Publikácie

Tajomné posolstvo

Tajomne posolstvo

V roku 1629 prichádza do nehostinných, púštnych končín Nového Mexika expedícia františkánskych mníchov. Stretnú sa tam s niekoľkými domorodými kmeňmi Indiánov, ktorí tvrdia, že ich navštívila tajomná žena. Nazvali ju Modrá pani. Išlo o zjavenie Panny Márie, alebo bolo v tom niečo iné? Táto historka sa čoskoro dostala až ku trónu vtedajšieho pápeža Urbana VIII., ktorý dal prípad preskúmať, ale jeho výsledky Vatikán nikdy nezverejnil.

O tri a pol storočia neskôr sa rozličné sily usilujú odhaliť tajomstvo zjavení. Všemocná a obávaná španielska Suprema, ktorá neznámu identifikovala ako mníšku Máriu Ježišovu z Ágredy, registruje vyše pol tisícky jej bilokácií, teda zázračného objavenia sa na dvoch miestach súčasne. Umožnila jej to priam zázračná formula súvisiaca so sakrálnou hudbou. Už po dlhý čas sa cirkev snaží uchovať tento postup v najprísnejšom utajení. Jeho prezradenie by totiž mohlo odhaliť stáročné sprisahanie okolo mariánskych zjavení a na celom svete privodilo šok pre milióny kresťanov.

Priznám sa, že na slovenský preklad ďalšieho románu môjho rovesníka, tridsaťšesťročného Javiera Sierru som sa nesmierne tešil. Výsledok nepochybne naplnil moje očakávania, pričom mi umožnil novým a udivujúcim spôsobom nahliadnúť z nečakanej perspektívy na cirkevné zázraky. Motto Théophila Gautiera o tom, že *„náhoda je azda pseudonymom Boha, keď sa nechce priamo podpísať“ * sa na Sierrovu knihu totiž hodí oveľa viac ako na čokoľvek ostatné. V centre pozornosti diela sa v spleti troch rozmanitých rovín rozprávania okrem zázračných udalostí z dejín španielskej conquisty v strednej Amerike a dnes už zabudnutých „Benavidesových zápiskov“ spočívajúcich v trezore Národnej knižnice v Madride totiž stáva zázračný nadprirodzený fenomén bilokácie známy zo životopisov viacerých svätcov a blahoslavených v cirkevných dejinách.

Záhadný fenomén bilokácie
Čo to vlastne znamená? K bilokácii dochádza vtedy, ak sa človek nachádza na rôznych miestach súčasne. Klasik slovenského parapsychologického výskumu, profesor teológie doktor Alexander Spesz o tom vo svojom diele „Špiritizmus či parapsychológia“ v roku 1947 napísal: * „Bilokáciu môžeme chápať dvojakým spôsobom. Prvý je ten, ak sa nejaký človek nachádza súčasne na dvoch miestach – napríklad pápež Pius XII. bol v Ríme a v tom istom čase aj v Paríži. Druhým spôsobom je, ak ten istý človek prebýva na jednom mieste podľa svojej individuálnej existencie a na druhom mieste je len svojim dvojníkom. Ale dvojník nie je individuálne jeden a ten istý človek. Ak by sme chceli uznať taký prípad, ten druhý človek (dvojník) by musel byť materializovaný.“*

Aj keď je tento jav mimo nášho logického chápania bol počas mnohých stáročí mnohokrát spoľahlivo zaznamenaný, hoci nás jeho podstata ešte aj v súčasnosti stavia pred logické paradoxy, ako o tom písal pred viac ako šesťdesiatimi rokmi profesor Spesz: * „Podľa prvého spôsobu by sa mohla bilokácia uskutočniť tiež dvojako: na obidvoch miestach by bol niekto prítomný circumscriptive (vymedzene), alebo na jednom vymedzene a na druhom definitive (trvale). Circumscriptive je prítomný človek vtedy, ak svojou kvantitou vyplní nejaké miesto. Teda je v tomto mieste a nemôže byť inde, definitive je človek na na určitom mieste, ale nevypĺňa ho svojou kvantitou. Z toho vyplýva, že človek na základe svojej kvantity nemôže byť prítomný na dvoch miestach, pretože by na jednom mieste bol a zároveň nebol prítomný. Toto tvrdenie je proti princípu protirečenia (principium contradictionis). Niet však dôvodu, aby na jednom mieste sa človek nachádzal vymedzene, čiže circumscriptive, na inom zase definitive.“ * Aj keď opustíme plattformu filozofickej diskusie, verifikované a autoritou cirkvi podopreté prípady bilokácie, ocitneme sa pri čítaní hagiografií v nemom úžase. Spomedzi mnohých menujme aspoň prípad svätého Alfonza Ligúrskeho, ktorý 17. septembra 1774 zostal nehybne ležať vo svojej cele v kláštore v Arezzo. Keď sa ráno 22. septembra prebral z letargie vysvetľoval znepokojeným spolubratom, že pobudol pri smrteľnej posteli pápeža. Ako sa neskôr dodatočne ukázalo, Klement XIV. v noci z 21. a 22. septembra skutočne zomrel a podľa svedkov aj za prítomnosti rehoľníka, ktorého neskôr vyhlásili za svätého.

