Dr. Miloš Jesenský

Miešanci 3/ Bremeno

V tretej časti veľkoryso koncipovaného opusu „Miešanci“ vykročila Lady Fantasy Alexandra Pavelková na vlastnú cestu, aby tentoraz bez Štefana Konkola ako člena spoluautorského tandemu popísala nové dobrodružstvá Verbasky, ženskej hrdinky spájajúcej v sebe charakter i fyzické dispozície človeka a temného elfa – ghúla. Temné motívy rozprávania zaznievajú v novej knižke o to výraznejšie, že sme sa mali možnosť dozvedieť zásadný fakt o jej otcovi, ktorým nie je nikto iný ako samotný Temný pán – Šajdán.

Verbaska tentoraz nebojuje iba s ľudskými nepriateľmi, či armádami nemŕtvych, ale aj s temnou silou, ktorá čím ďalej tým viac rezonuje v jej vlastnom vnútri. A to je zrejme i dôvod, prečo sa načas odlučuje od Orysa podnikajúceho samostatnú výpravu za chýbajúcou polovicou kryštálu do Snérie a ďalej, až ku rozhodujúcemu zápasu so Šajdánom.

Rozhodujúcim motívom príbehu sa zdá byť pomsta a v tomto zmysle možno aj ako jeden z významov chápať názov tejto časti – bremeno pomsty. Myšlienka, že každý zločin musí byť pomstený patrí k odvekým ľudským pocitom a podľa Jungovej terminológie by sme ju mohli označiť za „archetypový súd“ zodpovedajúci bezprostrednému cíteniu človeka. Alexandra Pavelková vnáša túto ideu fascinujúcim spôsobom do kozmogónie Verbaskinho sveta, práve tak ako aj do duše svojej hrdinky. Zrejme by sme však autorkin zámer nepochopili dokonale, keby sme ju interpretovali iba ako pudenie k pomste: skôr ide o predstavu, že neprávosťou, či už páchanou alebo útrpne prijímanou upadá svet do chaosu, ktorý ho pustoší. Pre nedozerné následky, ktoré z toho vyplývajú, je nevyhnutné postaviť sa proti Zlu a očividné krivdy napraviť. Verbaskin osamelý boj je vyslovením dilemy, ktorá má nadčasovú platnosť: „Môže sa tak stať formou krvavej pomsty ?“ Mnoho ľudí bude o správnosti kladnej odpovede pochybovať. Pomstu síce v mene imaginárnej predstavy pokroku zatracujeme, ale je to iba preto, že nechceme uznať elementárnu správnosť a zmysel tohto pôvodného cítenia, čím sa v konečnom dôsledku pohodlne zbavujeme zodpovednosti.

Autorka „Bremena“ nám medzi riadkami chce pripomenúť niečo nesmierne dôležitého, niečo čo ducha mytológie evokuje už od čias keltských povestí – hlboký pocit spoluzodpovednosti za udalosti a dôležitosť objavenia vlastnej duše ako zmysluplnej súčasti sveta. Takto získava aj pomsta svoj zmysel ako nápravu prinášajúci moment.

Zvýraznenie Verbaskinej individuality, spôsob ako sama rozhoduje o svojom osude, často napriek snahe tých, ktorí stoja pri nej najbližšie a snažia sa jej ponúknuť pomocnú ruku upozorňuje na to, že jej cesta hľadania samej seba, práve tak ako nebezpečné putovanie svetom predstavujú opus contra naturam, teda cestu nie najmenšieho, ale skôr najväčšieho odporu, čo intenzívne vyjadrenie archetypového obrazu mytologického rozprávania o hrdinoch, ukazujúceho na proces individualizácie, alebo ho sprevádzajú (každý si nesie svoje vlastné bremeno v živote sám).

Záverom možno povedať, že Alexandra Pavelková podala strhujúce rozprávanie plné mytologických odkazov, ktoré nie je to iba tak nejakým príbehom, akých existuje mnoho – o hľadaní magického predmetu a vyslobodení spod kliatby – ale predovšetkým o bremenách, aké sprevádzajú ťažkú cestu za vlastným uvedomením. V doplnku ku tradičnému motívu queste /hrdinu na cestách/, aký poznáme zo stredovekých rytierskych príbehov môžeme pocítiť bremeno pomsty, zodpovednosti a vo Verbaskinom prípade i lásky, či presnejšie materstva. Veštba o tom, že časti magického kryštálu môžu spojiť iba deti trojakej krvi naznačuje v tomto smere zaujímavé možnosti pokračovania i keď neviem, či existuje čitateľ, ktorému by pri ostatných vetách poslednej kapitoly strach o Verbasku naozaj nezovrel srdce.