Publikácie

Da Vinciho komplot

Da Vinciho komplot

Keď v hotelovej izbe harvardského profesora Roberta Langdona zazvoní počas jednej noci jeho pobytu v Paríži telefón, zdá sa, že má iba pramalé šance, aby ako vyhlásený odborník na náboženské symboly čo i len tušil o rozmeroch a hĺbke obludnej konšpirácie do ktorej bol práve vtiahnutý. Jacques Saunière správca umeleckých zbierok v Louvre bol krátko predtým zavraždený priamo v budove múzea a polícia objavila na dlážke vedľa jeho tela nevysvetlené šifry a znamenia. Po žiadosti o spoluprácu sa však profesorova situácia nemilo komplikuje, keďže k svojmu údivu zisťuje ako rýchlo sa z experta, privolaného na miesto činu stáva sám hlavným podozrivým. Pri úteku, skôr vynúteného sprievodnými okolnosťami ako snahou uniknúť pred samotnou políciou sleduje tajomnú stopu, cestu značenú nejasnými ukazovateľmi, predsa však viditeľnými pre tých, ktorí sa dokážu dívať a porozumieť, obsiahnutých v diele geniálneho Leonarda da Vinci.

Krátko nato sa priamo vo víre udalostí ocitne s Langdonom aj vnučka zavraždeného Sophie Neveuová a objavujú sa aj ďalšie súvislosti odhaľujúce Saunièrovu príslušnosť k tajnej spoločnosti známej ako „Sionské priorstvo“, ktorého veľmajstrami boli okrem zakladateľa Jeana de Gisors v minulosti takí významní muži ako Isaac Newton, Victor Hugo, či Jean Cocteau.

A prirodzene – nikto iný ako samotný Leonardo da Vinci.

Dejiny ako detektívka

Keď dvojica získava uzáverový kameň, artefakt skrývajúci návod k objaveniu jednej z najvzácnejších a súčasne i najzáhadnejších relikvií kresťanstva – svätého grálu nastáva takmer nekonečná honba modernou parížskou i londýnskou metropolou, Louvrom i Westminsterským opátstvom s tajomnými prenasledovateľmi, políciou a členmi fanatickej katolíckej skupiny Opus Dei v pätách.

Popri modernej fikcii – príbehu mysterióznej vraždy s bohato rozkošateným stromom zápletky, sprisahaniami i neodhalenými pravdami sa dej točí okolo historických prameňov raného kresťanstva, stratených biblických textov a toho, čo sa z nich možno dozvedieť o skutočnom Ježišovom živote. Dan Brown – predovšetkým cez postavu aristokratického bádateľa Sira Leigha Teabinga – tlmočí teóriu, podľa ktorej nebol grál, posvätná nádoba obsahujúca krv Kristovu kalichom, ale dieťaťom. To mala porodiť jeho tajná manželka Mária Magdaléna po jeho ukrižovaní, kedy aj s malou dcérkou utiekla do južného Francúzska a Kristov božský rodokmeň pokračoval cez genealógiu merovejskej dynastie až do súčasnosti.

O týchto udalostiach majú hovoriť tajné dokumenty chránené Sionským priorstvom, skupinou oddelenou od templárskeho rádu v roku 1188. Ide o prvotné evanjeliá zavrhnuté kresťanmi na podnet cisára Konštantína Veľkého vo štvrtom storočí. Imperátor mal vo svojom úsilí o vytvorenie štátneho náboženstva zničiť viac ako osem desiatok evanjelií opisujúceho Ježiša predovšetkým ako muža a smrteľného človeka, čím chcel navždy zamlčať tradíciu spojenú s Máriou Magdalénou a uctievaním božského ženstva, čím démonizoval úlohu ženy v Ježišovom učení a zničil jeho skutočnú podstatu.

Priorstvo Sionu však po stáročia bdelo nielen nad súborom tajných evanjelií hovoriacich o posvätnom ženstve, hrobkou ukrývajúcou relikviár Márie Magdalény, ale aj nad potomkami Ježišovej dedičnej línie. K tým, ktorí boli zasvätení do tajomstva Ježišovho manželstva a otcovstva mal patriť aj Leonardo da Vinci, ktorý zobrazil Máriu Magdalénu na svojej „Poslednej večeri“ a odkazy na pravdu o nej rozmiestnil aj v iných umeleckých dielach.