Agentúra pre tvorbu zjavení
Ako to však súvisí s románom Javiera Sierru? Práve na základe bilokácie v ňom koncipuje veľkolepú konšpiračnú teóriu, súvisiacu so zjaveniami Panny Márie po prvom miléniu: * „Po roku 1000 sa po celej Európe rozšírili nové zjavenia Panny Márie ako mor. Nikto nevedel, čo sa deje, a už vôbec nie cirkev, až kým pápež Inocent III. neprikázal problém preskúmať. Odhalili niečo prekvapujúce, niečo čo rozhodlo, že vzhľadom na historické následky treba za každých okolností udržať vec v tajnosti.“ *

Magický prelom tisícročí je v tejto úvahe obzvlášť dôležitý, keďže práve k nemu sa vzťahovali chiliastické vízie kresťanov a ich očakávania konca sveta. Keď sa však ukázalo, že Boh ponechal ľudstvo existovať aj po tridsiatom prvom decembri 999, došlo k Európe k nevídanému vzopätiu viery: * „Spoločenstvo veriacich znásobilo svoju nádej na vykúpenie a kláštorné rehole videli, ako sa ich rady rozširujú až do rozmerov dovtedy nepredstaviteľných. Mnohí noví duchovní a mníšky sa odrazu pridali k striedmemu svetu, kde sa podriaďovali množstvu nových podnetov, a začal sa rozširovať počet mystikov. Komisia pápeža Inocenta určila jasný vzťah medzi zjaveniami Panny Márie a mystickými javmi, aké zažili niektoré mníšky. Vo všeobecnosti išlo o ženy, ktoré navyše upadali do silnej extázy, pri ktorej vyžarovali svetlo, vznášali sa alebo dostávali do silného epileptického stavu.“ *

Ako sa dá predpokladať, zámeny bilokovaných mníšok s Pannou Máriou stredovekú cirkev celkom istotne nepoškodili a Javier Sierra nás vo svojej knihe privádza ku konečnej dedukcii podľa ktorej dokonca cielene manipulovala s mariánskymi zjaveniami: * „Narastajúca viera v Matku Božiu slúžila v stredoveku na to, aby sa pochovalo mnoho predkresťanských kultov pohanských bohýň, a utvrdila cirkev v tom, aby po celej Európe stavala katedrály a pútnické miesta. Tam, kde bola viera v ohrození, vymyslelo sa zasvätenie Panne Márii. Predsa len prešiel nejaký čas, kým sa mohol jav rozdvojovania niektorých mystičiek kontrolovať, a zjavenia Panny Márie sa vytvárali podľa potreby.“ *

Skúsme si domyslieť dosah takéhoto škandálu. Archívy Svätej inkvizície uvádzajú mená viac ako stovky rehoľníc, ktoré sa mohli zúčastniť tohto tajného vatikánskeho programu: cisterciánska mníška Aleydis de Scaherbecková, ktorá v polovici 13. storočia zapĺňala svoju celu prudkým, oslnivým svetlom, zatiaľčo sa jej postava objavovala v Toulouse a iných miestach juhovýchodného Francúzska, klariska Colette de Corbieová zjavujúca sa až do svojej smrti v roku 1447 na okolí Lyonu a vyvolávala rozličné zasvätenia Panne Márii Svetelnej, podľa intenzity žiary, v ktorej sa ukazovala. Pokračovať môžeme deväťdesiatymi rokmi 16. storočia bilokáciami sestry Kataríny Kristovej v Španielsku, o storočie neskôr zase sestrou Magdalénou z Kláštora sv. Jozefa, či v roku 1607 Máriou Magdalénou z Talianskeho Pazzi. A samozrejme, aj sestrou Máriou Ježišovou z Ágredy (1602–1665), ktorá je podstatnou postavou Sierrovho príbehu.

