Dr. Miloš Jesenský

Publikácie → Knižné recenzie → Svet bez histórie

Svet bez histórie

Jerzy Topolski je riadnym profesorom Univerzity Adama Mickiewicza a členom Poľskej akadémie vied, ktorý sa vo svojej odbornej práci sústreďuje predovšetkým na novodobú históriu Poľska a Európy, dejiny historiografie, ako aj na teóriu a metodológiu histórie so zameraním na historickú interpretáciu. Jeho priekopnícke práce z oblasti metodológie už po mnoho rokov vplývajú na rozvoj historickej vedy v Poľsku ako i v zahraničí.

Prečo potrebujeme dejiny?
Vo svojej knihe „Svet bez histórie“ sa autor usiluje presvedčiť čitateľa, že historické myslenie, ktoré je súčasťou sveta s históriou patrí v ľudskom vedomí k hlboko zakoreneným elementom kultúrnej evolúcie človeka, dodatočne nadobudnutou schopnosťou, viac, či menej aktívnou reakciou na okolie a jeho zmeny. Podľa názoru Jerzyho Topolského sa nikdy neodpútame od sveta s históriou :môžeme smerovať ku koncu histórie, ale tento koniec, pokiaľ existuje spoločnosť, nikdy nenadíde.

Samotná kniha je rozdelená do ôsmych tématických okruhov, ktoré sú obsiahnuté v jednotlivých kapitolách. V I. kapitole /„Čo je to história“/ autor rieši mimoriadne naliehavú otázku definície histórie, pričom začína rozborom dvoch základných významoch tohto termínu: a to histórie v zmysle udalostí, teda toho, čo sa udialo v minulosti /hoci by táto minulosť bola úplne nedávna/ a histórie, ako odpovedajúcich správach o týchto udalostiach. Rozdiel medzi historickou správou, ktorá sa ocitá v centre autorovej pozornosti a inými druhmi správ s časovým rozmerom orientovaným do minulosti, môže podľa jeho názoru byť iba relatívny.

Spomedzi kritérií, ktoré odlišujú od seba správu kronikára a historika uvádza autor ako najdôležitejšie: cieľ /vytýčený autorom správy, ktorý ju môže štylizovať v ponímaní kronikárskom, alebo historickom v zmysle „vedecko – historickom“/, stupeň vnútorného previazania narácie /história nemôže byť neviazaným alebo slabo vnútorne viazaným sledom udalostí/ a čas /kronika sa píše „priebežne“, a história z perspektívy/. História môže byť teda ako veda chápaná dvojako: ako
výskumná metóda a teda spôsob rekonštrukcie minulosti, alebo ako efekt tohto bádateľského procesu. prvý aspekt je pritom úzko previazaný s druhým a sume dáva to, čo nazývame historickou vedou.

V II. kapitole /„Svet bez histórie“/ sa autor na základe Lévi-Straussovej práce „Prvotné myslenie“ /La pensée sauvage, 1962/ dotýka problematiky ahistorického myslenia v tzv. „primitívnych“ spoločenstvách, ktoré možno označovať za magické. Magické myslenie predstavuje ohraničený, vnútorne previazaný systém, nezávislý od vedy, ale vyznačujúci sa formálnym podobenstvom s ňou. Prvotnú spoločnosť možno z hľadiska absencie historického myslenia charakterizovať prostredníctvom objasnenia jej konania, ako spoločnosť ujarmenú nadčasovou /magickou/ štruktúrou myslenia. Táto štruktúra, odlúčená od behu udalostí pretrváva a podmienuje činnosť členov spoločenstva. Systém, ktorý riadi konanie človeka predstavuje teda vedu o nadčasovej štruktúre, a nie vedu o meniacom sa svete, teda to, čo nazývame historickým myslením.

