Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Odpustenie pre Piláta

Odpustenie pre Piláta

Odpustenie pre Piláta

„Štrnásteho dňa jarného mesiaca nisanu kráčal zavčas rána dunivým vojenským krokom po krytej kolonáde medzi dvoma krídlami paláca Heroda Veľkého správca Júdska Pilát Pontský v bielom plášti s purpurovou podšívkou.“

Tieto slová ktorými začína druhá kapitola najslávnejšieho románu Michaila Bulgakova nás uvádza do obdobia, kedy sa Rímska ríša delila na tridsaťštyri provincií, z ktorých každú riadil jeden miestodržiteľ. Jedným z nich bol aj Pontius Pilatus, judejský prefekt, vysoký hodnostár úradníckej hierarchie s rozsiahlou právomocou, zastupujúci cisársky majestát a náležiaci do najvyšších kruhov impéria.

Aj keď na rozdiel od svojich kolegov Pilát predsa len výrazným spôsobom utváral regionálnu históriu, sotva by jeho dejinná úloha vystúpila do popredia inak ako v súvislosti s Ježišovým ukrižovaním, ktoré mu prepožičali gloriolu nesmrteľnosti, tak ako sa domnieva Giovanni Papini vo svojom „Živote Krista“:

„Pilátovi bolo dožičené, že mohol aspoň v jediný deň svojho života pozrieť do očí Pravde, vtelenej do človeka, a nevidel ju. Živá Pravda, Pravda, ktorá by ho mohla vzkriesiť a urobiť novým človekom, stojí pred ním zahalená ľudským telom, prostými šatami, s krvavou tvárou a so zviazanými rukami. Kto by mu bol povedal, že len preto, lebo sa zhováral s Ježišom, lebo sa s ním stretol, alebo ho odsúdil na kríž, prejde jeho meno do histórie a čo aj pohanené a prekliate, bude známe všetkým storočiam a všetkým ľuďom, kto by mu bol toto všetko povedal, toho by pokladal za blázna.“

Áno, Pilát, skeptický Riman, ktorý sa zúčastnil toľkých filozofických sporov, ten, ktorý si myslí, že niet odpovede na otázku, ktorú sám vysloví zvolaním v evanjeliách „Čo je pravda ?“, nepozná, že by mu ju mohol udeliť ten neznámy muž, ktorý bude čoskoro odsúdený k potupnej smrti na kríži. Nie, Pilát je slepý tým strašným a nenapraviteľným druhom slepoty, že aj keď pozerá, nevidí, hoci Ježiš toho dňa nezabudne odpustiť aj jemu, v zmysle výroku, že slepí vidia ešte menej ako ostatní, akú chybu robia.

Samotná úloha pri Kristovom odsúdení a umučení by Pilátovi vyniesla sotva o niečo viac, ako príležitostnú zmienku v evanjeliách, pokiaľ by nesúvisela s dvoma okruhmi problémov – týkajúcich sa dejín náboženstva i psychológie súčasne, sporov, ktoré myslenie západnej civilizácie upútajú po takmer dve tisícky rokov.

Problém z hľadiska náboženskej interpretácie predstavuje dnes už svojou podstatou sotva prijateľná otázka, kto vlastne nesie zodpovednosť za Ježišovo odsúdenie a bolestivú smrť na kríži. Táto dilema, ktorá sa v minulosti mnohokrát stala lacným odôvodnením pre prenasledovanie židovskej komunity rozptýlenej po celom svete, sa zrodila koncom prvého storočia zo sporov, kedy sa judaizmus a prvotná cirkev ocitli na rozcestí náboženskej kontroverzie a možno ju dnes považovať nielen za zastaranú, ale aj zbytočnú z hľadiska vedenia židovsko – kresťanského dialógu. Druhý okruh problémov úzko súvisí s psychologickou témou, v rámci ktorej môžeme Piláta Pontského vidieť ako postavu nadčasovej aktuálnosti, teda človeku, ktorému sa udalosti akoby vymkli z rúk, ktorý reaguje možno priveľmi spontánne, improvizuje, človeka, ktorý si nakoniec uvedomuje svoju porážku v situácii, ktorú si však dopredu sám pripravil.