Robert Langdon a Sophie Neveuová tak podľa nich postupne rozpletajú klbko záhad obklopujúcich Svätý grál a vďaka sledu zložitých kryptogramov postupujú od odhalenia tajných dokumentov k miestu jeho posledného úkrytu – Rosslynskej kaplnke v Škótsku.

Dan Brown je svojimi priaznivcami, považovaný za pozoruhodného autora, ktorý do románov vplieta také množstvo skutočných historických faktov, indícií a tvrdení, že sa – aj v súvislosti s filmovým spracovaním jeho príbehu logicky ponúka všetečná otázka:

„Čo všetko je nakoniec z toho pravdou ?“

Obzvlášť, keď už na prvej stránke jeho knihy čítame: „Všetky popisy umeleckých diel, architektúry a tajných rituálov v tomto románe presne zodpovedajú skutočnosti.“

Ale je to naozaj tak ?

A tu sa začína naše hľadanie odpovedí…

Pravda alebo fikcia ?

Pri hodnotení „Da Vinciho kódu“ sa môžeme sústrediť na niektoré historické základy príbehu : život Ježiša a Márie Magdalény, vznik a šírenie raného kresťanstva, otázku prvotných kresťanských evanjelií, práve tak ako aj na úlohu, akú údajne zohral cisár Konštantín veľký pri vzniku kresťanskej biblie, či umelecko – historické poznámky k dielu Leonarda da Vinci.

Čo sa teda z historického pozadia Brownovej knihy zakladá na pravde a čo je iba autorova fikcia ? Základnou premisou Brownovho príbehu je tvrdenie, že 27 kníh Nového zákona, ktoré sú súčasťou moderného kanonického vydania biblie zostavil do tejto podoby cisár Konštantín I. Veľký (274 – 337) v snahe zaručiť jednotu cirkvi, ktorá mala pôsobiť ako jednotiaca sila jeho reformovanej ríše.

Pri rozhovore v salóne svojho sídla presviedča Leigh Teabing Sophie Neveuovú, že pôvodné pramene opisujú Ježiša, ako ľudskú, a nie ako božskú bytosť. Z police vytiahne knihu „Gnostické evanjeliá“, ktorá obsahovala „fotografie niečoho, čo vyzeralo ako úryvky z pradávnych listín“ načo užasnutú mladú ženu poučil „Toto sú fotografie zvitkov z Nag Hammádí a od Mŕtveho mora … Rané kresťanské dokumenty.“ V skutočnosti však tieto zvitky nepatria k najstarším kresťanským dokumentom, keďže ide o texty gnostickej sekty a dotyčná kniha – monografia Elaine Pagelsovej „The Gnostic Gospels“, naozajstný bestseller medzi odborníkmi z roku 1979 – takúto obrazovú prílohu vôbec neobsahuje.

V rozpore s tým, čo v „Da Vinciho kóde“ čítame, však tieto rukopisy vyzdvihujú predovšetkým Ježišove božské atribúty a preto možno Teabingove tvrdenia, že evanjeliá odvrhnuté prvotnou cirkvou zobrazovali Ježiša v ľudskejšej podobe ako štyri kanonizované, kvalifikovať ako omyl. Je to totiž úplne naopak. Práve „tajné“, apokryfné evanjeliá zachádzajú ešte ďalej v líčení jeho nadľudských vlastností božieho syna. Týka sa to predovšetkým tzv. „Evanjelia detstva podľa Tomáša“, „Evanjelia podľa Petra“, „Zjavenia Petrovho“, či „Tomášovho evanjelia“ z Nag Hammádí. Žiaden z týchto textov nájdených už v modernej dobe však nepotvrdzuje tézu o priveľmi ľudskej stránke Ježiša ženatého s Máriou Magdalénou.

Biblia faxom neprišla

Podľa slov, aké Dan Brown vkladá do úst Leighovi Teabingovi, rozhodnutie o konečnej podobe biblie vydal ako súčasť mocenskej konšpirácie v štvrtom storočí cisár Konštantín, keď sa z „vyše osemdesiatich“ evanjelií sa vybrala iba štvorica doteraz uznávaných textov – evanjeliá podľa Marka, Matúša, Lukáša a Jána: „To je základný paradox kresťanstva ! Bibliu, ako ju poznáme dnes, dal zostaviť pohanský rímsky cisár Konštantín Veľký“ … a ďalej:

„Pretože Konštantín povýšil Ježiša z človeka na Boha takmer štyri storočia po Ježišovej smrti, existovali tisícky dokumentov, ktoré hovorili o jeho živote ako o smrteľnom človeku. Konštantín vedel, že ak chce poprieť tieto historické knihy, musí použiť niečo silné. Toto rozhodnutie je najdôležitejším okamihom v dejinách kresťanstva … Konštantín si objednal a financoval novú Bibliu, z ktorej sa vypustili evanjeliá hovoriace o ľudských vlastnostiach Krista a do ktorej sa začlenili evanjeliá hovoriace o Kristovi ako o Bohu. Rané evanjeliá sa vyhlásili za nezákonné, zozbierali sa a spálili“.

