Publikácie
Túžba po mýtoch
Mýtus je takmer zázračný spôsob, ako dať zmysel zjavne nezmyselnému svetu, predstavuje totiž naozaj veľkolepý epický vzor, ktorý prepožičiava význam našej existencii. Či už je zmyslom života iba to, čo do neho vkladáme vlastným úsilím, ako to tvrdil Sartre, alebo existuje zmysel, ktorý máme objaviť, ako sa domnieval Kierkegaard, výsledok je stále rovnaký – mýtus predstavuje spôsob, ako opätovne nájsť tento dôvod a význam. Povedané slovami Rolla Maya: „Mýty sú ako trámy v dome – nie sú viditeľné zvonka, ale vytvárajú práve tú konštrukciu, ktorá drží dom pokope, aby v ňom mohli žiť ľudia.“
Nazerať cez svoje pocity
Doktor Rollo May, zakladateľ americkej existencionalistickej psychológie, ktorý vychádza z psychoanalytickej tradície šesťdesiatych rokov, sa dva roky po preklade svojho diela „Láska a vôľa“ dostáva k slovenským čitateľom ďalším významným titulom, akým je aktuálne vydaná kniha „Túžba po mýtoch“. Na viac ako 270 stranách s bohatým poznámkovým aparátom autor prináša množstvo zaujímavých podkladov k tvrdeniu, že potreba mýtov je neoddeliteľnou súčasťou ľudského osudu, jazyka a vzájomného dorozumenia: „Mýty sú vlastnou interpretáciou nášho vnútorného ja vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Sú to príbehy, ktoré zjednocujú našu spoločnosť. Mýty sú nevyhnutné, aby sa naša duša udržala pri živote, a v ťažkom a často nezmyselnom svete nám davajú nový zmysel. V jazyku mýtov sa náhle alebo postupne objavujú aspekty večnosti, ako krása, láska a veľké myšlienky.“
V súčasnosti, kedy už mýty neplnia svoju úlohu a nedávajú zmysel bytiu, často v našom živote absentuje smer alebo cieľ a nevieme sa naučiť ovládať úzkosti a nadmerné pocity viny. V tomto smere Rollova kniha bez okolkov nastavuje našej doby naozaj pravdivé zrkadlo: aby sme si udržali aspoň nejakú duševnú kondíciu, klopeme na dvere psychoterapeutom alebo k ich náhradám, drogám alebo kultom. Takmer tretina zo šestnástich kapitol pojednáva o „osamelom hľadaní vnútornej identity“, v rozvinutí citácie Mayovho kolegu Jerome Brunera: „Keď sa už bežné mýty prestanú hodiť na rozmanité situácie ľudského života, frustrácia sa prejaví najprv rozpadom mýtov, a potom osamelým hľadaním vnútornej identity.“
A je to naozaj tak. Od čias osvietenectva, ktoré prinieslo vytúžený triumf karteziánskeho myslenia sme však čoraz viac zmätenejší, bojíme sa budúcnosti, rozhodujeme o veciach, o ktorých podstate takmer nič nevieme a chýba nám dokonca aj chuť zachraňovať svoje etické hodnoty. Z predstavy o antagonizme vedy a mýtu, aký našiel svoje vyjadrenie napríklad v Yeatsovom výroku, že „veda je kritikou mýtu“, sa zrodila aj novodobá ignorancia Aristotela, tohto bravúrneho majstra čistého intelektu, ktorý sa nerozpakoval vysloviť: “Priateľ múdrosti je aj priateľom mýtu.“ Napriek tomu, že sme aj tými „najinformovanejšími ľuďmi na svete“ nie sme schopní orientovať sa a poznávať svet, ako to bolo za čias Shakespeara – keď jeho kráľ Lear zavolal na slepého Gloucestera „Vidíš ako sa svet krúti?“, odpovedal mu: „Vidím to cez svoje pocity.“
Je pravda, že naše mýty zomreli?
