Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Mágia v starom Egypte

Mágia v starom Egypte

Mágia v starom Egypte

Vyvolávanie mŕtvych, presnejšie nazývané ako nekromancia je podrobne popísané vo viacerých staroegyptských papyrusoch. Nájdeme tu celé návody, ako privolávať nielen bohov a žiariacich duchov, ale aj zlé, démonické bytosti, duchov zatratencov. Motívom nekromancie bola túžba po poznanívecí skrytých, či budúcich, odovzdať im posolstvo pre iného mŕtveho, či vzdialeného človeka alebo udeľovať im rozkazy.Keď entita z oného sveta zodpovedala položené otázky, či splnila rozkazy, bola mágom prepustená zvláštnym rituálom.

Všetky démonické bytosti boli obdarené nadprirodzenou silou a okrem čarovných palíc, amuletov a bežných zbraní dokázali aj chrliť oheň. Spomedzi týchto zlovoľných tvorov možno spomenúť tých, ktorí nosia opisné mená vyjadrujúcich charakteristické vlastnosti ako je Červenooký, Slepohlavý, Bielozubatý, Ďalekokráčajúci, Drvič lebky, Kostilam a podobní. Do osobitnej skupiny sa zaraďujú démoni v službách bohyne vojny Sachmet, ktorý každoročne rozosievali v Egypte mor. Najviac informácií sa však zachovalo o celých zástupoch podsvetných démonoch, popísaných textoch „Knihy mŕtvych“. Niektorí z nich strážili brány do záhrobného kráľovstva pred „nečistými“, iní podsvetné jaskyne a všetky zákutia Usirevovej súmračnej ríše a ich „potravou boli telá hriešnikov a nápojom ich krv“.

O démonoch vyskytujúcich sa počas pozemského života zachovala tradícia svedectvo o ich všadeprítomnosti, hoci i v neviditeľnej forme. Obzvlášť milujú temnotu a noc, svetla sa prísne vystríhajú. Utekajú pred vychádzajúcim slnkom, ale možno ich tiež zaplašiť svetlom pochodne alebo magickou lampou. Ich hlavou sa stal už spomínaný Sutech, zlosyn medzi bohmi, boh púšte, búrok a zatratenia.

Stále sa horšiaca povesť tohto boha, priťahovala k nemu celú plejádu ďalších démonov. V literatúre sa stretneme s Apopom, démomom v podobe obrovského plaza, ktorý sa snažil pohltiť slnko. Iný démon sa volal Bebon a bol podľa všetkého príbuzný so znetvoreným démonom temnoty Babi. Ďalší bol Nebed, odveký nepriateľ Réa, ako aj Usíra a Hora. Výzor démonov bol vždy groteskný až hrozivý, ale boli spodobovaní aj v ľudskej podobe. Egyptskí umelci nezobrazovali príliš desivé a odpudzujúce scény, ale špicaté nože v rukách týchto zlovoľných entít, plamene, či iskry vyletujúce z ich úst pôsobia mnohokrát sugestívne a odstrašujúco.

Zo zlými duchmi si egyptský mág obvykle nezahrával a pri ich priblížení používal zariekadlo ku ich zahnatiu, pokiaľ však vnikli do tela nejakej osoby vypudzoval ich, čo však nebola jednoduchá záležitosť.

ČAROVNÉ TEXTY A ZAKLÍNADLÁ

Základným úkonom magickej vedy, a to nielen staroegyptskej, bolo zaklínanie slúžiace k privolaniu, spútaniu, odoslaniu, prípadne k vyháňaniu astrálnych bytostí. Najstarším a najjednoduchším čarovným prostriedkom, ktorý sa zrodil spolu s jazykom bolo zaklínadlo. Prednášanie jeho textu, či už spamäti alebo z textového zápisu malo vždy imperatívny charakter, bolo patrične vokalizované a sprevádzané magickými gestami. Aj keď sa najstaršie zaklínadlá vyskytovali iba voforme rozkazu, či zákazu, neskôr boli spájané s inými textami a vsuvkami do zložitých celkov. Čarovné zaklínadlá boli často predmetom prísneho utajovania, ktoré nesmie vidieť nikto okrem majiteľa, inak stratia účinnosť.

