Publikácie

Záhada Vivaldi

Záhada Vivaldi

Vo Viedni leží na smrteľnej posteli slávny taliansky skladateľ Antonio Vivaldi. Vyslalo ho tam tajné bratstvo Fraternitas Charitatis, aby dokončil pátranie po tajomstve, ktoré koncom 12. storočia odhalili templári v Jeruzaleme. Vivaldi bol pri svojej misii úspešný, ale jeho činnosť a správa, ktorú odoslal spolubratom neunikli pozornosti agentov benátskeho dóžu, ktorý sa už roky snažil bratstvo vypátrať a zničiť. Tieto intrigy už Vivaldimu nemohli ublížiť, keďže 28. júla 1741 vo Viedni zomiera a šifrovaný list, ktorý odoslal do Benátok sa na dve a pol storočia stratil, aby bol za dramatických okolností opätovne objavený.

Čo (ne)vieme o Vivaldim
Antonio Vivaldi sa narodil 4. marca 1678 v Benátkach a vstúpil tak do doby, kedy sa vývoj hudby uberal k povzneseniu opery a rozmanitosti inštrumentálnych foriem. V tom čase sa po zvukovej stránke výrazne zdokonalili hudobné nástroje a mnoho pojmov spojených s ich výrobou sa dodnes spája s nemenej slávnymi Vivaldiho súčasníkmi ako bol Stradivari či Amati. Slávny skladateľ síce komponoval opery a oratória, ale najviac sa venoval koncertným hudobným formám vďaka čomu je dnes považovaný za hlavného predstaviteľa barokového inštrumentálneho koncertu. Vivaldi bol tvorbou i životom úzko spojený s katolicizmom, keďže ako pätnásťročný vstúpil do kláštora a študoval teológiu u profesora Legrenziho. Pretože bol rusovlasý, začali ho už počas štúdia prezývať Il prete rosso, Červený kňaz. Neskôr sa stal riaditeľom konzervatória, pôsobil v slávnej benátskej Katedrále svätého Marka a bol dokonca vysvätený za kňaza, aj keď sa pastoračnej činnosti venoval skôr výnimočne. Radšej totiž komponoval a ako talentovaný huslista napísal viac ako 450 diel, z ktorých bola polovica určená pre sláčikové nástroje – trinásť z nich potom upravil Johann Sebastian Bach, ktorý mal Vivaldiho vo veľkej úcte pre hru na organe.

Z najslávnejších Vivaldiho prác je potrebné spomenúť operu „Zúrivý Roland“, zbierku dvanástich koncertov nazvanú „Skúška harmónie a invencie“ – prvé štyri nesú názov jeho azda najslávnejšieho opusu „Štyri ročné obdobia“- a ďalší z koncertov „Harmonický nápad“. Aj napriek nespornej kvalite jeho diela sa na Vivaldiho čoskoro po smrti zabudlo a až minulé, teda dvadsiate storočie ho znovu priviedlo na koncertné pódia. Toľko hovorí oficiálna história mapujúca skladateľovu biografiu až do momentu, kedy invencia súčasného autora neobjavila pre všetkých milovníkov mysterióznych príbehov „Záhadu Červeného kňaza“.

V roku 2003 totiž prichádza do Benátok dvadsaťsedemročný Lucio Torres, absolvent Conservatorio Superior de Música v Córdobe a napriek mladému veku významný koncertný huslista, aby sa tu zúčastnil Hudobných dní venovaných baroku na prelome 17. a 18. storočia. Tu sa zoznámi s Maríou del Sartovou, očarujúcou absolventkou Filologickej fakulty Benátskej univerzity, ktorá sa venuje vlastnému historickému bádaniu o Vivaldim. Lucio začnej na jej popud pátrať v archíve Ospendale della Pieta, kde natrafí na skladateľovu správu spred dvesto rokov, zašifrovanú v hudobnej partitúre. Mladá dvojica sa obráti na bývalého Máriinho profesora Stefana Michelotta, ktorý kedysi pôsobil ako kryptografický expert NATO, aby zistila, čo sa za Vivaldiho odkazom skrýva. Nič však nie je jednoduché a pátranie po tajnej skladateľovej správe vzbudí čoskoro pozornosť polície, ako aj tajných vatikánskych agentov.

