď si uvedomíme, že nás od týchto riadkov delia dve desaťročia, možno tušíme, že niečo nie je úplne v poriadku. Či už mlčanie okolo sakkarských vykopávok spôsobuje politika Egyptskej správy starovekých pamiatok, ktorej šéf dokonca pracoval na kontroverznom návrhu zákona zabezpečiť svojej vláde „copyright na pyramídy“, teda tantiémy za akékoľvek reprodukcie pamiatok (a kto z čitateľov Wilhelmovej knihy by si v tejto súvislosti nespomenul na praktiky dr. Hishama Aziza? ) alebo účinkovanie lobbistickej skupiny na spôsob tajnej spoločnosti „Thot Wehem Ankh Neb Seshtau“, isté je, že žiaden prielom v egyptológii sa zatiaľ nekonal.

Z tohto pohľadu má fantázia do problematiky aspoň trochu zasväteného čitateľa „Projektu Sakkara“ voľné pole pôsobnosti. Vďaka invencii Andreasa Wilhelma sa tak môžeme nielen pohrúžiť do napínavého deja o pátraní po kolíske svetovej civilizácie ukrytej pod piesočnými dunami, ale aj položiť si otázku, do akej miery sa môžeme slobodne a bez obmedzení zaujímať o staroveké dejiny.

Dr. Miloš Jesenský

(Andreas Wilhelm: Projekt Sakkara. Z nemeckého jazyka preložila Dana Kurčáková, IKAR, Bratislava 2007, 360 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 207

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1