Dr. Miloš Jesenský

Legendy o nesmrteľných

Čo je to vlastne smrť?

Otázka, na ktorú ľudstvo hľadá odpoveď už od doby svojho vzniku, aj keď slová našej reči predstavujú výlučne pojmy pre veci, ktoré poznáme prostredníctvom zmyslov. A preto aj smrť ostáva pre nás záhadou, keďže leží mimo našej zmyslovej skúsenosti a málokto z nás musel bezprostredne čeliť vlastnému zániku spočívajúcom v úplnom zničení vedomia.

V roku 1964 sa pokúsil profesor Ettinger definovať smrť ako nevyliečiteľnú chorobu. História lekárskych vied však svedčí o tom,že každá nevyliečiteľná choroba sa postupom času predsa len stáva liečiteľnou. Vychádzajúc z tohoto poznatku sa môžeme domnievať, že povinnosťou vedy je už teraz – i keď nedisponuje potrebnými znalosťami, či technickými možnosťami – skúmať všetky cesty, ktoré môžu viesť k nesmrteľnosti.

Najstaršou legendou o získaní nesmrteľnosti je nepochybne sumerský epos o Gilgamešovi, ktorý vyjadruje dávny strach človeka zo smrti a jeho strastiplné volanie k nám dolieha aj cez priepasť tisícročí.

Gilgameš sa vydáva na cestu za tajomstvom večného života a hľadá Utanapištima, muža, ktorý prežil potopu a ktorému bohovia darovali nesmrteľnosť. Po dlhej ceste a mnohých skúškach sa mu na Utanapištimovu radu podarí vyzdvihnúť z morského dna rastlinu nesmrteľnosti. Pred spiatočnou cestou, keď sa chce umyť v studni mu však rastlinu ukradne had, zvlečie si kožu a odvtedy si takto obnovuje svoju mladosť. Gilgameš je zdrvený, ale musí sa zmieriť so svojím osudom …

Stredovekou analógiou tejto tradície je „Román o Alexandrovi“ od Lamberta le Torta a Alexandra de Paris z 12. storočia v ktorom sa v súvislosti s objavmi Alexandra Veľkého uvádza i nájdenie troch zázračných prameňov. Z nich prvý dáva nesmrteľnosť, druhý omladzuje a tretí kriesi mŕtvych. Samotné objavenie jedného z nich pripisuje „Román o Alexandrovi“ istému Alexandrovmu spolubojovníkovi. Ten sa ako šesťdesiatpäťročný k nemu sklonil, aby sa napil a „vstal opäť ako tridsaťročný“.

Podobne aj stará čínska tradícia sa hovorí o tom, že tajomstvo nesmrteľnosti odhalil po trpezlivom úsilí o získanie elixíru života alchymista Wei – Po yang, ktorý urobil nesmrteľným aj jedného zo svojich žiakov , ako sa o tom dočítame v traktáte „Úplné životopisy Nesmrteľných“, spísanom anonymným čínskym autorom v 3. až 5 storočí.

Čínsky encyklopedista Ke Chung zhrnul okolo roku 320 n.l. dovtedajšie znalosti orientálnej alchýmie do objemného zväzku „Knihy majstra prostoty“. Zmieňuje sa v nej o niekoľkých desiatkách prípravkov údajne zaručujúcich nesmrteľnosť na základe vlastných bohatých skúseností. Napriek tomu sa pri čítaní Wej Po-jangových spisov nemôžme dopracovať závažnejších výsledkov – text je dokonale nezrozumiteľný. Ostatne sám Ke Chung komentuje túto skutočnosť slovami: „Aj keď existuje text, podstatné zložky sú uchovávané v tajnosti a text musí byť vysvetlený ústne … Pretože pôvodné názvy mnohých zložiek boli zmenené, nesmie sa text brať doslova.“

Alchymista Roger Bacon, ktorého možno okrem iného považovať i za priekopníka geriatrie sa vo svojom monumentálnom diele „Opus maius“ zaoberal možnosťou „značne predĺžiť ľudský život“. Tento cieľ považoval za dosiahnuteľný prostredníctvom dodržiavania „regimen sanitatis“ (t.j. zdravotných pravidiel) a podávaním „occulta“, skladajúceho sa ambry varenej s hadím mäsom, srdcom a kosťami jeleňa, čo je zloženie lieku vďaka ktorému by som ja osobne radšej volil starnúť, ako ho užívať. Presne opačný názor si však možno vytvoriť k Baconovmu druhému riešeniu, v ktorom sa usiloval prenášať „fumus iuventutis“ (doslova „opar mladosti), aký sa na starnúceho muža prenesie najlepšie objatím dievčaťa. Koho zaujíma viac čo napísal františkánsky mních o príjemnej forme terapie mladým ženami, možno mu len doporučiť, aby si zalistoval v jeho spise s príznačným názvom "Secretum secretorum“ (Najtajomnejšie z tajomstiev), pokiaľ mu to manželka a znalosť stredovekej latinčiny dovolí.

