Publikácie
Lode mŕtvych
V roku 1890 vyplávala plachetnica Marlborough od pobrežia Nového Zélandu do Anglicka s nákladom mäsa a vlny. Keďže do miesta určenia nedoplávala, odpísali ju majitelia ako stratenú.
Stalo sa však niečo naozaj nevídané: po viac ako dvoch desaťročiach totiž Marlborough objavili pri brehoch Ohňovej zeme. Kapitán po vstupe na palubu zapísal do svojho lodného denníka: „Všetci boli na svojich miestach. Jeden človek ležal pri kormidle, traja na palube pri príklope, desiati strážni stáli na svojich stanovištiach a šiesti zase "oddychovali“ dolu. Na kostrách sa ešte zachovali zdrapy odevov."
Čo sa mohlo prihodiť lodnej posádke? Táto otázka zostala nezodpovedaná nielen pre samotnú nezvyčajnosť udalosti, ale napokon aj preto, že lodný denník v kapitánovej kajute bol už úplne spráchnivený …
Jedna zo starých námorníckych legiend rozpráva o holandskom kapitánovi van Straatenovi, či van der Deckenovi z Delfu, bez možnosti presne určiť, ktorý z nich je vlastne hrdinom tohto rozprávania. Meno však pre naše úvahy nie je napokon také dôležité, keďže /ako napísal jeden zo znalcov/ „obidvaja žili pred tristo rokmi, radi si uhli a rúhali sa tak, až sa veľryby obracali bruchom nahor“. Pokračujme teda tým, že sa loď jedného z týchto kapitánov dostala v roku 1680 do mimoriadne prudkej víchrice, ktorá ju pri plavbe do Východnej Indie zastihla pri myse Horn. Keď silné poryvy víchrice niekoľkokrát znemožnili plachetnici pokračovať v ceste a posádka sa úpenlivo dožadovala návratu do prístavu, kapitán sa celý bez seba od zlosti zaťal a so zdvihnutou päsťou pohrozil nebu s kliatbou, po ktorej mraky opätovne pľuvli do jeho tváre dažďom. Ani tu nie je legenda v rozprávaní jednotná. Zatiaľ čo jedna verzia popisuje, ako rozzúrený kapitán chrlil kliatby hlasom, ktorý – akože inak! „prehlušil zúriace more“, iná hovorí, že sa „upísal diablovi a keď sa mu zjavil Duch svätý, aby ho varoval, vystrelil po ňom z bambitky a preklial ho“. My sa zo slušnosti pridržíme tretieho variantu rozprávania, podľa ktorého bol „Holanďan mokrý od hlavy až po päty, stratil svoj trojrohý klobúk, ale nevzdal sa. Prisahal pri pamiatke vlastnej matky, že sa bude plaviť hoci aj do súdneho dňa, ale mys Horn nakoniec obopláva.“
V tomto momente je rozprávanie opäť jednotné.Nebeské mocnosti totiž vzali Holanďana za slovo a odsúdili ho, aby naveky blúdil po moriach a oceánoch bez možnosti zakotviť v prístave a prinášal nešťastie všetkým, ktorí ho na svojej plavbe stretnú. A tak prízračná plachetnica už po tri storočia údajne brázdi vlny. V noci horia na vrcholoch sťažňov čudesné plamienky Eliášovho ohňa, cez deň presvitajú slnečné lúče cez boky deravé ako rešeto. Loď drží na hladine sila kliatby a vždy má vietor v plachtách, i keď panuje bezvetrie. Stretnúť plachetnicu Blúdiaceho Holanďana znamená vždy iba jedno – stroskotanie. Prízračná loď sa objavuje vždy nečakane – v búrke, či bezvetrí, za slnečného počasia /vtedy je to údajne najhoršie/, ďaleko na obzore alebo celkom blízko plavidla, na ktorom bezbrehá hrôza paralyzuje celú posádku.
História zaznamenala celý rad domnelých stretnutí s Bludným Holanďanom. V roku 1881 ho asi 80 kilometrov od mysu Dobrej nádeje pozoroval z paluby lode „Bakchantka“ dokonca aj neskorší anglický kráľ Juraj V., ktorý plachetnicu popísal ako „priezračnú, avšak napriek tomu reálnym dojmom pôsobiacu loď zo sedemnásteho storočia.“Ešte v roku 1942 štvorica obyvateľov Kapského Mesta tvrdila, ako prízračná plachetnica spred tristo rokov manévruje pri pobreží Tulenieho ostrova.