„Táto kniha je veľké tajomstvo“, môžeme čítať v siedmom odseku XII. Kapitoly „Knihy mŕtvych“. „Nedopusť, aby ju videlo oko človeka, pretože je škodlivé, ak ju pozná niekto cudzí.Ukry túto knihu !“ V textoch sú popísané všetky účinky, ktoré je možné odriekaním zaklínadla dosiahnúť, hovorí sa o tajomnom pôvode a náleze čarovných papyrov, ako dokazuje napr.ukážka z Londýnskeho papyru z prelomu 13. a 12. stor. pred n.l.:

„Táto kniha bola objavená v chrámovej sieni v Chebjete, a dostala sa tajomnou mocou bohyne do rúk predčítateľa svätých kníh tohto chrámu. Zem bola v temnotách a mesiac svietil na túto knihu na všetkých jej cestách.“ Imperatívny charakter zaklínadla sa pritom s postupom stáročí stupňoval. Je vcelku prirodzené, ak mocný faraón, ako zástupca žijúceho boha na zemi, prikazuje pri pohrebnom rituáli bohom staroegyptského panteónu, aby odstúpili čas svojej moci duchovi jeho zomrelého otca, avšak o značnom úpadku náboženstva svedčí skutočnosť, ak sa čarodejník rímskeho obdobia požadovačne k bohom pre malicherné problémy bežného života. Príčiny tohto stavu môžeme vidieť jednak v procesoch, ktoré zhubne zasahovali do zložitého organizmu staroegyptského náboženského života, práve tak, ako aj vzostup čarodejníctva, menovite nekromacie, čiernej mágie a temných kultov negatívnych božstiev ako bola Amemait, postrach všetkých zomrelých, démon Apop, nepriateľ Slnka v podobe obrovského hada, Kuk, boh temnoty, jeden z prabohov „ktorých vláda sa už skončila“, Sutech, boh púšte a búrok podľa väčšiny prameňov popisovaný ako „zlosyn medzi bohmi“ a „stelesnenie všetkého zla“.

VOODOO V KRAJINE PYRAMÍD

Zvláštnu kategóriu čarovných prostriedkov tvorila kreácia náhradného tela, ktorá slúžila hlavne pri čiernomagických operáciách. Starí Egypťania sa domnievali, že pokiaľ čarodejník vytvorívoskovú sošku živého človeka, môže na základe magickej spojitosti neskôr definovanej v zásade „pars pro toto“ docieliť, aby sa efekty úkonov prevádzaných na voskovej soške prenášali na živé telo osoby, ktorého znázorňovala. Jedna z najstarších doteraz objavených zmienok o magických rituáloch s náhradným telom, za účelom usmrtenia nepriateľa pochádza z nápisov na rakvách Strednej ríše. Charakteristické príklady pochádzajú však z obdobia Novej ríše, ako aj z epochy kráľa Alexandra II. /323–310 pred n.l./

„Dal sa do čarovania, aby primrazoval a pôsobil nešťastie“, píše sa v Rollinovom papyruse. „Zhotovil niekoľko sošiek bohov a niekoľko sošiek ľudí z vosku, aby ľuďom spôsobil ochrnutie údov a dal ich Rabekkameovi, ktorého ustanovenie predstaveným domu nedopustil Re.“

Tento citát je pre naše ďalšie úvahy nesmierne dôležitý, keďže patrí do skupiny písomných pamiatok informujúcich o háremovom sprisahaní proti Ramessemu III. /1188–1157/, poslednému významnému panovníkovi Novej ríše. Úkladov o život kráľa sa zúčastnili aj niekoľkí mágovia, ktorí bojovali svojím čiernym umením tak proti Ramessovi, ako aj proti jeho strážam.

„Pentiboon, ktorý bol správcom dobytka, mu povedal: Dones mi knihu, ktorá by mi dodala čarovnej sily a moci !“, čítame v Leeovom papyre. „On podal mu čarodejnícku knihu z knižnice kráľa Vesermaat – Rea meri-Amona, veľkého boha, svojho pána, a on šiel upotrebovať božskú silu pre ľud. Codieval k bočnej stene harému a na iné veľmi vzdialené miesto, robil ľudské postavy z vosku, aby boli dodané dovnútra, k rukám úradníka El-rema, jednu časť mužstva primrazuje čarovnými riekadlami, iných omamuje niekoľkými slovami a iné odvádza preč.“