Faktom však napriek tomu ostáva, že cisár Konštantín nemal nič spoločné s formovaním kanonickej podoby biblie, nerozhodoval o tom, ktoré spisy majú alebo nemajú byť do neho zaradené a žiaden príkaz na zničenie apokryfných evanjelií nevydal. Formovanie novozákonných textov bol dlhodobý proces, ktorý sa začal stáročia pred Konštantínom (uzákonenie Matúšovho, Markovho, Lukášovho a Jánovho evanjelia sa uskutočnilo približne 150 rokov pred jeho vládou) a prvá zmienka o dnešných 27 knihách Nového zákona (týchto a žiadnych iných) sa datuje asi polstoročie po jeho smrti. Podľa dochovaných záznamov sa samotný imperátor do neho priamo, alebo sprostredkovane vôbec nezapojil.

Ak sa autor odvoláva v tejto súvislosti na veľmi výstižnú formuláciu Martina Percyho, že „biblia neprišla z neba faxom“, podobne tak možno povedať, že jej konečná podoba bola výsledkom dlhodobej syntézy a nie akýmsi artiklom objednaným na cisársku faktúru.

Záhadné evanjelium Q

Základné kritériá pre zaradenie evanjelií z 2. a 3. storočia do kanonizovanej podoby biblie boli oveľa zložitejšie ako akýkoľvek mysliteľný edikt takmer všemocného imperátora. Takýto text musel predovšetkým pochádzať z doby najbližšej samotnej Ježišovej epoche, musel byť zaštítený autoritou niektorého z apoštolov, alebo aspoň jeho spoločníka, ďalej široko prijímaný v prvotnej cirkvi a zodpovedať ortodoxnému charakteru kresťanstva.

Ako Teabing vzápätí vysvetľuje Sophii existuje však dobre utajená a prísne strážená zbierka apokryfných svedectiev, teda „tisíce strán predkonštantínskych dokumentov v pôvodnej podobe, napísancý prvými Ježišovými nasledovníkmi, ktorí ho uctievali ako smrteľného učiteľa a proroka. Hovorí sa tiež o tom, že súčasťou pokladu je aj legendárny Dokument Q – rukopis, ktorého existenciu pripúšťa dokonca i Vatikán. Je to vraj súpis Ježišovho učenia, napísaný jeho vlastnou rukou.“

Tento citát však prináša iba fiktívne tvrdenia. Nešťastným omylom Dana Browna je predovšetkým mysteriózny dokument bádateľmi nazývaný takmer dôverne ako „Evanjelium Q[uelle]“ – ide totiž o pracovný názov hypotetického textu, ktorý podľa biblistov obsahoval základné Ježišove tézy, vznikol asi dve desaťročia po jeho ukrižovaní a poslúžil ako zdrojový prameň pre evanjelia podľa Matúša a Lukáša (ale nie pre Marka a Jána, pre ktorých bol nedostupný).

Zmienky o Ježišovom účinkovaní v iných, ako biblických svedectvách (včítane spornej zmienky u Jozefa Flavia) sú veľmi skromné, čo je pochopiteľnejšie o to viac, ak si uvedomíme, že takmer všetci jeho nasledovníci boli s najväčšou pravdepodobnosťou negramotní a neviedli si záznamy ani o vlastnom živote. Ako dokazujú výskumy profesora Williama Harrisa z Kolumbijskej univerzity, aj v najviac prosperujúcich obdobiach staroveku bol čiastočne gramotný sotva jeden človek z desiatich, pričom v tak zaostalých oblastiach rímskeho impéria ako bola vidiecka Galilea bol tento pomer určite ešte nepriaznivejší. Čo sa týka samotného Ježiša – on samotný podľa historických svedectiev – nikdy nič nenapísal. Evanjeliá sú ako historické zdroje pomerne problematické (zapisovať ich začali až v druhej polovici 1. storočia, príslušníci druhej generácie stúpencov Ježišovho učenia) , aj keď – ako vo svojej knihe o Da Vinciho kóde podotýka americký profesor Bart D. Ehrmann z Severokarolínskej univerzity – „sa za problematické nepovažujú ako teologické dokumenty cirkvi, hovoriace veriacim o dôležitosti Ježišovho života a význame jeho smrti.“

