Dr. Miloš Jesenský

Templárske brány

„Keď úplne dovŕšime rok tisíc, ktorý nasleduje po roku tisíc, človek spozná ducha všetkých vecí, kameňa alebo vody, tela zvieraťa alebo pohľadu iného, prenikne do tajomstiev, ktoré poznali starovekí bohovia a bude otvárať jednu bránu za druhou v labyrinte života nového“.

Brány, Gottfried. Brány.

Viac ako 880 rokov ktoré delia dobu citovaného proroctva Jána Jeruzalemského, ktorý bol vraj členom raného spoločenstva templárov v rokoch nasledujúcich po jeho vzniku a oficiálnom uznaní na koncile v Troyes rozprestrel vo výške ôsmych stoviek kilometrov svoju anténu kartografický satelit ERS-1, patriaci Európskej vesmírnej agentúre, aby vrhol prvú dávku mikrovlnného žiarenia na povrch Francúzska. V čase, kedy sa v riadiacom stredisku v Tolouse rozsvietilo v rohu panoramatickej obrazovky znázorňujúcej dráhu družice magické slovo scanning, dôvtipné zariadenie známe ako SAR (Synthetic Aperture Radar) začalo snímať s presnosťou na štvrť stovky metrov po myslenej čiare spájajúcej stredoveké mestá Bayeux, Évreux a Chartres. Oproti iným, rutinne vykonávaným úlohám však táto požiadavka dramaticky vstúpi do života i profesionálnej kariéry hlavného inžiniera kozmického centra Michaela Témoina, ktorý sa po nepochopiteľnom zlyhaní inak bezchybného detekčného systému zapletie do celej série prenasledovaní, únosov a krádeží, ktoré ho nakoniec privedú k odhaleniu templárskeho tajomstva odkrývajúceho súvislosti medzi stavbou gotických katedrál a okolitým vesmírom.

Tridsaťpäťročný Javier Sierra, šéfredaktor španielskeho časopisu Más Allá de la Ciencia (Za hranicami vedy) v titule „Templárske brány“, ktorý nedávno v slovenskom preklade slovenským čiateľom sprístupnilo vydavateľstvo Ikar po románoch La dama azul (Pani v modrom), či (Posledná večera) opäť veľkorysým spôsobom načrel do histórie i fikcie súčasne a to veľmi originálnym spôsobom, ak nás sprevádza územím na pomedzí fantastickej a špekulatívnej literatúry, ktorá sa od vydania Brownových kníh zapísala závratným úspechom, akým vystúpila po rebríčku svetových betsellerov. Otázky, ktoré vo svojom románe kladie Javier Sierra sú naozaj provokujúce. Ako sa zrodil gotický štýl? Prečo sa zrodil práve vo Francúzsku, ktoré nepatrilo medzi skutočné veľmoci vtedajších čias? Ako je možné vysvetliť nebývalý architektonický skok, keď v závere 12. storočia podľa našich znalostí mohol iba málokto disponovať technickými a materiálnymi prostriedkami potrebné na vybudovanie takýchto stavieb, navyše rozmiestnených spôsobom tvoriach zrkadlový obraz astronomického súhvezdia? Až napokon dochádzame k dych vyrážajúcej otázke: Sú katedrály skutočne „vchody do Neba“ alebo „východy z Pekla“?

Tieto otázky nenastoľuje autor bezdôvodne. Pokiaľ už od vydania „Mystéria katedrály v Chartres“ Louisa Charpentiera vieme o rozmiestnení gotických katedrál v Chartres, Remeši, Bayeux a Amiens v nadväznosti na polohu veľkých hviezd súhvezdia Panny, načrtáva Javier Sierra fascinujúcu predstavu o templároch ako o tajnom spoločenstve nielen chrániacom hviezdne brány nachádzajúce sa v ich podzemí pred rukami a očami nepovolaných, ale predovšetkým ako bojovníkov chrániacich náš svet pred príchodom bytostí, ktoré doň nepatria. Po vykopávkach, ktoré prevádzajú francúzski rytieri hneď po dobytí Jeruzalema v katakombách pod ruinami Šalamúnovho chrámu, vidíme templárov ako strážcov úplne iného druhu, ako ich vidia oficiálni historici, čo nachádza svoj výraz v otázke záverečnej otázky, akú kladie Gottfried Saint – Omer pred tajomným portálom svojmu veľmajstrovi: „Takže našou úlohou v skutočnosti nie je strážiť cesty pútnikov, ale ochraňovať Bránu, ktorá je na jej konci?“
Načo sa mu od grófa Huga de Champagne dostáva lakonickej opravy:
„Brány, Gottfried. Brány.“

Sierra versus Brown?

„Templári súvisia vždy zo všetkým“, napísal vo „Foucaultovom kyvadle“ známy taliansky spisovateľ a literárny vedec širokého záberu Umberto Eco s trochou nadsádzky, ktorá je zaiste v čase boomu okolo Da Vinciho kódu naozaj užitočná. Práve pohnutá a tajomstvami opradená história jedného z najmocnejších rádov dodáva tejto sčasti ironicky mienenej poznámke váhu a preto nečudo, ak nielen čitatelia, ale viacerí recenzenti a komentátori nedokázali odolať pokušeniu porovnávania „Templárskych brán“ s dielami Dana Browna alebo (v tom lepšom prípade) so Sierrovým španielskym kolegom Arturom Pérezom-Revertem, známeho nielen autorstvom literárnej predlohy Polanského filmového thrilleru „Deviata brána“, ale i vydareným titulom „Templárova posledná výprava“.