„Nie je pravda, že staré mýty zomrú alebo zmiznú“, odpovedá Rollo May. „Skutočnosť, že každé stvorenie obdarené vedomím musí týmto krízam nejako čeliť, je jedným aspektom večnosti, v ktorej mýty figurujú.“
Súhlasíme, že väčšinu z nás neučili rozmýšľať inak ako rozumovo – nie sme nič iné, ako obete rafinovaného predsudku, že čím sú argumenty racionálnejšie, tým sú aj pravdivejšie. A tu treba predovšetkým vyzdvihnúť priamočiarosť a odvahu, s akou Mayova kniha demaskuje jeden z nahlbšie zakorenených predsudkov moderných čias: „Jazyk sa zriekne mýtu iba za cenu straty ľudského tepla, farby, intímneho významu, hodnôt – čiže toho všetkého, čo dáva životu osobný zmysel. Bez mýtu sme ako pokolenie ľudí s poškodeným mozgom, ktorí nie sú schopní presiahnúť slová a načúvať osobe, ktorá hovorí. Nemôže existovať presvedčivejší dôkaz o zbedačení našej súčasnej kultúry ako to, že populárnou – aj keď hlboko chybnou – definíciou mýtu je lož.“
A pritom mýty každý potrebuje k svojmu životu, keďže nám dávajú pocit osobnej identity, práve tak ako aj vedomie spolupatričnosti a podopierajú naše morálne hodnoty – čo je nesmierne dôležité v čase, kedy etika našej doby veľmi často vykračuje do prázdna. Súčasne mytológia predstavuje aj spôsob, akým sa vyrovnať so záhadou stvorenia, čím nemyslíme iba na vznik vesmíru, ale ten tajomný proces, vďaka ktorému maľujeme, píšeme, či inak dostávame skvelé nápady, každý ten zázračný a súčasne magický okamih, kedy nás tajomná víla inšpirácie aspoň na chvíľu zoberie do svojho náručia.
Hrdina je mýtus v akcii
Hrdina je nositeľom našich ideálov, či presvedčení. Ako zdôrazňuje Rollo May, hrdinu sme si vytvorili sami, zrodil sa kolektívne, ako náš vlastný mýtus. Situácia, kedy v prvom desaťročí 21. storočia pociťujeme nedostatok hrdinov spôsobuje, že nás – povedzme na rozdiel od staroveku, či stredoveku – v spoločnosti nepoháňa mýtus spoločných cieľov a ideálov.
Základný problém tkvie však v tom, že sme si pomylíli pravých hrdinov s celebritami ponúkajúce falošné navštívenky – celebritou sa stáva totiž niekto, „kto je známy tým, že je známy“. Negatívny dopad tejto skutočnosti sa do spoločenského života premietol natoľko výrazným spôsobom, že nemá ani zmysel o tom pochybovať, čo pred nás stavia požiadavku opätovného sprístupnenia mytológie a objavenie zásady hrdinstva úplne novým spôsobom. Hrdinovia, podobne ako sny totiž nikdy nezomierajú, aj keď ich hlavnou úlohou nie je naplnenie našich vlastných nádejí. Práve tým, že sa ich snažíme napodobniť, víťazíme sami nad sebou a zvyšujeme si vlastnú úctu ako aj úctu k ostatným, o čom píše Rollo May slovami:
„Naši hrdinovia sú nositeľmi našich túžob, ideálov, nádejí a presvedčení, pretože sú vytvorení našimi mýtmi. Vo svojej najhlbšej podstate je hrdina našim výtvorom, keďže sa stotožňujeme s činmi, ktoré vykonáva. Hrdina sa teda zrodil kolektívne ako náš vlastný mýtus. Práve to robí hrdinstvo takým dôležitým: odráža náš vlastný pocit identity, naše univerzálne pocity, naše mýty.“
A čo bude teda znamenať návrat hrdinov do sveta ľudí? S nimi budú prichádzať aj mýty, ktoré ich zrodili a budú pokračovať v ďalších nespočetných variáciách príbehov, ktoré nás oduševnia natoľko, že sa vyvarujeme stupídnostiam reality show, závislostiam, depresiám a samovraždám. „Je to preto, že nám dávajú najväčší možný dar, uistenie, že na svete existujú osoby, s vlastnosťami, ktorých sa chceme stotožniť“, ubezpečuje May a v tomto presvedčení možno vnímať pozitívny prísľub budúcnosti. „Túžbu po mýtoch“ možno teda odporučiť každému, kto sa cíti byť povolaný k fascinujúcej exkurzii dejinami ľudského snívania a túžieb a nechce chýbať pri zvestovaní radostnej noviny: „Priatelia, naši hrdinovia a sny nezomreli.“
Miloš Jesenský
(MAY, Rollo: Túžba po mýtoch. Z anglického jazyka preložila Michaela Maršíková. Ikar, Bratislava 2007, 292 strán.)
počet prístupov dnes: 313