Kto sa však skrýva za Pilátom, popísaným v biblii ? Konal by práve takto rímsky vysoký úradník, ostrieľaný predchádzajúcou kariérou v légiách, ktorý si v bojoch z barbarskými kmeňmi osvojil nielen schopnosť presadiť sa, ale predovšetkým cestu tvrdej ruky, akou to mohol dosiahnúť ? Táto otázka však bola otvorené omnoho neskôr komentátormi evanjelických svedectiev, zatiaľ čo prvotní kresťania v tejto záležitosti v podstate žiadne pochybnosti nemali. Rímsky guvernér totiž nebol konfrontovaný len tak s hocikým, ale s Mesiášom osobne, tak ako by mohol ostať neovplyvnený stretnutím s Božím Synom ?

Pri hlbšom štúdiu evanjelií možno dôjsť k záveru – napriek tomu, že vznikli u rôznych autorov v rôznych dobách – že medzi nimi existuje vzácna a hlboká zhoda v názore na Pilátov charakter. Podľa tohto zistenia je dokonca možné chronologicky usporiadať aj Pilátove výstupy v jednotlivých evanjeliách – zložitejšia úloha potom vyplýva z objavenia práve takej charakteristiky , ktorý by svedectvám evanjelistov dodali práve tak vecný, ako aj psychologický zmysel.

A k tomu, aby sme mohli tejto úlohy zhostiť zodpovedajúcim spôsobom vyžaduje preskúmať dostupné svedectvá z doby, ktoré sú mimoriadne dôležité k pochopeniu príbehu Kristovho umučenia, ako aj roly, aká v ňom pripadla judskému prefektovi Pilátovi.

„Sine era et studio“, „Bez hnevu a zaujatosti“, napísal ako motto svojich „Dejín“ rímsky historik Tacitus v snahe demonštrovať spôsob, akým má dejepisec podávať svoje svedectvo o veciach, ktoré sa odohrali, pritom sa však týmto heslom pre oslavu cisárskeho majestátu riadil iba v málokedy.

O troch hlavných prameňoch o Pilátovi, evanjeliách, spisoch Jozefa Flavia a Filóna Alexandrijského, možno rovnako povedať, že neostali pri svojom rozprávaní prinajmenšom nestrannými.

Skrátka a dobre, nevďačná úloha aspoň čiastočnej Pilátovej rehabilitácie kladie pred súčasného bádateľa mimoriadne nároky, o čom svedčia aj slová francúzskeho spisovateľa Geralda Messadiého v knihe „Človek, ktorý sa stal Bohom“: " Evanjeliá, ale aj nespočetné množstvo vykladačov, ktorí v priebehu stáročí opravovali detaily o zatknutí a súdení Ježiša, ako aj rozhodnutí o jeho ukrižovaní, prejavili mimoriadnu opovážlivosť voči historickej skutočnosti: s tým istým odporom si pletú Herodesa Antipu, Pontia Pilata a sanhedrín, pričom všetkých robia zodpovedných za Ježišovo ukrižovanie. Súdne konanie s Ježišom podávajú evanjelisti ako formalitu v akte obetovania sa."

Podobne ako pri evanjeliách nemôže ani popis Pilátovho účinkovania v Júdsku poprieť zámery svojho tvorcu: Autor, poverený cisárom Vespaziánom opísaním histórie povstania proti rímskej okupácii musel totiž brať ohľad na stanovisko svojho mecenáša, preto „Dejiny židovskej vojny“ vyznievajú tak dobre pre Rím.

