Publikácie
Život a doba Paracelsa
V jeho mene zaznieva tajuplnosť čiernej mágie, alchýmie a mystiky. Paracelsus, obklopený záhadami a legendami, podnecuje našu fantáziu, pamätihodná kariéra tohto syna švábskeho rytiera má pre nás aj po poltisícročí viac príťažlivého kúzla ako kedykoľvek predtým.*“ Slová vydavateľa Johanna Sachslehnera ku knihe Franziska Kerssenbrocka, ktorá sa k našim čitateľom práve dostáva v slovenskom preklade pod názvom „Život a doba Paracelsa“ presne vystihujú pocity, aké v nás evokuje povesť jedného z najväčších búrlivákov alchýmie a medicíny z jesene stredoveku. Štyridsaťdvaročný rakúsky spisovateľ si zvolil tému nadmieru kontroverznú i fascinujúcu zároveň – keď pred čitateľmi vykreslil historicky vierohodný portrét tajomného doktora o ktorom už počas jeho života kolovali početné legendy, nezabudol ponúknuť ani živú a nadmieru zaujímavú panorámu jeho doby v čase znovuzrodenia antických ideálov, formovania nových vedeckých, sociálnych, politických i náboženských postojov.
Druhý Luther medicíny Theophrastus Bombastus von Hohenheim zvaný Paracelsus bol hermetický filozof, astrológ a lekár, ktorý urobil viacero dôležitých objavov a ohlásil tak vznik renesančného lekárstva. Pre svoje reformy medicíny bol nazývaný aj „Lutherom lekárstva“. Paracelsus bol zložitou osobnosťou, ktorá bola hlboko poznamenaná tajomstvom. Ako všestranný bádateľ okruh svojich záujmov neobmedzil iba na lekársku prax – bol tiež alchymistom, prírodovedcom a nadšeným experimentátorom. Rovnako ako horlivo vstupoval do diskusie s učenými kolegami z univerzít sa neváhal učiť aj od dedinských kováčov, mestských katov či bylinkárok žijúcich na opustených samotách. Vo „Veľkom ránhojičstve“ doslovne píše, že „pravé lekárske umenie“ nenašiel len u doktorov, ale aj „u strihačov oviec, kúpeľníkov, žien, černokňažníkov – pokiaľ nimi vôbec boli, u alchymistov, v kláštoroch, u osôb urodzených i neurodzených, bystrých i prostomyseľných“. Poznal, že choroby zvierat a ich liečba má svoju analógiu v terapii ľudí. Od baníkov počúval rozprávania o „chorobách“ kovov a keďže neodmietal ani tradičné skúsenosti jednoduchých ľudí, démonologiu a vieru v magické je jeho obsiahle dielo prestúpené tiež folkloristikou. Všetko synteticky spracoval a obhajoval názor, že žiaden lekár by sa nemal brániť ľudovej múdrosti, čím sa vymedzuje voči autorite tradície. Pre svoje postoje bol slávny nemecký lekár nezriedka podozrivý z čarodejníctva, ba dokonca z ariánskej herézy.
Paracelsus používal často zložité a inovatívne formulácie, vytváral vlastné neologizmy a v diskusiách pôsobil exaltovane. * Nechválim sa žiadnym rečníckym umením, ani vyberaným slovníkom, ale rodnou rečou mojej krajiny“, píše Paracelsus takmer zanovito v „Siedmych obranách lekárstva. Ale to iba vysvetľuje, pretože sa neospravedlňuje, keď dodáva: „My, čo sme rástli ako drevo v lese, si nerozumieme s tými, ktorých vychovávali ženy a obliekali ich do mäkkých šiat. Vo verejných vystúpeniach kombinuje prenikavú, bojovnú povaha s nadmieru vecnou kritikou dobovej medicíny. Práve tu sa prejavuje Paracelsova silná stránka, ktorou je predovšetkým prax a nechuť k často jalovým diskusiám akademických kolegov. „Všetkým vám je dobre známe, že u každého lekára sa má prihliadať na teóriu i prax, na to, aké má v obidvoch skúsenosti“, píše v jednom zo svojich diel. „A potom, u lekára je veľa rečí len návnadou, ako vyprázdniť pacientovi mešec. Pretože však liek nie je výsledkom výrečnosti, ale skúšania a skúsenosti, ako nás učí filozofia, odsunul som štýl nabok, aby som dal miesto teórii i praxi. Keby sa však niekomu zdalo moje dielo prikrátke, môžem k nemu pridať nejakú omáčku, aby bolo dlhšie, komu by sa zdalo pridlhé, ten môže to, čo je nad jeho chápanie, nechať plávať, komu je príliš čudné, nech si myslí, že ide o zázrak.“
Reformátor medicíny písal skrátka po svojom – a basta!