Na prvý pohľad sú vzájomné korelácie naozaj zrejmé – obidve knihy hovoria o tajomných bratstvách strážiacich dávnoveké tajomstvá hermetickej vedy, obidve sú tiež beletrizovanými adaptáciami iných kníh. Na rozdiel od Browna, ktorý titulom nikde nespomína (hoci by asi mal) fundamentálne dielo Michaela Baigenta, Richarda Leigha a Henryho Lincolna „Svätá krv a svätý grál“ označené za „jedno z najvýznamnejších a myšlienkovo najprovokatív­nejších diel, aké sa v posledných rokoch objavili“ Javierovi Sierrovi nerobí problém poukázať na studnicu svojej inšpirácie, ktorou je už zmienená kniha francúzskeho bádateľa Louisa Charpentiera. Odkazy na jeho dnes už „okultnú klasiku“ „Tajomstvo katedrály v Chartres“ patriace k povinnému čítaniu všetkých bádateľov gotických mystérií nájdeme v jeho románe viackrát, keďže sa nachádza v knižnici a neskôr i v cestovnom vaku hlavného hrdinu dostatočne dlho, aby nám sprostredkovalo smelé Sierrove variácie na doteraz známe poznatky.

Na rozdiel od – na tomto mieste nemenovaného – recenzenta, ktorého zaujatosť prezrádza i jeho pravdepodobné pohnútky sa nedomnievam, že „autor zabil svoju knihu tým, že zhruba na dvadsiatich stranách opísal nadprirodzené javy a robil tak s topornou doslovnosťou“. Ak by sa tento výrok mal stať kritikou ilustráciou autorovho coup de grâce (doslovnosť zabíja tajomstvo) v kapitole Intra nos est, kde popisuje zážitky rytiera Jeana de Avallon, teda budúceho proroka Jána Jeruzalemského, po zmiznutí v chartreskej „hviezdnej bráne“ dovolím si obhajovať názor, že opis uvedených udalostí rešpektujúcich inšpiráciu apokryfnými „Henochovými kniha“ je po formálnej i obsahovej viac ako uspokojujúci. Takýchto pasáží je v knihe omnoho viac – napokon už v prvých troch kapitolách, kedy 23. decembra 1125 dôjde v Jeruzaleme k prvému boju templárskych rytierov s „beštiou“ prichádzajúcou v ten deň na svitaní bránou odinokiaľ do podzemia Skalného dómu poskytne v tomto ohľade naozaj vzrušujúci zážitok.

„Božie rebríky“ do nebies

Ako sa dozvieme už zo samotnej zápletky, kľúčom k odhaleniu teplárskych tajomstiev sú bezpochyby podivné biele škvrny na miestach, kde sa na satelitných snímkoch – so vzácnou zhodou okolností, blížiacou sa takmer istote – vyskytujú gotické chrámy z 12. storočia. V snahe vedecky vyjasniť očividnú distorziu, odhaľuje Michael Témoin šokujúcu pravdu – katedrály boli zbudované na miestach, ktoré umožňovali vzájmné prepojenie Neba a Zeme, obdobu „božích rebríkov“ scala Dei, ktorými – ako sa verilo – dokážu zostupovať i vystupovať celé zástupy anjelov.

Príbeh knihy sa odvíja v dvoch základných rovinách. V stopách súčasného inžiniera poznávame súčasne aj osud stredovekého rytiera Jeanna de Avallon, ktorý sa čoskoro zoznámi s tajomstvom templárskych brán a podujme sa v rúchu statočných bojovníkov Kristových chrániť ich moc pred zneužitím temnými silami, pochopí nutnosť budovania celého systému chrámov a prečo je dôležité chrániť toto tajomstvo silou ozbrojenej ruky.

Napriek početným časovým exkurziám do doby minulej, práve tak ako i súčasnej nepôsobia časové paradoxy na čitateľa rušivo. Predely v celkovom kontexte rozprávania nie sú takmer badateľné a vďaka retrospektívne opísaným osudom mladého templára čitatelia, nie príliš zoznámení s históriou kresťanstva, či samotného templárskeho rádu nezablúdia v úvahovej vrstve knihy. Napriek početným opisom ceremónií, rituálov, či dejinných udalostí si nemožno sťažovať na monotónnosť knihy, ktorá sa s každou obrátenou stránkou stáva čím ďalej, tým viac zaujímavou. Javier Sierra zručne pracuje s dialógom a za hrou so samotnými slovami vnímame značné literárne ambície.

„Templárske brány“ ťažko dávkovať v mierke po niekoľko strán denne a túto knihu možno (napriek tvrdeniam niektorých kritikov) odporučiť každému, kto oceňuje svižne a bez zbytočných slov napísané príbehy, skrývajúce tajomstvo určené k záverečnému odhaleniu. Jeho pointu sa nepatrí na tomto mieste prezrádzať, hoci nielen koniec, ale i celá kniha stojí za viac ako len za niekoľko prebdených nocí, aj keď ráno možno musíte vstávať skoro do práce s templárskym heslom na perách: Non nobis, domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam.

Miloš Jesenský

(Sierra, Javier: Templárske brány. Zo španielčiny preložila Marianna Petrincová, IKAR, Bratislava 2006, 256 strán)