Publikácie
Mozaika z Nového Zélandu
Kniha autentických príbehov lučeneckej rodáčky žijúcej na Novom Zélande vedie na miesta, o ktorých sa v žiadnom bedekri nedočítame. Spolu s ňou sa dostaneme nielen k legendami opradenej hore Pána prsteňov, do buša, kde rastú hríby podobné našim dubákom, na pobrežie zakvitnuté žiarivo červenými kvetmi, ale aj spoznáme ľudí, ktorí autorku sprevádzali na ceste za poznaním od momentu, kedy prvýkrát vkročila na breh Aotearoy. Spoznáme nielen zvyklosti moderných Novozélanďanov, ale aj tajomstvá pôvodných obyvateľov, dozvieme sa o magickej sile kameňov, záhadných stromoch kauri či o priam zázračných účinkoch bylín, ktoré Maoriovia využívajú dodnes. Svoj zámer autorka vysvetľuje už v úvode:
„Rada by som sa s vami v tomto rozprávaní podelila o moje dojmy, príhody a stretnutia s nevšednými ľuďmi, zaujímavé súvislosti a synchronicity. Tieto minipríbehy nazývam magickými, pretože ma sprevádzali a stále sprevádzajú na mojej ceste k poznaniu a vytvárajú tak zmôjho života vzrušujúci farbistý kaleidoskop. Zároveň sa netajím ambíciou načrtnúť obraz súčasného Nového Zélandu ako atraktívneho pozadia, v ktorom sa moje príbehy odohrávajú. Možno bude tento obraz poniektorých azda i šokovať a je dosť pravdepodobné, že riskujem aj nepriazeň zarytých obdivovateľov tohto krásneho kúta sveta tým, že odhalím isté skutočnosti, ktoré sú však súčasťou celej mozaiky.“
V útlej knihe, formátom pripomínajúcej skôr zbierku poézie ako cestopis, Eva Hajdu Redmont prikladá príbeh k príbehu, tak ako farbistý kamienok ku kamienku. A keď už je mozaika hotová, viac ako len tušíme, že jej rozprávanie bolo aj o hľadaní duše, sile predstavivosti a napĺňaní svojich snov. O neľahkej, ale veľmi zmysluplnej ceste objavovania nielen tohto prekrásneho ostrova, ale aj celého tajuplného kontinentu, ku ktorému môžeme prirovnať život.
Šplhanie na Horu Osuduv
Od detstva sa mi Nový Zéland spájal zo svojho času populárnym seriálom „Deti z Dymovej hory“, ktorým televízia v osemdesiatych rokoch pravidelne vypĺňala prázdninový vysielací čas, čím sa dobrodružstvá detí zo začiatku 20. storočia vo svete stretu Maorijcov s bielym osadníkmi stávali tak trochu aj súčasťou našich vlastných zážitkov. Ak súčasní štyridsiatnici viac alebo menej zalovia v pamäti, určite si vybavia postavy ako Te Purinuji, sir Charles Pemberton, Sarah Jane, Hema, Miss Proctorová a ich osudy v malom mestečku na úpätí nebezpečnej sopky susediacej s územím pôvodných domorodcov. (Po pravde: Nebol som nakoniec do tej Sarah Jane aj zaľúbený?) Zatiaľčo sa niekomu vybaví detinský strach z Doomyho Dwyera, starého maorského kúzelníka s pomaľovanou tvárou pred pozadím bublajúceho bahna „dymovej hory“, iný si zase nostalgicky zaspomína na príhody detí, s ktorými sa v ich veku nebol problém stotožniť. Tak toto bolo moje prvé zoznámenie s Novým Zélandom, ak si odmyslím Verneho román „Deti kapitána Granta“, ktorého dej sa tam čiastočne odohráva; ilustrácie Zdeňka Buriana vykonali aj v tomto prípade pre moju predstavivosť naozaj veľkú službu.
