Publikácie
Prípad košickej čarodejnice Žofie
Viera v bosorky, strigy, či čarodejnice bola taká veľká, že ženy obvinené z mágie prenasledovali a kruto mučili. Z histórie sa dozvedáme, že v rokoch 1565 – 1756 v Uhorsku bolo prejednaných 554 prípadov súdnych obžalôb z čarodejníctva a z nich 403 končilo rozsudkom smrti.
Krvavé roky
Aby sme pochopili aká atmosféra vládla na našom území, prenesme sa histórie Košíc prvej polovice XVII. storočia, ktorá sa svojimi udalosťami zapísala do kroniky Košíc krvavým rukopisom. Kancelára Michala Kátayho obvinia, že otrávil sedmohradské knieža Štefana Bocskaiho (1555 – 1606), ktorý sa pokladal za jediného zákonitého uchádzača o uhorský trón a viedol prostredníctvom oddielov hajdúchov sformovaných zo zbehnutých roľníkov vojnu proti cisárskemu rodu Habsburgovcov a 15. januára 1607 podozrivého z travičstva odsúdili na ukrutný spôsob popravy: Kátayho na hlavnom námestí rozsekajú a jeho časti rozhodia po meste. Sluhovia môžu čiastky pánovej mŕtvoly pozbierať až o niekoľko hodín, aby ich odovzdali nešťastím zdrvenej vdove.
V roku 1619 zasa zúril v Košiciach obrovský požiar, ktorý zničil západnú časť dnešného Starého mesta. V roku 1621 prináša do Košíc kráľovskú korunu Gabriel Bethlen (1580 – 1629) a keď ju po uzavretí mieru vráti, vystrojí si tu v roku 1626 honosnú svadbu s Katalinou Brandenburgskou. Počas slávností bol zabraný celý Levočský dom, ba Bethlen dal aj prebúrať priechody do ďalších domov, aby mal kde ubytovať hostí.
Päť rokov nato došlo k udalosti, ktorá vzrušila košických mešťanov spôsobom, aký môžeme vďaka dávnemu výskumu historika Ľudovíta Kémenyho posúdiť i dnes, vďaka jeho prekladu originálneho textu mestskej zápisnice. Žofia Tóthová bola totiž v marci 1631 obvinená zo zločinu, ktorý hoci nebol ničím nezvyčajným v storočí, kedy slnečný svit vedy nerozptýlil dusivú hmlu poverčivosti, predstavuje v košickej histórii ojedinelú kapitolu. Nešlo o nič menej ako o čarodejníctvo.
Bosorka v mučiarni
Oficiálny záznam o celej kauze začína latinskou formuláciou v duchu danej doby:
„1631. Eodem die 21. Martii hora 3 post mediam noctem. Sophia Tóth consors videlicet Mathiae Tóth, ob detestabiles incantationes ex testium sparsim praeexaminatorum fassionibus de eadem Sophia dictas ad locum torturae deducta, sic fassa est.“
Naše rozprávanie sa teda začne výpoveďou obžalovanej privedenej do mučiarne ešte predtým ako ju podrobili tortúre a to uprostred noci 21. marca 1631 o tretej hodine:
„Ja, takpovediac, neviem nič o bosorovaní a čaroch. Ale v Prešove mi pani Zuzana, dcéra Lenczésova, manželka pisára Juraja Zígyártóa, bývajúceho v Kromerovom dome dala čierneho kohúta, biely peniaz, perlovú partu, košeľu svojho muža šitú hodvábom a kus slaniny a s týmto ma poslala k vedomcovi do Malého Šariša, aby som mu to odovzdala. A on s tým vie zaobchodiť a také vykonať, aby poslal capa za jej manželom, lebo vtedy jej muž niesol víno do Poľska a cap pretrhne krk jej manžela. Ale ja takpovediac, som tak neučinila, ale keď môj muž prišiel z Radačoviec, kde vtedy mlátil, všetko som mu povedala a on ma aj napomenul, aby som takému to dala pokoj, lebo z toho nevzíde nič dobrého, a povedala som to aj nášmu gazdovi Matejovi Czonkovi.“
Na tomto mieste prerušíme výpoveď obvinenej, aby sme analyzovali niektoré nejasné miesta v citáte. Predmety, ktoré mala Žofia odniesť k čarodejovi do Malého Šariša, mali totiž rôznu funkciu. Zatiaľ čo spomínaná parta (perlami a stuhami ozdobený svadobný veniec) a košeľa mali slúžiť skôr ako prostriedok sympatickej mágie (prenos magických operácií s osobnými vecami priamo na osobu ich majiteľa) pravdepodobne v spojitosti s usmrtením čierneho kohúta, slúžil kus slaniny a biely peniaz (strieborniak) ako čarodejov honorár. Cap, ktorý mal byť vyslaný za účelom usmrtenia nežiadúceho manžela nebol prirodzene samcom dobre známeho druhu prežúvavého párnokopytníka Capra hircus, ale obrazným označením pre diabla, ktorý bol v podobe tohto zvieraťa údajne uctievaný počas nočných zhromaždení čarodejníc – sabatov.