Tajná história Fraternitas Charitatis
Už po troch desiatkach strán svojho románu privádza Peter Harris na scénu tajnú spoločnosť Fraternitas Charitatis, ktorej členmi boli okrem Vivaldiho napríklad Tommaso Bellini, riaditeľ sirotinca Ospendale della Pieta, kde sa na náklady magistátu dostávalo opusteným dievčatám mimoriadneho hudobného vzdelania, ďalej Galeazzo Moroni, Filippo Bembo, alebo „Judáš“ spolku Guido della Marca, farár kostola San Giorgio Maggiore, ktorý svojich spolubratov nakoniec udal inkvizícii. A práve z jeho vyhlásenia vieme o okolnostiach tajnej schôdzky v pivnici obchodu s drevom na Campo di San Stefano medzi Piazza San Marco a Canalom Grande v jednom z posledných dní augusta 1741.

„Objav, ktorý brat Vivaldi urobil, bol výsledkom rokov venovaných štúdiu a úvahám“, prehlásil vtedy Tommaso Bellini na zasadnutí, ktoré predčasne skončilo útekom pred agentmi benátskej inkvizície. „Aby dokončil svoje pátranie a dospel k záverom týkajúcim sa danej veci, odišiel z Benátok do Viedne. Tam musel urobiť posledné overovania, aby s definitívnou istotou potvrdil svoje odhalenie. Prirodzene, príčinu svojej cesty vysvetlil pozvaním jedného mecenáša zaľúbeného do jeho hudby, ktoré sa nedalo odmietnúť. O dlhej ceste, na ktorú sa vydal bez zvláštnej príčiny, sa vzhľadom na jeho vek šírili rôzne fámy. Napriek tomu fakt, že brat Vivaldi bol vášnivý cestovateľ, pomohol zmierniť tieto komentáre rovnako ako to, že tradícia a význam hudby urobili z Viedne pútnické miesto pre ľudí spojených s týmto umením“.

A tu sa dostávame na pôdu dohadov. Čo bolo predmetom šifrovaného listu, ktorý Vivaldi odoslal do mesta na lagúne, krátko pred smrťou, ktorá ho zastihla v cudzine? Bol to azda vzorec gréckeho ohňa, aký dávno predtým používali Byzantínci na zapaľovanie nepriateľských lodí? Napriek starobylosti stratenej receptúry by substancia svojimi ničivými účinkami podobná napalmu dokázala aj koncom 18. storočia, teda viac ako tisíc rokov po svojom objavení, zvrátiť vo veku drevených vojnových lodí dlhodobý úpadok Serenissimy ako námornej mocnosti a možno jej aj prinavrátiť stratený lesk, kedy lode s vlajkou leva suverénne brázdili vody Stredozemného mora. Iní autori zase špekulovali o tom, že sa Vivaldiho odhalenie mohlo týkať aj pokladov templárskeho rádu, ukrytého tesne pred zničením francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným v roku 1314. To všetko sú však úvahy bez pevnejsišeho základu, aký predstavuje fantázia ich pôvodcov. Isté však je, že v každom prípade išlo o niečo mimoriadne dôležité: také, že šesťdesiatriročný skladateľ, ktorého zdravie nebolo ani predtým najlepšie, odcestoval do centra habsburgskej ríše, aby sa ešte pokúsil pospájať jednotlivé útržky informácií a overil si, čo bolo treba, kým sa rozhodol tajomstvo zveriť pod bezpečnú ochranu benátskej Fraternitas Charitatis.