Nezaháľal ani jeho kolega: „Ak povedali iní veľkí nepriatelia: "Pošli na nich chorobu!“, bola na nich zoslaná choroba", stojí v Rollinovom papyre. „On zvádzal k tomu, aby aj iný robili špatnosti, aké robil on, a bolv nich silný, Re však nedopustil, aby sa stali.“

MÁGOVIA PROTI FARAÓNOVI

Ako vieme z turínskeho súdneho papyru vydaného Devériom v šesťdesiatych rokoch 19.storočia, sprisahanie bolo prezradené a podozriví vyšetrovaní mimoriadnym súdom. Jeden z čarodejov bol ukrutným spôsobom popravený, druhý boldohnaný k samovražde:

„Bol v tom vypočúvaný, a zistilo sa, že je to pravda o všetkých zločinoch a o všetkých hanebnostiach, ktoré si zaumienil vykonať. Bola to pravda o tom všetkom, čoho sa dopustil s inými veľkými nepriateľmi, vzbudzujúc hnus všetkých bohov a všetkých bohýň. Bol na ňom vykonaný najťažší trest smrti, o ktorom vravia bohovia "Vykonaj len na ňom!“

„Boli to ťažké smrteľné zločiny a ohavnosti pre celý svet, ktorých sa dopustil“, píše sa o osude druhého mága. „Keď mu potom bolo dokázané, že sa dopustil týchto veľkých smrteľných zločinov, sám sa usmrtil.“ Tak, ako sa bolo možné usilovať mágiou o zdravie, či život panovníka, bolo ho možné čarami aj chrániť. „Vyrobia sa z vosku všetci nepriatelia kráľa, či už mŕtvi alebo živí, a ich mená sa na ne napíšu zelenou farbou“, píše sa v knihe o démonovi Apopovi. „Potom sa zaviažu do skrinky, pľuje sa na nich, šliape po nich ľavou nohou, bodá sa do nich nožom a hodia sa do horiacej slamy, ktorá sa potom uhasí močom dospelej ženy. Ďalej napíš mená Apopa a všetkých nepriateľov kráľa – nech žije, je zdravý a šťastný ! – či už mŕtvych alebo živých hrudkou na zem a šliap po nich ľavou nohou.“

HĽADANIE THOVTOVHO ZVITKU

Jedným najznámejších textov o schopnostiach staroegyptských čarodejníkov sa nachádza na démotickom rukopise z 3. stor pred n.l., objavenom v kresťanskom hrobe pri Thébach, ktorý v roku 1865 zakúpil Auguste Mariette pre Egyptské múzeum v Káhire. Rozpráva o memfidskom veľkňazovi Setnovi Chamusovi, ktorý sa usiluje získaťvedomosti svojho zomrelého predchodcu, mocného mága Neferkeptaha. Nakoniec sa dozvie, že v Neferkaptaho­vejhrobke pri Memfide je pochovaný čarovný zvitok papyru, ktorý spísal egyptský boh múdrosti a patrón čarodejov Thovt. Setne Chamus spoločne so svojím bratom Jenhorurom vniknú do hrobky, kde ich duchovia varujú, že Thovt zničil ich životy, pretože ukradli jeho čarovný zvitok z truhlice na dne mora. Setne sa však nenechá odradiť. Pomocou svojich zaklínadiel a amuletov sa zmocní Thovtovho papyru a o závere jeho dobrodružstva pod zemou čítame: „Keď Setna vychádzal z hrobky, svetlo išlo pred ním a tma išla za ním“.

To však nie je všetko. Onedlho narazí v púšti náš hrdina na neznámu krásavicu, ktorá sa mu predstaví pod menom Tabubu. Setne jej kráse úplne podľahne, tabubu sa mu však nechce podvoliť skôr, ako jej odovzdá svoje bohatstvo a zabije svoje deti. Setne v zatemnení mysle súhlasí, avšak vo chvíli, keď tajomnú ženu zoberie do náručia sa náhle ocitne nahý a opustený na akejsi ceste.Po návrate domov však Setne nájde svoje deti živé a zdravé. Neznáma krásavica bola iba prízrakom a on sa rozhodne Thovtov zvitok vrátiť, aby neprivolal na seba strašný hnev bohov.