Tajomstvo Márie z Magdaly

Jednou z kľúčových evanjelických postáv, aké sa objavujú na historickom pozadí v „Da Vinciho kóde“ je Ježišova stúpenkyňa Mária Magdaléna, ktorá – ako sa možno dozvedieť v priebehu rozprávania – bola v rozpore s oficiálne prijímanou cirkevnou verziou aj jeho manželkou a matkou dcérky, narodenej z tohto zväzku, dieťaťa stojaceho na počiatku kráľovského rodokmeňa a chráneného tajomným Priorstvom Sionu. V tejto súvislosti sa románový Leigh Teabing odvoláva na „Evanjelium podľa Filipa“ , nájdené v súbore apokryfov z Nag Hammádí, v ktorom sa píše „A družkou Krista je Mária Magdaléna“, aby vzápätí suverénne prehlásil: „Každý aramejista vám povie, že slovo družka v tých časoch znamenalo to isté, čo manželka.“

Problém však spočíva v tom, že text nie je písaný aramejsky, ako uvádza Dan Brown, ale koptsky a slovo označujúce „družku“ je vypožičané z gréčtiny (koinõnos) v zmysle oveľa bližšom významu „spoločníčka“ ako „manželka“.

Napriek tomu skrýva v sebe „Filipovo evanjelium“ pozoruhodné svedectvo o Ježišovom vzťahu k žene, aj keď v tomto prípade je nájdený text veľmi poškodený, takže umožňuje k jeho výkladu uplatniť väčšiu alebo menšiu dávku fantázie zachádzajúcu až do prekvapujúco intímnych detailov (zátvorky označujú chýbajúce fragmenty textu):

„A družkou [časť textu chýba] je Mária z Magdaly [ … ] Máriu viac ako [ … ] učeníkov, [ … ] často ju bozkával na [ … ].“ Text pokračuje pasážou upozorňujúcou na blízky Ježišov vzťah k Márii Magdaléne :

„Spýtali sa ho. „Prečo ju máš radšej ako nás všetkých ?“ Spasiteľ odpovedal, povedal im. „Prečo vás nemám tak rád ako ju ?“ Tento sofizmus sa nápadne podobá na rozhovor učeníkov v inom gnostickom texte, ktorého sa prostredníctvom Teabingovej postavy americký spisovateľ odvoláva.

Ide o apokryfné „Evanjelium podľa Márie“ napísané koncom 2. storočia, kde má Mária Magdaléna významné postavenie medzi Ježišovými učeníkmi – v závere textu dokonca apoštol Lévi pred ostatnými priznáva, že Ježiš „ju mal radšej ako nás“. V Brownovej knihe sa ocitá pasáž z tej časti gnostického textu, kde apoštoli Peter a Lévi diskutujú, či Ježiš odhalil Márii Magdaléne naozaj celú pravdu:

„Ježiš už tuší, že ho zatknú a ukrižujú, preto dáva Márii Magdaléne pokyny, ako má po jeho smrti riadiť cirkev … Podľa týchto evanjelií Kristus neradil Petrovi, ako má vybudovať kresťanskú cirkev, ale Márii Magdaléne“

Toto tvrdenie je do značnej miery skreslené. Debata medzi Petrom a Lévim sa v „Evanjeliu podľa Márie“ odohráva až po Ježišovom ukrižovaní, nie pred ním a Ježiš nedáva nijaké inštrukcie, ako má viesť cirkev, ale rady, ako možno dosiahnuť spásu vlastnej duše.

I keď, samozrejme, dôkaz toho, že prinajmenšom v tomto prípade ide o jeden z gnostických dokumentov zdôrazňujúci úlohu ženy v Ježišovom spoločenstve, pretrváva.

Žena pri poslednej večeri ?