V ďalšej etape autor komentuje Lévi – Straussove rozdelenie spoločností na „studené“ a „horúce“. „Studené“ spoločnosti sa usilujú zastierať skutky, ktoré by mohli vyvíjať historické činitele na ich rovnováhu a trvanie, spoločnosti „horúce“ naproti tomu siahajú do histórie, „aby z nej učinili motor svojho rozvoja“. Jerzy Topolski s týmto rozdelením súhlasí pod podmienkou, že to nie je otázka vedomého výberu, ale záležitosť dosiahnutia zodpovedajúcej úrovne rozvoja ľudského myslenia. Rozdiel medzi scémou činnosti ľudí „bez histórie“ a spoločností s rozvinutými štruktúrami historického myslenia sa zvýrazňuje vo chvíli, kedy sa pozastavíme nad cieľom takejto činnosti. v myslení otvorenom pre vplyvy plynúce zo strany meniaceho sa sveta / a naviac operujúcim dynamickou, založenej na stálom kontakte s praxou, čiže empirickou vedou/ sa formulovanie cieľov vydeľuje ako riadiaci element konania. namiesto vízie sveta zošnurovaného systémom, stabilizovanom v nehybnosti sa objavuje dynamická vízia meniaceho sa sveta.

Zrodenie historického myslenia
Autor sa ďalej venuje aj analýze úlohy historickej vedy uvádzanej do pohybu prostredníctvom schopnosti, ktorú nazývame historickým myslením, aby konštatoval, že sa nemohlo objaviť a zapojiť do činnosti spoločnosti, ak ku poznaniu o meniacich sa podmienkach činnosti nedospela historická veda nachádzajúca sa iba v ohraničenom štádiu rozvoja, alebo vtedy, keď neboli vytvorené podmienky k uvedeniu tohto poznania do spoločenskej praxe.

V III. kapitole /„Za Rubikonom historického myslenia“/ Jerzy Topolski sleduje dve línie vývoja historického myslenia u dávnych kultúr: historickú a sakrálno – dogmatickú. Konštatuje, že ahistorické myslenie, také charakteristické pre ľudí v prvotných spoločnostiach, panovalo aj v epoche najstarších civilizácií, hoci už učinili dôležité kroky na ceste do sveta s históriou. Vývojová línia tohto myslenia je predovšetkým rozvojovou líniou relígie alebo – inak povedané – sakrálneho myslenia. Toto myslenie, ako prejav ahistorického, či dogmatického myslenia, nesie chrakteristické znaky odvolávania sa na sily stojace mimo človeka, k určitým vyšším, nenarušiteľným a posvätným princípom.

V čase, kedy sa vedomie minulosti začalo stavať časťou spoločného poznania ohraničenej spoločnosti, objavila sa tendencia vedomého zhromazďovania poznatkov o minulých udalostiach a ľuďoch, žijúcich a konajúcich v minulosti. Písmo umožnilo zmenu charakteru raného historického myslenia z individuálneho na skupinové. V tejto epoche ešte neexistovalo vedomie jednosmerného, nepretržitého toku času. Popísaný stav odzrkadľujú aj počiatky historiografie, ktorú možno v súvislosti s jej sakrálnym, ale súčasne i s faktami fixujúcim charakterom označiť ako religio – komemoratívnu.

Ďalší krok k rozvoju historického myslenia bol nemožný bez prekonania predstavy o cyklickom opakovaní udalostí, ktoré sa dovtedy neukladali v spoločenskom vedomí do vnútorne previazanej chronologickej postupnosti. Až svet grécko-rímskych historikov spozoroval význam ľudskej činnosti v dejinách a dokonca ju hodnotil oveľa vyššie, ako neskoršia stredoveká historiografia. Napriek tomu antickí dejepisci poskytujú mnohé príklady ahistorického myslenia, ktoré sa prejavuje predovšetkým v teórii večného návratu, ako aj mýte o apokatastare, hovoriaci o konci histórie na základe obrovského požiaru, ktorý zachváti celý svet.

Prijatie jednoliatej lineárnej chronológie znamenalo neskôr zásadný prielom umžňujúci saturáciu ľudského vedomia historickým poznaním o konkrétnych, presných časových rozmeroch, ak aj odpútanie o predstave času vúlučne v jeho ročnom cykle. Druhou nevyhnutnou podmienkou vývoja historického myslenia, okrem odpútania sa od cyklického ponímania udalostí bolo úsilie o separáciu bájí, legiend, mýtov a fantázií od historickrej správy. Po dlhom boji s mýtmi sa počas XVI. – XVIII. Storočia sformovalo kritické historické myslenie a kvalitatívny posun v smere historigrafie globálnej od heroickej neskôr prinieslo významné rozšírenie štruktúr historického myslenia a súčasne aj všeobecný intelektuálny progres.

Charakteristickou skutočnosťou pre obdobie novoveku / a obzvlášť pre XIX. storočie/ bolo zase to, že rozšírenie historického poľa videnia zapríčinilo dovtedy nevýdanú saturáciu čoraz širšieho okruhu spoločenských skupín historickým poznaním.