Tajomná mníška z Ágredy
Ako sa zdá, začala španielska inkvizícia podrobnejšie študovať fenomény bilokácie a zázračných presunov po podivnej príhode z 24. októbra 1593, kedy počas strážnej služby zmizol istý španielsky vojak z Filipín a na druhý deň sa objavil v Mexiku. * „Neexistuje prostriedok, umožňujúci človeku 16. storočia prekonať vzdialenosť z Manily do Mexika za dvadsaťštyri hodín“ *, píše známy francúzsky vedec a spisovateľ Jacques Bergier vo svojej knihe „Víza na inú Zem“, ktorú však možno iba veľmi ťažko zohnať vo vzácnom samizdatovom vydani z januára 1989, ktorého som šťastným majiteľom. Bergier o Márii Ježišovej z Ágredy síce nepíše, ale keby vedec, ktorý zomrel v roku 1978 mohol tento svoj nedostatok napraviť, určite by tak dnes urobil aspoň po prečítaní Sierrovho románu.

Je to nepochybne veľká záhada. Hoci sa františkánska rehoľníčka, pôvodným menom María de Jesús Coronel y Arana od svojich osemnástich rokov, kedy v roku 1620 prvýkrát upadla počas bohoslužieb do tranzu a vznášala sa v povetrí preslávila množstvom spektakulárnych zázrakov, cirkev ju nikdy nevyhlásila za svätú. Niečo tu naozaj nesedí: ani jeden z pápežov, ktorý otvoril jej prípad totiž nikdy nežil dosť dlho, aby ho dotiahol do konca. Azda k žiadnej inej žene neboli v cirkvi takí tvrdí – Lev XIII. a Klement XIV. odložili jej záležitosť ad acta ako „dekréty, o ktorých treba zachovať mlčanlivosť.“ Otázka znie: Prečo?

V rokoch 1620 až 1623 bola sestra Mária Ježišova účastná viac ako pol tisícky bilokácií, pričom sa prevažná časť jej zjavení uskutočnila v púštnych oblastiach Nového Mexika obývaných domorodcami, ku ktorým španielski misionári ešte nezačali prenikať. Zjavenia „Modrej panej“, tmavovlasej mladej ženy zahalenej v blankytnom plášti a zostupujúcej zo svietiaceho oblaku z oblohy, spôsobila masovú konverziu Tiwov, Chijáuwipkiov a Tompirov. Keď v roku 1630 získali františkáni podozrenie, že žena, ktorú v Novom Mexiku poznali Indiáni ako „Kukuričnú matku Chóchmingure“ môže byť sestra ich vlastného rádu a nie zjavenie Panny Márie Guadeloupskej vyslali do Kláštora nepoškvrneného počatia v Ágrede niekdajšieho miestodržiteľa v Santa Fe pátra Alonsa de Benavidesa, aby prešetril jej prípad.

Hudbou do Nového sveta
Páter Benavides sestru Maríu vypočúval viac ako tri týždne, pokým nedošiel k podivuhodnému záveru, že sa mníške vždy podarilo rozdvojiť (či presnejšie) bilokovať vždy pri počúvaní piesní, po ktorých upadla do hlbokého tranzu. Čo nebolo v podstate iné zistenia ako – povedané jazykom modernej psychotroniky – že isté frekvencie sakrálnej hudby môžu vyvolať nepokojné stavy vedomia, ktoré podporujú bilokáciu. Pritom ide o myšlienku známu z antických čias. Už pytagorejci zistili, že tónina odvodená od stupňa „re“ (alebo frízska) zvyšovala bojaschopnosť vojakov, tónina od „do“ (teda lydická) naopak, oslabuje myseľ poslucháča, tónina odvodená od stupňa „si“ (mixolydická) vyvoláva melanchóliu. Podľa toho ich starí Gréci používali na bojisku na povzbudenie svojho vojska alebo deprimovanie nepriateľovho. Sýrsky filozof Jamblichos nám zanechal zaujímavý doklad o psychoterape­utických účinkoch hudby využívanej na tento účel už v 6. storočí pred n.l. : „Pytagorejci používali hudbu ako liečebný prostriedok: na duševné choroby existovali isté piesne, a to proti zármutku a hlodajúcim starostiam, tieto sa pokladali za najúčinnejšie, iné zasa proti rozbúrenej mysli a vášňam i proti všetkým druhom duševnej pomätenosti. Isté melódie a rytmy, ktorými sa naprávalo zmýšľanie či nálada ľudí a upravil sa ich duševný stav na normálny, pokladal Pytagoras za prostriedky utíšenia a liečenia chorôb tela i duše.“ *