Ako sa zdá, toto rozprávanie nie je iba legendou. Setne Chamvese je v egyptskej histórii známy ako syn Ramesse II., ktorý zastával funkciu Ptahovho veľkňaza. Z titulu svojho úradu tiež mnohokrát preskúmal a nechal opraviť viaceré pyramídy a hrobky v nekropoli pri Gíze. Thovtova čarodejná kniha sa vtextoch staoegyptských papyrusov opakuje tak často, že sotva môže byť iba legendou. Podľa jednej verzie bola pôvodne uschovaná v šmunskej chrámovej knižnici, podľa druhej zase uložená na dne Koptského mora, strážená zástupmi škorpiónov a plazov. Jednu z najstarších zmienok nájdeme na papyruse pani Westcarovej, kde sa faraón Chufev rozpráva o nej s čarodejníkom Zediom, ktorého priviedol jeho syn, princ Hardedef.

V šľapajách svojho otca kráčal Setnov syn Siusirev, ktorý sa narodil jeho manželke Mehveschet.O jeho osudoch sa dozvedáme z démotického textu napísanom na rube dvoch gréckych papyrov, na ktorých je úradný hospodársky záznam zo siedmeho roku vlády cisára Claudia, t.j. z roku 46–47 n.l. Setnov syn tu pred svojím zmiznutím prehlasuje, že je vtelením Hora, syna Panehsiho, ktorý sa s dovolením boha Usíra, vládcu obyvateľov posmrtnej ríše sa znova vrátil na svet, aby zničil silného mága, s ktorým zápasil už počas svojho prvého života.

„Precitol som a stal sa zárodkom, aby som našiel setna, syna kráľovho, na púšti pri One alebo u Memfisu“, hovorí sa v tejto svojskej staroegyptskej variácii na reinkarnáciu. “Vyrástol som v melónový krík, aby som sa mohol znovu vrátiť do tela, narodiť sa na zemi a čarovať proti tomuto egyptskému nepriateľovi."

MAGICKÝ BOJ DOBRA A ZLA

Z papyrov sa ďalej dozvedáme, ako núbijský náčelník vyzval faraóna, aby vo svojej krajine našiel človeka, ktorý by ho dokázal prečítať bez toho, aby ho dokázal otvoriť. Setnov syn sa na túto úlohu podujme a prečíta list nahlas. Kedysi dávno, ako je v ňom napísané, oživil núbijský čarodej Hor, Syn černošky, štyri voskové postavy, ktoré uniesli egyptského kráľa a skôr ako ho vrátili do jeho paláca, vymerali mu päťsto rán palicou. Toto poníženie pomstil egyptský mág Hor, syn Panehsiho, ktorý to isté vykonal vládcovi Núbie. Potom zviťazil nad núbiským mágom a vyhnal ho na tisícpäťsto rokov z Egypta. Akonáhle Siusirev list dočítal, predstavil sa núbijský náčelník ako onen čarodej, ktorý sa po stáročiach vrátil do Egypta, aby sa pomstil. Hneď nato, ako aj Siusirev prezradí, že je vtelením Hora syna Panehsiho, prepukne magický boj s urputnou silou: Hor, syn Panehsiho, povedal: „Ako, že žije Atum, pán Onu,bohovia egyptskí ťa sem priviedli, aby ťa potrestali vo svojej vlasti. Vzchop sa, idem na teba.“

Keď to Hor, syn Panehsiho povedal, Hor, syn Černošky, mu odpovedal: „to je teda ten, ktorý čaroval proti mne, a ktorého naučím reči šakalov !“ A urobil čary a poslal na nádvorie oheň. Kráľ a kniežatá egyptské vykríkli hlasno, volajúc: „Rýchlo ku nám, knihovník Hor, syn Panehsiho !“ Hor, syn Panehsiho, prečítal stránku knihy a spôsobil, že nebo spustilo dážď na oheň, a on okamžite zhasol.

Núbijec previedol zase čary a spôsobil, že povstal veľký mrak nad nádvorím, takže nikto nevidel svojho brata, ani svojho druha. Hor,syn Panehsiho, odriekal čarovné zaklínadlo proti nebu a očistil ho, takže sa vyjasnilo zo zlého povetria, v ktorom sa ocitlo.

Záver magického súboja líči egyptský papyrus takto: „Hor, syn Panehsiho, majúci podobu Siusira, urobil čaryproti etiópkemu županovi a obkľúčil ho ohňom, ktorý ho strávil uprostred nádvoria. Kráľ sa na to pozeral s kniežatami a s egyptským vojskom. Potom zmizol Siusirev ako tieň pred kráľom a Setnom, svojím otcom, takže ho viac nevideli.“

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 241

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9