Dramatický obraz stretnutia s Bludným Holanďanom, ktorý spracoval do románovej podoby, podáva ruský spisovateľ Leonid Platov, dôverný znalec legendy, a podrobne popisuje udalosti zavŕšené neodvratnou katastrofou očami jej svedka už od samého počiatku:
„V smere plavby uvidia lodníci slabú dúhovú žiaru, ktorá vyzerá ako svetelná smršť“, píše Leonid Platov. "Rýchlo sa blíži a zosilňuje. Pred vami sa objaví prízračná loď, hádže sebou po vodnej pene a na vás padne hrôza, ešte pred chvíľou nebolo po nej pamiatky, a teraz sa tu týči, čo by kameňom dohodil, od kýlu až po špičku sťažňa. Zadná a predná časť so starodávnymi vysokými nástavbami, aké sa robili v sedemnástom storočí, sa dvíha nad hladinu, z bokov opadali drevené ozdoby, na hornom rahne sa trepotá vlajka, potrhaná tak, že sa nedá rozpoznať, komu patrí.Z mora naraz studeno zavanie, akoby sa z morských hlbín vynoril ľadovec. Kormidelník zostane ako soľný stĺp a pozerá na kompas. Čo sa to s ním deje? Loď sama od seba mení kurz.
Námorníci sa zahemžia na rahnách, zvinujú plachty. Loďmajster s niekoľkými mužmi sa sami od seba vrhnú na pomoc kormidelníkovi, zhluknú sa okolo kormidlového kolesa a snažia sa ho otočiť, ťahajú zo všetkých síl. Nohy sa kĺžu po mokrej palube. Nejde to! Nedarí sa udržať kurz. Loď sa čím ďalej, tým viac vychyľuje nebezpečným smerom. Vzdialenosť medzi ňou a loďou vpredu sa stále kráti. Už sa dajú rozoznať tváre ľudí na rahnách a v lanoví. Preboha – to nie sú tváre, ale lebky! Ceria sa pod pestrými šatkami a malými trojrohými klobúkmi, nasadenými nabok. A na zadnej palube poskakuje sem a tam kapitán ako opica v klietke.
Hovorí sa, že Bludný Holanďan nosí voľný hnedý kabát a pri páse sa mu kýva krátka dýka. Je bez klobúka, okolo holej lebky sa mu ježia šedivé pačesy a jeho ryčivý hlas sa nesie ďaleko nad morom. Loď sa otočila do nového kurzu. Kormidelník pustil kormidlo a rukami si zakryl tvár. Vpredu za kotvovou čnelkou zazrel v spletilanovia neodvratne sa blížiaci biely pruh, fontány peny, ktoré sa vzdúvajú a padajú. Príboj! Vtom akoby prasklo neviditeľné vlečné lano. Prízrak lode sa rozplýva ako vodná para. Bludný Holanďan zmizol. Dno lode naráža na kamene."
„A to je posledný zvuk, ktorý vo svojom živote počujete“, lakonicky uzatvára svoje dramatické líčenie ruský autor.
Hoci stretnutie s Bludným Holanďanom býva takmer vždy smrtiace, tradícia pozná niekoľko prípadov odlišného priebehu stretnutí, ktoré sa vraj prihodí dvakrát až trikrát za storočie. V noci sa pri boku lode objaví temná a zlovestná silueta ošarpanej plachetnice a závan neznesiteľného chladu. Z tmy sa donesie chrapľavý hlas, ktorý sa pýta na cieľ cesty plavidla. Keď dostane odpoveď, spadne na palubu vrece plné pošty, ktoré musíposádka na mori prijať. Obrys lode sa rozplynie a more je opäť pusté.
