Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Polmesiac, meč a kríž I.

Polmesiac, meč a kríž I.

Polmesiac, meč a kríž I.

Východ proti Západu v čase križiackych výprav

Na pahorkoch Hattínu nie je dnes postavený ani jediný kríž. Horúci vietor skuvíňa medzi dvoma skalnatými výbežkami a zažltnutá, slnkom vyprahnutá tráva pripomína toto osudové miesto v podobe, akú malo pred viac ako ôsmymi stovkami rokov, v dobe, kedy ešte vojnu vedenú v mene evanjelia považovali za opus Dei. V diaľke, na brehu Galilejského jazera, kde sa dnes týči silueta novodobého izraelského majáka čnela vtedy citadela Tiberiady, v ktorej sa neveľký oddiel pod vedením grófky z Tripolisu statočne postavil na odpor obrovskej armáde moslimov. Suchý porast podpálený Saladinovými vojakmi meniaci okolie križiackeho tábora na ohnivé peklo, jazdci a pechota strácajúci sa a umierajúci počas boja medzi hustými kúdolmi dusivého dymu, erdžiace kone, výkriky a rinčanie zbraní – to všetko dotváralo fatálny obraz prvej veľkej porážky Západu Východom, krvavého stretu, kedy bojová zástava zdobená krížom padla do prachu pred víťaznými štandardami obráteného polmesiaca.

Iba zriedkavo sa tu objavia náhodní návštevníci, či turisti zanechávajúci na okolitých skalách vyškrabané nápisy alebo prázdne plechovky od coca coly. A pokiaľ predsa len áno, ešte menej z nich pomyslí na osud tisícdvesto jazdcov a pätnástisíc pešiakov, ktorí tu ráno 4. júla 1187 utrpeli takú zdrvujúcu porážku, že o tom arabský kronikár Ibn al- Atír neskôr napísal:

„Asi o rok neskôr som išiel bojovým poľom a videl som zem posiatu ich kosťami. Boli viditeľné zďaleka, čiastočne zhromaždené, čiastočne rozptýlené, aj keď mnohé z nich boli splavené vodou a odvlečené divou zverou.“

Prašná cestička vedie k miestu, kde bola rozprášená križiacka armáda a zajatý panovník jeruzalemského kráľovstva Guy de Lusignan. Ten na trón ľstivo nastúpil manželským zväzkom s kráľovnou Sibylou, sestrou šľachetného, i keď malomocného kráľa Balduina IV, ktorý zomrel po jedenástich rokoch panovania vo veku dvadsiatich štyroch rokov a jeho potomkovi Balduinovi V, dožívajúceho sa sotva deviatich rokov. Na tom istom mieste Saracéni prebodli biskupa z Akkonu, zmocnili sa relikvie Svätého kríža a nad kráľovstvom nebies na zemi sa akoby na dlhý čas zatmelo slnko.Od tej doby totiž už Kristovo mesto nemalo mať už kresťanského kráľa, ak si odmyslíme exkomunikovaného cisára Fridricha II, ktorý v roku 1229, po dosiahnutí labilného prímeria s moslimami prekročil prah chrámu Svätého hrobu a sám si nepoložil na hlavu korunu fiktívneho kráľovstva, ktorého posledné zvyšky túto korunováciu neprežijú ani do konca storočia. Muselo prejsť sedem storočí, kým znova 11.decembra 1917 anglický generál Allenby ako víťaz nevtiahol na čele svojich oddielov do Jeruzalema cez Jaffskú bránu. S typickou britskou hrdosťou tureckým úradom oznámil, že prišiel, aby prinavrátil dávnu slávu Richarda Levie Srdce, tak akoby viedol krížovu výpravu do Dávidovho mesta.