**Skladateľova diabolská hudba **
Náhoda chcela, že Lucio Torrés objavil Vivaldiho šifrovanú správu v zaprášenom podkrovnom archíve bývalého sirotinca medzi listami hrubej účtovej knihy, keď mu oči padli na stranu, kde sa končili mesačné zápisky 30. júna 1741, a na podpis v rubrike, ktorý čitateľným písmom hovoril : „Tomasso Bellini“. Ako už vieme, Bellini bol členom Fraternitas Charitatis a hlavným predstaveným Ospedale della Pieta. Objemný zväzok začínajúci zápisom z 19. decembra 1740 nebol na prvý pohľad ničím zvláštny. Po krátkom úvode, napísanom takmer kaligrafickým písmom sa vysvetľovalo, že ide o knihu položiek a účtovníctva inštitúcie, kde prijímali siroty a opustené deti, aby im poskytli azyl a hudobné vzdelanie. A práve medzi jej stránkami bol objavený tajomný notový zápis.

„Kniha účtov nebola najpríhodnejším miestom pre partitúru, ale išlo o účty hudobnej inštitúcie, kde to nebolo nenormálne, najmä ak si uvedomíme neporiadok, ktorý vládol v celej dokumentácii“, vysvetľuje okolnosti Torresovho objavu Peter Harris. „Partitúra nemala nadpis, preto si myslel, že ide o časť väčšej skladby. Začal ju čítať. Bola to partitúra pre husle. Tá hudba nebola nijako zvláštna, lepšie povedané bola to zmes málo harmonických nôt.“

Na prvý pohľad vyzeral notový záznam ako dielo nejakého začiatočníka. Vlastne horšie ako začiatočníka, úplného ignoranta, keďže skladba bola úplne nanič. Jednou vecou však bola zlá kompozícia a druhou to, čo mal španielsky huslista priamo pred očami, keď si odrazu uvedomil, že nejde o žiaden nepodarok alebo žart: „Opäť sa pozrel a videl noty zreteľné, dráždiace. Myslel si, že to bola chyba. Opäť pozrel na partitúru a uprel oči na tento zhluk nôt. Boli tam, akoby ich prítomnosť bola výzvou rozumu.“ Lucio Torres si teda v mysli prehrával partitúru a v jeho hlave sa rozozvučali niektoré akordy, ktoré nevedel pomenovať, melódie bez harmónie. Bola to zvláštna hudba, akoby výsledok rozladenia niekoho, kto asi nevedel čo robí, všetko znelo zle, ale keď prišiel k notám, ktoré mu spôsobili toľké rozpaky, v jeho vnútri mu zavibroval démonický zvuk : „Bolo to ako bolestivé bodnutie, ktoré spôsobilo fyzickú bolesť, ktorá bola už pár sekundách neznesiteľnou.“

Ako sa neskôr ukázalo, išlo o naozaj démonickú hudbu, keďže partitúra obsahovala sentencie výslovne odsúdených cirkvou, ktorá zakázala určité zoskupenia nôt, fixujúce taký hrozivý zvuk, že bol považovaný za niečo satanské. Preto boli hudobné diela používajúce zvýšenú kvartu považované za „diabolskú hudbu“ a ich autori prenasledovaní inkvizíciou.

A to bol aj prípad Vivaldiho stratenej partitúry.

Šifra majstra Vivaldiho

Pokiaľ Vivaldiho partitúra ukrývala úzkostlivo strážené tajomstvo, každý, kto sa len trocha zaujíma o kryptografiu potvrdí, že niet veľa príkladov toho, aby sa správa šifrovala v hudobných notách. V dlhej histórii konšpircie sa používali najrozmanitejšie prostriedky na utajenie zmyslu textu pred neželanými očami, od písania správy na hlavu posla, ktorému potom narástli vlasy a tak šiel do cieľa svojej cesty, kde ho ostrihali, aby si odkaz prečítali, až po nevidteľné atramenty, ktoré bolo treba poliať citrónovou šťavou, aby boli viditeľné. Veľmi staré sú tiež techniky , ktoré správu neutajovali, ale vyjadrovali formou nezrozumiteľnou pre toho, kto nemá príslušný kľúč. Po stáročia sa prehadzovali písmená, presnejšie povedané menili jedny za druhé, podľa dopredu dohodnutých kritérií až po nahrádzanie písmen číslami, tiež podľa vopred stanovených pravidiel. Použiť hudobné noty k utajeniu správy bolo však naozaj neobvyklým postupom, aký prezrádza nevšednú invenciu a dômyselnosť, s akou autor chránil svoje listové tajomstvo.