Leonardova pozostalosť zohráva v „Da Vinciho kóde“ kľúčovú úlohu – z tohto dôvodu sa zrejme jeho meno prepracovalo už do názvu knihy amerického autora a jeho filmového spracovania súčasne. Veď ak je „vražedné tajomstvo ukryté v najslávnejšom obraze všetkých dôb“, ako čítame na obálke v podtitule k českému vydaniu, nemôžeme okolo tohto motívu v Brownovom príbehu prejsť v žiadnom prípade bez povšimnutia. V centre našej pozornosti sa tentoraz ocitá jedno z najvýznamnejších diel renesančného génia – freska „Posledná večera“ namaľovaná na stene refektára Santa Maria delle Grazie v Miláne medzi rokmi 1495 až 1497. „Da Vinciho kód“ preberá v základných rysoch tvrdenia z knihy autorskej dvojice Clyve Princea a Lynn Picknettovej „Pravda o templároch“, podľa ktorých samotná kompozícia obrazu obsahuje symbolickú šifru.

V prvom rade sa domnievajú, že postava po Ježišovej pravici nie je Jánom, ale ženou, čo dokladajú aj tvarom záhybov na rúchu umožňujúcich vytušiť tvary ženského poprsia. Samotná postava je oblečená do odevu vo farbách zrkadlovo korešpondujúcich s Kristovým rúchom a odkláňa sa od neho tak, že priestor medzi nimi tvorí písmeno V (symbol posvätného ženstva, ale aj lona, či grálu) a vonkajšie línie ich tiel písmeno M (podľa Princeho a Picknettovej monogram Márie Magdalény).

Dan Brown preberá aj postreh týkajúci sa slávnej ruky (akoby) bez tela na ľavej strane stola neďaleko apoštola Petra.

Naozaj zviera akýmsi zákerným m spôsobom nôž ? Skutočne Petrova ľavá ruka naznačuje rez cez hrdlo ženskej postavy, akoby nám chcel Leonardo skrytým spôsobom sprostredkovať akúsi hrozivú pravdu ?

Úsmev Mony Lisy

Dôslednejšia prehliadka dostatočne veľkej a kvalitnej reprodukcie „Poslednej večere“ (mne na to okrem lupy stačila fotografia z piateho zväzku Pijoanových „Dejín umenia“) ukazuje, že tajomná ruka patrí v skutočnosti Petrovi, aj keď ju drží akýmsi kŕčovitým, nie celkom prirodzeným spôsobom. Menej isté je, či má Peter svoju ľavú ruku položenú na ramene postavy sediacej po Ježišovej pravici (podľa všeobecného názoru Jána, podľa Princeho, Picknettovej a Brownovho Teabinga Márie Magdalény), nech sa však pozerám, ako pozerám, tvrdenie o naznačenom reze cez hrdlo sa mi stále nezdá príliš presvedčivé.

Možno nie som členom tej pravej tajnej spoločnosti a preto ma uvedené argumenty uvádzajú v pokuse presvedčiť do značných rozpakov. V prípade druhej stopy smerujúcej z Louvru k úkrytu svätého grálu môžeme „vražedné tajomstvo“ hľadať v inom „najslávnejšom obraze všetkých dôb“, za ktorý môžeme Leonardov portrét Mony Lisy z rokov 1503 až 1506 skutočne považovať. V tomto prípade sa ale nedokážem ubrániť sklamaniu: namiesto elegantného výkladu tajných znamení v štýle boriacom doterajšie názory historikov umenia sa prepracujeme iba k nápisu zanechanom Jacquom Saunierom na ochrannom plexiskle pred tvárou Giocondy: „Malichernosť a domýšľavosť ovládli náboženské autority. Viera elévov slúži k adorácii lží a chrámov.“ Nuž, popravde povedané, niečo podobné by ste nemuseli hľadať v najprísnejšie stráženej sieni Louvru – tú istú úlohu môže splniť aj kúsok papiera vytrhnutý z poznámkového bloku, aký zodvihnete zo zeme – povedzme – v predsieni pánskej toalety hneď vedľa posluchárne miestnej univerzity, alebo nájdete načmáraný prepisovačkou na papierovom podpivníku vo vašom obľúbenom lokáli.