Podobne na mňa v roku 2001 zaúčinkovala Jacksonova veľkolepá adaptácia „Pána prsteňov“, nepochybne aj preto, že vznikala na Novom Zélande. Koniec-koncov, veď ikonickou Horou osudu, známou ako Orodruina či Amon Amarth, stojacou v Stredozemi na pláni Gorgoroth v Mordore sa stala tamojšia sopka Ngauruhoe. O to viac na mňa zapôsobilo, ako ju popísala spisovateľka, ktorá od roku 2010 tvorí a trvalo žije na Novom Zélande:
„V Taupe som na ňu za pekného počasia mávala fantastický výhľad. Jej dokonalý kužeľ, v zime pokrytý snehom ako cukrovou polevou, ma priam fascinoval Silueta sopky s jej ďalšími dvomi ohnivými sestrami sa črtala v diaľke na horizonte a spolu s jazerom Taupo dotvárali neopakovateľnú kulisu. Keď som Horu Osudu po prvý raz zahliadla zblízka, nevedela som od nej odtrhnúť zrak. Bolo to na Desert Road, ktorá pretína národný park Tongariro a smeruje na juh do Wellingtonu, a ja som zachytila majestátnosť vulkánu.“
Aj tento úryvok knihy „Mozaika z Nového Zélandu“ mi pripomenul metaforu o tom, ako každý z nás pri ceste životom šplhá na vlastnú Horu Osudu. A to dokonca aj vtedy, ak sa na ten končiar vezie sedačkovou lanovkou.
Intermezzo z Martinských holí
Aj keď je to drobnosť, pridám k dobru jeden príbeh. Niekedy vo februári 2005, keď bola Evka s rodinou na lyžovačke na Martinských holiach, dohodli sme sa na stretnutí. V ten deň som bol v časovej tiesni, keďže som si nemohol zobrať na celý deň voľno. Pracoval som ako knihovník, dovolenku som síce dostal, musel som však ešte odučiť dve hodiny latinčiny na zdravotníckej škole, čo som mal vtedy ako vedľajší úväzok. Pokým som sa od duševného trápenia budúcich zdravotných sestier dostal do prepchatého autobusu, ktorý ma odviezol do susedného mesta o odtiaľ vyšliapal k dolnej stanici rozheganej sedačkovej lanovky v Podstráňach (definitívne skončila o dva mesiace nato), bolo už takmer poludnie. Keď sa po nejakom čase nazbierali ešte dvaja ďalší nešťastníci, spojenými silami sa nám podarilo presvedčiť nevrlého zriadenca, aby lanovku predsa len spustil. Hompáľajúci nohami zo sedadla, ktorým som sa vznášal nad príkrymi stráňami a zasneženým lesom som tento nápad v nasledujúcej chvíli trpko oľutoval. Vzhľadom k mojej fóbii z výšok mi tá štvrťhodinová cesta nahor pripadala ako večnosť, zvlášť keď sa v polovici cesty sedadlo bláznivo rozknísalo v poryvoch vetra. Pri pohľade z hornej stanice musel môj „prílet“ vyzerať naozaj neobvykle: komický chlapík v dlhom kabáte a kravate povievajúcej v ľadovom blizzarde, akoby zavesený na konci kovovej tyče a kŕčovite zvierajúci skrehnutými rukami aktovku napchanú neopravenými písomkami.
Roztopil som sa až v bare vysokohorskej chaty (i keď aj tu chlapík v saku sediaci medzi lyžiarmi v overaloch a vetrovkách vzbudzoval istú pozornosť). Nepatrične som sa prestal cítiť až po dvoch čajoch s rumom popri ktorých sme s Evkou rozprávali. Hovorila mi aj o svojich plánoch, keďže v ten rok vydávala svoju knižku „Hrdzavá Rea a Veterný kráľ“, ako aj o literárnej spoločnosti „Pravé orechové“, zameranej na zbieranie a umelecké spracovanie povestí či skutočných historických príbehov zo slovenského vidieka. Rozprávali sme sa dlho, okrem iného aj o túžbe cestovať, ale ak si dobre spomínam, názov Nový Zéland tam zatiaľ nepadol. Ale to je v poriadku, takéto rozhodnutie prišlo až neskôr, keď sa myšlienka cestovať ku protinožcom ukázala byť pre ňu nápadom, takpovediac „ušitým na mieru“:
„Od istého času zvyknem vďaka vlastným skúsenostiam s obľubou hovorievať, že ak človek skočí do niečoho rovnými nohami alebo sa vydá kamsi na vlastnú päsť bez toho, aby nad tým príliš špekuloval, len jednoducho dovolí energii voľne prúdiť, onedlho sa začnú v jeho živote diať podivuhodné veci. Niekto by azda povedal, že priam zázraky. Verím, že každý z nás má svoj vlastný príbeh nachádzania a naplnenia skutočného zmyslu existencie na tejto planéte, v prostredí hmotnej reality – príbeh jedinečný, neopakovateľný a výsostne osobný. Nemožno ho skopírovať, napodobniť, nanajvýš zdieľať s ostatnými spolupútnikmi a pomáhať si tak navzájom na dobrodružnej ceste za poznaním – pochopením a prijatím toho, kto sme, prečo sme tu a aký má toto všetko vôbec zmysel. Všetko, čo zažívame, je cesta a ako taká je pre každého jedinca dokonalá, šitá na mieru.“
Väčšina ľudí sníva o ďalekých cestách a vzdialených obzoroch už v detstve. V čase, kedy „ďalekú cestu“ mohla znamenať aj návšteva okresného mesta, najčastejšie išlo o krásne sny a listovanie v školskom atlase. Ani v tomto prípade to nebolo iné:
„Vzdialené exotické krajiny ma odmalička priťahovali ako svetlo nočné motýle. Mojou obľúbenou zábavou počas zimných večerov bolo zaboriť nos do atlasu sveta, cestovať prstom po mape a oddávať sa sneniu, že hádam raz … Skôr, než nám na základnej škole pribudol v rámci učebných osnov predmet zemepis, ja som už mala naštudované všetky kontinenty. Bez mihnutia oka som dokázala spoľahlivo nájsť na mape akúkoľvek krajinu, vymenovať hlavné mestá, atraktívne destinácie a rôzne prírodné, historické a kultúrne zaujímavosti. Pripadalo mi to ako niečo prirodzené, ako niečo, čo patrí do môjho malého sveta. A predsa som s praktickým cestovaním neprišla do kontaktu skôr, ako v dospelosti. V ére socializmu boli možnosti veľmi obmedzené, ale to mi nebránilo snívať, hoci som nikdy vážne neuvažovala o možnosti presťahovať sa do cudziny. Ibaže oná známa okrídlená veta „Nikdy nehovor nikdy“ sa mala v mojom prípade o mnoho rokov neskôr vyplniť do bodky. Bolo to, akoby ma nejaká tajomná sila chytila za ruku a viedla tam, kde mi to bolo určené – v správnom čase na správne miesto.“
Máme radi veľryby
Tým „správnym miestom“ bol nepochybne Nový Zéland, spočiatku rušný Auckland, neskôr menší a tichší Napier, kde autorka istý čas pracovala ako ošetrovateľka v Marinelande, teda v náhradnom domove pre morské zvieratá, ktoré našli zranené na pobreží alebo vyrástli priamo tam. Ak vás bavili Disneyove rodinné filmy typu „Máme radi veľryby“ či „Kúpili sme Zoo“ potom vo vás kniha dozaista vyvolá podobné pocity:
„Obyvateľmi útulku sú prevažne uškatce, malé tučniaky, modré, kormorány a tereje. K osadenstvu patrila vtedy aj jedna volavka popolavá, ktorá sa síce vždy tvárila voči okoliu nevšímavo, no o to prefíkanejšie dokázala kradnúť ryby z vedier, ktoré boli pripravené na kŕmenie tučniakov a uškatcov. No a nemôžem nespomenúť Bobbieho, bieleho papagája kakadu, ktorý mal v Marinelande výsostné postavenie. Počas prestávok, keď sme hrávali karty, mal tento papuľnatý operenec dovolené vykračovať si po stole, ďobať nás do ramien a vykrikovať ako opitý námorník, keď mal pocit, že prítomní mu nevenujú náležitú pozornosť.“
Pred dvomi rokmi, aj na Slovensku mnoho ľudí sledovalo, ako sa v Južnej Kalifornii namiesto filmových hviezd stali celebritami uškatce, ktoré zachránili na šírom mori v poľutovaniahodnom stave. Do záchranného centra pre morské cicavce sa vtedy dostala takmer stovka roztomilých zvierat, kam ich doviezli podvyživené a dehydratované, keďže vodu získavajú iba konzumáciou rýb. Išlo o sotva ročné mláďatá, ktoré sa nedokázali postarať samé o seba a väčšina z nich sa zamotala do rybárskych sietí. Mladé tulene sa však veľmi rýchlo stali miláčikmi kalifonských pláží, pričom sa ich uzdravenie a návrat do mora podarilo prefinancovať prostredníctvom verejnej zbierky, do ktorej sa miestni obyvatelia ochotne zapojili. Podobne tak na uškatce natrafila aj autorka knihy, s ktorými si v napierskom Marinelande užila svoje:
„Uškatce boli celkom iná káva. V útulku ich bolo v tom čase trinásť, od najmladšej drobnej Íhy, ktorá rada pózovala a dávala nám bozky rovno na ústa, až po takmer tristokilového Oriona. Tento samec bol dosť nevyspytateľný, a tak dobrovoľní pomocníci zvyčajne nemali povolený vstup do jeho výbehu. No jeho o niečo ľahší príbuzný, Makkea, vážiaci len nejakých 270 kilogramov, mal miernu povahu, a tak sa mi dostalo privilégia kŕmiť popri ostatných uškatcoch aj tohto „drobčeka“. Aj keď som pôvodne vyštudovaná veterinárna technička a so zvieratami nemám problém, veru mi nebolo všetko jedno, keď som prvýkrát vstúpila s vedrami surových rýb do jeho výbehu. Sotva som za sebou zavrela bránku, Makkea sa ladným skokom vyhupol ponad okraj bazéna. Fučiac ako parný rušeň, pristál rovno predo mnou s naširoko rozďavenou papuľou. Tri vedrá rýb spráskal, len sa tak zaprášilo. V očakávaní ďalšieho sústa vás uškatec môže nechtiac pohrýzť alebo ináč zraniť. Mnoho ľudí si myslí, že tulene a uškatce sú neškodné roztomilé tvory, pri ktorých sa vám nič nemôže stať, ale opak je pravdou.“
Je zaujímavé, že podobnými zážitkami ma často zásobuje aj môj poľský priateľ a spoluautor Robert Leśniakiewicz, ktorý každoročne pomáha ošetrovať zvieratá na výskumnej oceánografickej stanici Gdaňskej univerzity na poloostrove Hel. O čo je však na pobreží Baltského mora ochudobnený, je pohľad na vyvádzajúce veľryby tak, ako ich mala možnosť pozorovať na východnom pobreží Južného ostrova Eva Hajdu Redmont, ktorá sa za týmito impozantnými oceánskymi obrami vybrala na lodi z prístavu Kaikoura:
„V deň, keď sme vyrazili za veľrybami, bolo pekné ustálené počasie. Slnečné lúče tancovali na hladine oceánu od skorého rána, čo veštilo úspešné pozorovanie týchto morských gigantov. Pravdaže, museli sme sa vydať za nimi až na otvorený oceán, na miesta, kde sa zvyčajne zdržiavajú a kde sú pravidelne monitorované ochranárskymi hliadkami. Asi po polhodine rýchlej plavby loď odrazu výrazne spomalila. Blížili sme sa k miestu, kde bol toho rána pomocou echolokátora spozorovaný mladý samec vorvaňa. A naozaj – netrvalo dlho a medzi hrebeňmi vĺn sme mohli rozpoznať mohutný tmavý vrcholec. Loď s množstvom zvedavcov na palube sa priblížila k veľrybe do vzdialenosti, ktorá bola bezpečná pre obe strany, a tak sme si mohli toto nevšedné predstavenie naozaj vychutnať. V tej chvíli nikomu neprekážali ani vlny, ktoré s mocným špľachotom zalievali časť zadnej paluby a zmáčali všetkých naokolo. Nezdalo sa, že by vorvaňa prítomnosť ľudí nejako zvlášť vzrušovala, bolo zrejmé, že loď zaregistroval, ale inak nám nevenoval pozornosť. Kamery bzučali, fotoaparáty cvakali a on sa naďalej spokojne prevaľoval vo vlnách a vyfukoval gejzíry vody z otvoru na temene hlavy. Napokon sa veľryba asi po polhodine očividne rozhodla, že už stačilo a bravúrne ukončila svoje predstavenie. Nad hladinou sa odrazu na pár sekúnd zjavila jej mohutná chvostová plutva, akoby nám chcela zamávať na rozlúčku, a vorvaň sa vzápätí ponoril do morských hlbín. Poviem vám, vidieť takéhoto obrovského tvora zblízka je zážitok na celý život.“
Stromy, ľudia a hviezdy
Dávne národy stromy často vnímali ako skutočne živé, pomaly a zhlboka dýchajúce bytosti, ktoré boli aj prostriedkom zasvätenia. Sila a energia posvätných hájov, ako aj samostatne stojacich stromov, pomáhala už ľuďom mladšej doby kamennej a doby bronzovej rozširovať hranice svojho vedomia a nadväzovať kontakt s ríšou neviditeľného. Ani pôvodní obyvatelia Nového Zélandu, neboli v tom výnimkou.