Lekár musí cestovať
Paracelsus sa narodil vo švajčiarskom Einsiedelne ako syn krajinského lekára
Wilhelma Bombasta z Hohenheimu. Pochádzal zo starobylého šľachtického
rodu, ktorý počas 15. storočia schudobnel a hrad Hohenheim pri Stuttgarte
dali jeho majitelia pre nedostatok finančných prostriedkov do zálohy.
Paracelsov rodný dom v Einsiedelne stál na pútnickej ceste do Santiaga de
Compostelly. Po smrti matky v roku 1502 sa otec so synom presťahovali do
Villachu v Korutánsku. Otec tam pôsobil ako mestský lekár a učiteľ na
baníckej škole obchodnej rodiny Fuggerovcov. Práve tu sa Paracelsus
prvýkrát stretol s poznatkom, že zlúčeniny arzénu uvoľňované pri
spracovaní rudy pôsobia ako prudký jed, ale dajú sa z nich pripraviť aj
účinné lieky.
Mladý Theophrastus bol nadaným študentom, ktorý si vzdelanie dopĺňal na celom rade európskych univerzít – v Tübingene, Wittenbergu, Lipsku, Heidelbergu a Kolíne – prvý titul získal vo Viedni už ako sedemnásťročný. Na univerzite vo Ferrare obhájil doktorát z vnútornej medicíny a chirurgie. Súkromne tiež študoval u opáta a známeho učenca v oblasti tajných vied Johanna Trithemia. Už v tom čase veľmi kriticky prijímal traktáty dobových lekárskych autorít, ktoré sa v tom čase iba málokto odvážil spochybňovať: „Keby som sa sám nebol obrátil ku skúsenosti, starí lekári by ma ponechali v slepote a nevidomého.“
Paracelsus bol obklopený tajomstvom a rozporuplnou povesťou práve pre svoje cesty po svete. Jeho putovanie bolo popretím akademického prístup k medicíne, keďže sa učil aj od ľudí, ktorými pre ich nízke spoločenské postavenie ostatní pohŕdali. Paracelsovými inšpirátormi boli aj ľudoví liečitelia, s ktorými koncesiovaní lekári zvádzali boj o pacientov a snažili sa nevyberanými zbraňami bojovať s protivníkmi, ktorými sú „obyčajní tuláci, pokútni fušeri, vyháňači diabla, hádači z krištáľovej gule, vykladači znamení, darebáci, pochybné ženštiny a iná lotrovská čeliadka zrelá na šibenicu“. Aspoň takto ich pomenúva úradná vyhláška zo 16. storočia, ktorá sa snaží ľudovým liečiteľom zakázať „pacientov tajne či zjavne liečiť čiže kurírovať a predávať lieky.“
Paracelsus pri svojej slobodomyseľnosti zaznamenával nevídané liečebné úspechy, čím si však získaval nielen množstvo nadšených obdivovateľov ale aj závistlivých odporcov, čo bolo tiež jednou z príčin, prečo tak často menil miesto svojho pôsobenia. Jeho vysvetlenie bolo v tom prípade prednesené drsným a nevyberaným jazykom: „Lekár musí k chorobe, ako krava ku jasliam“. Pri svojich potulkách sa dostal dokonca až do Svätej zeme počas dlhej cesty cez Benátky, Grécko, Egypt a naspäť cez Cyprus, Rhodos, Konštantínopol a Balkán. Prešiel tiež mnoho európskych krajín vrátane Anglicka, Škótska, ako vojenský chirurg tiež pôsobil vo vojne o Holandsko.
>i>„Nemusím sa zodpovedať ani zo svojho vandrovania, ani z toho, že vôbec nikam nepatrím“, vyznáva sa samotný Paracelsus. „Moje doterajšie putovanie mi bolo veľmi užitočné, a to z toho dôvodu, že nikomu nerastie majster doma, ani nemá učiteľa za pecou. Ani všetky umenia nie sú poruke len v otčine, ale sú rozdelené po celom svete. Pretože aj choroby putujú sem a tam po celom šírom svete a nezostávajú na jednom mieste. Kto chce poznať veľa chorôb, takisto cestuje. Ak cestuje ďaleko, veľa sa dozvie a veľa spozná. Či cestovanie neprospieva obchodu? Nie je cestovanie múdrejšie než sedenie za pecou? Lekár nemôže byť nemehlo. Lekár má byť v prvom rade astrológom. Potreba vyžaduje, aby už jeho oči hovorili, že ním je. Kozmograf bez tohto poznávacieho znamenia nevie popísať, ani aké sa nosia v danej krajine nohavice, nieto ešte poriadne zistiť, aké sú tam choroby.“
V roku 1517 bol Paracelsus vymenovaný za osobného lekára dánskeho kráľa Kristiána II, potom odišiel do Ruska, dostal sa do tatárskeho zajatia, utiekol do Litvy, neskôr do Uhorska a v roku 1521 sa vrátil do Talianska.