V teoretizovaní na tému predlžovania života pokračovali polyhistori a alchymisti zvučných mien – v pojednaní Theophrasta Paracelsa von Hohenheim (1493–1541) vydaného pod názvom „De Tinctura Physicorum“ v roku 1570 sa hovorí o tinktúre vďaka ktorej egyptskí lekári žili 150 rokov. Približne v tej istej dobe sa alchymista Salomon Trismosin za pomoci chemického preparátu údajne niekoľkokrát omladil, pričom sa mu narovnala i zhrbená chrbtica. Keď sa ho pýtali, ako dlho bude žiť, odpovedal : „Až do Posledného súdu.“

Známy francúzsky vedec a spisovateľ Jacques Bergier |1912–1978) sa vo svojej knihe „Víza na inú Zem“, rozhodol vydať po stopách tradície Nesmrteľných, ktorí žijú v každom storočí medzi ostatnými, obyčajnými ľuďmi. Vychádzal pritom z predstavy, že táto malá a dobre skrytá skupina vlastní tajomstvo prípravy elixíru nesmrteľnosti, možno toho, ktorý bol stredobodom záujmu čínskych alchymistov.

Je len zrejmé, že ak skutočne jestvujú Nesmrteľní je ich tajomstvo úzkostlivo strážené a to tým viac, že výroba elixíru musí prebiehať aj v súčasnosti – veď ani Nesmrteľný nie je ochránený pred vojnou alebo dopravnou nehodou.

Ich existenciu je však len veľmi ťažké – ak nie priam nemožné – odhaliť. V dnešnej dobe nie je až také komplikované zadovážiť si falošné legitimácie a dokumenty, modifikovať odtlačky prstov, prípadne podplatiť príliš zvedavých úradníkov.

Zdá sa však, že kamuflovať to bude čím ďalej, tým ťažšie. Keď v minulosti napríklad spozorovali zvláštnu zhodu portrétov ľudí bez príbuzenského vzťahu žijúcich v rôznych storočiach, pripísalo sa to na vrub náhode alebo učeniu o reinkarnácii. Pokiaľ si aj niekto všimol nápadnú podobnosť podpisov ľudí, medzi ktorými ležia celé stovky rokov (napríklad Rogera Bacona a Rogera Boskovitcha),necha­li si to pre seba – dnešné detekčné techniky založené okrem iného na genetickom určovaní sa však už nezakladajú na dojmoch, ale na exaktných zisteniach. Anglický románopisec Jonathan Swift, ktorý sa veľmi zaujímal o ezoterické znalosti, venuje vo svojom najznámejšom diele „Gulliverove cesty“ celú kapitolu podrobnému opisu tzv. strulbrugov, teda Nesmrteľných, žijúcich v ostrovnej ríši Lugnagu, o ktorých pojednáva s priam vedeckou erudíciou. Je pozoruhodné, že podľa Swifta bol Lugnag a priľahlé krajiny údajne objavený v roku 1701 a mali sa nachádzať v mori neďaleko Japonska – snáď tam, kde ostrovy Nesmrteľných kládla aj čínska tradícia.

Ostrovné kráľovstvá s ponukou večného života hľadali rozmanití dobrodruhovia. 3. marca 1513 vyplávala z portorického prístavu eskadra lodí pod vedením samotného guvernéra Juana Ponce de Leóna, ktorý mal vtedy 63 rokov. Dobre vystrojená výprava mala objaviť a zaujať pod ochranu španielskeho kráľa bájny ostrov Bimini. Na ňom, ako rozprávali domorodci, mal vyvierať prameň večného života, ktorý človeku otváral cestu k nesmrteľnosti.

Flotila plávala na severozápad a lode kotvili pri každom ostrove. Dobyvatelia sa zakaždým vylodili na brehu a kúpali sa vo všetkých prameňoch, ktoré objavili. Hoci výprava narazila pri svojej ceste na veľkú pevninu, ktorú pre jej krásne prírodné bohatstvo nazvali Floridou („Kvitnúcou“), cieľ svojej cesty nenašli. Starci ostali starcami a chorí sa nezbavili svojich neduhov. Ostáva iróniou osudu, že samotnému Leónovi neprinieslo hľadanie nesmrteľnosti nakoniec nič iné ako smrť, ktorú priniesol v roku 1521 pri hľadaní „prameňa mladosti“ priamo do jeho srdca vystrelený šíp ktoréhosi z domorodcov.

Dr. Miloš Jesenský