Dr. Miloš Jesenský

Slovenský Tolkien nosí sukne

Sicut arena regionis, sunt sidera multa polorum. „Koľko je piesku v púšti, toľko hviezd na nebi býva“, hovorili starí Rimania a táto veta vyjadrujúca spojitosť medzi pieskom a hviezdami, zdanlivým nekonečnom pustatiny a nočnou oblohou nad ňou, mi pripadá obzvlášť vhodnou pre začiatok úvahy nad knihou Alexandry Pavelkovej „Piesok vo vetre“. Od vydania prvého slovenského fantasy románu, ktorý jeho mladej autorke vyniesol v roku 2000 okrem titulu „Lady Fantasy“ aj Cenu fanúšikov SF/F a H – Istron, či Cenu Akadémie SF/F a H – Mlok (obe v kategórii „Najlepšia slovenská kniha“) uplynul už nejaký čas. To však nemôže byť na škodu reflexií, ktorá viac ako z čítania vychádza z vnímania, teda spôsobu, akým rozprávanie vytvára obrazy vo vnútornom svete čitateľa, čo je samozrejme prísne individuálnou, ak nie priam intímnou záležitosťou.

Hrdinkou knihy je Filen, mladá žena kráľovského pôvodu z Piru prichádzajúca vykonávať profesiu liečiteľky (tabíb) do hlavného mesta márešského kráľovstva Bakry. Úspechy pri uzdravovaní chorých sú výsledkom nielen jej umenia a zručnosti, ale aj nezvyčajných schopností, ktoré dostala do vienka po svojej matke. Túžba po zdokonalení ju privádza do tábora púštnych nomádov za liečiteľkou Malachis. Tá, ako počula, zastavuje krvácanie iba silou svojich myšlienok. Scéna, v ktorej prvýkrát Filen ovládne svoju hojivú silu, patrí medzi najsilnejšie momenty knihy. Zdá sa, akoby sa magické línie Moci zbiehali do stanu uprostred biedneho kočovníckeho tábora tak ako poludníky do zemských pólov a hojivá sila usmernená cez ruky liečiteľky tryskala z magického žriedla ukrytého pod povrchom nehostinnej a slnkom sužovanej krajiny.

Filenina cesta do púšte nie je vecou náhodnou. Okrem toho, že tu za dramatických okolností zachráni život svojmu budúcemu manželovi Avalbarimu, čo zvráti boj o trón rozpútaný intrigami čarodejnice Borky v prospech prvorodeného princa, má jej putovanie po púšti naozaj charakter magickej iniciácie. Piesočná krajina, do ktorej sa v minulosti vydávali mnohí, aby počuli „hlas volajúci na púšti“ je miestom prazvláštneho kúzla. Jeho skutočnú moc a krásu tušíme už pri prvej Fileninej ceste dunami, kedy pozoruje krútňavu dvíhajúcu mračná piesku do oblohy ako hučiaci, pohybujúci sa lievik.

Ľudia žijúci v púšti hovoria, že piesok útočí v troch podobách. Ako vír, ako stĺp, ako plachta. V prvej sa stráca obzor, v druhej pútnika obkľúčia „tancujúci džinovia“ . V tretej má plachta „farbu medi a zdá sa, že prírodu zachvátil oheň.“ Nuž, čo lepšie vystihuje nespútaného ducha púšte, ak nie tento šamalé saharai, pripomínajúci márnosť a pominuteľnosť ľudského snaženia ? Už antickí autori popisovali kmene, ktorých príslušníci nastavovali otvorené dlane proti začínajúcemu vetru a verili, že keď to urobia v správnej chvíli, odklonia búrku do inej časti púšte, nasmerujú na iný, menej šťastný kmeň. Pominuteľnosť je jediným skutočne trvalým javom púšte, kde sa celé kmene prepadali do zabudnutia, sotva ich zakryl piesok. Priamo na to odkazujú verše, ktoré autorka vložila do úst svojej hrdinke: „Proti hviezdam, čo miznú do večnosti, aby miesto tým novým uvoľnili, sme iba zrnkami piesku vo vetre a po nás sem zasa prídu žiť iní.“

Ak je púšť krajinou fascinujúcej sily a krásy, koho prekvapí, že Filen nachádza svoju osudovú lásku práve tu ? Zväzok s mužom jej života sa v hlavnej oáze kmeňa Kalbov uzavrie spoločným dúškom vody z pohára, naplneného z posvätného prameňa Áb. Je to naozaj tak: pramenistá voda je v púšti to najvzácnejšie, tak ako meno milovanej ženy – človek ju nesie v rukách, vstupuje mu do hrdla. V rozpálenej pustatine vracia dúšok vody človeku život doslova.

Autorkin magický miestopis je naozaj imponujúci. Na záver preto už len jeden postreh – oázy v marešskej púšti nie sú pomenované. Vo vzťahu k príbehu to prirodzene žiadny osobitný význam nemá, ale vo sfére symboliky to umožňuje dobrať sa invencie diela. Pri pohľade na dávne mapy a čítaní textov starých cestovateľov zistíme, že ich tvorcovia pomenúvali miesta svojho pobytu častejšie ženskými menami, ako vlastnými. Kúpajúca sa kráska, zahalená do jemného mušelínu, ktorá iba na okamih vykĺzla zo svojho rúcha inšpirovala myseľ arabského autora k tomu, aby označil palmový hájik uprostred piesku práve jej menom. Ak sa teda v knihe nedopátrame mena smaragdových klenotov zelene uprostred zlatistožltých dún, je to tak preto, že celá táto krajina, celý Filenin svet, sa zrodil práve v duši citlivej ženy.

(Alexandra Pavelková: Piesok vo vetre, Epos, Ružomberok 1999)