Na palube však leží bez pochýb vrece, ktoré každý z námorníkov obchádza. Po príchode do prístavu ho zriadenci čo najrýchlejšie roztriedia a rozpošlú, keďže i tieto listiny zapečatilo prekliatie. Zásielky popísané kostrbatým písmom a vyblednutým atramentom však niet už komu doručiť a kedže ich adresáti – ženy, matky a milenky námorníkov z Bludného Holanďana – už dávno nie sú na tomto svete, končia kdesi v kútoch a debnách v nejakom zastrčenom sklade poštových úradov bez toho, aby sa k nim niekto po celé roky priblížil. Listy však chodia i naďalej…
Legendu o lodi mŕtvych, blúdiacej po oceáne, spracovalo už viacero literárnych autorov, napríklad Heinrich Heine v roku 1834 a skladateľ Richard Wagner po nej siahol ako námet k opere z roku 1843. Podobne tak sa i americký spisovateľ Edgar Allan Poe zmieňuje v poviedke „Rukopis nájdený vo fľaši“ o obrovskej plachetnici, ktorá po dlhé desaťročia pláva s posádkou už sivovlasých a bradatých starcov, kým sa za polárnej noci neroztriešti kdesi medzi ľadovcami pri pobreží Antarktídy.
„Loď a všetko na nej presiakol duch dávnych vekov“, popisuje Poe. „Námorníci sa vznášajú sem a tam, ako mátohy z pochovaných storočí. Oči im hľadia nedočkavo a nepokojne, a keď mi niekto z nich v príšernom svite lodných lampášov zatieni cestu, premôže ma neznámy pocit, hoci som sa celý život zapodieval starožitnosťami a vstrebával som tiene pováľaných stĺpov v Baalbeku, v Tadmore, v Persepolise, pokým sa mi nerozdrobila v rumách vlastná duša…“
Ak si predstavíte, že toto čudesné rozprávanie počúvame v malom prístavnom hostinci neďaleko majáka, keď lejak udiera v prúdoch do okenných tabúľ a vlny s burácaním narážajú do prístavných hrádzí, nemôžeme sa ubrániť pocitom mrazenia na chrbte, ktoré v nás vyvoláva. Legenda o prízračných lodiach však nie je výmyslom, keďže už mnohokrát rozprávaný osud Bludného Holanďana našiel vo viacerých prípadoch aj svoju reálnu podobu ako v prípade plachetnice Marlborough,o ktorej sme sa zmienili v úvode.
Kohlerove vydanie nautických ročeniek z polovice sedemdesiatych rokov sa zmieňuje o počte opustených lodí, blúdiacich bez ľudskej posádky v noci a hmlách severného Atlantiku, na tri stovky plavidiel.Stretnutia s nimi môžu naozaj pripomínať rendezvous s loďami prízrakov.Dokladá to okrem iného i prípad amerického torpédoborca James Molton, ktorého reflektory osvetlili na šírom Pacifiku v jednu noc roku 1960 čosi, čo vyzeralo ako obrovský zanedbaný záhon. V skutočnosti to však boli dva dokopy spojené japonské krížniky Guanaku a Tokošama, ktoré považovali za stratené od jednej z posledných bitiek druhej svetovej vojny. Po tom, ako ich opustila posádka, plávali ľudoprázdne lode na hladine po celých pätnásť rokov, až kým na ne nenarazili kužele svetiel z Jamesa Moltona.
Iný prípad sa odohral tucet rokov predtým. Vo februári 1948 zachytili rádiostanice obchodných lodí plaviacich sa okolo Sumatry núdzový signál doplnený touto správou: „SOS pre Urang Medang. Plávame v stanovenom kurze. Všetci členovia posádky sú pravdepodobne mŕtvi“. Ďalej nasledoval súbor nesúvislých Morseových značiek, na konci ktorých bol zrozumiteľný odkaz: „Umieram“.K holandskejlodi Urang Medang sa ako prví priblížili britskí námorníci. Akonáhle vstúpili na palubu, uvideli mŕtve telá, ktorých výraz v tvári prezrádzal hrôzu. Objavitelia plánovali „loď mŕtvych“ odvliecť do prístavu a detailne preskúmať, ale v okamihu, keď sa chystali upevniť vlečné lano, vypukol na lodi požiar. Urýchlene opustili loď, ktorá za niekoľko minút explodovala a v kúdoloch dymu zmizla pod hladinou.
Strašidelná loď teda ani zďaleka nie je výnimkou a podobné prípady by bolo treba vynásobiť stovkou…
Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 271