Medzi historizmom a antihistorizmom
IV. kapitola Topolského knihy /„Medzi historizmom a antihistorizmom“/ definuje historizmus ako určitý pohľad na dejinnú skutočnosť /historizmus ontologický/ alebo ako metódu skúmania tejto skutočnosti /historizmus metodologický/. Ontologický historizmus v zmysle presvedčenia o lineérnej menlivosti sveta sa vyvinul až v období panovania kritickej historiografie XVI. a XVII. storočia ako včasný historizmus.

Historizmus XIX. storočia postupne odzrkadľoval rozvoj kriticizmu, ako aj evolučného, genetického ponímania minulosti /teda ako série udalostí spojených kauzálnym vzťahom príčin a následkov/, čím sa zrodil genetický historizmus typický napr. pre nemeckú historiografiu.

Iný typ ontologického historizmu predstavoval štrukturálny historizmus, ktorý do vnímania menlivosti dejín pridával prehĺbenie vedomia vzťahov medzi minulosťou a súčasnosťou s preferenciou štrukturálnych momentov.

Metodologický historizmus predstavuje určitú direktívu spôsobu bádania spoločenskej skutočnosti a to rovnako minulej, ako aj aktuálnej, odvodenú z historizmu ontologického.

Antihistorizmus zase predstavuje názor, aký sa v danom období stavia na odpor danému historizmu, pričom sa – na rozdiel od ahistorizmu – zdôrazňuje aktívny náboj usmernený proti historickému mysleniu.

V tejto kapitole autor ďalej charakterizuje vznik, vývoj a vzájomné ovplyvňovanie histórie svätej a svetskej. Svätá história propagovala jednosmernosť toku času, ale túto jednosmernosť súčasne spájala s presvedčením, že hlavnou silou riadiacou dejiny je Boh vyznačujúci cieľ, ku ktorému ľudstvo mieri. Svetská história bola zase situovaná na zostupnej línii: ľudské schopnosti sa stávajú postupom času čoraz viac ohraničené a menej účinné, a čím ďalej, tým viac vzdialené od strateného dávneho šťastia ľudstva v raji.Desakra­lizácia histórie nadišla až v epoche kritickej historiografie. Namiesto tradičného pesimistického videnia histórie /svetskej/ miriacej od „zlatého veku“ /raja/ do všeobecnej záhuby /Posledný súd/ sa objavila optimistická vízia sveta kráčajúceho cestou stáleho postupu.

Záver kapitoly je venovaný rozborom príkladov antihistorizmov formulovaných v druhej pol. XX. stor., ako je neoštrukturalizmus Lévi-Straussa, neoprovidenci­onalizmus Arnolda Toynbeeho, Eliadeho koncepcia sakrálnej histórie a autorovej konfrontácii s koncepciou psychohistórie, ktorá na základe freudovského chápania jedinca, ako i celého ľudstva prináša naturalistickú /t.j. prírodnú/ koncepciu ľudských činností, t.z. považuje tieto činnosti za symboly, či ukazovatele určitých „síl“ obsiahnutých v ľudskom podvedomí. Tieto teórie hodnotí Jerzy Topolski vcelku jednoznačne ako „klasický príklad ahistorického myslenia v historickej ve­de“.

V V. kapitole /„Svety s nedostatkom histórie“/ analyzuje Jerzy Topolski príčiny pádu dávnych civilizácií, pričom dochádza k názoru, že ich úpadok spôsobil natoľko pomalý vývoj historického myslenia, že neumožnil formulovanie a realizáciu meniacich sa cieľov činnosti. V lone dávnych civilizácií existovali rozpory medzi územím týmito civilizáciami vojensky dobytými a ponímaním teritoriálnych hraníc tohto územia ukotvenom vo vedomí jeho obyvateľov. Impériá tak ľahko podliehali cudzím dobyvateľom a katastrofám, kedže ich obyvateľstvo nespájali rozvíjajúce dynamické štruktúry historického myslenia o dostatočnom počte spoločných a zodpovedajúco silných elementov, čo dokazuje autor na základe pádu Rímskeho cisárstva. Dejiny Indie zase autor použil k vykresleniu typovej situácie, kedy ahistorické myslenie dovedie spoločnosť ku rigidite a nečinnosti, ktorá úplne zastaví rozvoj.