Základy novej medicíny
Prelomom v Paracelsovej kariére sa stal pobyt v Bazileji, kde mu mestská
rada ponúkla uvoľnené miesto po mestskom lekárovi a docentúru na
univerzite. „Theophrastus Bombast ex Hohenheim, Hermetia, utriusque medicinae
doctor ac profesor“, teda po našom „Theophrastus Bombast z Hohenheimu,
Einsiedeln, doktor obojakého lekárstva a profesor“, takto sa kontroverzný
terapeut v roku 1527 predstavil v písomnom liste hneď po príchode na nové
pôsobisko. Áno je to tak: Paracelsus je už v tom čase slávny lekár,
akademik a promovaný doktor vnútorných chorôb i ránhojičstva. Svojou
povahou sa však nezaprie a keď sa na bazilejskej lekárskej fakulte odmietne
podrobiť povinnej dišpute, neumožnia mu prístup do posluchárne
k študentom. Preto v meste rozšíril leták, ktorým pozýval na verejné
prednášky, kde prezentoval mnohé reformné názory. Vyvrcholením jeho
vystúpenia bolo spálenie kníh najvýznamnejších lekárskych autorít pred
zrakom zhromaždených mešťanov na sviatok sv. Jána, 24. júna 1527.
„Preňho je to nevyhnutý krok“, píše Franziskus Kerssenbrock. „Je to akt oslobodenia od nekritického preberania zastarávajúcej vedy. Akt namierený nielen proti bazilejskej univerzite, ale proti všetkým univerzitám v Európe. Je to signál, výzva pre medicínu vyraziť k novým brehom.“
Hoci sa s vysokou školou ocitol v ostrom konflikte, bazilejský magistrát ho poveril dohľadom nad liekmi a receptami, ktoré predpisovali tamojší lekári. Kontrola cien a dozor nad dohodami lekárov a lekárnikov však v meste vytvorila k Paracelsovi nepriateľské ovzdušie, ktoré zrodilo aj posmešný list verejne adresovaný Paracelsovi jeho neprajníkmi pod názvom „Galenove výstrahy Theophrastovi“: „Nech skapem, ak si hodný toho, aby si Hippokratovi podal nočník, alebo pásol svine, ty chmuľo. Pre teba je najlepší špagát, aby si sa na ňom obesil, lebo už máme dosť tvojich drístov.“
Paracelsus sa preto v roku 1528 rozhodol Bazilej opustiť, svojim protivníkom však neostane vôbec nič dlžný: „Ja sa budem zelenať a z vás budú suché figovníky“, odkazuje im v liste sebe vlastným spôsobom. „Zem a voda si vytvoria nových filozofov, svetlo sveta uzrú noví alchymisti a chorí si budú vážiť svojich lekárov. Kam asi potom bude patriť doktor Odkundes a magister Škrabák zadkov, zelenáči a nedoukovia, čo nosia vysoko svoje somárske hlavy?“
O rok po odchode z Bazileja sa Paracelsus preslávil úspešnou medicínskou praxou do tej miery, že našiel aj vydavateľa, ktorý vydal jeho dve pojednania o liečbe syfilisu. Poukázal v nich na účinnosť vnútorne užívanej ortuti v presne odmeraných dávkach, keď sformuloval definíciu podľa ktorej „jed od lieku odlišuje iba podávané množstvo“.
Franziskus Kerssenbrock neobchádza ani Paracelsove teologické spisy staršími generáciami historikov spravidla pre svoju kontroverznosť odsúvané na okraj záujmu. Neprávom, keďže bola to práve viera, ktorá Paracelsa priviedla k medicíne. On sám o tom vo „Veľkom ránhojičstve“ navzdory svojmu obvyklému sarkastickému jazyku urobil toto priam poetické duchovné vyznanie: „Nasledoval som Kristove slová: Nie zdraví, ale chorí potrebujú lekára. To ma naliehavo viedlo k zmene predsavzatia: aby totiž toto umenie bolo v duchu Kristových slov skutočné, správne, múdre, dokonalé a úplné, musí byť zbavené pokušenia a nezávislé od šťasteny, ale v núdzi má byť toto osvedčené a potrebné umenie užitočné pre všetkých chorých a nápomocné pri ich uzdravení.“ A tak sa môžeme dozvedieť hlbokú pravdu, podľa ktorej by mal byť život lekára praktickým prejavovaním kresťanstva, každé stretnutie s chorým modlitbou a každé vyliečenie vďakyvzdaním.