„Všetky tri historické pramene používajú osobu Piláta Pontského k svojmu prospechu“, píše vo svojom pozoruhodnom románe „Pontius Pilatus“ nemecký spisovateľ Ralf Peter Märtin. „Pisatelia evanjelií ju užívajú ako projekčné plátno pre ďaleko významnejšiu osobnosť Ježišovu, Jozef zase potreboval prefekta ako doklad pre nedostatočnosť rímskej administratívy a konečne Filón ako odstrašujúci príklad toho, ako nedobre sa snúbil antijudaizmus s intrigánstvom.“

Známy rímsky historik Cornelius Tacitus nazerá na nami skúmané obdobie z perspektívy cisárskeho dvora a napriek tomu, že v piatej knihe svojich „Dejín“ popisuje zemepis a minulosť Júdska v trinástich kapitolách, k rokom Pilátovej prefektúry (26 – 37) pripája iba lakonickú poznámku : „Za cisára Tiberia panoval pokoj“, čo je zvláštnejšie o to viac, že napríklad vládu miestodržiteľa Antonia Felixa kritizuje nevyberanými slovami. Z hľadiska výkonu svojho úradu sa Pilát v podstate nedopustil žiadnych vážnych chýb a pokleskov, a v žiadnom prípade nie takých, ktoré by spochybňovali jeho lojalitu k cisárskej moci. Nenechal napríklad zavraždiť dýkou najatého vraha veľkňaza jeruzalemského chrámu, ako to urobil Felix s Jonatánom, ani nemusel čeliť obvineniu z korupcie ako jeho kolega v guvernérskom úrade Ventidius Cumanus. Z pohľadu cisárskej politiky nebolo Pilátovi vlastne príliš čo vyčítať – a aj preto nevieme o ňom príliš mnoho. Aj keď história zaznamenala jeho iniciatívny, ale politicky nie príliš prezieravý pokus posilniť kult cisára v krajine zmietanej náboženskými a etnickými spormi, či radikálne potlačenie nepokojov v súvislosti so stavbou nového vodovodu v Jeruzaleme za pomoci palicami a korbáčmi vyzbrojených legionárov, nelíšili sa tieto praktiky od metód, po ktorých neváhali siahnúť ani iní rímski miestodržitelia.

Ostatne Tiberius sa ako prezieravý panovník snažil nezaťažovať provincie nad únosnú mieru a do správy obsadzoval iba schopných ľudí, čo bol aj prípad Pontia Piláta, i keď sa často uvádza (vo svojom vysvetlení mylný) názor o dôvodoch, prečo ho koncom roku 36 poslal vládca Sýrie Lucius Vitellius, aby na cisárskom dvore ospravedlnil metódy svojej vlády v Palestíne. Pilát sa dostavil do Ríma až po smrti cisára Tiberia v roku 37, aj keď podľa tradičného podania ho za Gaiovej vlády (37–41) vypovedali do Galie, kde skončil svoj život samovraždou.

Napriek tomu je správnejšie predpokladať, že Pilátovo odvolanie z funkcie nemalo za zložitých pomerov panujúcich v Palestíne represívny, ale politický podtón pre problémy, aké zmietali provincie pri východnej hranici impéria. Nebudeme preto azda ďaleko od pravdy, ak budeme predpokladať, že Pontius Pilatus, ktorý bol podľa Ralfa P. Märtina iba „nevýrazným úradníkom“ naplnil svojim životom i kariérou podobnú charakteristiku, akú nám zanechal Tacitus o postave Poppaea Sabina:

„Na konci roku skonal Poppaeus Sabinus, muž nízkeho pôvodu, ktorý priazňou cisárov dosiahol konzulát a triumfálne pocty a po štyriadvadsať rokov spravoval najvýznamnejšie provincie, nie vďaka zvláštnym schopnostiam, ale preto, že akurát dorástol svojim úlohám – nie však nad ne.“

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 1694

počet prístupov od 10.02.2007: 706323
počet prístupov dnes: 145