Ak sa vám to nestalo pri „Da Vinciho kóde“ nemali by vás ani tieto eventuality v žiadnom prípade pohoršiť, či rozosmiať o to viac, že ja beriem záhady naozaj vážne …

Svätá krv a svätý grál

„Da Vinciho kód“ bol popri knihe Margaret Starbirdovej „žena s alabstrovou nádobou“ najviac ovplyvnený faktografickým bestsellerom zo začiatku osemdesiatych rokov „Svätá krv, svätý grál“ autorov Michaela Baigenta, Henryho Lincolna a Richarda Leigha. Rozprávanie tejto knihy pripomína oveľa viac historickú detektívku, ako akademickú prácu – neobvyklé pátranie trojice autorov je skutočným predobrazom mnohého z literárnych dobrodružstiev Roberta Langdona Samotný Dan Brown k tomu v Teabingovom výklade o Sionskom priorstve v Chateau Villette hovorí: „V osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vyvolala táto kniha poriadny rozruch. Na môj vkus sa v analýze autorov vyskytuje až príliš veľa trhlín, ale ich základné premisy sú správne a vďaka nim sa myšlienka Kristových kráľovských potomkov dostala do centra pozornosti.“

Áno, je to presne tak. Britskí autori už v roku 1981 predložili sumár zistení v knihe , plnej provokujúcich otázok a nekonformných odpovedí, ktoré sa potom ocitli v autorskom zámere Brownovej knihy: Bol Ježiš tajne ženatý s Máriou Magdalénou ? Našli ich potomkovia po úteku zo Svätej zeme útočisko v južnom Francúzsku ? Symbolizoval svätý grál „skutočnú„, či „kráľovskú“ krv ochraňovanú templármi z poverenia tajomného Sionského opátstva ? Žijú ešte aj dnes príslušníci rodokmeňa Ježiša a Magdalény, z ktorého lona mal tento rod vzísť ? Budeme svedkami nových odhalení siahajúcim k samotným počiatkom kresťanstva ?

Publikácia sa k nám dostala v slovenskom preklade až 22 rokov po jej anglickom vydaní – a je až s podivom, že spomedzi čitateľov „Da Vinciho kódu“ zúčastňujúcich sa široko otvorenej diskusie o Brownovej knihe pozná iba málokto túto skvelú monografiu, vedúcu cez šifrované stredoveké pergameny, tajné spoločnosti, templárskych rytierov a katarských heretikov 12. a 13. storočia, cez genealógiu a moderných potomkov merovejských francúzskych kráľov, zosadených z trónu pred viac ako trinástimi storočiami.

Pritom úvahy o tom, či nádoba uchovávajúca Ježišovu krv bolo v skutočnosti telo najznámejšej obrátenej hriešnice v biblických dejinách, práve tak ako telo a krv jeho potomkov spojených neskôr s osudmi kráľovského rodu Frankov, sú síce kontroverzné, ale navzdory nevôli z radov ortodoxných vykladačov Písma spisovatelia ponúkli obraz živého a ľudského Ježiša, ktorého život je zmysluplný a zrozumiteľný aj modernému človeku.

A v tom je – okrem odlišného žánrového zaradenia – zásadný rozdiel medzi spomínanými knihami britských a amerického autora. Pokiaľ „Svätá krv, svätý grál“ vyšla napriek „explozívne kontroverznému“ výkladu pokrvnej línie Ježiša a Márie Magdalény, nemôžem sa ubrániť dojmu, že „Da Vinciho kód“ vykonal svoj „kvantový“ skok na rebríčku bestsellerov hlavne vďaka kalkulovanej kontroverzii zápletky.

Radšej slovník, ako kód

„Prečo je vlastne Da Vinciho kód“ taký populárny ?“, pýta sa v predhovore svojho sympatického „samozvaného sprievodcu“ po Brownovom príbehu Simon Cox, aby si vzápätí aj odpovedal. „Najmä a predovšetkým, že je to dobrý príbeh. Okrem toho si však myslím, že tento úspech má hlbší dôvod. Dan Brown sa dotkol odhaleného nervu mnohých svojich čitateľov. Množstvo ľudí je nešťastných zo spôsobu, akým ich naučili myslieť a veriť, a želali by si prelomiť múry a preniknúť oveľa viac do mystéria života. To je omnoho dôležitejšie, ako by sme v dvadsiatom prvom storočí predpokladali.“

Povedané úprimne, neviem posúdiť, či nám Dan Brown ponúkol až tak dobre vystavaný príbeh, ale tento príspevok som nepriviedol k finále preto, aby som jeho autora pochválil, či kritizoval. Vznikol hlavne preto, že téma spracovaná v „Da Vinciho kóde“ sa ma už roky bytostne dotýka. Napriek tomu je však takmer isté, že pre opätovné čítanie knihy s ambíciou intertextuálnej hry siahnem skôr po „Foucaultovo kyvadlo“ Umberta Eca, či „Lemprierovom slovníku“ Lawrence Norfolka“, aj keď sa poslednými dvoma vetami Coxovho citátu stotožňujem úplne.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 204

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37