A tak popri spektakulárnych zážitkoch s veľrybami, prežila Eva Hajdu Redmont jedno z najdojímavejších stretnutí, ktoré bolo prejavom tohto prastarého, hlbokého priateľstva medzi človekom a stromom:
„Stromy sú pre mňa živé, inteligentné, cítiace bytosti a považujem ich za svojich blízkych priateľov. Nezabudnem na bázeň, aká sa ma zmocnila, keď som v prírodnej rezervácii Waipoua Forest na západnom pobreží Severného ostrova po prvýkrát uvidela Tane Mahuta, čo v preklade znamená Pán lesa. Je to najväčší žijúci kauri strom na Novom Zélande, jeho vek sa odhaduje asi na 2000 rokov a obvod kmeňa má takmer 14 metrov. V tej istej rezervácii nájdeme aj druhý najväčší kauri strom, ktorý Maoriovia pomenovali Te Matua Ngahere – Otec lesa. Z oboch obrov sálala neopísateľne mocná energia, a ako som sedela v tichu na lavičke v tom zelenom prírodnom chráme, odrazu sa mi začali do očí tisnúť slzy.“
Tie skutočné stretnutia sa však, prirodzene, odohrávali s ľuďmi, ktorí autorke viac alebo menej ovplyvňovali život. A tak aj my sa máme možnosť zoznámiť napríklad so svetobežníkom Victorom, čulým sedemdesiatnikom pendlujúcim medzi južnou Afrikou, Novým Zélandom a Anglickom, či s Nellie, distingvovanou madam zo starej školy, dcérou niekdajšieho premiéra Nového Južného Walesu, ktorá zbožňovala operné árie. Zatiaľčo mnohí z nich ostanú pre čitateľov v pamäti napoly anonymnými, aj keď farbistými postavami, u niektorých si možno identitu overiť hoci aj cez internet. A tak sa môžeme napríklad dozvedieť, že v tretej kapitole popísaný sympatický psychoterapeut Alan, ktorý vykonáva svoju prax v aucklandskom Howicku nie je nikto iný, ako doktor Alan H. Dawe, svetoznámy autor bestselleru „The God Franchise: A Theory of Everything“.
O najnovšej knihe Evy Hajdu Redmont by sa dalo ešte popísať mnoho. Myslím, že to však nie je až také potrebné, ako vstať a vydať sa za ňou do najbližšieho dobrého kníhkupectva či knižnice. Zväzok v nefritovej farbe pounamu, ktorý si bez problémov domov odnesiete v náprsnom vrecku saka alebo malej kabelke vám potom sprostredkuje pocit okúzlenia exotickým ostrovom s jeho fascinujúcimi i tienistými stránkami, ako aj to, že vytúžený sen, ktorý sa autorke naplnil, môže aj naďalej inšpirovať:
„Stále sa mi nezunoval pohľad na sviežu subtropickú zeleň a pestrofarebné kvety, spev vtákov tui znie mojim ušiam rovnako exoticky ako na samom začiatku, podobne ako tradičné maorijské kia ora a haere mai – ahoj a vitaj. Skupinky delfínov, ktoré možno občas zahliadnuť rovno z pláže, a výhľad na zvlnenú hladinu mora v našej Bay of Islands, ktoré za jasného slnečného dňa hrá všetkými odtieňmi od tyrkysovej cez azúrovomodrú až po tmavé indigo, mi zrejme nikdy nezovšednejú. Čo ma však na Novom Zélande naozaj fascinuje, je nočná obloha. Keďže tu nie je svetelné znečistenie, fenomén dnešnej modernej doby známy predovšetkým v husto zaľudnených veľkých konglomeráciách vyspelého sveta, obloha je neuveriteľne jasná. Na pozadí modročiernej nebeskej opony sa jagá nespočetné množstvo hviezd, ktoré sa zdajú omnoho väčšie a žiarivejšie. Každé ráno, keď sa zobudím a cez posúvacie presklené dvere sa zadívam rovno do buša, v mysli sa mi mihne otázka, čo má pre mňa život ešte pripravené. Myslím, že nuda to celkom iste nebude.“
Evka, ja si to spolu s ostatnými čitateľmi myslím tiež a ten nočný pohľad na neznáme súhvezdia južnej oblohy ti v dobrom slova zmysle naozaj závidím …
Miloš Jesenský
Redmont Hajdu, Eva: Mozaika z Nového Zélandu, Vydavateľstvo Gu100, Bratislava 2014,
počet prístupov dnes: 264