Od roku 1536 pobýval Paracelsus v Moravskom Krumlove, kde liečil Jána III. z Lipé a dokončil knihu „O tartarických chorobách“, ako aj epilóg ku monumentálnemu dielu „Astrologia magna“. V roku 1537 putoval do Viedne cez Bratislavu, kde bol v predvečer sviatku sv. Michala hosťom bratislavskej mestskej rady (išlo už o jeho druhý pobyt na Slovensku – v roku 1521 totiž uskutočnil študijnú cestu do stredoslovenských a východoslovenských banských miest). „Je to jediná pocta, ktorá sa mu v živote ušla“, zasvätene dodáva Franziskus Kerssenbrock.
Až do konca svojho života 24. septembra 1541 v Salzburgu viedol poväčšinou potulný život a za podpory rôznych mecenášov spisoval svoje diela. Zachoval sa dokument, podľa ktorého 27. augusta 1538, teda iba tri roky pred smrťou venoval rukopis knihy „Labyrint lekárov“ spolu s ostatnými traktátmi, ktoré predstavovali najúplnejší sumár jeho učenia pre budúce generácie, korutánskym stavom. O necelý týždeň nato mu zemské úrady čierne na bielom v liste prisľúbili, že jeho knihy dajú čoskoro vytlačiť.
Napriek prísľubu sa tak stalo až v roku 1955.
„Pravým základom lieku je láska“ Paracelsus vystúpil s novou doktrínou o chorobách, pre ktorú neexistovali v stredovekej scholastickej tradícii žiadne termíny. Jeho hlavná výčitka proti tradičnej medicíne spočívala v chýbaní tvorivosti a obrazotvornosti pri uplatňovaní terapeutických postupov. Pomenoval choroby novými menami a prerozdelil ich podľa príčin i prejavov. Pri diagnóze a určení liečby kombinoval prírodnú filozofiu, chémiu, botaniku a mineralológiu s astrológiou, keďže prevzal hermetický názor, podľa ktorého je človek mikrokozmom ako zrkadlovým obrazom makrokozmu a v ľudskej koži je uzavreté všetko, čo je aj pod oblohou. Pre Paracelsa každá časť tela náleží k niektorým nebeským regiónom „astrum in corpore“. V ľudskom tele je podľa neho obsiahnuté vnútorné nebo (corpus firmamentum) a preto je naň možné aplikovať kozmickú terminológiu. Praktické použitie liekov sa musí riadiť hviezdami, rovnako tak sa názvy chorôb uvádzajú do vzťahu k astrológii. Vonkajšie a vnútorné nebo spolu analogicky súvisia, preto stačí poznať jedno a z neho usudzovať na povahu druhého: jednotlivé zložky mikrokozmu a makrokozmu musia byť v harmónii v záujme zachovania zdravia.
Tento pohľad na svet mu umožnil pracovať so signatúrami rastlín a minerálov, založenými na porovnávaní liečivých bylín a chorôb podľa podobnej anatómie a tvaru. V pôsobení hviezd a živlov videl podstatu síl ovplyvňujúcich zdravie človeka a preto sa má podľa neho medicína zaoberať siderickým i živelným telom, pokiaľ chce byť úspešná. Prevádzal tiež ranú formu homeopatie, keďže liečil choroby roztokmi, v ktorých boli obsiahnutí pôvodcovia vo veľmi zriedenej forme. Dôveroval „skrytým silám prírody“, ktoré vyliečia každú chorobu svojim pričinením a presadzoval liečbu rán drenážou ako prevenciu proti infekcii a následnej amputácii.