To však nie je nič oproti schopnostiam abatiše z Ágredy, ktorá – ako dokazujú rukopisné marginálie pátra Benavidesa na stránkach jeho knihy venovanej samotnému kráľovi Filipovi a uložené dnes pod signatúrou Mss. 9354 v madridskej Národnej knižnici – popisujúce spôsob, akým sa pri počúvaní cirkevnej hudby dostáva do tranzu a premiestňuje do Ameriky. * „Bilokovala pri počúvaní Aleluja počas omše“ *, hovorí Javier Sierra ústami pátra Tejadu. *“Vlastné vibrácie ju katapultovali do vzdialenosti vyše desiatich tisícov kilometrov.“ * A tak si aj pri čítaní týchto riadkov spomenieme v úplne inom svetle na slová svätého Augustína Aurelia, ktorý sa vo svojom diele „De civitas Dei“ jasne zmieňuje: * „Aleluja uľahčuje mystické spojenie s Bohom.“ *

Prosím, aby sme si uvedomili, čo to do dôsledkov znamená: Od stredoveku sa v tónine „do“ spievalo „Introito“. „Kyrie Eleison“ a „Gloria in Excelsis Deo“ v tónine „re“ a tónina „mi“ sa zase používala medzi čítaním Biblie a posvätením s „Aleluja“. * „Tradičná omša obsahuje od začiatku do konca kompletnú oktávu“, dôvodí Sierra. „Je jasné, že liturgia bola okrem iného rozvrhnutá tak, aby vyvolávala mystické stavy, ktoré budú najcitlivejšie osoby katapultovať mimo ich tela.“ * A tak cirkev začala po tomto zistení zrejme bilokáciu využívať cielene.

** „Perfectamente!“ pre španielskeho Dana Browna**
Ďalšia kniha autora mladšej spisovateľskej generácie, prirovnávaného niekedy k „španielskemu Danovi Brownovi“ je nepochybne pozoruhodným literárnym počinom. Originálna teória spočívajúca v kompilácii málo známych faktov okolo cirkevných zjavení a zázrakov, postava reportéra pátrajúceho po paranormálynch javoch Carlosa Alberta, v ktorom zasvätení čitatelia poznávajú samotného Javiera Sierru v jeho práci pre redakciu „Más Allá de la Ciencia“ sú iba príkladom niektorých dejových línií. Spoznávame tiež príbeh poručíčky Jennifer Narodyovej trpiacej Dostojevského syndrómom z čias, kedy sa zúčastňovala na armádnom projekte „psychickej špionáže“ v americkom Fort Meade, škandalózny projekt „chronovízie“ spojenej s podivnými aktivitami vatikánskych tajných služieb, či viac ako tri storočia staré „Benavidesove zápisky“ o skupine mníchov pátra Estebana de Pereu a jeho odvážnej ceste, na ktorej hľadali nielen pravdu o údajných zjaveniach Panny Márie, ale do nehostinných oblastí Nového Mexika niesli aj prvého hodnoty Starého sveta.

Je to kniha pútavá, originálna a pre znalcov nadprirodzených javov v dejinách viac ako inšpirujúca. Pri pohľade na rok vydania španielskeho originálu zisťujem, že vyšla ešte za života známeho rakúskeho spisovateľa a prírodovedca Johannesa Fiebaga, ktorého originálne teórie na tému mariánskych zjavení Javier Sierra určite pozná. S doktorom Fiebagom som na túto tému diskutoval krátko pred jeho predčasnou smrťou v roku 1999 predovšetkým v súvislosti s údajným zjavením Panny Márie v kysuckej Turzovke a som presvedčený, že by s nadmieru priaznivým hodnotením „Tajomného posolstva“ určite súhlasil.

Miloš Jesenský:

 

(Javier Sierra. Tajomné posolstvo. Zo španielskeho jazyka preložila Milada Pauleová, IKAR, Bratislava 2007, 326 strán.)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 246

počet prístupov od 10.02.2007: 433012
počet prístupov dnes: 69