V VI. kapitole /„Tri skutočnosti sveta s históriou“/ autor dokladá, že pokiaľ hovoríme o svete s históriou operujeme minimálne tromi spôsobmi ponímania minulosti.

Po prvé, je to skutočnosť, taká aká bola, to znamená taká, aká nenávratne minula. Po druhé, je to obraz skutočnosti, ktorý dáva historická veda. Po tretie, je to obraz minulej skutočnosti obsiahnutý vo vedomí spoločnosti, viac alebo menej odlišných od dvoch predchádzajúcich.

Význam historikovej práce
Úloha historika spočíva v tom, že prináša spoločnosti informácie, ktoré vo väčšej miere umožňujú získanie stavu izomorfizmu medzi kriticky konštruovaným obrazom minulosti a obrazom, ktorý o nej v spoločnosti panuje, čže medzi druhou a treťou menovaných skutočností.

Rozmanitosť názorov na minulosť prezentovaných historikmi možno pozorovať v troch základných oblastiach a to:
1. vo výbere faktov
2. v objasňovaní
3. v hodnotení.

Zásadnú úlohu pritom hrá formulácia troch druhov otázok:
1. faktografických /typu „čo bolo ?“/
2. explikatívnych /typu „prečo ?“/
3. otázky o hodnote skúmaných faktov /„bolo to pozitívne alebo negatívne ?“/

V oblasti formulácie otázok sa rozdiely medzi jednotlivými autormi môžu prejavovať:
1. v rôznej zásobe a štruktúre poznatkov, s akými pristupujú k výskumu
2. v rôznom systéme hodnôt reprezentovanými jednotlivými historikmi, teda v rozličnej ideológii. Obraz minulosti konštruovaný historikmi závisí od troch základných činiteľov:

• od poznania prameňov
• od všeobecného poznania historika
• od systému hodnôt., ktoré historik vyznáva.

Exaktný historický výskum možno teda vyjadriť ako procedúru formulácie otázok a hľadania odpovedí. Základom historikovej práce je práca s prameňmi, ktoré môžu byť priame alebo nepriame. Nepriame pramene sú všetky správy o minulosti a priame pramene sú tie pozostatky minulosti, ktoré môže historik bezprostredne pozorovať. Vo vzťahu k nepriamym prameňom je dôležitá ďalšia klasifikácia, ktorá berie do úvahy informačný vzťah medzi autorom prameňa a historikom. Medzi príjemcom informácie a informátorom existuje prostredníctvom informačného kanálu informačný vzťah: odosielateľ „pracuje“ pre adresáta. V tomto procese vzniká trojica situácií, kedy musí historik zodpovedne vziať do úvahy s akým druhom informácií prichádza do kontaktu:

1. keď autor informácie ju adresuje historikovi, či „budúcim generáciám“
2. keď je adresát informácie osoba /osoby/ iná ako historik /skutočný adresát listu, správy a pod./
3. keď neexistuje adresát, t.j. autor prameňa písal „pre seba“ /napr. intímny denník a pod./

V VIII. kapitole /„Život v húštine jazyka: Historická narácia“/ sa autor zaoberá historickou naráciou, teda jazykom a písmom, akými je podávaný obraz sveta s históriou.

Pre rozvoj historického myslenia má prvoradý význam tejto narácie, ktorý sa prejavuje idografickým alebo nomotetickým obrazom minulosti. V prípade idiografického obrazu ide o opis jednotlivých faktov segregovaných chronologicky, teritoriálne a tématicky, v prípade nomotetického obrazu dochádza k preferencii synchronických alebo diachronických vzťahov medzi faktami, ktorých poznanie je nevyhnutné k dynamickej činnosti.

Samotnú historickú naráciu charakterizujú dve štruktúry a to
- štruktúra 1 – mnohoúrovňová z pohľadu všeobecnosti tvrdení obsiahnutých v narácii
- štruktúra 2– odzrkadľujúca „produkciu“ narácie historikom. Štruktúra 1odrzkadľuje to, čoho sa historik dotýka v rôznych stupňoch zovšeobecnenia. Obvykle sa narácia začína všeobecnejšími výrokmi, aby sa potom vo väčšom stupni priblížila k úrovni zodpovedajúcej ohraničenej téme narácie.