Pomocníka zjedli
Vráťme sa však k záznamu: „Potom som partu zaniesla domov pani Zuzane a dala som jej ju. Kohúta sme doma zjedli a z košele som ušila košele pre svoje dieťa. A že som túto vec nedotiahla do konca, ba ešte ju aj prezradila, žena pisára Juraja ma zbila. Túto vec, ktorú chce ona vykonať, som ale povedala aj Jánovi Siket Szabóvi a keďže on bol dobrým priateľom jej manžela, tak mu to aj napísal. Za čo ma Juraj, keď sa vrátil z Poľska, obdaroval jedným forintom a pol mericou žita. Žena pisára Juraja povedala aj to, že spraví tak, aby si ju jej nocľažník, Žigmund Féjerváry, vzal.“
Z poslednej vety sa teda dozvedáme, že pisárova žena chcela neobvyklým spôsobom vyriešiť dávny problém v podobe manželského trojuholníka, nielen prostredníctvom čiernej, ale aj sexuálnej (t.j. červenej) mágie. V každom prípade však išlo o eticky pochybné konanie, hoci vo svojej podstate sotva účinné. Domnelá čarodejnica Žofia sa bránila aj voči ďalšiemu obvineniu, ktoré ukazuje aká hlboká musí byť ľudská nevďačnosť za podanie pomocnej ruky.
„Keď ja Žofia Tóthová, som liečila záhradníka Štefana Kalmara Tamása, spýtala sa ma žena Michala Cyráka, odkiaľ mám vedomosti, aby som takéto choroby vedela liečiť. Načo som povedala, že na vlastných chorobách a opytujúc sa na liečenie iných, som sa učila na sebe samotnej. Načo mi Cyráková povedala, že ak ho ja vyliečim prejde jeho choroba na mňa, a preto by bolo lepšie, keby ma odprosil, lebo sa naň hnevá pre zabitie prasaťa, ako som počula.
Manželka Filipa Nyereggyártóa na mňa útočila najprv v ľudskej podobe, potom v podobe koňa a svine, takpovediac preto, že som liečila kováča Petra.“
Po mučení
Žofiine posledné slová sú dosť pochybným svedectvom, i keď vyjadrujú dobovú predstavu o možnosti prevtelenia bosorky do niektorých zvierat: sova, žaba, netopier, sviňa a pod. Ostatne, ako vyplýva zo strohého zápisu protokolu, po mučení sama svoje svedectvo v tomto bode poprela:
Post torturam etiam: Žiaden vlastný skutok nepriznajúc, hovorí Žofia Tóthová, že kováč Peter odo mňa žiadal, aby som takpovediac prisahala na svedectvo ohľadom manželky Filipa Nyereggyártóa, ale som tak neurobila, lebo som ich videla iba vo sne.“
Zánik čarodejníckych procesov v priebehu 18. storočia však ale neznamená, že by sa z ľudskej mysle vytratila viera v čary a mágiu. To všetko prakticky pretrváva v rôznych podobách dodnes.
Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 7