Ku každej šifrovanej správe však existuje kľúč a keďže história často mieša banálne s mysterióznym stalo sa, že ten ku Vivaldiho správe bol odhalený pod riadkami dvoch stĺpcov v knihe účtovných záznamov zo dňa 30. septembra roku Pána 1741 zaznačených ruku Tomassa Belliniho:„Dva baly bieleho plátna na plachty: štyri a pol dukáta. Jedna merica soli: pol dukáta. Štyri plátené poťahy na matrace: dva a štvrť dukáta. Štyridsať libier suchárov: osem dukátov. Jeden a pol libry píniového dreva na rôzne opravy: tri dukáty. Mzda pastiera svíň za minulý mesiac: štyri a pol dukáta.“

Nie neobávajte sa, toto nie je odkaz maestra Vivaldiho budúcim generáciám. Až dolná, na prvý pohľad čistá, v skutočnosti však neviditeľným atramentom popísaná strana obsahovala návod, ako vyhľadať skladateľov kód ku partitúre skrytý za obrazom svätého Vincenta Ferreriho z druhej polovice 15. storočia, ktorá je súčasťou retábula v kostole svätého Jána a Pavla, známeho pod názvom Zanipolo. A tak sa po priradení písmen abecedy k ekvivalentom nôt z partitúry objavil po mnohých dobrodružných udalostiach text, ktorý v Harrisovom románe Antonio Vivaldi napísal ako posledný list svojho života:

„Odhalil som veľké tajomstvo templárov. Pri vykopávkach v Jeruzaleme, na mieste starého Šalamúnovho chrámu, našli, okrem iného, knihu Jozefa Arimatejského obsahujúcu skutočný príbeh Ježiša, ktorého zomierajúceho zobrali jeho žiaci. Po vyliečení odišiel do Marseille, sprevádzaný medzi inými aj Máriou Magdalénou. Žil tam tridsaťpäť rokov až do svojej smrti. Jeho hrob sa nachádza v Rennes-le-Chateuau. Kniha Jozefa Arimatejského je pod názvom Kniha vekov ukrytá vo viedenskej Cisárskej knižnici medzi dielami, ktoré patrili Rudolfovi II. Takú nebezpečnú informáciu nemožno zverejniť, ale nesmie sa ani stratiť. Dáva ju do ochrany a k dispozícii Bratstvu. Vo Viedni 29. mája 1741. S pokorou Antonio Vivaldi.“

A tak sa na stránkach jedného knižného titulu v tesnom susedstve Vivaldiho šifrovanej partitúry ocitli templárske tajomstvá, starozákonné apokryfy, tajné bratstvá siahajúce tradíciou ďaleko do helénistických čias i výčiny benátskej inkvizície, ktorej chápadlá sa zvierali ešte aj za života slávneho talianskeho skladateľa v prvej polovici 18. storočia. Napriek tomu, že v boome nasledovníkov Dana Browna je čoraz ťažšie nájsť inovácie a originálne myšlienky, Peterovi Harrisovi sa to s jeho románom predsa len podarilo. Kniha odohrávajúca sa v meste karnevalu, ktorý je sám osebe oslavou tajomstva, prekvapí nielen zvláštnymi exkurzmi do minulosti, aké nenájdete v žiadnej Vivaldiho biografii, ale aj atmosférou tamojších námestí, vôňou mora a mnohými podobami vášnivej lásky, ktoré spôsobia, že len tak ľahko nezabudnete na príbeh, ktorý sa začal výpoveďou jeho hlavného hrdinu: „Našiel som zvláštnu partitúru bez názvu a bez podpisu autora v účtovnej knihe z roku 1741, keď Tomasso Bellini bol hlavným predstaveným Ospendale della Pieta.“

Miloš Jesenský

** (Peter Harris: Záhada Vivaldi. Zo španielskeho jazyka preložil Peter Száraz, IKAR, Bratislava 2008, 288 strán) **

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 220

počet prístupov od 10.02.2007: 432924
počet prístupov dnes: 36