Štruktúra 2 má tri dielčie vrstvy:
1. logicko-gramatickú /informačnú, povrchovú/
2. presvedčujúcu /rétorickú/
3. teoreticko-ideologickú, ktorú podmieňujú ďalšie činitele:

• jazyk a jeho konvencie
• faktografické poznanie
• historikovo všeobecné poznanie
• hodnotový systém historika.

V záverečnej VIII. kapitole /„Dva svety s históriou“/ vstupuje autor do polemiky Francisa Fukuyamu a Jeana Baudrillarda na tému predpokladaného konca histórie. Na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov formuloval Fukuyama lineárny, evolučný model historického vývoja, smerujúceho k cieľu spočívajúcom na postupnom šírení sa najoptimálnejšieho spoločenského zriadenia, aké predstavuje liberálna demokracia na základe kapitalistickej ekonomiky. Dosiahnutie cieľa tohto procesu možno potom – podľa jeho názoru – považovať za „koniec histórie“, keďže už nemá význam pamätať si čo bolo, veď načo, keď neexistuje možnosť výberu, ak človek zotrváva v najlepšom z možných svetov. Svet s históriou sa v tej chvíli stáva nepotrebným a mení sa na svet bez histórie.

**História konečná alebo nekonečná? **
V polemike s Fukuyamom vystúpil Jean Baudrillard s koncepciou histórie bez konca, bez príchodu do sveta utópie a zabudnutia na celý „balast minulosti“. Baudrillard formuloval pochmúrnu a znepokojivú víziu v ktorej tvrdí, že následkom mohutnej expanzie masovo-komunikačných prostriedkov naše vedomie neprestupuje skutočná história, teda skutočnosť nami prežitá, ale zdanie histórie, konštruované čoraz agresívnejšími masmédiami prostredníctvom novinárov sledujúcich vlastné ciele. V tejto chvíli nie udalosť generuje informáciu, ale naopak. Týmto spôsobom sa história vytvára, ale súčasne aj zaniká. Spoločnosť zahltená informáciami tohto druhu sa tak pod tlakom masmédií stava inertnou, bezduchou masou. Rýchlo plynúce udalosti sa prekrývajú a vyvolávajú indiferenciu ľudí, ktorí sa stávajú matériou, ktorá ich nasáva /l´écran d´absorption/.

Baudrillardov obraz svet s históriou je nepochybne hlboko pesimistický, keď hovorí: „Nemáme už smetiská histórie, pretože samotná história sa stala smetiskom, podobne ako celá planéta stala samotným smetiakom.“ „Kto nás oslobodí“, pýta sa Baudrillard, „od hlúposti nahromadenej po stáročia? " a odpovedá, že nás od toho neuvoľní ani samotný koniec histórie. História je podľa neho bez konca, keďže "pozostatky, všetky pozostatky – cirkvi, komunizmus, etnické skupiny, konflikty, ideológie – sú nekonečne pripravené k recyklácii … Všetky archaické, anachronické formy sú pripravené aby sa znova objavili, nedotknuté, nečasové, tak ako vírusy skryté v hĺbke organizmu. Sotva sa história vyslobodila z cyklického času, pokúšala sa oživiť to, čo bolo.“

Jerzy Topolski sa vo svojom hodnotení prechádza od Baudrillardovho jednoznačne negatívneho hodnotenia histórie k Fukuyamovej vízii z ktorej vyzdvihuje to, čo predchádza momentu ukončenia histórie: činnosť oživovanú nádejami dosiahnutia cieľa v uskutočnení utópie, myšlienky o lepšom usporiadaní sveta, či obdobe raja na Zemi. Jeho záverečné slová vyznievajú v tomto hodnotení utópie:

„Napriek tomu, že totalizmus mal vo svojom vienku utópiu, nemôže sa filozofia po totalizme rozlúčiť s utópiou ako takou. Utópia môže slúžiť uvedomeniu si hranice možností a znemožniť premenu filozofie na slúžku moci. To všetko, zdôraznime, je nemožné bez historického poznania, to znamená vedy o tom, ako prišlo k tomu, že sme na mieste, na ktorom stojíme. Neoslobodíme sa od sveta s históriou. Môžeme smerovať ku koncu histórie, ale tento koniec, pokiaľ existuje spoločnosť, nikdy nepríde.“

Miloš Jesenský

 

(Jerzy Topolski: Swiat bez historii, Wydawnictvo Poznanskie, Poznaň, l998, 261 strán.)