Predsudkami neobmedzený lekár hľadal tiež talizmany proti chorobám ľudí narodených v rôznych znameniach zverokruhu, pričom kládol veľký dôraz na minerály. V alchýmii presadzoval predovšetkým hľadanie vhodných liekov, oddeľovanie nečistých látok od čistých, ako aj nachádzanie ich užitočných vlastností: „Cnosť a sila alchýmie spočíva v lekárstve.“ Hlbšie pochopenie vyjadruje v názore, že prostredníctvom alchýmie sa aj lekár stáva zrelým. „Vedzte, že všetky vaše choroby, bohatých i chudobných, koľko ich je na svete, ležia v jednom jedinom špitáli, a to v božom špitáli“, presviedča v predslove „Knihy o špitáli“, pričom predovšetkým lekárov upozorňuje, že „pravým základom lieku je láska.“
Paracelsov odkaz budúcnosti Je nepochybné, že Paracelsus dal krídla ľudskej predstavivosti. „Azda žiaden lekár neinšpiroval väčšmi spisovateľov ako on“, píše Franziskus Kerssenbrock. „Jeho život a dielo sa stalo baňou, z ktorého ťažili Johann Jacob Grimmelshausen, rovnako ako William Shakespeare, Johann Wolfgang Goethe, Arthur Schnitlzler alebo Max Mell.“ S tým možno iba súhlasiť a doplniť že aj novodobí filozofi našli v Paracelsovej náuke inšpiráciu. Gottfried Wilhelm Leibniz sa napríklad s veľkým záujmom zahĺbil do jeho diela a našiel v ňom významné korelácie s vlastnými názormi. Arthur Schopenhauer zasa prevzal paracelsovské pojmy rozumu a predstavivosti, keď prehlásil: „Dokonalá imaginácia prichádza z hviezd a vymyká sa rozumu“.
Ku cti najnovšieho Paracelsovho životopiscu patrí bezpochyby aj odvaha s akou poukázal aj na zneužívanie odkazu slávneho lekára v období Tretej ríše. Zmieňuje predovšetkým monumentálnu trilógiu Erwina Guida Kolbenheyera, ktorá vychádzala v okoch 1917 až 1925. Ide o pôsobivú historickú fresku, ktorú Kolbenheyer napísal v reči napodobňujúcej starú nemčinu a koncipovanú na základe starostlivých archívnych výskumov. Ideológom nacizmu román poslúžil k vyhláseniu Paracelsa za zakladateľa „árijskej“ medicíny, pričom využili nielen jeho protižidovské narážky, ale aj slová, podľa ktorých sa považoval za „lekára Germánie“. Urobili z neho odporcu cudzích vplyvov a označili za pravého Nemca, pričom zaťato mlčali o jeho švajčiarskom pôvode. V tomto duchu sa nesie napríklad aj kniha Ludwiga Englerta „Paracelsus, človek a lekár“, ktorej český preklad z roku 1943 sa mi podarilo získať – kniha síce zaujímavá množstvom zozbieraných údajov, ale natoľko prevrstvených hrubým ideologickým náterom, že je pre bádateľské účely prakticky nepoužiteľná.
Paracelsus však prestál aj nacizmus. V čase, kedy vedúci ríšskych lekárov Leonardo Conti prednášal oslavný hymnus na vzor „germánskeho lekára“ a v Salzburgu sa pri príležitosti 400. výročia uskutočnila až priam strašidelne pôsobiaca manifestácia nemeckých lekárov, pracovali tí, ktorí sa nedali zatiahnuť do nacionalistického ošiaľu ako napríklad profesor Karl Sudhoff, či Georg Sticker na objektívnom zhodnotení jeho diela, ktoré prinieslo svoje cenné ovocie už v prvých povojnových rokoch. Menej známy je už fakt, že Paracelsus nedal spávať ani komunistickým ideológom Nemeckej demokratickej republiky, ktorí vytvárali jeho obraz sympatizanta s nemeckou roľníckou vojnou, spoločenského kritika a politického lídra „zbedačovaných más“.
„Paracelsus, škriepny, prchký Paracelsus si bol vedomý nebezpečenstva, ktoré hrozilo jemu i jeho dielu“, píše v závere svojej knihy Franziskus Kerssenbrock. „Napriek tomu zostal verný sebe i svojmu presvedčeniu. Nikdy sa nemohol spoliehať na zastanie u vysokej aristokracie ako Martin Luther. Nepohyboval sa, istiac sa na všetky strany, ako Erasmus Rotterdamský. Nenašiel si tiež nikdy mecéna, priaznivca, ktorého podporou by si mohol by istý. To bol azda dôvod, ktorý napokon prispel k jeho mocnému vyžarovaniu, to zabránilo, aby bol zabudnutý a umožnilo, aby sa stal jedným z najznámejších Európanov raného novoveku. Osobnosťou, ktorá aj stáročia po smrti dokáže dávať nádej.“
Miloš Jesenský
(Kerssenbrock, Franziskus: Život a doba Paracelsa. Z nemeckého jazyka preložila Jana Šulcová, IKAR, Bratislava 2008, 199 strán)
počet prístupov dnes: 161