Aby sme porozumeli porážke pri Hattíne a katastrofe, aká s ňou latinské kniežatstvá v Zámorí postihla, musíme sa vrátiť k osudovému termínu, kedy kresťanská armáda pochodovala vyprahnutými pláňami Galileje v júlovej páľave napriek mnohým varovaniam. Vojaci i zvieratá trpeli horúčavou, smädom, nebo bolo ako roztavený bronz a medzi holými skalami, ktorých sa nebolo možno ani dotknúť, nenašli ani kúska tieňa. 3. júla armáda dorazila na skalnatý kopec s dvoma vrcholmi známymi ako Hattínske rohy. Kráľ Guy rozhodol o rozložení tábora, aj keď ho viacerí šľachtici nabádali, aby pokračovali v ceste k jazeru vzdialenom len niekoľko kilometrov. Keď tripolský gróf Raymund počul o nerozvážnom rozkaze nie príliš populárneho kráľa, údajne zvolal:

„Ach, môj Bože! Bitka je už teraz stratená! Sme mŕtvi muži!“ Studňa, pri ktorej sa utáborili bola totiž vyschnutá a hodinách, ktoré potom nasledovali prehlásil neskôr moslimský letopisec, „že tej noci stáli na stráži anjeli smrti.“

Ďalšie ráno sa vyčerpaní a smädom trpiaci križiaci ocitli v obkľúčení moslimského vojska. Saladin prikázal podpáliť krovie na skalnatom svahu a vietor hnal dym do tábora jeruzalemského kráľa. Jedinou myšlienkou kresťanských bojovníkov bola voda, vrhali sa teda do útoku v snahe prelomiť obkľúčenie a dostať sa k jazeru, ktoré videli trblietať sa vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Saladinovi vojaci a šľahajúce plamene ich však zahnali späť a mnoho z nich padlo. „Vyrazili v mnohých útokoch proti moslimom, ktorí boli nimi takmer vytlačení zo svojho miesta, keby nestál pri nich Boh vo svojej milosti“, píše už zmienený Ibn al-Atír.

„Pri odrážaní útokov padali ďalší nepriatelia, takže boli veľmi oslabení, zatiaľčo ich moslimovia obstúpili v polkruhu. Kto ešte ostával z Frankov, vystúpil teraz na pahorok pri Hattíne, tam chceli rozložiť tábor a brániť sa. Keďže však boli zo všetkých strán napádaní, nemohli svoj zámer dokončiť a postavili len jediný stan pre kráľa. Moslimovia sa tiež zmocnili ich veľkého kríža, ktorý nazývajú Pravým a o ktorom veria, že je v ňom kus dreva, na ktorom bol podľa ich názoru ukrižovaný Mesiáš. Strata tohoto kríža pre nich znamenala jednu z najťažích rán. teraz si už boli istí smrťou i záhubou. Jazda i pešiaci boli vo veľkom počte zabíjaní a zajímaní a kráľ osamel so svojimi stopäťdesiatimi najstatočnejšími a najslávnejšími rytiermi na pahorku.“

V tejto hekatombe bola zem doslova vystlaná mŕtvymi a ranení sa s opuchnutým jazykom a černajúcimi perami modlili, aby ich smrť vykúpila. Rytieri pod velením Raymonda z Tripolisu bojovali síce statočne a pôsobili Saladinovým jednotkám ťažké straty, ale ako slnko stúpalo čoraz vyššie a vyššie, ich brnenia sa takmer rozžeravili a koňom sa podlamovali nohy od slabosti a nedostatku vody. Kráľ preto Raymundovi nariadil čelný útok, rytieri sa spustili dolu tryskom ako božia pomsta, nepriatelia sa však rozostúpili a nechali ich prejsť tak, že sa nemohli opäť pripojiť k svojim druhom. V zúfalstve museli opustiť svojho kráľa a odcválať z bojiska.

Keď nastal koniec, našli Saladinovi vojaci kráľa Guya na vrchole kopca, obklopeného rytiermi, ktorí sa neprebili s tripolským grófom alebo neboli zabití predtým. Väčšina z nich ležala na zemi, mnohí boli mŕtvi, iní ranení a ostatní príliš vyčerpaní, aby boli schopní s mečom v ruke účinne brániť svojho kráľa. A ako zaznamenal očitý svedok, „bolo toľko mŕtvych a zajatých, že ten, kto videl padlých, neveril, že by boli brali čo i len jedného zajatca a kto videl zajatca, neveril, že by niekoho zabili“.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 216

počet prístupov od 10.02.2007: 432924
počet prístupov dnes: 36